Počas Novembra ´89 patril ku kľúčovým členom Koordinačného výboru Verejnosti proti násiliu, bol poradcom prezidenta Václava Havla a neskôr aj veľvyslancom Slovenskej republiky v USA. Na rozhovor sme si pozvali popredného sociológa Martina Bútoru, ktorý nedávno oslávil okrúhle životné jubileum.
V týchto dňoch si pripomíname 35. výročie Nežnej revolúcie. „Z hodiny na hodinu, zo dňa na deň, sme vstúpili do verejného priestoru. Režim, ktorý tu panoval štyridsať rokov, pod obrovským tlakom padol za desať dní,“ hovorí o najsilnejšom zážitku z Novembra ´89 sociológ Martin Bútora.
To si však žiadalo veľa odvahy, ktorú preukázali študenti už deň pred 17. novembrom. „Pochytali sa za ruky a na protest proti pomerom prešli centrom Bratislavy. Nevedeli, či štátna bezpečnosť nezasiahne, či ich nestlčie obuškami, nepozatvára, či ich potom nevyhodia zo štúdia, a predsa urobili to, čo pokladali za správne a potrebné,“ spomína Bútora.
Podľa jeho slov aj v súčasnosti a v každodennom živote môžeme vidieť tých, ktorí sa nevzdávajú a dokážu sa postaviť zlu, a práve tí môžu byť pre ostatných vzorom a inšpiráciou.
V článku sa tiež dozviete:
Hovorí sa, že spomienky časom blednú. Ako si spomínate na novembrové udalosti spred 35 rokov?
Ak dovolíte, najprv sa vrátim k chvíľam a dňom pred novembrom. Veľmi sme sa hanbili, pretože všade okolo nás sa režim už hýbal. V Poľsku boli poloslobodné voľby. V Maďarsku znovu pochovali Imreho Nagya – politika, ktorého po maďarskej revolúcii komunisti popravili. V NDR, ktorá bola baštou dogmatizmu, prišlo v Lipsku demonštrovať 70-tisíc ľudí, policajti nezasiahli a padol Berlínsky múr.
Len tu u nás sa stále nič také nedialo. No potom, zrazu to prišlo a boli to úžasné chvíle. To odhodlanie postaviť sa proti násiliu, ten pocit túžby po slobode, tá energia, eufória, prelomenie všadeprítomného strachu, že dorazia milicionári s armádou a rozstrieľajú to tu všetko tak, ako Číňania pár mesiacov predtým na Námestí nebeského pokoja - toto všetko zohrávalo svoju úlohu.
A potom to štrnganie kľúčmi, pocit niečoho spoločného, nádeje, že pravda a spravodlivosť zvíťazia, nepredstaviteľne rýchle ubiehanie času, tak aj to bolo zrazu mimoriadne silné. My, ktorí sme sa vložili do prípravy týchto udalostí, sme často nespali ani hodinu.
Aký najsilnejší zážitok sa vám s týmito udalosťami spája?
To, že sme odrazu, z hodiny na hodinu, zo dňa na deň, vstúpili do verejného priestoru. Už predtým sme sa stretávali na koncertoch, v divadlách, na výstavách, na rôznych diskusiách, na ochranárskych podujatiach, v redakciách novín a časopisov, v kostoloch – a už tam sme zväčša mali spoločný pocit, že to, ako tu žijeme, nie je v poriadku.
Aj sme to v tých rôznych prostrediach dávali najavo, viacerí sme napísali protest proti uväzneniu „Bratislavskej päťky“, ľudí, čo chceli položiť kvety k obetiam sovietskej okupácie, ale nepreklopilo sa to do zásadnej politickej zmeny. Potom zrazu prišiel ten masaker v Prahe, a to nás posunulo ďalej.
V byte maliara Mira Cipára sa 19. novembra zišla skupina výtvarníkov, ktorí spísali ostré vyhlásenie proti brutálnemu zásahu bezpečnosti, obtelefonovali známych a zvolali stretnutie do Umeleckej besedy.
