Slafkovský, Nemec, Sýkora, Dvorský. To je len zhruba tretina draftovaných hráčov, ktorí cibrili svoje nadanie v úspešnom projekte HMS Select. Ten vznikol z iniciatívy rodičov, ktorí chceli deťom dopriať konfrontácie s najlepšími rovesníkmi. Hoci projekt na istý čas vyradila pandémia, teraz opäť prichádza na scénu.
Projekt vznikol náhodným stretnutím na zimnom štadióne v Bratislave. Za desať rokov existencie sa cezeň premleli desiatky hráčov, nielen spod Tatier. Po tvrdej drine prišlo vytúžené ovocie v podobe draftových výberov.
Úspešný a rodičmi iniciovaný projekt HMS Select, ktorý združoval najtalentovanejšie hokejové talenty, po rokoch miernej stagnácie opäť ožíva. Opraty nad ním okrem iných drží aj Peter Mišiak, otec Martina Mišiaka, ktorý tiež prešiel profiligovým výberom nováčikov.
Ste jedným zo spolutvorcov projektu HMS Select, ktorý pomohol vychovať aj vášho syna Martina, po ktorom v druhom kole tohtoročného NHL draftu siahlo Chicago. Čo prežívate?
Ako otec to prežívam osobne, ale platí to aj v prípade ostatných chalanov. Strávil som s nimi veľmi veľa času, bol som pri tom, ako rástli. Od ich desiatich rokov som veľkú časť z nich videl vyvíjať sa. Chodili sme po turnajoch, absolvovali rôzne kempy, mimo sezóny sa spolu pripravovali.
Mnohých prekvapilo, keď meno vášho syna zaznelo už v druhom kole. Zdieľali ste rovnaké pocity?
Prekvapenie to možno bolo len pre amatérskych skautov a pre novinárov. Maťo ešte počas pôsobenia v Nových Zámkoch absolvoval rozhovory s 20 klubmi NHL. Približne pätnásť z nich mu povedalo, že ho majú poznačeného pre druhé kolo draftu, ale musí ísť do zámoria, kde bude hrať v prvých dvoch formáciách. Dodali, že Maťo brániť vie, avšak potrebujú vidieť aj jeho ofenzívnu stránku.
Mal aj druhú možnosť, že zostane na Slovensku, a pôjde vo štvrtom-piatom kole. Rozhodol sa preto odísť do Spojených štátov. Musím sa priznať, že ja osobne som ho očakával niekde medzi 60. až 90. miestom. Som preto rád, že to napokon bola 55. pozícia.
Draftu v Nashville ste sa zúčastnili osobne. Aký najemotívnejší zážitok ste si odtiaľ odniesli?
Moment, keď Chicago vyslovilo Martinovo meno, si zapamätám ešte veľmi dlho. Pre rodiča je to neopísateľný pocit. Ja som si to tam však užil všetko, od začiatku do konca. Už prvé kolo bolo pre nás obrovským zážitkom. Všetky rodiny sme boli v napätí a čakali, že na akom mieste pôjdu Dalibor Dvorský či Samuel Honzek a aká organizácia po nich siahne. Bola tam pekná slovenská enkláva. Fandili sme jeden druhému. Veľa času sme trávili spolu, chodili sme spolu na raňajky.
Veľmi emotívne bolo aj to, keď sme prišli do skyboxu Chicaga. Stretli sme sa tam s rodičmi Adama Gajana (aj jeho si vybralo Chicago – pozn. red.) a začali sme sa vrúcne objímať. Ľudia po nás pozerali a nerozumeli, že odkiaľ sa poznáme. Silné emócie sme prežívali aj pri stretnutí s rodinou Eda Šalého.
Aj tento český talent býval súčasťou vášho tímu. Ako došlo k jeho spojeniu s HMS Select?
Martin v šiestej hokejovej triede prestúpil do Brna, kde Edo pôsobil. Asi tri roky spolu hrávali v jednom útoku, vytvorili tam veľmi údernú dvojicu. Oslovil som jeho otca Mareka. Povedal som mu o našom projekte a vysvetlil, že vôbec nie je problémom zahraničný hráč. Raz to skúsili, potom už s nami chodili pravidelne.
Vynorili sa vám v ostatných dňoch spomienky z turnajov, ktoré ste absolvovali s týmito hráčmi?
Veľmi často to mám pred očami. Poznám tie „deti“ zo šatne. Nikdy by sme si ani nepomysleli, že by to mohlo všetko zájsť až takto ďaleko. Po čase sme si dali cieľ, že ak by sa aspoň jeden dostal do NHL, tak si povieme, že to celé malo zmysel.
