Pred 20 rokmi jej diagnostikovali panickú poruchu a predpísali jej lieky, ktoré užíva dodnes. Pani Alica sa dostala do začarovaného kruhu, z ktorého sa doposiaľ nedostala.
Pani Alica bola slobodná matka. Dnes má už dospelé deti, no keď boli malé, musela pracovať za dvoch. „Bolo to ťažké obdobie. Diagnózy, o ktorých dnes ľudia otvorene hovoria a spoločnosť ich rieši, boli v tom období obrovské tabu. Akonáhle niekto zistil, že navštevujete psychiatra, myslel si, že ste blázon. Nikoho nezaujímalo o čo ide a prečo sa vám to stalo. Nemala som sa s kým porozprávať. V podstate som o tom veľa nevedela ani ja. Dali mi lieky a to bolo všetko,“ spomína na ťažké chvíle pani Alica.
K psychoterapii sa pani Alica za celé tie roky nedostala. „Jednak som si to ako slobodná matka nemohla dovoliť, zdravotná poisťovňa to nepreplácala, a jednak mi ani nikto nepovedal, že bez terapie sa z toho nedostanem. Dnes je už verejne známe, že psychoterapia a lieky musia ísť ruka v ruke,“ vysvetlila s tým, že jej nezostalo nič iné, iba prežívať deň po dni.
„Keď prišiel atak, prehltla som tabletku na upokojenie, prečkala som to a musela som fungovať ďalej,“ dodala.
Roky bežali, no príznaky sa aj napriek užívaniu liekov ďalej stupňovali. „Viackrát som sa snažila svoj zdravotný stav riešiť, pretože mi začal prekážať pri práci. Prosila som niekoľkých neurológov, aby ma vyšetrili, no keď videli, že mám v zázname psychiatrickú diagnózu, odmietli ma ďalej riešiť. Hodili to na psychiku a poslali ma preč. Jedna neurologička mi dokonca povedala, že ma neošetrí, že si mám radšej sadnúť pod strom a prebrať si svoj život,,“ prezradila zúfalá pani Alica.
Po rokoch lekári nakoniec predsa len zistili, že primárny problém bol niekde úplne inde - v chrbtici. Zle stanovená diagnóza však spôsobila, že organizmus pani Alice si na lieky už zvykol.
„Dnes sa ich neviem zbaviť len tak sama od seba, pretože chcem. Nie je to o sile vôle. Keby som vtedy navštívila terapeuta, možno by hneď zistil, že problém nie je v psychike. Všetko mohlo byť úplne inak. Kto mi teraz vráti tie roky života?“ kladie si otázku pani Alica deň čo deň.
Dodala, že po rokoch sa neriešiteľná situácia odrazila aj na spánku. Psychiater jej tak predpísal aj lieky na spanie, bez ktorých dnes už nezaspí.
Podľa psychiatričky Ľubomíry Izákovej trpí na Slovensku úzkostnými alebo depresívnymi príznakmi takmer tretina ľudí. Podľa údajov NCZI sú najčastejšou diagnózou afektívne poruchy ako napríklad depresívna porucha či bipolárna afektívna porucha. Na druhom mieste sú úzkostné poruchy, medzi ktoré patria aj panické ataky.
„Každý 8 – 9 človek na Slovensku prekonal nejaké príznaky duševného ochorenia. Je to veľké množstvo ľudí, ktorých sa to týka. Nedá sa pred tým zatvoriť oči a je na mieste priznať si, že je to súčasť nášho života. Rovnako, ako iné choroby,“ podotkla hlavná odborníčka ministerstva zdravotníctva pre psychiatriu Ľubomíra Izáková.
A práve pri spomínaných diagnózach pacientom predpisujú lekári lieky na upokojenie. Národný inštitút pre hodnotu a technológie v zdravotníctve (NIHO) však upozornil, že na Slovensku sa často predpisujú nevhodne.
„Neprimerane sa predpisujú najmä lieky na úzkosť z kategórie benzodiazepíny. Patria sem lieky s liečivom alprazolam, bromazepam, mefenoxalón, diazepam a ďalšie,“ vysvetlila analytička NIHO Lucia Grajcarová.
Dodala, že tento typ liekov síce má rýchly účinok, no nemali by sa užívať dlhodobo. „Nesprávne a nadmerné predpisovanie môže viesť k rozvinutiu rezistencie voči liekom, k závislosti, ale aj k spomaleniu a neúčinnosti liečby,“ upozornila Grajcarová s tým, že napríklad v roku 2020 malo Slovensko päťkrát vyššiu spotrebu takýchto liekov ako Dánsko.
Prezident Slovenskej psychiatrickej spoločnosti Michal Patarák podotkol, že lieky od psychiatra nie sú zlo. „Myslím si, že slovenská spoločnosť, a to sa týka aj lekárov bohužiaľ, má veľké predsudky voči liekom, ktoré predpisujú psychiatri. Áno, sú medzi nimi aj také, kde musíme dávať veľký pozor na návyk, ale aj lieky, ktoré sú omnoho čistejšie a menej škodlivé ako lieky od bolesti, po ktorých bežne siahame,“ vysvetlil psychiater Michal Patarák.
Pri liečbe väčšiny úzkostných porúch alebo pri ľahších formách depresie sa v mnohých krajinách podľa inštitútu NIHO v prvom rade odporúča psychoterapia. Psychoterapeutov je však na Slovensku málo a tak ide človek priamo k psychiatrovi.