Tam prišlo okolo 400 ľudí, Milan Kňažko prečítal vyhlásenie divadelníkov, ktorí vstúpili do štrajku, bolo jasné, že treba pokračovať. Na podnet Petra Zajaca sa ustanovil koordinačný výbor, ktorý sa na druhý deň zišiel a pripravil prvé vyhlásenie o vzniku združenia Verejnosť proti násiliu (VPN).
To sa končilo známou výzvou „Zoberme ako občania svoje záležitosti do vlastných rúk!“, prečítal som ho na druhom stretnutí v Umeleckej besede a Kňažko ho večer čítal na Hviezdoslavovom námestí.
Medzitým sa aktivizovali študenti, v mene VPN k nim v aule Univerzity Komenského prehovoril Fedor Gál, študenti VŠMU vstúpili do okupačného štrajku, v divadlách sa začali diskusie s občanmi, Ján Budaj na vtedajšom Gottwaldvom námestí prehovoril k tisícom mladých.
V stredu 22. novembra dopoludnia sa pred budovou Justičného paláca zhromaždil dav, ktorý žiadal prepustenie posledného obvineného z Bratislavskej päťky Jána Čarnogurského. Filozofa Mira Kusého, spisovateľku Hanu Ponickú a ďalších už prepustili predtým.
Popoludní sa na námestí SNP zišlo prvé obrovské zhromaždenie, desaťtisíc protestujúcich, pripravoval ho spolu s ďalšími Agnes Snopko. Odvtedy mítingy pokračovali každý deň, s požiadavkami na slobodné voľby a zmenu pomerov na nich vystúpili desiatky ľudí, od umelcov až po robotníkov vrátane našich priateľov z Maďarskej nezávislej iniciatívy, pripravovali sme ich dramaturgiu, mítingy sa postupne konali už aj v iných mestách.
27. novembra sme spolu s Občianskym fórom zorganizovali úspešný generálny štrajk v celej republike. A 29. novembra federálny parlament zrušil ústavný článok o vedúcej úlohe komunistickej strany v spoločnosti, správu o tom sme si vypočuli v Slovenskom národnom divadle za prítomnosti Václava Havla. Režim, ktorý tu panoval 40 rokov, pod obrovským tlakom padol za desať dní.
Vníma podľa vás mladá generácia tieto udalosti?
Vníma ich menej, ako by mohla. Na jednej strane je to možno prirodzené, pretože pre mladých ľudí narodených povedzme po revolúcii alebo až v tomto storočí, to je veľmi, veľmi dávno.
Ale aj preto, lebo sa tomu nevenuje dostatočná pozornosť v školách. Vyučovanie dejepisu sa donedávna týmto udalostiam zväčša nevenovalo, v rodinách sa tiež o tom veľmi nehovorilo, a tak mladí ľudia nemali odkiaľ čerpať vedomosti o tom, čo sa dialo.
Pomáhajú tomu rozmanité dokumentárne filmy, svedectvá pamätníkov, iniciatívy mimovládnych organizácií, verejné debaty.
Aký odkaz by si mali zobrať z Novembra ´89 ľudia, ktorí v tej dobe ešte nežili?
Keď sa udalosti okolo nás nejakým spôsobom zbehnú a vytvoria príležitosť, tak sa treba do toho vložiť, pretože len tak je možné dosiahnuť zmenu.
V súčasnosti ľudia cítia bezmocnosť, obavy alebo si hovoria, že ich hlas nezaváži – nemusí to byť vždy pravda. Ja netvrdím, že je to tak každý deň, ale ten odkaz tkvie v tom, že stojí za to a má význam sa do zmeny vložiť a prispieť k tomu, aby sme žili v lepšom svete.
Stretli ste sa nejakými konšpiračnými teóriami spojenými s udalosťami v 1989?
Jeden čas sa stali populárne hlasy autorov, podľa ktorých všetko bolo vopred dohodnuté, revolúciu vraj pripravila ŠtB v spolupráci s časťou vedenia komunistickej strany, dokonca to mali odsúhlasiť aj Sovieti s Američanmi.
