Vrodený zdravotný problém ho odsúdil na päť operácií, zobral mu milovaný šport a zanechal jednu nohu o dve čísla menšiu ako druhú. Napriek tomu odmietol hodiť flintu do žita, našiel si svoju cestu a stal sa trojnásobným európskym šampiónom či vicemajstrom sveta. A hoci mu osud olympiádu nedoprial, jeho cesta môže slúžiť ako inšpirácia pre mnohých.
Alexander Slafkovský je legendou slovenského vodného slalomu a zdá sa, že po dlhých dvoch dekádach plných úspechov i sklamaní by mohol v tomto roku konečne svoje kanoe odložiť do garáže. Uzavrie tak neskutočnú kariéru, počas ktorej napísal príbeh hodný kina.
Často sa hovorí, že každý raz začína z rovnakého bodu nula. Niekedy to však nie je tak úplne pravda a existujú ľudia, ktorí už od narodenia čelia problémom, o ktorých iní ani netušia. Jedným z takých ľudí bol aj Alexander Slafkovský ml., ikona slovenskej kanoistickej scény.
Keď sa slávnej slovenskej lyžiarke Dagmar Kuzmanovej a jej manželovi Alexandrovi v roku 1983 v Liptovskom Mikuláši narodil syn, ich šťastie bolo enormné, no najmä v očiach otca by ste badali aj iskry starostí. Ako pediater už po prvom pohľade na novorodenca vedel, že život pre neho nebude prechádzkou rúžovým sadom. Diagnóza bola jasná - deformita oboch dolných končatín.
„Ľudovo sa to nazýva aj konská noha. Vyzeralo to asi tak, že som sa už narodil s obomi chodidlami vytočenými dovnútra a postavenými na špičku,“ začína Alexander Slafkovský ml. s povzdychom exkluzívny rozhovor pre TVNOVINY.sk.
Fakt, že jeho otec bol detský lekár, bol zrejme akýmsi šťastím v nešťastí. Okrem toho, že sa priatelil s množstvom ortopédov, vedel pri synovej výchove zmýšľať aj lekársky a prísne dozeral na dodržiavanie liečby.
„Vedel, že ak chcem raz ako-tak normálne fungovať, jednoducho musím podstúpiť tú liečbu, či chcem alebo nie. Kontroloval ma, či všetko spĺňam, z práce za mnou odbiehal do jasličiek a cvičil so mnou. Nemal som po narodení dobré prognózy, hrozilo, že ani nebudem chodiť, no práve jeho zápal ma donútil spraviť všetko preto, aby som sa s tým popasoval,“ hovorí.
Sašo Slafkovský musel počas detstva čeliť výzvam spojeným so svojím zdravotným problémom. Ako opisujú jeho rodičia v dokumente Opri sa o mňa, celé detstvo musel nosiť sadry a dlahy, ktoré kontrolovali rast jeho nôh a dokopy musel ešte pred pubertou absolvovať až päť operácií. V dôsledku toho má dnes napríklad jednu nohu o dve čísla väčšiu ako druhú.
Napriek tomu všetkému bol však odhodlaný žiť čo najviac normálny život a dokonca si zaumienil, že bude športovcom. Bojovný mladík neustále hľadal spôsoby, ako limitovať fyzické obmedzenie pri pohybe, aby sa vyrovnal aj zdravým deťom. Skúšal napríklad aj futbal či karate, no čoskoro sa pre neho stalo jednotkou zjazdové lyžovanie. Ešte aby aj nie, keď mal mamu olympioničku.
„Po mojej poslednej operácii, kedy mi museli vyseknúť kus kosti, som však musel úplne prestať behať a najmä lyžovať, čo bola azda moja najobľúbenejšia aktivita. Dodnes mám obmedzenú kondičnú prípravu, ktorú som napokon musel zúžiť iba na bicykel cez leto a skialpinizmus cez zimu,“ spomína Alexander, ktorý tak musel svoj spriaznený šport hľadať ďalej. A napokon ho našiel na vode.
„Raz mi kamarát z lyžiarskeho povedal, že bol skúsiť kajak. No a tak som ešte v ten deň nakráčal k rodičom a vyhlásil, že aj ja to chcem skúsiť. Zapáčilo sa mi to. Prvé preteky som absolvoval na žiackej olympiáde na Tichej vode ešte ako osemročný, teda výrazne skôr, ako je zvykom. Bol som na to ešte primladý a tak ma dva-tri roky brzdili a v podstate som nejaký čas iba naháňal kačky s kajakom na vode.“
Alexander začínal kariéru na kajaku, no po tréningoch vždy chodil s kamarátmi len tak pre srandu aj na kanoe, zajazdiť si na divokej vode. Jeho vtedajší tréner Juraj Mikuš si raz všimol, že jeho pádlovanie má skôr kanoistické črty. Ponúkol mu presedlať z kajaku na kanoe a on na novú výzvu prikývol.
„O rok nato sa mi už podarilo ako mladšiemu žiakovi vyhrať majstrovstvá Slovenska starších žiakov. Ďalší taký zlomový moment boli moje prvé juniorské majstrovstvá sveta. Ako 15-ročný som tam bol jedným z najmladších a z fleku som skončil druhý. Odvtedy bolo jasné, že v tomto športe mám budúcnosť,“ uznáva.
