Uplynul rok od vzniku štvrtej vlády Roberta Fica. Za ten čas stihla prijať viacero závažných zmien vrátane novely trestného zákona, konsolidačného balíka či tzv. lex atentát. Sociológ Michal Vašečka hovorí, že od tejto vlády nemožno čakať reformy ani to, že posunie ekonomicky krajinu dopredu. Spoločnosť sa podľa neho dostala do nezdravého stavu, pretože ľudí už nič neprekvapí a dokonca ani atentát na premiéra.
V rozhovore so sociológom Michalom Vašečkom sa tiež dočítate:
V čom ho prekvapil premiér Robert Fico
Ako vníma dopady atentátu na premiéra
Ako zmenila opozícia taktiku
Prečo už Smer nechce útočiť na Progresívne Slovensko
Či vydrží vládna koalícia štyri roky
Ako vyzerá zahraničná politika súčasnej vlády
Či napĺňa prezident Peter Pellegrini sľub, že bude nadstranícky prezident
Uplynul rok od vzniku 4. vlády Roberta Fica. Je súčasný Robert Fico iný ako v predchádzajúcich vládach?
Mňa už veľmi nebaví rozprávať sa o Robertovi Ficovi. V istom zmysle robíme chybu, že sa ním zaoberáme, už bolo všetko povedané. On je príčinou súčasného stavu spoločnosti, no zároveň jej zrkadlom, veľmi dobre reprezentuje veľkú časť slovenskej spoločnosti.
Vnímam ho ako nesmierne šikovného a zároveň všetkého schopného technika moci, ktorý si verejnú mienku upravuje pre neho žiadúcim smerom.
No dnes by sme sa už nemali toľko sa zaoberať Ficom práve preto, že Slovensko je krajina, ktorá sa začína zadrhávať, doslova padá z predchádzajúcich pozícií, v mnohom ukazuje nakoľko je neživotaschopným projektom. Budem citovať Václava Havla z roku 1990: „Naše země nevzkvétá.“ Presne to sa dá povedať aj o dnešnom Slovensku.
Zažíva regres alebo v najlepšom prípade stagnáciu v mnohých, úprimne povedané vo väčšine indikátoroch. Pred voľbami bolo 80 percent ľudí nespokojných s tým, kam sa uberá vývoj spoločnosti.
V porovnaní s inými krajinami stredoeurópskeho regiónu to je skutočne veľmi veľa, to ukazuje ako veľmi sú ľudia nespokojní. S ekonomickou situáciou bolo nespokojných 88 percent ľudí a to je dramatické.
Vyzerá to, ako by bolo Slovensko v ekonomickom rozvrate, čo síce nie je, ale ľudia cítia pád a vlastne sa vyjadrujú k budúcnosti. Inými slovami, krajina potrebuje reštart. A Robert Fico nie je ten, ktorý by mohol reštart sprostredkovať, alebo pomôcť krajine sa vyhrabať z bahna, v ktorom uviazlo. Najbližšie roky to jeho vláda bude iba bolestivo dokazovať znovu a znovu.
Pýtam sa na Roberta Fica, pretože sám hovoríte, že do istej miery reprezentuje Slovensko a je príčinou súčasného stavu. Je ústrednou postavou moderných dejín Slovenska a aj jeho súčasnosti, je to štvornásobný premiér. Dokáže vás ešte niečím prekvapiť?
Priznám sa, že už nie. Bol som prekvapený, keď ako bývalý komunista a človek, čo predstieral, že je sociálny demokrat a politik s predstavami silného štátu, zrazu siahol po rétorike, ktorá je typická pre pravicových populistov a radikálov.
Robert Fico už štyri roky predvádza rétoricky a tematicky často ostrejšie, dramatickejšie a neprijateľnejšie veci ako to, čo robia Slobodní v Rakúsku, Bratia Talianska v Taliansku, AfD v Nemecku či LePenová. LePenová je v porovnaní s Ficom už v podstate súčasťou maistreamu. Toto ma spočiatku prekvapilo, ale veľmi rýchlo bolo jasné, čo a prečo Robert Fico robí.
