Keby iným hráčom veľkokluby poslali pozvánku hoci aj vo fľaši, šprintovali by ku rieke. Roland Gerebenits sa v šestnástich mohol porovnávať s Matthijsom de Ligtom alebo Kaiom Havertzom, no z ponúk Interu Miláno či Juventusu Turín nešalel. Aj rovesník a spoluhráč Róbert Boženík bol iba slabý odvar. No kým z neho vyrástol reprezentačný útočník číslo jeden, zázračné dieťa Žiliny bolo, žiaľ, viac pacient než futbalista.
Keď sme dokončili rozhovor, mal som naozaj radosť. Jednak zo skvelého respondenta, ale najmä keď mi povedal, že sa po tom, čo na ihrisku takmer prišiel o nohy, zraneniam konečne vyhýba.
Aj keď som mu volal, že článok je hotový a môže ho autorizovať, telefón dvihol s dobre naladeným tónom. Takže vetu „Roztrhol som si krížny väz, zase budem mimo päť mesiacov,“ som skutočne nečakal.
„Poď, budeš nosiť desiatku,“ poľahky ho tréneri zlákali z Juventusu Žilina do MŠK a nová hviezdička začala poličku top slovenskej akadémie ihneď plniť majstrovskými titulmi.
Jedným z pätnástky, devätnástky i československého superpohára, zhodne dvoma zo sedemnástky a Mintal Cupu. „Za odmenu som s mamou šiel trebárs do Egypta na dovolenku,“ vyhŕkol pre TVNOVINY.sk „Gere“, v mládeži dekorovaný ako málokto.
Chlapcovi s čelenkou ste mohli na nohu prihrať hoci aj medicinbal, pohodlne by ho upratal do vinkla. Vyrastal s Kopasom, Ďurišom či Petrášom, o najlepšieho strelca sa pretekal s Boženíkom. V sezóne 2015/16 si 36 gólmi vystrelil pozvánku do áčka. Ako šestnásťročný - a prvý z nabitého ročníka.
„Úžasný pocit! V takom mladom veku... Užíval som si zaslúžené voľno v Tatrách a vtom mi zvoní mobil, neznáme číslo. ,Ahoj, Rolo, tu Ľubo Nosický, šéftréner mládeže, zajtra trénuješ s prvým tímom a pozajtra hráš prípravný zápas.‘ Tak sme rýchlo zrušili pobyt a valili domov,“ zaspomínal si.
Netreba zabúdať, že dôveru dostal v čase, keď sa „šošoni“ naposledy stali slovenskými šampiónmi. V kádri Adriána Guľu mal zalátať dieru po Momodouovi Ceesayovi, strojcovi jedinej „žlto-zelenej“ jazdy do Ligy majstrov. V šatni sedel s Vavrom, Pečovským alebo Polievkom, skrinku dostal vedľa Hancka a pri debute (výhre 7 : 1 nad Senicou) striedal Káčera.
A tak kým rovesníci prvé výplaty rozflákali na blbosti, on si z nich pre výnimočný talent musel odkladať na pokuty.
„Platilo sa vždy, po príchode, prvom štarte, góle... Tušil som, že sa môj čas blíži, tak som si radšej šetril vopred. Nebavíme sa síce o horibilných sumách, no z jednej výplaty by som tie čiastky neutiahol. Ale boli to príjemné platby, kvázi na dobrú vec,“ objasnil futbalista, ktorého zdobí i bronz z mládežníckeho Športovca roka v Žiline.
Slovenský futbalový zväz ho dekoroval za najlepšieho dorastenca v republike. Reprezentoval do 15, 16, 17, 19 aj 21 rokov, v prvých štyroch kategóriách ako kapitán. Na medzinárodnej sfére čelil Manchestru United s Greenwoodom, Nemecku s Havertzom i Holandsku s Kluivertom alebo De Ligtom.
„Úžasné zápasy, viem, že sme v nich skutočne veľa behali. Kluivert skóroval, De Ligt na mňa hral osobku, o dva roky neskôr dotiahol Ajax do semifinále Ligy majstrov. Bol tvrdý, dôrazný, ale prejsť sa cez neho dalo,“ žmurkol Gerebenits, pre ktorého bývali súboje s už 60-miliónovým stopérom Bayernu malina.
Aj preto po jeho podpise slintala nejedna slávna akadémia. Cenovku zisťovali v Anglicku, Nemecku i talianskom Juventuse. Inter Miláno ho ani nepotreboval vidieť na skúške: „Šiel som si rovno pozrieť bývanie, školu, zoznámiť sa s vedením. Hotová vec, stačilo kývnuť.“
Lenže...
„Poď, spolu to dokážeme a po malých krôčikoch z teba vychováme veľkého hráča.“ Jediná veta Adriána Guľu všetko zmenila.
„Odísť – neodísť, stále nejaké stretnutia, jednania, mal som toho dosť. A táto veta ma zasiahla tak silno, že by som jej veril doteraz. Tréner Guľa bol výborný, v každom voľačo zanechal. Keby som mohol vrátiť čas, rozhodnem sa rovnako – vyšliapať si cestičku pod Dubňom,“ povedal.
