Sľubnú hráčsku kariéru uťal relatívne skoro. Dal sa na dráhu organizovania mládežníckych turnajov, pričom tiež vypomáhal a radil nádejným hokejistom. Postupnou cestou sa vypracoval na odborníka, ktorý si vyslúžil prácu v klube zo zámorskej NHL.
V mládežníckych reprezentačných výberoch patril medzi sľubné prospekty slovenského hokeja. Na hráčsku vrcholovú úroveň však nikdy nedosiahol.
Namiesto toho sa v tomto pod Tatrami obľúbenom športe začal angažovať v manažérskych pozíciách, ktoré majú spoločného menovateľa - mládež. Vďaka tomu má výraznú stopu v kariére Martina Fehérváryho.
Lukáš Havlíček (35) sa už v pomerne mladom veku vypracoval na profesionála, ktorý roky posúva svoje skúsenosti talentom nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí.
V rozhovore sa okrem iného dočítate:
Novinári vás oslovujú ako agenta, poradcu, skauta. Ktoré označenie je najpresnejšie?
Na Slovensku sa tieto pojmy často pletú, dokonca aj v hokejových kruhoch si neraz myslia, že skaut a agent je to isté. Skaut vyberá hokejistov pre danú organizáciu a „skautuje“ na území, ktoré mu je zverené.
Agent zastupuje hráčov a snaží sa ich predať a zaistiť im živobytie a budúcnosť, tiež kontroluje zmluvy a podobne. Ľudia ma poznajú ako agenta Martina Fehérváryho, čo už neplatí.
Zastupovania hráčov som sa musel vzdať, keďže som začal pracovať ako skaut pre Pittsburgh Penguins. Tieto veci sa nedá vykonávať naraz, pretože ide o konflikt záujmov.
Skúste nám priblížiť detaily tohto spojenia?
Skautoval som už pre český Třinec. Pittsburgh pred touto sezónou začal hľadať zástupcu pre strednú Európu. Keďže som mal nejaké kontakty, oslovili ma, prešiel som výberovým konaním a nakoniec som dostal zmluvu na dva roky. V správny čas na správnom mieste.
Definujte nám náplň svojej práce.
Veľa cestujem na štadióny, kde sledujem zápasy. Musím mať veľký prehľad o ligách a hráčoch, ktorí v nich pôsobia, ale aj znalosti z hľadiska rozvoja mladých hráčov a ich budúcnosti.
Aj vy ste boli nádejný hráč, v reprezentačnom tíme dvadsiatky ste pôsobili aj s Júliusom Hudáčkom či Markom Ďalogom. Oni hrajú dodnes, vy už dávnejšie nie. Prečo?
Mali trochu viac profesionálnejší prístup ako ja, viac šťastia, ale urobili aj lepšie rozhodnutia. Ich kariéry sú hráčske, moja je funkcionárska.
Čo boli vaše zlé rozhodnutia?
Ako junior som podpísal zmluvu s Mladou Boleslavou, ktorá v tom čase chcela postúpiť medzi českú elitu. Keď sa na to pozriem spätne, zrejme by som sa upísal klubu s menšími ambíciami.
Ako mladý chalan, navyše s vidinou veľmi výhodnej zmluvy, som sa na to takto nepozeral. Nemal som však vhodného agenta, ktorý by si so mnou sadol a vysvetlil mi, že je to kontraproduktívne, aby junior podpisoval zmluvu s ambicióznym a bohatým tímom.
S hokejom v pozícii hráča bol koniec, čo nasledovalo?
Prijal som pracovnú ponuku od americkej spoločnosti, aby som bol ich európskym zástupcom a organizoval mládežnícke turnaje po celom svete. Keďže išlo o prestížne turnaje pre najlepších hráčov, tak nejak logicky a prirodzene sa zo mňa stal aj hráčsky agent, či akýsi poradca.
Nechcel som však robiť akéhosi sprostredkovateľa, že ja niekomu zavolám a zaručím sa za hráča. Rozhodol som sa preto, že to bude len pár jedincov, ktorých však budem smerovať so všetkým, čo k tomu patrí.
Môžete to konkretizovať?
Výber kondičného trénera, čo hráč konzumuje, kam by v lete mohol ísť trénovať, ale aj rozbor zápasov počas roka. Konzultovali sme, že čo sa môže diať v jeho hlave, ale aj v hlave trénera a manažéra.
Snažili sme sa nastaviť si cieľ a spoločne za ním ísť. Je to o veľkej komunikácii, musíme si vzájomne dôverovať. Neraz preto hráči volali mne a nie rodičovi, ak mali nejaký problém alebo prešľap.