Sú to lži a nezmysly, ktoré boli stokrát vyvrátené, ale sčasti sa oživili pod vplyvom sociálnych sietí. V Bratislave sa v prvých mesiacoch objavili plagáty, ktoré hovorili o židovskom sprisahaní. No nebolo toho veľa.
Čo by sme si mali zapamätať z odkazu Novembra ´89?
Vďaka tomu prežívame najdlhší súvislý časový úsek v našich dejinách, keď napriek občasným odchýlkam tu vládne demokratický poriadok.
Slovensko aj predtým zakúsilo obdobia zápasu o slobodu – avšak chvíle, keď sa „prebralo zo spánku“, trvali zväčša prikrátko - Žiadosti slovenského národa a vystúpenie štúrovskej generácie v rokoch 1848-1949, štátoprávny program Memoranda v roku 1861, martinskí konzervatívci, hlasisti, prúdisti, spolubudovatelia demokratického Československa, ktoré však po dvoch desaťročiach ľahlo popolom, bojovníci proti režimu Slovenského štátu v SNP, ktorého odkaz neskôr zmonopolizovali komunisti, rok 1968, ktorého prísľub ukončila sovietska okupácia.
Máme tak za sebou nejednu porážku a menej víťazstiev. Víťazstvo nad vládou jednej strany pred 35 rokmi však trvá dodnes.
Čo si myslíte o stave súčasnej domácej politiky v porovnaní s rokom 1989?
Vtedy boli pred spoločnosťou iné kľúčové úlohy. Odstrániť monopol komunistickej strany, uzákoniť slobodné voľby a slobodu zhromažďovania, združovania, odstrániť cenzúru a uzákoniť slobodu slova, ako aj zákon o petičnom práve.
Teraz sme svedkami pokusu o koncentráciu moci, sú tu úvahy o zmene volebného zákona, ktorá by prospela Smeru, pozorujeme čistky v inštitúciách, otváranie priestoru pre dezinformátorov a konšpirátorov.
Vidíme tiež, že vláda sa nielen dostatočne nebráni hybridným hrozbám, ale zneužíva sociálne siete na šírenie nenávisti proti svojim oponentom, či už pochádzajú z médií, odborného prostredia alebo občianskej spoločnosti.
Mnohí kritizujú členstvo v NATO a Európskej únii, pričom sú to hodnoty, za ktoré ste vy bojovali...
Väčšina ľudí na Slovensku si neželá, aby sme tieto inštitúcie opustili. NATO nám poskytuje bezpečnosť, Európska únia nám zabezpečuje prosperitu. Avšak podľa výskumov významná časť voličov Smeru a Republiky zastáva protierurópske postoje.
Podľa výskumu Globsecu si 60 percent voličov Smeru a 50 percent Republiky myslí, že EÚ ohrozuje ich hodnoty a identitu. Keby dnes bolo referendum, tak za vystúpenie z EÚ by hlasovalo 36 percent voličov Smeru a 47 percent voličov Republiky.
Našťastie, v celej populácii by to bolo iba 21 percent. Pritom občania na odkaz Novembra ´89 nerezignovali, vidíme to aj teraz na desiatkach podujatí a iniciatív, ktoré sa snažia zabrániť valcovaniu demokracie, ochrániť nezávislú kultúru, životné prostredie a nezávislosť inštitúcií.
Oslabuje premiér Fico demokraciu?
Potvrdzuje to celý rad skutočností. Usiluje sa ovládnuť médiá verejnej služby, ministri jeho vlády obmedzujú nezávislosť inštitúcií, prepúšťajú mnohých kvalifikovaných pracovníkov, útočia na slobodnú kultúru.
Premiér hovoril o tom, že treba postaviť hrádzu proti progresivizmu a prirovnal ho k rakovine. Oslabuje právny štát, zmenami súdneho systému potláča nezávislosť prokurátorov, vláda odvoláva skúsených policajtov, preraďuje ich na nižšie pozície.
