Patril medzi najlepších útočníkov svojej generácie, strelil pamätný hetrik v Lige majstrov, bol taktiež súčasťou mládežníckeho reprezentačného výberu, ktorý získal pre Slovensko prvú medailu na medzinárodnej scéne. Zosnulému útočníkovi Jurajovi Halenárovi nepochybne patrí status legendy slovenského futbalu.
Juraj Halenár sa narodil 28. júna 1983 v Trnave. V rodnom meste s futbalom aj začínal. Vychovala ho Lokomotíva Trnava, odkiaľ neskôr odišiel a spravil úžasnú kariéru. V histórii našej najvyššej súťaže lepšieho strelca niet. Halenár dodnes kraľuje so 125 presnými zásahmi.
Na sklonku svojej futbalovej cesty sníval o tom, že pri futbale zostane a odovzdá skúsenosti mladším. Žiaľ, nikdy sa tieto plány nezrealizovali. Juraj Halenár zomrel 29. júna 2018, len deň po svojich 35. narodeninách.
Pri spomienke na ikonického zakončovateľa sme sa rozprávali s jeho otcom Alojzom a najlepším priateľom Filipom Šebom.
Juraj Halenár bol s futbalom spojený prakticky od momentu, keď sa naučil poriadne chodiť.
„Keď mal dva roky, kúpil som mu prvú loptu. Futbal ho bavil v podstate odmalička a postupom času ho to zaujímalo viac a viac. Neskôr už ani nevedel byť bez lopty, s loptou aj spával. Ako sa hovorí, mal talent od Boha,“ povedal na úvod pre TVNOVINY.sk Halenár starší.
Nadanie na najpopulárnejší svetový šport bolo nespochybniteľné, a tak sa Alojz Halenár rozhodol, že ako osemročného prihlási svojho syna do prípravky Lokomotívy Trnava. Tam Juraj futbalovo rástol, často nastupoval proti starším súperom a nikdy sa nestratil.
„Prvé futbalové kroky urobil v prípravke Lokomotívy Trnava. Časom začal hrávať proti starším ročníkom. No a potom si ho všimli ľudia z Interu Bratislava,“ pokračoval otec bývalého forvarda.
Zmenou klubu odštartoval Juraj Halenár svoju bohatú kariéru, počas ktorej pôsobil vo všetkých troch slávnych bratislavských celkoch – Interi Bratislava, Artmedii Petržalka a Slovane Bratislava.
Keď Halenár prestupoval do Interu, mal len 18 rokov. Svoj prvý ligový gól strelil krátko pred 19. narodeninami 4. mája 2002 do siete Tatranu Prešov. Inter vtedy zvíťazil 3:0.
Darilo sa mu aj na reprezentačnej úrovni. S výberom do 19 rokov získal v tom istom roku bronzové medaily na európskom šampionáte v Nórsku. Bola to vôbec prvá medaila pre slovenský futbal na medzinárodnom fóre.
„Bol to prvý veľký míľnik v jeho kariére. Prvá medaila pre Slovensko. Veľmi rád na to spomínam, krásny moment,“ opisoval Halenárov otec.
Z Interu odchádzal v roku 2005 už ako hotový útočník. Upísal sa Artmedii Petržalka.
Keď Halenár menil dres, Petržalka patrila k slovenskej špičke. Hneď po príchode čakala na útočníka veľká výzva. Artmedia vedená Vladimírom Weissom st. snívala o postupe do Ligy majstrov.
„Weiss bol pre Juraja jednou z najvýznamnejších osobností v kariére. Veľmi mu pomohol,“ hovoril Halenár st. na adresu úspešného slovenského trénera.
V 2. predkole najprestížnejšej klubovej súťaže na svete narazila Petržalka na slávny Celtic Glasgow. Slovenský celok nebol favoritom, ale vo futbale je možné všetko. Artmedia v domácom prostredí deklasovala škótsky veľkoklub 5:0. Najväčšiu zásluhu na tom mal práve Juraj Halenár, ktorý strelil hetrik.
„Pre mňa nezabudnuteľný moment. Doteraz mám z toho mráz na chrbte. Som na to hrdý,“ hovorí po rokoch futbalistov otec.
Aj napriek tomu, že Artmedia v odvete prehrala 4:0, tak postúpila, následne vyradila aj Partizan Belehrad a vybojovala premiérovú účasť v „milionárskej“ súťaži.
Sezóna 2005/2006 bola vďaka tomuto úspechu pre Halenára veľmi špeciálna.
Najlepší ročník bol z hľadiska úspechov ročník 2007/2008, kde Petržalka získala majstrovský titul a aj triumf v slovenskom pohári. Halenár strelil v domácej súťaži 16 gólov a len o jeden presný zásah zaostal za najlepším strelcom Jánom Novákom.
To bola zároveň bodka za jeho pôsobením v čiernobielych farbách. V závere letného prestupového obdobia Halenár prestúpil do tretieho bratislavského klubu, azda toho najslávnejšieho. Elitný útočník sa upísal Slovanu Bratislava.
V „belasom“ drese Halenár exceloval. S klubom získal štyri majstrovské tituly a trikrát oslavoval triumf v slovenskom pohári.