Podarilo sa mu na Slovensku zliať dokopy dve tradície, ktoré na prvý pohľad vyzerajú protichodne. A to tých, ktorí s láskou spomínajú na Jozefa Tisa a tých, ktorí s láskou spomínajú na 70.-80. roky a na Gustáva Husáka.
Na prvý pohľad nemajú nič spoločné. No v skutočnosti majú spoločné silný štát, autoritárske a autokratické tendencie, nedôveru k racionalite Západu, anti-západnosť, anti-menšinovosť, anti-amerikanizmus, anti-liberálne sentimenty, proruské tendencie a stále znovu a znovu priživovaný panslavizmus.
Robertovi Ficovi sa podarilo dať dokopy autoritárske tradície na území Slovenska a stvoril tak nebezpečné monštrum. Problémom sa ukazuje, že to monštrum už nie úplne ovláda a bude s ním mať čoraz väčší problém.
Skôr alebo neskôr ho to, čo dal dokopy, dobehne. A s ním i nás všetkých, bez ohľadu na to, či sme ho volili, alebo nie.
Ako sa podľa vás po roku vykryštalizovala vláda? Čo sú jej priority?
To je jednoduché - cieľom je prežiť. To je koniec-koncov typická tendencia, ktorá charakterizuje Slovákov. Doslova až darwinisticky prežiť. Hovoríme si, že my sme malý národ, tí ostatní budú v mene veľkých cieľov a ideí riskovať, ale my všetko prežijeme.
Síce urobíme pár kompromisov, ale na to sa skôr či neskôr zabudne. Na prvý pohľad to vyzerá ako dobrá stratégia, Slovákom to doteraz vždy vychádzalo. Táto vláda sa toho drží tiež. Hlavne prežiť, dotlačiť to do roku 2027. Žiadne reformy, žiadne posúvanie krajiny dopredu. Hlavne si zabezpečiť teplé miesta a beztrestnosť.
Konsolidácia, s ktorou vláda prišla, v skutočnosti je konsolidácia v zmysle, že vyberme viac peňazí, aby sme mohli viac peňazí rozdať. Dlhodobo to nemôže stabilizovať verejné financie a preto sa krajina nemôže a ani nebude rozvíjať.
Mňa bude veľmi zaujímať, čo urobia o rok, o dva po tom, čo Slovensko bude najdrahšou krajinou V4 a už veľmi nebude kam zvyšovať DPH a zvyšovať zdaňovanie firiem.
V zúfalstve môžu siahnuť na druhý pilier, čím túto krajinu definitívne odsúdia, aby vegetovala na úplnom okraji vyspelého sveta. Pre Slovákov mám v tomto zmysle dobrú a zlú správu. Dobrá je, že nikdy z nás nebude Moldavsko.
Máme úplne iné tradície, boli sme súčasťou Československa, pred tým Habsburskej monarchie, v hodnotách sme inde ako niektoré balkánske krajiny. Teraz tá zlá správa: Ja som z tej generácie, ktorá čakala, že sa budeme snažiť dobiehať Nemecko, to že raz dobehneme Rakúsko, sme v minulosti považovali za samozrejmosť.
To je dnes nezmysel, nepodarený rozprávkový príbeh. Dnes sa môžeme a mali by sme sa snažiť, aby nás nepredbiehali tí, o ktorých by sme si to v minulosti nepomysleli. Pobaltské krajiny nás predbiehajú, Poľsko nás predbehlo.
Ukazuje sa, že aj Rumunsko si vytvára predpoklady, aby nás v reálnom čase dobehlo a predbehlo. Toto bude pre Slovákov frustrujúce. No táto vláda to neopraví. Nemá na to odvahu a evidentne ani intelektuálne predpoklady.
Pred voľbami zaznievali hlasy, že Fico nás bude ťahať cestou Maďarska, obmedzí opozíciu, kritické médiá, mimovládky. Naplnili sa tieto obavy?