Zrušila tiež viaceré analytické útvary pri jednotlivých ministerstvách, ktoré poskytovali údaje a analýzy v prospech zodpovednejšieho na faktoch založeného riadenia.
On aj jeho vláda presadzujú politiku na všetky štyri svetové strany. Ako sa to dá?
To je veľmi rozporuplné. Podľa memoranda troch najvyšších ústavných činiteľov chceme, aby sa dodržiavalo medzinárodné právo, čiže Rusko ako agresor by malo byť potrestané.
Na druhej strane počúvame volanie po mieri za cenu ústupkov, ktoré Ukrajina nechce urobiť. Sme členom EÚ a NATO, máme prijatú bezpečnostnú stratégiu, no nesprávame sa celkom podľa nej.
Dostávame sa, žiaľ, do izolácie. Náš hlas v Bruseli zaváži menej ako kedysi. Pálime mosty k najbližším spojencom, k Poľsku aj k Českej republike. Náš vplyv v Bruseli je oslabený. Službu muselo ukončiť veľa špičkových diplomatov. Je otázne, do akej miery sa zahraničné tajné služby budú s nami deliť o kľúčové informácie.
A bohužiaľ, vláda nečelí efektívne hybridným hrozbám, ktoré prichádzajú z Ruska, naopak zrušila oddelenia, ktoré to robili. Slovensko sa aj v tomto smere dostáva do izolácie.
Ak je náš národno-štátny záujem udržiavanie medzinárodného poriadku, členstvo v EÚ a v NATO, čo potom znamená stretávanie sa s ruským veľvyslancom, či podávanie si ruky s ruským ministrom Lavrovom? To jednoducho nejde dokopy a nie je to dobré pre Slovensko.
V čom sa vám najviac podobajú Fico a Mečiar?
Sú tam podobnosti v tom, že obaja dokázali veľmi výrazne osloviť a presvedčiť populistickými argumentmi dosť veľkú časť populácie. Obaja sa pokúsili kolonizovať štát. Obaja oslabovali autonómnosť verejných inštitúcií, stavali sa proti slobodným médiám a kritizovali mimovládne organizácie. V tom sa dá povedať, že sa podobajú. Sú však aj isté rozdiely.
Robert Fico je úspešný a mimoriadne pragmatický politik. No na rozdiel od Vladimíra Mečiara, ktorý v zásade vyznával jednu politickú líniu, ktorej súčasťou bolo potláčanie opozície a nakročenie k úplne autoritárskemu režimu, Fico vystriedal rôzne politické orientácie.
Začal ako hlásateľ tretej cesty, podobne ako kedysi premiér Blair v Spojenom kráľovstve. Potom však zistil, že naľavo je voľný priestor, tak sa z neho stal sociálny demokrat. Ako taký sa chcel prebiť do jadra Európy, stať sa súčasťou najsilnejších európskych demokracií.
Neskôr však túto líniu opustil a postupne sa v záujme získania a udržania moci postupne posunul celkom inam, de facto do tábora krajnej nacionalistickej pravice. Jeho rétorika podporovaná dezinformačnými kanálmi a sociálnymi sieťami šíri nenávisť a zlobu.
Dnes je z jeho údajne sociálno-demokratickej strany niečo celkom iné. Ukázalo sa, že neváha využiť každý priestor, ktorý mu umožní vládnuť ďalej.
Čo znamená výsledok amerických prezidentských volieb pre Slovensko a pre svet?
Či chceme alebo nie, Amerika je štát s najsilnejšou armádou a mimoriadne silným vplyvom na globálne udalosti. V Amerike sa teraz stalo to, že prezidentské voľby vyhral človek, ktorý už bol odsúdený za svoje skutky, ktorý agresívne útočil na oponentov.