Teraz je už jasné, že to rozhodne zmysel malo. Koľko vašich „odchovancov“ prešlo draftom?
Z minuloročnej šestice Juraj Slafkovský, Šimon Nemec, Filip Mešár, Adam Sýkora, Servác Petrovský a Adam Žlnka boli našou súčasťou všetci, tento rok sa k nim pridali môj Maťo, Dalibor Dvorský, Adam Gajan, Maxim Štrbák a Edo Šalé. Celkovo teda jedenásť.
Skúste zaloviť v pamäti a prezradiť nám aké to boli deti.
Veľa zážitkov s nimi nie je publikovateľných (úsmev). Ale spomínam si na Mešára, to obrovské sústredenie na hru ho zdobilo už vtedy, Slafkovský navonok výrazne prejavoval emócie aj ako dieťa. Nikto z nich svoju povahu nezmenil, a to je na tom to krásne.
Kto bol v tom čase najväčší talent?
Vtedy sme si to asi ani neuvedomovali, ale keď sa na to pozriem spätne, tak Juro Slafkovský ostatných, takpovediac, ťahal. Udával tomu tempo. Nasadil latku veľmi vysoko. Veľká väčšina z chalanov hokej dovtedy poriadne ani nehrávala a nevedeli sme, čo je a čo nie je normálne. Juraj však mal mimoriadny talent a zvyšok tímu sa mu snažil vyrovnať. Spomínam si na jeden zápas proti rovesníkom z Washingtonu Capitals, ktorý sme vyhrali 7:0 a Juro dal päť gólov. Rodičia súperov sa s ním prišli vo veľkom fotiť.
Stalo sa, že ste museli krotiť očakávania rodičov?
Nespomínam si na to. Náš projekt bol spravodlivý v tom, že každý hral tam, kde patril. Rodičia nemali pocit, že sú ukrivdení. Skôr sme museli krotiť deti, ale to k tomu patrí. Nominácia bola v rukách trénera, neraz sa stalo, že niektorý chlapec sa pre daný turnaj do kádra nedostal, ale nabudúce prišiel aj tak, lebo chcel. Dôležité tiež bolo, že rodičia tomu projektu verili. Nestalo sa, že by niekto zobral svoje dieťa a dal ho do iného projektu, lebo bol u nás nespokojný. Hráči sa cítili dobre, lebo bolo vytvorené férové prostredie.
Panovala žičlivá atmosféra aj medzi rodičmi?
Jednoznačne. Vždy sme sa považovali za partiu oduševnených rodičov a vždy tomu niekto udával smer. Dodnes sa rodičia navzájom stretávame, trávime spolu dovolenky či Silvestra. Brali sme to ako životný štýl. V roku 2013 sa moja rodina a Slafkovskí zúčastnili trojtýždňového tréningového kempu v Montreale, aby sme spoznali, ako funguje hokej v špičkových krajinách. Boli sme priamo v tréningovom centre Canadiens. Aký paradox, že tam Juraj predsa len zakotvil.
Turnaje a kempy však niečo stoja.
Letenka do zámoria vyšla v priemere na 600 amerických dolárov (cca 550 eur), k tomu si treba pripočítať ďalšie výdavky ako ubytovanie či strava. Jedného hráča stál napríklad desaťdňový turnaj v zámorí zhruba 1500 eur.
Pomáhali si rodičia navzájom aj finančne?
Stalo sa to viackrát. Niektorým sme museli pomôcť, mali sme na to vyčlenený tzv. štipendijný fond. Niekto prispel dresmi, ďalší nejako inak. Vyhýbali sme sa tomu, aby sme brali od rodičov sponzorské peniaze. Hľadali sme sponzorov inde. Pomáhali nám nadnárodné spoločnosti formou priameho sponzoringu, dva veľké turnaje uhradili letenky pre hráčov a pre trénera. Keď si to človek uvedomí, je až neuveriteľné, ako veľa tomu museli obetovať. Každá rodina do toho neraz šla na úkor letných dovoleniek a svojich aktivít.
Ako vôbec vznikol projekt HMS Select?
Začiatkom roka 2013 som na zimnom štadióne v bratislavskej Petržalke stretol Roderika Plevku. Tiež to bol len rodič malého hokejistu. Môj Martin vtedy odišiel zo Slovana do Hodonína a vedel som, že Plevkov syn tam hráva. Po individuálnom tréningu sme sa stretli a hovoril mi o projekte Hokejové svište Bratislava.