Robert Fico sa viditeľne inšpiruje maďarskou vládou, ale niektoré veci robia inak a situácia na Slovensku je dlhodobo iná. Slovensko dostalo veľkú šancu tým, že sa stalo súčasťou Československa.
Bývalé horné Uhorsko náhle „pričuchlo“ k právnemu štátu, k demokratickému režimu a ono to tu už v mnohom ostalo. Nech už sa to neskôr fašistický i komunistický režim snažili rozbiť, k tej tradícii sme sa vrátili aj po roku 1989.
Jednoducho Slovensko malo iný vývoj po roku 1918, ako malo Maďarsko a v dobrom sa nám to vracia. Navyše, naša skúsenosť z rokov 90-tych s Vladimírom Mečiarom nám dala isté zručnosti v tom, že predsa len vieme oponovať vláde, ktorá sa správa brutálne k médiám a občianskej spoločnosti.
Vďaka tomu vieme oponovať lepšie ako v Maďarsku. V Maďarsku boli ničené nezávislé médiá jedno po druhom. Ukázalo sa, že sa nevedia brániť. Boli nepripravené. Nevedeli si ani predstaviť, že môžu prísť rôzne typy útokov.
Dobrým príkladom je denník Népszabadság. Známe médium, ktoré z večera do rána zaniklo. Po nepriateľskom prevzatí redaktori náhle zistili, že nemajú v rukách nič, že dokonca nemajú ani zálohované materiály, noví majitelia si všetko odniesli.
Toto sa u nás nestane. Môžu tu byť snahy o zmeny vo verejnoprávnej či súkromných televíziách. No citlivosť na obmedzovanie slobody prejavu je veľká a tak mnohí sú dobre pripravení. A to sa týka aj občianskej spoločnosti.
A nakoniec, v porovnaní s Maďarskom sa súčasná vláda snaží ovládnuť priestor predsa len inak. Pri mnohých inštitúciách štátu sa tie nepohodlné nesnaží zničiť, ale vysterilizovať ich.
Vedia, že zrušenie zbytočne priťahuje pozornosť, tak tam aspoň dosadia niekoho neschopného, kto bude robiť cielene presný opak toho, čo by mali robiť. Ale spoločnosť sa v princípe učí, ako vzdorovať. Je tu však aj problém.
Aký?
Slovensko s Maďarskom, potenciálne aj so Srbskom, možno s Bulharskom a v budúcnosti so Severným Macedónskom vytvára blok krajín, ktoré môžu vytvoriť B skupinu v rámci EÚ.
V takej situácii vypadneme z Áčka a hráme síce so sympatickými tímami, sme jedným z tých lepších, ale je to B skupina. Z dlhodobého hľadiska to nie je dobré. Na rozdiel od Česka či Poľska sa budeme vzďaľovať od jadra Únie.
O tomto probléme Únia vie. Nie je to nič nové a aj samotnej Únii škodí, keď nie je jednotná a má tam aj krajiny druhej kategórie. Nie je už načase vymyslieť mechanizmus, ako krajiny ako Slovensko vrátiť na cestu do jadra?
Áno. Som presvedčený, že toto zamestnáva ľudí v Únii. Všetci máme skúsenosti z klubov, do ktorých vstupujeme, napríklad fitness alebo šachový klub. Všade existujú spôsoby, ako vyhodiť niekoho, kto sa nevie správať.
Európska únia je gentlemenský klub, z ktorého sa nevyhadzuje. Keď sa tam niekto vyciká na koberec, neexistuje spôsob, ako mu povedať, že toto sa nerobí, že má odísť a vrátiť sa, keď sa naučí správať. To Úniu doháňa. Pôvodne vznikla len ako klub niekoľkých kultúrne veľmi blízkych krajín západnej Európy, bola stavaná na princípe Okrúhleho stola.
Teraz sa ukazuje, že do EÚ vstúpili a ďalej budú vstupovať krajiny, ktoré majú inú tradíciu a to vrátane Slovenska. Do gentlemanských klubov sme nechodili, lebo s valaškami nás tam nepustili, obrazne povedané.
