O brankároch sa hovorí, že sú svojskí. Pokojne to môžeme tvrdiť aj o Samuelovi Urbanovi. Jeden z najväčších strojcov senzačného štvrtého miesta reprezentačnej osemnástky na MS totiž priznáva, že sa chce odlišovať. Možno aj tomu mu dopomáha k cieľu byť draftovaný.
Slovenskí hokejoví fanúšikovia sa pred blížiacim sa šampionátom navnadili obdobným turnajom kategórie do 18 rokov. Omladina totiž na majstrovstvách sveta vo Švajčiarsku senzačne prenikla až medzi štyri najlepšie celky.
Veľkú zásluhu na tom má gólman Samuel Urban, ktorý sa môže pýšiť úspešnosťou zásahov takmer 91 percent. Spolu s ofenzívnym esom Daliborom Dvorským a obrancom Maximom Štrbákom bol pre mnohých práve on jedným z našich najlepších hráčov.
Aj keď mu individuálne turnaj vyšiel bravúrne, z tímového hľadiska ešte cítiť bolesť. „Bude nás to mrzieť ešte veľmi dlho, lebo nám o chlp ušiel kov,“ rozhovoril sa Urban pre TVNOVINY.sk.
V spomienkach sa vrátil do nešťastného duelu o bronz. „Keď sme dali na 3:2, bolo vidno, že aj Kanaďania boli z toho poriadne zaskočení. Zrazu oni boli tí, ktorí museli doťahovať skóre,“ okomentoval.
Ako priznal, v hlave mu kolovala len jedna vec.
„Myslel som na to, že to musíme ubrániť, že to zvládneme. Po vyrovnávajúcom zásahu som sa však nestrachoval, práve naopak. Veril som, že nás tento inkasovaný gól nakopne a v zostávajúcich sekundách zabojujeme, čo sa aj stalo, hoci sme neskórovali.“
Samo hovorí, že v tíme nemali veľké oči.
„Plán bol, že ideme postupne, od zápasu k zápasu. Nechceli sme nič predbiehať, aby sme si nemuseli hovoriť, že sme niečo mohli spraviť lepšie. Aj keby sme prehrali, ale aby sme uznali kvalitu súpera a s čistým svedomím si povedali, že sme dali zo seba naozaj všetko,“ ozrejmil čerstvý ‚dospelák‘.
Prvého mája totiž oslávil osemnáste narodeniny. „Doma v Dolných Kočkovciach ma čakala oslavná brána, kde sa zišli všetci susedia z ulice a gratulovali mi k narodeninám aj k výkonom na turnaji. Na väčšiu oslavu však ešte nebol čas,“ uviedol.
No jeden gratulant sa už predsa len našiel. „Brat ma milo prekvapil. Kúpil mi tenisky a golfovú výstroj. Celkom sa „buchol“ po vrecku,“ dodáva s úsmevom.
Práve tento šport bohatých je pre neho balzamom na dušu.
„Považujem to za ideálny spôsob odreagovania sa a relaxu. Rád často bývam sám, najmä po prehratom zápase. Pomáha mi to,“ načrel do svojho vnútra.
Bez okolkov vysvetľuje, že po neúspešnom stretnutí sa neutápa v čiernych myšlienkach.
„Snažím sa z toho poučiť a príliš neuvažovať nad príčinami prehry. Nemám rád, keď sa to potom detailne rozoberá a keď ma chce niekto povzbudiť so slovami ‚nevadí, ty si nespravil chybu, to iní mali vyriešiť inak.‘ Vtedy potrebujem len ticho,“ priblížil.
O brankároch sa hovorí ako o povahovo svojských ľuďoch. Sčasti to platí aj pre Urbana.
„Hoci som podľa mnohých dosť výročný, aj pred zápasom potrebujem byť dlhšie osamote. Ja ako brankár som najviac zodpovedný za výsledok, a preto vyhľadávam pokoj, aby som sa plne mohol koncentrovať na 60 minút,“ prízvukuje.
Patrí do toho aj predzápasová rutina, ktorá začína vypitím energetického nápoja. „Potom si nanovo oblepím hokejku, bez ohľadu na to, či je páska roztrhnutá alebo nie. Uvoľním bedrá, pustím rovnakú hudbu,“ podotkol.