V ďalších rokoch sa tam potom vrátil a vyhral. Prechod k mužom bol trochu náročnejší, no v roku 2005 už mal prvú medailu zo slovinského Tacenu aj v elitnej kategórii, z majstrovstiev Európy. Keď sa mu následne podarilo presadiť na pódium aj v Svetovom pohári, začal si trúfať na svetovú špičku. Napriek vrodeným zdravotným problémom vyrástol z chlapca z Liptovského Mikuláša elitný športovec, no, bohužiaľ, pre neho, v športe, ktorý akurát na Slovensku zažíval zlatý vek.
Alexander Slafkovský patril počas celej uplynulej dekády k absolútnej slalomárskej svetovej špičke. Jediným problémom bolo, že do tej istej špičky v relatívne malom športe patrilo aj niekoľko ďalších Slovákov vrátane legiend Michala Martikána či Mateja Beňuša. To na jednej strane pramenilo v množstve zlatých medailí z hliadok, no na druhej strane sa slovenská olympijská interná kvalifikácia stala pre Slafkovského nočnou morou.
Na medzinárodnej scéne zaznamenal famózne výsledky. Na majstrovstvách Európy dokázal medzi rokmi 2014 až 2017 dobyť európsky trón až trikrát. Ako najsladšie hodnotí víťazstvo v roku 2016 v domácom Liptovskom Mikuláši, kde podľa jeho slov poznal polovicu tribúny. Iný príbeh však napísal na majstrovstvách sveta.
Celú kariéru sa pokúšal o individuálny titul svetového šampióna, no vyšlo to napokon iba na štyri strieborné medaily. V Prahe 2013 a v Pau 2017 sa z nich ešte tešil. Keď však na majstrovstvách v Čuňove 2021 v pozícii jasného lídra ťukol pred domácim davom predposlednú bránku a prehral pre túto penalizáciu iba o pár stotín, radosť zo striebra bola horká.
Bolo jasné, že na svete neexistuje veľa lepších vodných slalomárov. Na ktorúkoľvek olympiádu počas uplynulých pätnástich rokov by sa bol prebojoval, tak by tam bojoval o cenné kovy. Osud mu však nedoprial ani len účasť. Internú kvalifikáciu zvykol rozbehnúť výborne, no napokon ho vždy Martikán alebo Beňuš pretlačili, hoci v svetovom rebríčku bol nad nimi.
„Keď mi pred Tokiom dochádzali pokusy, veľa ľudí sa ma pýtalo, či nezmením národnosť, veď za inú krajinu by som tú miestenku zrejme vybojoval. To však nikdy pre mňa nebola reálna možnosť. Nebolo by správne získať úspech pre iného ako slovenského fanúšika. Rozhodol som sa pre to nehľadať ľahšiu cestu,“ zmieta zo stola špekulovanie rodák z Liptovského Mikuláša, ktorý sa však na hry často ani nemohol pozerať v televízii.
„Je to niečo, čo mojej kariére veľmi chýba. Práve tam sa sústredí najväčšia pozornosť slovenskej verejnosti. Najťažšie bolo pozerať preteky v Riu. Vedel som, že mám na to tam byť. Tým, že sa na hry kvalifikuje iba jeden reprezentant každej krajiny, tak je tam menšia konkurencia ako na MS, a som si istý, že by som vtedy mohol bojovať aj o medailu. Tokio už bolo bez divákov, tam by nebol ten olympijský zážitok, tak tam ma to mrzelo určite menej,“ priznáva.
Práve po neúspešnom kvalifikačnom cykle pred štyrmi rokmi spomenul Alexander Slafkovský prvýkrát ukončenie aktívnej kariéry. Napriek tomu zabojoval ešte aj o Paríž 2024, hoci opäť nevyzrel na Beňuša.
Teraz zahájil zimnú prípravu aj na nasledujúcu sezónu. Veď 40-ročného veterána sme akurát zastihli na sústredení na prekrásnom ostrove Reunion pri Madagaskare.
„Vždy keď som rozmýšľal nad koncom kariéry, tak som si spomenul na Tichú vodu a moje prvé preteky. Celým srdcom tento šport milujem a ten pocit, keď idete dole kanálom a snažíte sa vymyslieť, ako ísť rýchlejšie, bol vždy tým najsilnejším argumentom prečo pokračovať. Aj vlani som sa tam bol previezť a čuduj sa svete, o pár týždňov som opäť naskočil do prípravy,“ so smiechom hovorí Alexander, hoci je jasné, že o Los Angeles 2028 už nezabojuje.
„To už naozaj nehrozí, telo mi už roky dáva jasné signály, že toho bolo dosť. Keď sa vrátim zo sústredenia, padne rozhodnutie, či ešte odpretekám aj celú túto sezónu a naposledy sa zameriam na majstrovstvá Európy. Už minulý ročník som však odjazdil na liekoch, tak stále tam sú otázniky,“ hovorí.
Aj keby sa jeho dve dekády trvajúca a úspechmi ovešaná kariéra tento rok skončila, bez práce dlho nezostane. Už niekoľko rokov sa totižto na športový dôchodok pripravuje a chodí študovať do Francúzska, laicky povedané, akési športové mentorstvo, ktorému by sa chcel venovať.
„Išlo by o mentálnu a pohybovú prípravu športovcov s cieľom využiť ich potenciál pomocou ich vlastných silných stránok na dosahovanie ich cieľov. Rád by som bol takým spolupracovníkom pre trénerov. V Česku ani na Slovensku to ešte neexistuje, ide o pomerne novú metódu v zahraničí a aplikovateľné to je naprieč všetkými športami, ako aj vo firemnom sektore,“ uzatvára svoj príbeh plánmi do budúcna štvornásobný vicemajster sveta v C1-ke.
Kanoistami roka 2023 boli Eliška Mintálová a Erik Vlček.
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