A tak Robert Fico dnes nepriamo vydiera Úniu napríklad v téme Ukrajiny. Vyzerá to veľmi jednoducho: „My vám podporíme ten váš konsenzus na tému Ukrajiny, nás to nezaujíma, ale máme jednu podmienku: Vy nebudete kritizovať, čo sa deje u nás doma a hlavne nám nezastavíte eurofondy.
Ak to bude takto, vy budete milí na nás, my budeme milí na vás, budeme zase jedna šťastná európska rodina.“ To je vydieranie a Brusel mu systematicky podlieha.
Prečo?
Má to logiku. V stávke sú teraz ďaleko väčšie veci ako napríklad potenciálna obchodná vojna s Čínou a dokonca s USA, osud celej Ukrajiny, vzťah k Rusku.
To sú veľké témy. Oproti tomu je tu päť a pol miliónová krajina, kde niekto sofistikovane útočí na nezávislé médiá a občiansku spoločnosť, ale nie tak, aby to priťahovalo veľkú pozornosť zahraničia.
A tak je Slovensko pochopiteľne menšia priorita. Problémom však je, že ideály, ktoré si EÚ vložila do svojho vienka, do svojho fungovania, vyprchali. Keď sa na to pozrieme z pohľadu európskeho projektu, ak odoberieme všetky hodnoty a ideály, ostane z toho Únia tá pôvodná ocele a uhlia. To však už nebude stačiť z pohľadu výziev 21. storočia.
Možno sa to všetko raz bude hodnotiť dvojakým spôsobom. Po prvé, že niektoré krajiny strednej a východnej Európy neboli pripravené na gentlemanský klub a systematicky ho rozbíjali.
Na druhej strane, Brusel nebol mentálne pripravený na takúto situáciu a tiež zlyhal. Nakoniec nás to nebude zaujímať, pretože Európa ako celok bude strácať pôdu pod nohami.
Takže, keď to zjednoduším, Európska únia hodí „cez palubu“ malé Slovensko, pretože témy ako vojna na Ukrajine či ekonomické výzvy sú pre ňu dôležitejšie.
Áno, to sú väčšie témy. Treba férovo povedať, že Brusel sa bude systematicky snažiť o jemnú diplomaciu. Neustále dohovárať, prehovárať, inšpirovať, drobne sankcionovať, odmeňovať v prípade dobrých postupov. No z nášho pohľadu obyvateľov krajiny sa pýtam, citujúc český film Pelíšky: „Myslíte, že to bude stačiť?“ Podľa mňa nie.
Mnoho ľudí vzhliada k Európskej únii a dúfajú, že keď bude najhoršie, zachráni našu demokraciu. Je to teda naivné?
Zabráni určite tým najväčším excesom. O to teraz ide. Na predstavu masívnych zastavení eurofondov na nejaký čas alebo tlaku na radikálnu zmenu trestného zákona môžeme rovno zabudnúť. Tichá diplomacia bude pokračovať cez osobné styky, cez summity v Bruseli. Tak ako to je aj s Orbánom. V niektorých veciach úspešne, v iných neúspešne, ale aj tie malé veci vedia pomôcť.
Azda najzásadnejšia udalosť posledného roku bol atentát na premiéra Roberta Fica. Ako ste vnímali jeho slová o zmierení? Dal reálnu ponuku na zmierenie?
Od neho som ponuku nezaregistroval. Prišla napríklad od Roberta Kaliňáka, aj od prezidenta Pellegriniho. Od Fica nie. Musím sa priznať, keď sa povie atentát na Roberta Fica, cítim sa trápne.
Päť mesiacov po ňom sme sa nič nedozvedeli. Veľké množstvo ľudí podlieha konšpiračným teóriám a treba férovo povedať, že veľa vecí tam nesedí. Na to netreba byť konšpirátor, aby si to človek všimol. Je to preto, lebo sme doteraz nevideli relevantnú správu o atentáte, nevideli sme lekárov tak, ako to je bežné v zahraničí.