„Od odborníkov však máme informácie, že psychiatri majú na pacienta tak málo času, že psychoterapiu poskytujú zriedkavo,“ poznamenala analytička NIHO Lucia Grajcarová.
Psychoterapeutka Viera Cviková prezradila, pri ktorých ochoreniach je psychoterapia nevyhnutná. „Sú to určite úzkostné stavy, depresívne poruchy, traumy, psychosomatické ťažkosti, závislosti,“ hovorí s tým, že pri každej duševnej poruche má psychoterapia zmysel.
Psychiatrička Ľubomíra Izáková však podotkla, že lieky sú rovnako podstatné ako terapia. „Psychoterapia neznamená, že vám niekto zázračnými slovami povie, že máte byť zdravý. Psychoterapia je veľká práca človeka, ktorý sa snaží prísť na to, čo vyvoláva jeho ťažkosti, ako s nimi bojovať, alebo sa snaží nájsť spôsob, ako sa vysporiadať so situáciou, ktorú prežil,“ objasnila Izáková.
Dodala, že psychoterapia nie je vhodná hneď pre každého. „Keď má niekto závažné depresívne ochorenie a má problém sústrediť sa, zapamätať si, je stále unavený, tak je veľmi ťažké odporučiť mu psychoterapiu, lebo nebude schopný spolupracovať. Tu prichádzajú do úvahy ako prvé lieky. Keď sa jeho stav zlepší a začne lepšie fungovať, tak môže nastúpiť psychoterapia,“ vysvetlila psychiatrička.
Keď už ale príde čas na psychoterapiu, pacient sa stretne hneď s troma prekážkami. Najskôr psychoterapeuta nemôže zohnať, potom zistí, že si ho nemôže dovoliť, a ak sa cez tieto dve prekážky dostane, na termín si môže počkať aj niekoľko mesiacov.
Dôvod? Psychoterapeutov je jednoducho málo. Pre analýzu ministerstva financií uviedla Slovenská psychoterapeutická spoločnosť, že na Slovensku chýba 1 000 psychoterapeutov.
Podľa NIHO je jediným riešením viac odborníkov. „Pomôže zvýšenie počtu psychiatrov, ktorí by následne mali viac času poskytovať psychoterapiu. Počet psychológov je možné zvýšiť relatívne rýchlejšie, keďže mnohí aj majú vzdelanie, ale psychoterapiu nemôžu vykonávať v zdravotníctve,“ povedala analytička NIHO Lucia Grajcarová.
V zdravotníctve podľa nej máme približne 700 takýchto odborníkov. V rezorte školstva a sociálnych vecí ich s adekvátnym vzdelaním čaká asi dvetisíc. „Je potrebné umožniť im vstup do zdravotníctva, tiež uznávať vzdelanie absolvované v zahraničí a tiež je potrebné terapiu adekvátne preplácať z verejného zdravotného poistenia,“ dodala Grajcarová.
Ministerstvo zdravotníctva informovalo, že dostupnosť psychoterapeutickej pomoci by mohol vyriešiť pripravovaný zákon o psychologickej činnosti a psychoterapii, na ktorom v rámci Plánu obnovy pracuje Rada vlády pre duševné zdravie. Jej členka, psychoterapeutka Viera Cviková vysvetľuje, že zákon by mal mnohým odborníkom otvoriť dvere do systému.
„Znamená to, že psychoterapeutov bude na Slovensku viac, pretože budú môcť toto povolanie vykonávať aj keď pracujú v školstve, v domovoch sociálnych služieb, v armáde a podobne,“ objasnila Viera Cviková.
Zároveň informovala, že zdravotné poisťovne preplácajú psychoterapeutom sedenie pacienta vo výške 20 až 30 eur. „Niektorí psychoterapeuti to robia tak, že pacient si musí nejakú čiastku doplatiť. Nájdu sa však aj takí, u ktorých sa nedopláca,“ povedala Viera Cviková.
Kým sa však zmeny odzrkadlia v praxi, prejde ešte mnoho dní. Psychiatrička Ľubomíra Izáková radí, čo robiť kým človek čaká na psychoterapiu. Dôležitým článkom je podľa nej psycho-hygiena. To však pre každého znamená niečo iné.
„Mali by to byť činnosti, ktoré nás harmonizujú. Každý máme na to svoj vlastný recept. Človeku, ktorý celý deň pracuje vonku a fyzicky pracuje, tomu poradiť prechádzku môže byť náročné. Ten si možno radšej posedí s kamarátom na lavičke alebo niekde v bare. Človek, ktorý celý čas pracuje svojim rozumom, môže byť unavený na to, aby čítal knihu. Ten môže napríklad potrebovať vybiť energiu vo fitnescentre alebo na prechádzku,“ doplnila psychiatrička.
Ľudí tiež požiadala, aby nevynechávali sociálny kontakt. „To je niečo, čo nám po pandémii veľmi chýba. Odvykli sme si rozprávať sa, zdieľať spolu veci. Častokrát to nahrádzame mailami, takým dištančným spôsobom. Vráťme sa k tomu, žime zasa vzťahmi – to je niečo, čo nás napĺňa, čo je v živote človeka naozaj hodnotné,“ dodala na záver Izáková.
Duševnému zdraviu sa venuje aj Nadácia Markíza. Tento rok sme sa zamerali na podporu duševného zdravia detí. Deň s Nadáciou Markíza nás čaká 1. decembra. Pozrite si rozhovor s odborníkom, ktorý nám povedal, aké sú príznaky duševných problémov mladých a kedy treba spozornieť.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
