Na prvý pohľad nenápadný chlapík si podmanil trenčianske letisko. V živote si prešiel peklom. Okolie ho odcudzovalo pre sexuálnu orientáciu. Nevyhol sa bitkám, padol na úplne dno a rozhodol na pre liečenie. Dnes je jedným z najtalentovanejších pesničkárov, ktorého tvorba bola nominovaná aj na Grammy. Perfume Genius tento rok účinkoval na festivale Pohoda.
Čítala som, že ste boli jediným otvorene gay študentom na vašej strednej škole a že ste to nemali ľahké. Keď si teraz spomeniete na vašu minulosť, aký je to pocit? Aké to bolo?
Bolo to už trochu dávno. Dúfam, že dnes je na mojej strednej viac „vyoutovaných“ ľudí ako pred dvadsiatimi rokmi, keď som tam študoval. Určite je tam dnes viac gay ľudí. Ale nebolo to vtedy ľahké. Je to veľmi formujúci vek. Stále si utvárate obraz o ľuďoch a o svete. Snažíte sa byť nezávislí. A keď sa k vám potom niekto nezachová pekne, tak sa vám zdá, že celý svet je taký. A to nie je vždy pravda. No aj dnes sa občas cítim napäto alebo sa príliš zameriavam na seba. Ale možno je to iba moja stará skúsenosť. Teraz som už možno v pohode, ale kvôli mojej minulosti si možno niekedy myslím, že nie som.
Čo vám pomohlo sa z toho dostať? Čo vám pomohlo stať sa lepším človekom?
Bol som úplne posadnutý hudbou, umením a filmami. To bol môj únik. Počas dospievania sa môžete cítiť veľmi osamelo. Hlavne, ak okolo seba nemáte ľudí, ktorý by zdieľali vaše skúsenosti. Ale prostredníctvom hudby som dokázal nájsť spoločnosť. A robievam to doteraz.
Ani po strednej škole váš život nebol jednoduchý. Opísali by ste, prosím, čo sa dialo? Navštevovali ste liečenie...
Nezdalo sa mi to nejaké nenormálne, pretože aj všetci ostatní robili to isté. Každý chodil na párty. Ale nie každý sa potom musel liečiť. Ja som sa musel, pretože to pre mňa už nebola iba párty. Bolo to temné a, neviem, nebol to dobrý pocit. Ale vytriezvieť bol dobrý pocit. Odrazu sa otvoril celý môj život. Dovtedy som nemal žiadne ambície, nikdy som nenapísal pieseň, nemal som žiadnu prácu. Netuším, čo som vlastne robil. Ale akonáhle som vytriezvel, po pár mesiacoch odkedy som odišiel z liečenia, som sa posadil a napísal som pesničku. Zverejnil som ju online, aby som ju mohol zdieľať s priateľmi. A to mi pomaly zmenilo život. Myslím, že preto, že som bol konečne prvýkrát zdravý. A mal som toho aj veľa čo povedať. Veci, ktoré som dovtedy nespracoval, alebo som nad nimi nepremýšľal. Takže som mal aj veľa materiálu.
Čo bol ten bod, keď ste sa rozhodli ísť na liečenie?
Pre každého je to niečo iné. Ja som sa veľmi dlho snažil prestať a snažil som sa robiť iba jednu vec a nerobiť nič iné. Napríklad prestať s drogami, ale neprestať s alkoholom. Ale napokon som musel prestať so všetkým. Pamätám si moment, keď mi došlo, že ak neprestanem, zomriem. A ja som aj tak neprestal. Bolo mi to úplne jedno. A potom som sa na druhý deň zobudil a uvedomil som si, že to tak ďalej nejde.
Aké to bolo chodiť na liečenie?
Nebol to ľahké, ale veľmi to odporúčam. Je to šialené. Je to ako byť znovu dieťaťom. Nútia vás zostávať v pocitoch, ktorým ste sa dlho snažili vyhýbať. No ste zavretí v takom čudnom, akoby letnom tábore so všelijakými bláznivými ľuďmi a všetci sú neskutočne krehkí. Odrazu som súcitil s nejakým vojakom, s ktorým by som inak nechcel mať nič spoločné, no plakali sme spolu. A to je uzdravujúce. Je to ťažké, ale nutné a veľmi mi to pomohlo zmieriť sa s vecami, ktorým som sa snažil dlho vyhýbať. Nebolo to jednoduché, ale bol to veľmi oslobodzujúci pocit, pretože som to všetko potláčal veľmi dlho, a to si na človeku vyberie daň.
Čo vám pomohlo zostať po liečení triezvy?
Dvanásťkrokové programy. Stretnutia. Môj priateľ, s ktorým sme sa dokonca zoznámili počas liečenia. Úprimne, netuším, ako som mohol ostať triezvy takto dlho. Dnes mi mnoho vecí dávajú ľudia zadarmo. No keď som v tom lietal, ešte som to zadarmo nemal. Akoby som to celé spravil naopak. Najprv som vytriezvel a potom som začal robiť hudbu. Mnoho interpretov to má pritom naopak, najprv začnú robiť hudbu a až potom niečomu prepadnú a musia s tým prestať.
Ako vám cez to všetko pomohla dostať sa hudba?
Je to niečo ako terapia. Bolo mnoho vecí, ktorým som nerozumel, nevedel som ich vyjadriť alebo o nich hovoriť, alebo ich precítiť. To ma desilo. No potom som spravil skladbu a bolo to ľahké. Je to spôsob, ktorým si škatuľkujem emócie.
A čo pre vás hudba ako taká vlastne znamená?