Netreba chodiť ďaleko – spomeňme si na spôsob informovania po operácii Miloša Zemana alebo predtým Václava Havla, tam vyzerala komunikácia radikálne inak.
Ľudia zo zahraničia, ktorí sledovali situáciu na Slovensku po atentáte, dvíhali obočie. Napríklad českí komentátori to komentovali, podľa mňa celkom správne, že namiesto lekárov videli na obrazovke predstaviteľov chunty (zo španielskeho slova junta, v preklade dočasná vojenská vláda, pozn. red.) po atentáte na svojho šéfa.
Robert Kaliňák v čiernom tričku, niektorí to glosovali, že už mu chýbal iba kalašnikov. To sú symboly, ktoré treba brať vážne, o to viac, ak vás na to upozornia zo zahraničia: „To čo to tam máte?“
To najvážnejšie, čo atentát priniesol, ale mnohí nevnímali. Atentát na premiéra je predsa veľmi vážna vec, to sa v Európe stalo naposledy v 80-tych rokoch. Na Slovensku pár týždňov po atentáte bolo v podstate na všetko zabudnuté.
Robert Fico sa to snaží pripomínať, ale nie veľmi úspešne. A to je zlý signál o verejnej mienke. V podstate to nezaujíma ani tých, čo Fica majú radi, ani tých, čo ho radi nemajú.
Nech sa už na Slovensku stane čokoľvek, už to nami nijako veľmi nezatrasie. Otupeli sme. To je sociologický prejav veľmi hlbokej anómie (stav rozkladu spoločnosti, rozpadu jej sociálnych noriem, pozn.red.).
Je nám v podstate všetko jedno. Či sa tu strieľa na premiérov, či sa zajtra stane niečo iné. No treba sa zastaviť a seriózne sa pýtať: Kam chceme túto krajinu dotiahnuť, keď všetkým bude všetko jedno?
Nech už je pozadie atentátu akékoľvek, určite to Robert Fico chcel marketingovo využiť. A aj je to v mnohom z jeho strany legitímne, ale ukázalo sa - že to nikoho nezaujíma. To je veľký odkaz pre tých, ktorí budú do budúcna púšťať do spoločnosti jed: Nerobte to, lebo dosiahnete len to, že ľudia otupejú ešte viac a už si nebudú všímať ani svoje bezprostredné okolie.
Takže, čím častejšie sa dejú hrozné veci, tým si viac na ne zvykáme a považujeme ich za normálne.
Áno. Inými slovami: Koho tu ešte niečo prekvapí? A to je nezdravý stav. Treba sa zastaviť a uvedomiť si, kam sme sa dostali. Keby sa toto dialo na úrovni jedného človeka, potreboval by ísť na psychoterapiu. Hovorím to súcitne a zúčastnene, že táto spoločnosť, my všetci sme kolektívny pacient a potrebujeme pomoc.
Späť k zmiereniu. Urobila opozícia svoju robotu v otázke zmierenia?
Priznám sa, že mi nenapadá nič, čo by mohla robiť inak. Mnohí ľudia v čase, keď sme nemali informácie, systematicky posielali odkazy Robertovi Ficovi, že mu prajú uzdravenie, na mesiace stiahli svoje aktivity.
Ostentatívne sa snažili neriešiť aj vážne agendy, keď vládna moc likvidovala niektoré piliere právneho štátu. Opozícia asi nemohla urobiť viac. Bola to nepríjemná situácia pre každého.
Problém bol skôr ten, že vládna koalícia sa dodnes snaží poukazovať, že ktokoľvek a čokoľvek organizuje proti vláde, tak sa zahráva s ohňom a nevyhnutne to prinesie ďalší atentát. Ja to neberiem.
Ak by to tak aj bolo, tak by to sedelo, ak by vláda robila aj opatrenia, napríklad posilňovala políciu. Tu sa deje presný opak. Desiatky najkvalifikovanejších a najlepších policajtov boli odvolaní na okresné oddelenia.