Iste, vyhral ich aj preto, lebo dokázal väčšmi ako Demokratická strana osloviť milióny voličov, ktorí sa cítili odstrčení, zanedbaní, zabudnutí, ktorým globalizácia nepriniesla zlepšenie životnej úrovne. Analytici vyrátali, že Donald Trump na svojich mítingoch nahovoril tisícky klamstiev. Vyhrážal sa opozícii, že ich dá zatvoriť, hovoril o oslabení médií.
Dnes republikáni zvíťazili v oboch komorách Kongresu, majú väčšinu guvernérov a tiež kľúčovú podporu Najvyššieho súdu, v ktorom prevažujú ich nominanti. Je to už iná Amerika.
Trump je izolacionista a protekcionista, hovorí o tom, ako zvýši clá na dovoz európskych výrobkov, čo môže oslabiť aj Slovensko ako producenta a vývozcu automobilov.
V zahraničnej politike bude zrejme tvrdší voči Iránu a bude podporovať Izrael, no v tejto chvíli sa ešte nedá spoľahlivo predpovedať, ako sa bude správať v ďalších oblastiach zahraničnej politiky, osobitne voči Rusku v súvislosti s agresiou proti Ukrajine. Trump nerád prehráva, z každého sporu by najradšej vyšiel ako víťaz.
Zároveň celkovo platí, že jeho víťazstvo povzbudí autokratov na celom svete. Môže to spôsobiť aj okolnosť, že za nominantov do federálnych úradov, ktorí sa vždy po prezidentských voľbách vymieňajú, dosadí ľudí nie na základe ich kompetencie, ale na základe lojality k nemu.
Na Slovensku sa dlhodobo hovorí o polarizácii spoločnosti, evidujete vy ešte nejaký fenomén, o ktorom sa však hovorí menej?
Sociologička Soňa Szomolányi upozornila na silnú radikalizáciu jednej časti polarizovanej spoločnosti. Tá sa však netýka politikov a voličov dnešnej opozície, pretože oni nešíria nenávisť, nevystupujú hrubo, nevyužívajú konšpiračné médiá a sociálne siete na manipuláciu v prospech svojho vládnutia.
Slovenské dejiny za tých 35 rokov sú ako sínusoida – raz je to lepšie, raz je to horšie, niečo sa podarí, niečo sa pokazí, a keď sa to pokazilo, našli sa spôsoby, ako to napraviť. Teraz však pozorujeme dlhšie trvajúcu stagnáciu.
Spomedzi krajín EÚ má Slovensko najnižšiu paritu kúpnej sily, teda čo si možno kúpiť z výplaty. Spomedzi krajín EÚ najviac veríme dezinformáciám. Slovensko je pod priemerom vyspelých krajín OECD v testovaní 15-ročných žiakov PISA. Z hľadiska odvrátiteľných úmrtí je Slovensko na 29. mieste z 34 európskych krajín.
V priemernej mzde nás predbehlo už aj Rumunsko. Slováci dnes zarábajú takmer rovnako ako v roku 2012. Nákupná sila obyvateľov Rumunska, Bulharska či Lotyšska sa za ten čas viac ako zdvojnásobila. Celkove sa Slovensko dostalo z tretej priečky nových členských štátov EÚ prakticky na poslednú.
To všetko spôsobilo dlhšie obdobie, keď sa vlády dostatočne nevložili do modernizácie, do inovácií, do podpory vedy a výskumu, do zmeny, ako sa hovorí „montovne na mozgovňu“. Nedokážeme zabrániť úniku kvalitných mozgov, mladí ľudia odchádzajú a hľadajú svoje uplatnenie inde. Aj to vedie k všeobecným pocitom bezmocnosti – keďže s tým jednotlivci nedokážu nič urobiť, prispôsobia sa.
V posledných týždňoch však pozorujeme, že pribúdajú hlasy občanov, dokonca aj medzi voličmi súčasnej vládnej garnitúry, ktorí sa začínajú stavať kriticky k tomu, čo im ona sľubovala.
Smer už ďalej nestúpa, skôr naopak, premiér klesá na rebríčku dôveryhodnosti. Ozývajú sa rôzne sociálne skupiny, ktorým vláda všeličo nasľubovala, nemlčia odbory ani samosprávy. A samozrejme sa prejavujú občania, ktorí obhajujú slobodnú kultúru a nezávislé médiá.