Povedal som mu, že je to pekná myšlienka, ale viacmenej šlo len o chalanov zo západného Slovenska. Napadlo mi preto, že či by sme niečo podobné neskúsili spraviť aj my, ale s tým, že to rozšírime aj o chalanov z celého republiky. V tom čase som už poznal Juraja Slafkovského staršieho, a tak sme sa ja, on a Roderik Plevka starší do toho pustili.
Čo bolo hlavným dôvodom vzniku projektu?
Dosť ma ovplyvnila spomenutá návšteva Montrealu pred desiatimi rokmi. Na Slovensku vtedy bolo zvykom, že deti v marci vyzuli korčule a vrátili sa k nim až v septembri. Šesť mesiacov teda boli prakticky bez ľadu. V Kanade sme pochopili, že tam to funguje inak. Chceli sme preto, aby chlapci napredovali a zdokonaľovali sa na ľade aj v mimosezónnom období.
Bola jedným z dôvodov vzniku projektu aj vtedajšia situácia v slovenskom hokeji, ktorý očividne už niekoľko rokov stagnoval?
O tom sme nemali ani potuchy, keďže nikto z nás rodičov hokej nikdy nehral. Projekt vznikol spontánne s cieľom priblížiť sa zámoriu, aby naše deti boli konkurencieschopné voči svetu. Teraz, keď si uvedomím, tak možno bolo pre nás výhodou, že sme v hokejovom prostredí nevyrástli a neboli sme ním deformovaní.
Do akého veku ste spolupracovali s ročníkmi 2004 a 2005?
Dalo sa to robiť len do ich štrnástich rokov, keďže chalani sa už počas leta museli venovať iným veciam a prišla do ich života reprezentácia. Aj kluby už potom s veľkou ťažkosťou chalanov uvoľňujú na zahraničné turnaje. Tie poväčšine bývali počas rozbehnutej sezóny, buď v novembri alebo vo februári.
Pracovali ste aj s ich mladšími nasledovníkmi?
Áno. Posledný ročník, s ktorým sme absolvovali turnaje, bol 2007, kde som mal môjho mladšieho syna Alexa. V tom čase však prišla pandémia koronavírusu a všetko sa akoby zastavilo. Hoci sme sa aj počas toho zúčastňovali turnajov a pár sme ich zorganizovali aj my na Slovensku, nemalo to už taký medzinárodný rozmer, vzhľadom na vtedajšiu situáciu. S mladšími ročníkmi sme však už nepracovali, aj pre spomenutý koronavírus a celé sa to akosi zbrzdilo. S tými „nulasedmičkami“ sme absolvovali nejaké turnaje aj tento rok, ale to bola výnimka.
Čo si od reštartu projektu sľubujete?
Nesľubujeme si nič, len to chceme opäť skúsiť. Dnes je situácia iná, obdobných projektov je veľa, avšak vytráca sa tým to, že najlepší hrajú proti najlepším. Čím väčšia kvantita, tým je to viac rôznorodé. Veľmi dobre si uvedomujeme, že v ranom veku, zhruba od desiatich do štrnástich rokov, deti potrebujú veľmi veľa medzinárodnej konfrontácie, veľa turnajov, veľa tréningov.
S akými ročníkmi budete pracovať a aké turnaje vás čakajú?
Ide o ročníky narodenia 2011 až 2014. Chceme, aby v medzinárodnej konfrontácii hrali najlepší s najlepšími proti najlepším. Prakticky už od konca tohto augusta nás čakajú turnaje doma aj v zahraničí. Plánujeme aj na Slovensko pozvať tímy z Česka, Poľska, Maďarska, Slovinska, ale aj zo Škandinávie a zo zámoria.
Vidíte v spomenutých ročníkoch nového Slafkovského alebo Dvorského s obrovským potenciálom?
Veľmi nerád používam slová potenciál ani talent. Pre mňa je slovo talent len istá genetická predispozícia a asi desať percent z úspechu hráča. V tejto dobe to už tak nefunguje, že keď niekoho označíte za talent a naisto viete, že z neho bude hokejista.
Potrebuje mať veľmi veľa dobrých vecí, výborných tréningov, ťažkých zápasov. V tomto hrá hlavnú rolu klub a na základe predošlých skúseností musím povedať, že dnes kluby na Slovensku pracujú s mládežou podstatne lepšie, už nezakazujú mimosezónne aktivity, ako to bolo pred desiatimi rokmi. Veríme preto, že nadviažeme na dva úspešné ročníky, ktoré sa presadili aj v NHL drafte.
Tohtoroční draftovaní hráči sa po čase stretli:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