To sú ľudia, ktorí boli v polícii aj 20 rokov, majú dobrú angličtinu, majú dobré styky v zahraničí, roky bojovali s organizovaným zločinom a chránili túto krajinu. To sú zručnosti, ktoré sa nedajú nahradiť cez noc. Kto túto krajinu teraz chráni pred medzinárodným zločinom? Úprimne si myslím, že medzinárodný zločin si už všimol, že táto krajina nie je dostatočne chránená.
Existuje spôsob, ako kritizovať vládu, organizovať protesty, do istej miery hrotiť situáciu, ale zároveň nevytvárať prostredie na to, aby sa tu znova stalo niečo zlé?
Sledoval som prácu opozície. Jedna časť vsadila na konfrontáciu, druhá na snahu o isté zmierenie, snahu nájsť cestu k sebe. PS-ko urobilo niečo ako Tusk v Poľsku. Snaží sa preniesť bojisko na stranu protivníka. Nehovoria o konfrontácii, ale začínajú bojovať na ihrisku, na ktorom bojoval Smer, ako napríklad ceny potravín či DPH na vajcia.
Berú si ich témy, obracajú ich proti nim a ukazuje sa, že nie je to úplne neúspešné. Je to dobrý signál. Lebo niektorí ľudia, ktorí boli hanlivo označovaní za bratislavskú kaviareň, vedia diskutovať o vlkoch, medveďoch, diaľniciach, mostoch a o tom, či vajcia sú základná potravina a majú mať päť percentnú DPH. Toto môže byť cesta pre opozíciu, ako ukazovať na neschopnosť vládnej koalície vládnuť.
Niekomu sa to môže zdať intelektuálne nedôstojné, ale v momente keď prinesiete tému o vajciach, je to téma, do ktorej sa vie každý zapojiť a zrazu vás počúvajú.
Aj v PS-ku vedú túto debatu, do akej miery sa odkloniť od ľudskoprávnych tém, od LGBTI tém a nemusí to byť každému po vôli. Niektorí voliči môžu byť sklamaní, že PS-ko už vo veľkom nerieši túto agendu.
Áno, ale poviem to cynicky. V politike sa premýšľa inak a aj ľudia z PS-ka sa stali politikmi. Môžu si povedať, že ich voliči aj tak nebudú mať koho voliť, takže ostanú pri nich. Prioritou pre nich je teraz poraziť Smer, preto budú diskutovať o vajciach.
Problém je inde. Otázne je, s kým chce opozícia potenciálne vládnuť. Vidíme to na stratégii Smeru. Menej útočia na PS, lebo pochopili, že PS je zastabilizované a čím viac útočia, tým viac sa PS darí. Posledný útok na Michala Šimečku priniesol PS nárast. Preto sa Smer sústreďuje na tlak napríklad na Demokratov.
Snažia sa presvedčiť aj časť KDH, aby ich mali ako zálohu na prípadné vymenenie SNS. Je to rozpracovávanie opozície. Opozícia musí zmeniť taktiku a premýšľať, či má šancu na vládnutie. V tejto chvíli to vyzerá tak, že priestor tam veľmi nie je.
Vládna koalícia za rok stihla prijať viacero dôležitých zmien ako napríklad novelu trestného zákona, zvýšenie DPH, lex atentát. Zamáva to s popularitou a preferenciami koaličných strán?
Pokles životnej úrovni s nimi môže zamávať. Robert Fico to vie. Preto je konsolidácia viac vyberaním peňazí a rozdávanie zaujímavým skupinám voličov. Pre mňa je však paradoxne pokles preferencií Smeru po ohlásení konsolidácie sklamanie.
Náhle sme pred sebou mali dva-tri percentuálne body slovenskej populácie, ktorá mení svoje voličské správanie iba na základe veľkosti šošovicovej misy, ktorú má pred sebou. To ma naozaj trápi. Naivne chcem veriť, že ľudia majú v sebe aj niečo viac ako len potrebu zjesť tri večere naraz. Nie je tam nič viac, čo by nás líšilo od prvotnopospolného človeka? V 21. storočí by sme už skutočne mohli byť niekde inde.