Je to ako pochopiť nejaký pocit. Pocit, ktorý som dovtedy nedokázal vysvetliť alebo spracovať. A potom počujem niečo, čo to spraví namiesto mňa. Je to ako keď sa cítite osamelo a nedokážete vysvetliť prečo. A potom príde niekto, kto vám to vysvetlí. Ja o tom spravím song, ktorým to vysvetlím sám sebe. Je to veľmi uzdravujúce.
Kedysi ste si obliekali veľmi široké oblečenie, no potom ste začali vystupovať bez trička. Čo sa zmenilo?
Veľa z toho bolo naschvál. Zamýšľam sa, čo mi spôsobí najväčší diskomfort, čomu som sa dlho vyhýbal, a potom to z nejakého dôvodu urobím. Neviem, z nejakého dôvodu som odhodlaný to prekonať. A tiež, keď dnes spravím album, tak viem, že ľudia, ktorý si ho vypočujú, dostanú kúsok z toho už len tým počúvaním a možno im to pomôže. To ma poháňa tiež. Ale často je v tom aj sebectvo, pretože viem, že moja hudba je skrátka lepšia, keď sa necítim komfortne, moje vystúpenia sú lepšie, keď na seba tlačím.
Ako ste na seba ešte tlačili?
Natočil som film. Alebo som spravil niečo iné, čo som ešte nerobil, alebo nejakú variáciu toho. Ale pri každom albume sa snažím vymyslieť niečo, čo som ešte nespravil.
Toto je vaša prvá návšteva Slovenska. Pohoda sa vás snažila dostať sem veľmi dlho, prišli ste ale až tento rok. Prečo práve teraz?
Je zvláštne, že v niektorých mestách som nikdy nebol. Veľmi dlho chodím na „tour“ a vždy sa stane, že nejaké miesto vynecháme. Takže som veľmi rád, že sa to tentoraz podarilo. No netuším, čo za mágia tomu pomohla.
Minulý rok sa v bratislavskom queer klube odohral útok, počas ktorého strelec usmrtil dvoch queer ľudí. Čo by ste povedali slovenskej queer komunite? Čo by ste poradili ľuďom, ktorí sa trápia?
Neviem, či mám niečo, čo by som im povedal. Je to ťažké, keď musíte čeliť akejkoľvek nenávisti. Je ťažké vtedy nájsť v živote radosť, ostať otvorený, byť slobodný a nájsť lásku či bezpečie. Ale vždy stojí za to sa o to pokúsiť. Inak neviem. Alternatíva je horšia. Ale je takisto v poriadku žialiť. A je v poriadku vedieť, že niekedy je všetko na nič, pretože je to pravda. Štvrtého júla sa v USA odohralo 10 masových strelieb a zdalo sa to ako koniec sveta. Takže nájsť jemnosť a šťastie, aj keď iba na dve minúty, je dnes naozaj revolučné. Ale myslím si, že to stojí za to.
Čo pomohlo počas tých ťažkých časov vám?
Určite som dnes na tom lepšie, než som bol v minulosti. Ale ani ja nie som chránený pred depresiou. Ale čím som starší, tým viac som schopný vidieť na konci tunela svetlo. Lebo vždy je tam svetlo. Aspoň v mojom prípade bolo. Mávam zlé obdobia, ale potom je mi zase fajn. Vždy to tak bolo. To je tá jedna vec, ktorá sa mi na starnutí páči, že viem, že každé zlé obdobie vystrieda dobré.
Chodili ste aj na terapiu. Aj táto téma je na Slovensku tabuizovaná. Čo by ste povedali tým, ktorí sa boja ísť na terapiu?
Myslím si, že terapia prospeje každému. Aj na liečení som si hovoril, že by tam mal chodiť každý. Každý z toho vie mať osoh. Ale chápem, že s tým môže súvisieť stigma. Mám pocit, že by sme sa o seba mali snažiť starať. Každý z nás vie, keď sme alebo nie sme v poriadku. Takže ak niečo cítite, mali by ste sa o seba postarať. A to nie je nikdy zlé.
Aké máte plány na leto?
Musím napísať nový album. Vždy to tak robím. Ale vždy príde aj obdobie, keď nedokážem písať. Predpokladám, že tak to bude aj keď sa vrátim domov. No potom sa mi to nejako proste podarí.
Kde nachádzate inšpiráciu?
Vždy sa cítim oveľa viac inšpirovaný, keď mám dobrú náladu. Môžem písať o období, keď som dobrú náladu nemal, no keď nie som v pohode, písať nedokážem. Vtedy iba sedím a nerobím nič.
Tešíte sa na váš koncert?
Nehral som nikde už viac ako mesiac. Takže už mám také nutkanie zahrať si.
Máte aj nejaké ďalšie plány, kým ste na Slovensku?
Prešli sme sa na hrad a po meste. Prechádzali sme sa veľa, čo bolo fajn, pretože sme veľa času strávili v lietadle.
A čo hovoríte na to, čo ste tu zatiaľ videli?
Veľmi sa mi tu páči, je tu zábava. Najedol som sa, poprechádzal. Dlhšie som nevidel svoju skupinu a dobre sme sa spolu zabavili. Naozaj to zatiaľ bol veľmi dobrý výlet.
Je niečo, čo by ste chceli odkázať Slovákom?
Neviem. Som skrátka rád, že tu som.
Nominovali vás na Grammy. Aký to bol pocit?
Kiežby som to vyhral. Ale nevyhral som. Bola to zábava, šialené. Nikdy som to nečakal a som za to veľmi vďačný. Ale teraz už chcem jednu aj vyhrať.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
Sledujte kanál spravodajstva Markízy
Zrážku lietadla s vrtuľníkom nikto neprežil, Trump viní politiku Obamu a Bidena
Pilot Viktor Vincze o katastrofe
Neveria, že niekto prežil