Netreba však zabúdať ani na rituály na ľade.
„Pri piatich skúšobných nájazdoch sa pred posledným pokusom vždy vystriem, aby som ten puk pustil do bránky. Verím totiž, že ak by som všetko chytil, mohlo by sa mi to v zápase vypomstiť. Tesne pred začiatkom trikrát poklepem ľavú aj pravú tyčku,“ prezradil tínedžer, ktorý sa počas ostatného ročníka presunul do zámorského tímu Sioux City Musketeers v USHL.
„S vedením som komunikoval už dlhšie. Dohodli sme sa, že po konci zápasov projektu v druhej lige tam pôjdem. Videl som to ako ideálnu príležitosť pozrieť si nový štýl hokeja a dobre sa pripraviť na šampionát,“ priblížil študent strednej školy v Púchove, ktorého najväčšmi baví ekonomika a účtovníctvo.
Svet financií ho opantal natoľko, že sa v nich túži vzdelávať aj naďalej. „Chcem sa vydať univerzitnou cestou, čo mi vie pomôcť do života, keďže je to spojené aj s veľmi kvalitnou ligou. Som plne rozhodnutý vydať sa takýmto smerom,“ hovorí.
Návrat na Slovensko je preto nateraz vylúčený.
„Komunikujem s terajším klubom. Zatiaľ to vyzerá tak, že tam budem pokračovať, ale stať sa môže všeličo,“ naráža na blížiaci sa NHL draft.
Tímy profiligy ho kontaktovali už pred pár mesiacmi, teraz prichádza ďalšia vlna záujmu.
„S asi dvanástimi klubmi už bola vážnejšia komunikácia. Počas šampionátu však ich počet rastie, čo ma veľmi teší a vážim si to. Ešte sa tým však príliš nezaoberám, nechávam to na ľudí, s ktorými spolupracujem,“ dodal ospevovaný mladík.
Ten musel počas pohovorov so záujemcami odpovedať na všakovaké otázky, no jedna sa mu vryla do pamäti.
„Dosť som sa zapotil, keď som mal ohodnotiť sám seba a musel som exaktne menovať, v čom som podľa mňa najlepší,“ pýri sa Urban. A tak sme to skúsili aj my.
„Myslím, že mojou devízou je rýchlosť. Som celkom atletický, veľmi pozorne počúvam, rád skúšam niečo nové a tiež ma je na ľade dosť počuť, čo nie je u brankárov veľmi časté. Hráči cítia zo mňa energiu, ale aj pokoj, keď je treba,“ odpovedá pohotovo chlapec zo športovej rodiny.
„Mám staršieho brata, ktorý tiež hráva hokej, rodičia sú tiež pohybovo založení. Odmalička som sa venoval aj futbalu.“
Pri zmienke o svojich hokejových začiatkoch však svoje doterajšie tvrdenia obracia naruby.
„Keď som začínal, bol som tragický. Trikrát som spadol a nahneval som sa, že ja toto robiť nebudem, lebo mi to proste nejde. Potom mi to začalo chýbať, ale postavil som si hlavu, že budem brankárom, lebo ma nebaví korčuľovať po ľade,“ vyťahuje momentky z útleho detstva.
Tréneri ho však varovali, že môže stáť vo svätyni, ale pod jednou podmienkou.
„Musel som sa naučiť lepšie korčuľovať ako hráči, lebo inak by to bolo pre mňa nesmierne ťažké. Nikdy som však nemal tendencie seknúť s hokejom. Keď niečo robím takto dlho, už je to pre mňa skôr životný štýl,“ podotkol.
Na záver potvrdil, že brankári sú naozaj trochu iní.
„Už keď som bol malý, začal som si všímať ľudí na tribúne. Mal som trochu strach z toho, že keď dostanem gól, tak budem automaticky za toho zlého a nikto sa už na mňa nebude pozerať. Toto je už za mnou, ale pocit, že stále potrebujem byť v niečom výnimočný, zotrval. Nechcem robiť niečo tak, ako to robia ostatní,“ uzavrel.
Pozrite si reportáž k návratu reprezentácie do 18 rokov na Slovensko:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