Očakávate pokles preferencií koaličných strán, ak sa bude životná úroveň ľudí prepadávať?
Nie nevyhnutne. Všetko závisí od interpretácie. Dôležitá nie je realita, ale to, ako ju ľudia vnímajú.
Kam by voliči koaličných strán prešli?
Väčšinou sa vracajú tam, odkiaľ prišli. Často sú to voliči pána Harabina či ĽSNS, dnes skôr Republiky. Iní sklamaní môžu posilniť Hlas. V minulosti ľudia zo Smeru prechádzali do OĽaNO a potom sa vrátili k Smeru.
Nebezpečenstvo je tiež v tom, že sklamaní ľudia sa stanú nevoličmi a môžu sa neskôr nečakane vynoriť. V kampani v budúcnosti sa jednoducho udeje niečo, čo ich náhle zmobilizuje. Príkladom boli posledné prezidentské voľby. Posledné dva týždne boli znôškou klamstiev a primitívnych útokov na Ivana Korčoka.
Strach a nenávistná mobilizácia spôsobili to, že zrazu sa objavilo 120 až 150-tisíc ľudí, ktorí prišli tzv. odnikiaľ a v dátach sme ich nevideli. Pred voľbami systematicky v prieskumoch hovorili, že určite nepôjdu voliť, nerátajte s nami. Zrazu prišli. Boli prebudení silnou témou, ktorá ich zasiahla na citlivom mieste a to bola vojna a že vraj slovenskí chlapci budú musieť bojovať v zákopoch na Ukrajine.
To ich zdvihlo zo stoličky a v sobotu to hodili Petrovi Pellegrinimu. Problém s týmto typom nevoličov je ten, že sú prebuditeľní veľmi citlivou emocionálnou témou vtedy, keď ich niekto bude potrebovať. Niekto, kto je pripravení urobiť čokoľvek.
To je veľmi nebezpečný precedens priniesť dva týždne pred voľbami lož, ktorou vieme zmobilizovať takú časť ľudí, ktorá nakoniec rozhodne voľby.
Áno. To isté sa stane pred ďalšími parlamentnými voľbami. Presne to očakávam -mimoriadnu špinavú kampaň, brutálnu, plnú lží a útokov, ktorá bude hraničiť s psychopatológiou. Bude tu snaha prebudiť týchto sklamaných, dlhodobo znechutených nevoličov.
V prípade prezidentských volieb, keď sa ľudia z kampane pána Korčoka obhajovali, že to mali vypočítané na tesný súboj, tak mali pravdu. Oni už nemali koho mobilizovať. Na prvý pohľad ani druhá strana nemala kde mobilizovať. Vyzeralo to na tesný súboj, kde rozhodne pár hlasov. Ukázalo sa, že Pellegrini dokázal zmobilizovať nevoličov.
Z pohľadu vnútorných vzťahov v koalícii vydrží podľa vás štyri roky?
Neviem, či vydrží táto koalícia, ale Robert Fico pri moci vydrží. Je pravdepodobné, že to bude treba meniť, ale signály o rozpade klubu SNS sa nepotvrdili, pretože k nim prestúpil poslanec Dušan Muňko.
Takto to bude pokračovať. Keď to bude veľmi zlé, stále je tam väčšina a aj keď nebude, Fico má stále priestor na zháňanie poslancov. Na Slovensku je veľmi zložité dopracovať sa k predčasným voľbám, takže dá sa vládnuť aj s menšinovou vládou. Robert Fico určite dovládne.
Je Hlas dostatočne rázny v obhajovaní svojich ministrov, na ktorých Andrej Danko útočí?
Nie je dostatočne rázny, ale nie je úplne jasné, čo je Hlas a kto je Matúš Šutaj Eštok. On je síce predsedom Hlasu, ale často sa tak nespráva. Šutaj Eštok, zdá sa, až teraz pochopil, že byť predsedom strany je v mnohom nevďačná pozícia.