Takže tých javov okrem polarizácie je viacero.
Čo sa týka radikalizácie, tak premiér povedal o atentátnikovi z Handlovej, že bol „predĺženou rukou opozície“.
Je nezmysel pripísať tento čin opozičným politickým stranám. Nehovoriac o tom, že ešte stále nepoznáme všetky podrobnosti atentátu. Mnohí ľudia, vrátane predstaviteľov opozície, atentát odsúdili, prejavili empatiu a želali premiérovi uzdravenie. On však po rýchlom uzdravení snahu o zmiernenie napätia neprejavil.
Kde by mali občania čerpať odvahu a silu pri všetkom zastrašovaní a hrubom slovníku zo strany niektorých politikov?
Odvahu možno lepšie čerpať vtedy, ak máte pred sebou vzory ľudí, ktorí sa v rôznych chvíľach našej histórie na základe vyznávaných hodnôt dokázali postaviť proti zlu.
Mali sme síce prezidenta Slovenského štátu Tisa a ďalších politikov, ktorí sa podriadili Hitlerovi, potlačili slobodnú politickú súťaž, praktizovali nenávistný antisemitizmus, ktorý vyústil do deportácií desaťtisíce spoluobčanov, ale potom sa ľudia proti tomu postavili v Slovenskom národnom povstaní.
V roku 1946 na Slovensku nevyhrali voľby komunisti, ktorí neskôr zaviedli diktatúru proletariátu, ale Demokratická strana. V 60. rokoch malo Slovensko Alexandra Dubčeka a ďalších, ktorí v roku 1968 prispeli k pádu Antonína Novotného.
16. novembra 1989 vyšli študenti do ulíc, pochytali sa za ruky a na protest proti pomerom prešli centrom Bratislavy. Nevedeli, či štátna bezpečnosť nezasiahne, či ich nestĺkne obuškami, nepozatvára, či ich potom nevyhodia zo štúdia, a predsa urobili to, čo pokladali za správne a potrebné.
V Novembri ´89 Verejnosť proti násiliu spolu so študentským hnutím a v spolupráci s Občianskym fórom v neuveriteľnom nasadení povalili vládu jednej strany.
Po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej mladí ľudia z iniciatívy Za slušné Slovensko priviedli na námestia desaťtisíce ľudí, ktorí dosiahli určitú zmenu. Aj dnes vidíme každodenné príklady tých, ktorí sa nevzdávajú.
Kto bol vaším najväčším vzorom a inšpiráciou?
Boli to ľudia, ktorí sa nielen dokázali postaviť proti zlu, ale aj pomáhali iným čeliť ťažkým životným skúškam.
Určite to bol Václav Havel. Bola to aj česká politička Dagmar Burešová, ktorá obhajovala disidentov. Ďalej mám pred očami kňaza Antona Srholca, úžasného človeka, ktorý mal porozumenie pre ľudí ťažko skúšaných životom, pre ich túžby a bolesti.
Zo súčasnosti by som spomenul novinára, publicistu a fotografa Andreja Bána, ktorý precestoval skoro celý svet, bol na miestach, kde sa diali vojnové konflikty a katastrofy. A prostredníctvom fotografií a reportáži ukazuje utrpenie a apeluje na ľudí, aby nezabúdali.
Doma zorganizoval iniciatívu Človek v ohrození, ktorá trpiacim pomáhala. A tiež spoluzakladal program Zabudnuté Slovensko, diskusie o problémoch extrémizmu a fašizmu, xenofóbie či intolerancie po celej krajine. Pre mňa je to človek, ktorý si zaslúži uznanie a obdiv.
Mali ste niekedy strach?
Po sovietskej invázii v auguste 1968 bola v Bratislave demonštrácia, a tam niekto zapálil sovietsku zástavu. Prišli policajti, stĺkli ma riadne, a spolu s inými nás odviezli do cely. Strávili som tam celú noc, nebolo to nič príjemné.