Na jar 2009, konkrétne 4. apríla, zaznamenal prvý ligový hetrik do siete Banskej Bystrice. Proti tomu istému súperovi strelil 9. novembra 2011 aj stý ligový gól a zastavil sa až na čísle 125, čo doposiaľ nikto nedokázal prekonať.
Napriek tomu, že Halenár patril na domácich trávnikoch k tomu najlepšiemu, výrazný prestup do zahraničia mu nevyšiel. Zo Slovenska odišiel až pred koncom kariéry, keď hral najprv za maďarskú Nyíregyházu a neskôr za český Olomouc.
„Ako hovoria veľkí futbalisti, aj keď máte talent, tak je potrebné aj šťastie. Musíte byť v správnej chvíli na správnom mieste. Juraj ponuky zo zahraničia mal, ale nedotiahlo sa to do konca,“ vysvetľoval jeho otec.
Núdza o ponuky nebola, no pre niečo to stále nevychádzalo: „Záujem bol napríklad z Izraela, pýtali sa naňho z Maccabi Tel Aviv. Nechcel som však, aby tam šiel, bál som sa oňho. Ale boli aj iné záujmy, dobre si pamätám, že ho chceli v Turecku, v Trabzonspore či Dinamo Bukurešť, to bol, tuším, už aj na letisku, ale vrátil sa, lebo sa kluby nedohodli. Ponúk bolo viac. Škoda, že nehral skôr v zahraničí, mohlo to byť úplne o niečom inom. Juro to šťastie nemal. Šance ísť von boli, ale stále to na niečom stroskotalo,“ otvorene povedal Alojz Halenár.
Halenár podľa slov jeho otca žil spokojne. Futbal mal veľmi rád a aj po konci profesionálnej kariéry ešte pôsobil v nižšej rakúskej súťaži.
„Ľudia ho v Rakúsku zbožňovali, mali ho veľmi radi a on tam chodil rád,“ zaspomínal si.
Trojnásobný slovenský reprezentant neplánoval zanevrieť na futbal ani po aktívnej kariére. Mal sen, že bude trénerom. Futbal mal v srdci.
„Chcel si spraviť popri hraní licenciu a stať sa trénerom. Chcel svoje znalosti a skúsenosti odovzdávať mladším. To bol jeho sen, ktorý sa, žiaľ, už nesplnil,“ smutne skonštatoval otec.
O to šokujúcejšie správy prišli 30. júna 2018. Juraja Halenára našli vo Vrakunskom lesoparku bez známok života. Oficiálna verzia polície je, že sa niekdajší futbalista pripravil o život sám, no jeho otec tomu nechce veriť ani po takmer desiatich rokoch.
„Ja v živote neuverím tomu, že Juraj si to spravil sám. Nikdy. Jurovi by v živote také niečo nezišlo na um. On by si nedokázal tak ublížiť. On odpadával, keď zbadal krv, nie ešte, aby sa pichol dva razy do srdca s nožom a dorezal si ruky, to nemá logiku,“ hovoril.
Alojz Halenár chcel za objasnenie prípadu bojovať aj ďalej.
„Ja som sa proti výsledku vyšetrovania aj odvolával, ale zamietli mi to.“
Podľa jeho slov bol syn úplne v poriadku a neboli ani najmenšie znaky toho, že by sa chcel pripraviť o život.
„Večer pred tou tragédiou som s ním telefonoval. Mal narodeniny, oslavoval 35 rokov. Bol úplne v pohode. Dohodli sme sa, že cez víkend príde aj so synom Nicolasom do Trnavy a budeme spolu. Ja som ho poznal tak, že mi stačilo počuť jedno slovo z jeho úst a vedel som, či má dobrý alebo zlý deň,“ dodal.
Na futbalových trávnikoch si Halenár našiel množstvo priateľov. Najbližší mu bol Filip Šebo, taktiež bývalý útočník Slovana Bratislava.
„Najprv sme boli protihráči, potom spoluhráči. Z konkurentov sa stali priatelia. To je vždy pekné. Juraj bol správny chlap, vždy si stál za svojím,“ spomína niekdajší kanonier.
Obaja spolu zažili množstvo zábavy. Šebo sa špeciálne zabával aj na špecifickom prízvuku Halenára, ktorý si priniesol z rodného mesta.
„S Jurom som sa veľa smial. Bolo to hlavne pre jeho trnavský prízvuk. Keď sme boli na ihrisku, išli sme na 100 %, ale vedeli sme si aj užívať,“ pokračoval.
Keď Slovenskom obleteli správy, že Halenár je mŕtvy, Šebo bol v Nemecku na súťaži.
„Ja som bol v tom momente akurát v Nemecku pred mojím druhým štartom na pretekoch Ironman. Skoro som ani neskočil do vody, celých 10 hodín som potom na to myslel. Osobne mi je veľmi ľúto, že pravdu celého Jurajovho konca nikto nevie. Každopádne Juraj ostane v mojom srdci vždy Jurajom,“ uzavrel Filip Šebo.
Neymar sa vracia tam, kde sa to všetko začalo. Pozrite si reportáž:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