Musíte obiehať celé Slovensko, stretávať sa s ľuďmi, veľa s nimi vypiť. To sú slovenské rituály. Je to náročná práca a mnohí sa do toho hrnú, ale nevedia, čo ich čaká. Budú si to musieť v Hlase upratať. Je to nečitateľné. Napriek tomu treba dodať, že pri takejto nevýraznej politike má Hlas okolo 15 percent. To je dôkaz, že je tu objednávka na ľavicový typ politiky, ktorá je umiernenejšia ako to, čo ponúka Smer.
Výraznou postavou koalície je aj Peter Kotlár, ktorý si jasne a nekompromisne kladie podmienky. Ako sa s ním vysporiada Robert Fico?
Robert Fico je pragmatický politik. V momente, keď mu to prestane vyhovovať, Kotlár padne. Problém bude mať skôr, ako s ním naložiť v parlamente, pretože tento typ urazených, sklamaných ľudí sa môžu postaviť proti vláde.
Ale tak to dopadne, keď si pustíte do vlády výkvet dezinformačnej scény. V jednej chvíli s nimi budete mať problém. Robert Fico je ešte ostentatívne na ich strane. Vie však, že veľkú časť toho, čo Kotlár hovorí, sú nezmysly.
Slovensko za posledný rok nenavštívil žiaden významný štátnik a ani Robert Fico sa s nikým významným nestretol. Svoje cesty skôr mieri do Maďarska, Kórey, Číny. Stratilo Slovensko kredit na medzinárodnej úrovni?
Úplne jednoznačne. Ja sám som za Slovensko členom European Commission against Racism and Intolerance, čo dôležitá časť Rady Európy a Slovensko má viditeľne slabšiu pozíciu ako malo.
Kredit, ktorý sa tu celé roky budoval, je silne naštrbený, mnohí slovenskí diplomati by vedeli rozprávať. Ľudia, ktorí sa stretávajú s Lavrovom, nebudú mať dnes dobrý kredit. Slovensko je jediná krajina Európskej únie, kde predstavitelia za celý rok nehovorili ani raz o hybridnej hrozbe prichádzajúcej z Ruskej federácie, ešte aj Maďarsko to, snáď z povinnosti, zvykne spomenúť.
Nekomunikujeme o hybridnej vojne, o dezinformáciách prichádzajúcich z Ruska, hoci Slovensko je jedným z najväčších „konzumentov“ týchto dezinformácií z Ruska. To sa zvonku vidí. Nikto sa s nami veľmi nebaví a nikto od nás nič ani neočakáva.
V zahraničnej politike osobné vzťahy zohrávajú kľúčovú úlohu. Ak je tam chémia, ak je tam sympatia a najmä elementárna dôvera, tak aj v ťažkých témach sa dajú lámať ľady. Nám už veľmi nedôverujú.
Ako by ste zhodnotili pôsobenie prezidenta Petra Pellegriniho? Napĺňa svoje sľuby, že bude nadstranícky prezident?
Nenapĺňa. Ešte stále funguje ako skrytý predseda Hlasu, možno aj zo zúfalstva. Viditeľne má srdiečko na strane vládnej koalície, je to zrozumiteľné. Vyslal niektoré signály, ktoré hovoria o tom, že postupne sa možno bude snažiť aspoň mierne o nejaký typ vlastnej politiky. Začína vidieť, že si uvedomil, že to on je najvyšší predstaviteľ štátu, nie Robert Fico.
Nečakám však vážne obraty, ako v prípade Michala Kováča. Pellegrini bude robiť všetko preto, aby bol znova zvolený. Nečakám, že sa postaví na stranu občianskej spoločnosti, nezávislých médií, biznisu, ktorý je silne postihnutý konsolidáciou. Nie je to ani v jeho mentálnej výbave. Chce sa mať dobre. To nie je nič nové. Peter Pellegrini je utilitárny človek.
Nedá všetko na stranu verejného blaha a nemá ani dlhodobé pôsobenie v jednej téme. Máme tu politikov, ktorí celý svoj život zasvätili nejakej téme, či už životnému prostrediu, reforme školstva, charite a tak ďalej. U Pellegriniho nič také nikdy nebolo.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