No to ešte netušil, že sa namiesto vydláždeného chodníka k ohromnej kariére zamotá v slepej uličke urgentu. Kým totiž súperi z mládežníckych reprezentácií vyrastali na lídrov európskych veľkoklubov, zázračné dieťa Žiliny bolo od septembra 2017 viac pacientom než futbalistom.
Pri preberaní lopty dostal zozadu lakeť do krku. Tribúny stratili hlasivky. Rozhodca stál od desivého incidentu možno päť metrov, doslova zabudol zapískať. Nebolo treba. Hra sa totiž v sekunde prerušila sama. „Otras mozgu, vážne narazená krčná chrbtica a podvrtnutý stavec, bol som rád, že vôbec žijem. Z ihriska si dodnes nepamätám ani ťuk. Hrozil mi vozík, necítil som si ruky ani nohy, našťastie sa to v nemocnici vrátilo do normálu,“ ozrejmil.
Nasledovali problémy s ľavým chodidlom či neposlušnými trieslami, zápal prenikal až ku kostiam. Jednu vleklú pauzu striedala ďalšia. Z fantastického potenciálu takmer dva roky ukrajovali zranenia. „Nechcem sa vyhovárať, no znova nabrať top formu nebolo jednoduché. Keď sa mi to konečne podarilo, COVID prerušil súťaže. Celé zle,“ priznal.
Kolotoč injekcií a operácií mu odpálil turné naprieč štyrmi klubmi. Na trávnik sa napriek tomu vrátil usmiaty. Na jar 2020 Pohroniu pomohol zachrániť najvyššiu súťaž, sezónu nato mu v Podbrezovej o dva body unikol postup do ligy. Ale čo sa nepodarilo so „železiarmi“, vyšlo v cyperskom Paralimni. Zahraničný angažmán však krachol na zmene vo vedení.
„Platili mi všetko načas, dopriali solídnu minutáž, no menili sa majitelia a noví vyhlásili, že si môžu dovoliť len niektorých. A mňa ako cudzinca vyselektovali,“ stále si povzdychne.
Od Stredozemného mora tak odišiel na ľavý breh Dunaja. Ale ani polrok v Petržalke ho pod žiaru reflektorov veľmi nestaval. „Za celý ten čas o mne prakticky nebolo počuť. Chcel som dokázať, že stále viem hrať futbal a vyvíjal na seba prehnaný tlak. A len som si uškodil,“ povedal.
„Krátko po Interi ma volali tiež do juniorky Borussie Mönchengladbach. Prestup bol na spadnutie, na čom zlyhal, netuším. Ale Žilina si ma veľmi chcela nechať, nastupoval som už za mužov, zrejme i to zavážilo. Či to s odstupom času ľutujem? Niekedy asi áno. Ktovie, možno som na zahraničie ešte nebol pripravený a možno by som tam, naopak, ušiel pred zraneniami. Som si istý, že bez nich by všetko bolo iné,“ dodal zmierene.
Takto vlani sa upísal Považskej Bystrici a šiestimi presnými zásahmi sa ihneď skvelo uviedol. „Starý – dobrý Rolo je späť,“ tľapkali ho po pleci blízki i fanúšikovia, keď pred historickou návštevou v šestnásťfinále Slovenského pohára vyrovnal proti Trnave, víťazovi posledných dvoch ročníkov, a trojtisícový štadiónik takmer explodoval.
No vydarený rok 2023 pred pár dňami opäť spackala večná smola – roztrhnutý krížny väz a päťmesačná stopka. „Taký je futbal,“ pousmial sa cez slzy útočník, ktorému kopa zranení, našťastie, jednu výbornú vlastnosť nevzala – nikdy sa nevzdávať.
„Sústredím sa na prítomnosť, no stále mám sny, hrať prvú ligu u nás alebo za dobrý klub v zahraničí. Ale najprv po zotavení dávať góly a byť strelcom, akým som bol kedysi,“ netají smelé ciele.
A ideálnym miestom na rozbeh môže byť práve ambiciózny klub z Považia. Veď polovička kabíny pracuje, aj tak sa v druhej lige obdivuhodne drží na štvrtej priečke.
„Sme profesionáli, ale máme povolené pracovať. Ja sám popri futbale jazdím na dodávke, no iba raz do týždňa. V Považskej sú výborné podmienky i partia, inde hráčom dlžia peniaze, my presne vieme, na čom sme. Druhú ligu si tu vážia, aj keď o postupe nikto nehovorí, s takýmto tímom môžeme niečo dokázať. Zatiaľ byť konkurenciou pre špičku tabuľky a neskôr sa uvidí,“ zakončil Roland Gerebenits, ktorý má teraz aspoň viac času na ženy svojho života – manželku Moniku a dcérku Vivienne.
Ešte raz si pozrite zostrih zápasu 21. kola Niké ligy medzi Žilinou a Michalovcami:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