V prvých chvíľach Novembra ´89 sme vedeli, že sa to môže zopakovať vo väčšom rozsahu a z VPN sme telefonovali na ústredné orgány Komunistickej strany Slovenska, že ak k tomu dôjde, bude to ich zodpovednosť. Vcelku však nebolo kedy na to myslieť, museli sme sa venovať organizácii mítingov a desiatkam ďalších úloh.
Uvažovali ste niekedy, že odídete natrvalo zo Slovenska?
Nie, nikdy.
To bola veľmi rýchla a priama odpoveď.
Uvažoval som nie o odchode, ale o pobyte v zahraničí v časoch, keď sme vydávali študentský časopis Echo, v 60. rokoch. Písali sme, že by bolo dobré, keby mladí ľudia mohli vycestovať, či ísť študovať do zahraničia, ale aby sa potom vrátili. Osobne som však nikdy neuvažoval o tom, že by som opustil krajinu.
Vy ste nedávno oslávili okrúhle životné jubileum 80 rokov. Aká bola oslava?
Okrem rodinného stretnutia, keď sa zišla celá rodina z viacerých kútov Slovenska aj zo zahraničia, sme mali aj väčšie stretnutie s priateľmi. Tí mi darovali zväzok prianí k jubileu a zároveň mi každý z nich na záver položil otázku. Dostal som vyše 150 otázok, takže budem mať čo robiť, aby som na ne čo najlepšie odpovedal.
Na ktorú časť svojho života, či už osobného alebo profesijného, spomínate najradšej?
Najmä na tri obdobia.
Prvým je obdobie, keď som pracoval ako sociológ v protialkoholickej poradni. Nejedni priatelia ma ľutovali, že sa budem musieť starať iba o opilcov na záchytke, ktorá bola v tej istej budove.
Pre mňa to však bolo 12 rokov pomoci ľuďom, ktorí boli psychicky a fyzicky na dne, mali zničené životy, porozbíjané rodiny, osobné vzťahy, pracovnú dráhu. Všeličo sa podarilo, tam som pochopil aj silu princípu svojpomoci, ktorým si pacienti pomáhali navzájom.
Druhým takým obdobím bol práve November ´89. Ďalším spoluzaloženie Nadácie Milana Šimečku a Inštitútu pre verejné otázky, obe organizácie existujú dodnes.
A napokon rád spomínam na takmer päť rokov, keď som bol veľvyslancom v USA. Nastúpil som začiatkom roka 1999, po porážke Mečiarovho HZDS vo voľbách. Slovensko vtedy nemalo dobrú povesť v USA.
Čakala nás na ambasáde úmorná práca, ako Američanom vysvetliť, že Slovensko sa dokáže zbaviť dedičstva mečiarizmu. Postupne sa nám to darilo, mal som skvelý tím. Nakoniec všetkých 96 prítomných zo 100-členného senátu hlasovalo za to, aby bolo Slovensko prijaté do NATO.
S vašou manželkou Zorkou ste spolu 48 rokov. Trúfnete si povedať recept na šťastné manželstvo?
Netrúfnem. Nemyslím si, že existuje nejaký univerzálny recept. Ja som mal šťastie na výber partnerky. To je rozhodujúce aj vtedy, keď treba zvládnuť náročné situácie. Tých býva v živote dosť – výchova detí, starostlivosť o starších členov rodiny, to si vyžaduje veľa energie.
Vždy mi záležalo aj na tom, aby mala Zorka priestor na výkon svojho povolania. Mal som šťastie, že si rozumieme ako partneri aj pracovne, pretože sme obaja sociológovia.
Robili sme spoločné výskumy, napísali sme spolu veľa článkov, vydávali sme knihy, založili sme aj spolu s ďalšími kolegami Inštitút pre verejné otázky. Ale vravím, harmonické vzťahy majú svoj príbeh, svoje tajomstvá, takže darmo dávať akékoľvek odporúčania.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