Dali by ste šancu niekomu, kto by urobil chybu?
Som názoru, že každý si zaslúži druhú šancu, keďže sa ako bytosti vyvíjame v každom veku. Nikto nepadol z neba učený. Výnimkou je možno iba kriminálny čin, za ktorý by bol hráč aj právoplatne odsúdený.
Jedným z prvých hráčov, s ktorými ste začali spolupracovať, bol spomenutý Fehérváry. Ako došlo k tomuto spojeniu?
Mal som ho už ako hráča na mládežníckych turnajoch, ktoré organizujem. Ide kvázi o medzinárodné majstrovstvá výberov. Bol za slovenský výber s jeho ročníkom 1999, kde boli aj Adam Ružička či Filip Krivošík, na turnaji v Taliansku.
Ako som ho sledoval, uvedomil som si, že je veľmi živý a hokej ho nesmierne baví. Poznal som jeho trénera, ktorý kedysi ešte mňa viedol v bratislavskom Ružinove, a o niekoľko mesiacov som mu povedal, že by som chcel s takým chlapcom pracovať.
Stretol som sa s Martinom a jeho otcom, ktorí už v tom čase mali aj ponuky z iných agentúr. Napokon sa pre jednu z nich rozhodli, čo malo za následok odchod do švédskeho Malmö.
Po čase tam však nesedelo všetko tak, ako by malo, a tak ma oslovil samotný Martin, či by som mu vedel pomôcť s niektorými vecami. Dnes máme veľmi dobrý vzťah a považujem ho za člena mojej rodiny.
Kontakt ste s ním teda naviazali pomerne skoro. Od akého veku je vhodné začať riešiť veci ako agent a pod.?
Ideálnym príkladom je 17-ročný Roman Kukumberg, ktorého 42-ročný úspešný otec ešte stále hrá, a mnohí ďalší. Myslím si, že taký hráč nepotrebuje poradcu do chvíle, kým nechce zmeniť klub.
Ak ste z nehokejovej rodiny, tak vo veku 14-15 rokov už je namieste mať človeka, s ktorým sa viete poradiť, alebo mať aspoň kondičného trénera, ktorý vás nasmeruje v tom, že ako sa o seba starať.
Taký človek správne posúdi, či už môžete začať pracovať s činkami, alebo či ešte nepotrebujete čas, lebo dozrievate neskôr. Tým pádom môže byť príprava s mužskými váhami zbytočná. Rovnako tak sú dôležité doplnky výživy, aj toto treba komunikovať s odborníkom.
Podobné turnaje vďaka rodičom a sponzorom hrávali aj hráči zo slovenského silného ročníka 2004, ktorí cestovali po svete. Podieľali ste sa aj na výchove týchto mladíkov?
Áno, boli aj u mňa na turnaji pod tímom Hokejová mládež Slovenska (HMS). Na Slovensku som výbery tvoril ja, tento ročník sa však tak akosi izoloval. Rodičia sa spojili a založili si vlastný tím. Bola to fajn partia. Ľudia, ktorí sa tomu venovali, dali do toho časť života a predovšetkým peniaze, či už otec Juraja Slafkovského alebo páni Mišiak a Plevka.
Nielen pre HMS, ale pre slovenskú mládež sme vybavovali takéto turnaje, lebo sme verili, že keď dáme dohromady dobrý kolektív a nie jednotlivca a budú sa konfrontovať so svetom, tak sa na vás niečo nalepí.
Stále je lepšie hrať trebárs sedem zápasov proti rovesníkom zo zámoria či Európy, ako nehrať žiaden. Projekt je štvorročný, takže pokiaľ tam bol hráč každoročne, ide o zhruba 30 zápasov, ktoré odohrá ešte predtým, než bude vekovo oprávnený hrať v reprezentácii (od pätnástich rokov).
V minuloročnom drafte sa na prvých dvoch priečkach umiestnili hráči, ktorí majú odlišné príbehy. Jeden je od štrnástich v zahraničí, druhý cibril svoje nadanie na Slovensku. Ktorá cesta je pre vás lepšia?
U každého jednotlivca je treba samostatne vyhodnotiť, čo je dobré práve pre neho. Vždy však ako prvé odporúčam zvážiť rodinné prostredie. Pokiaľ je funkčné a slúži na to, že hráč má vo veku 14-15 rokov všetko, čo potrebuje pre rozvoj, a nemá iba kvalitu súťaže, bol by som veľmi opatrný toto všetko vymeniť za obrovský risk v podobe pôsobenia v zahraničí.
Ak by šlo o chlapca, ktorý nemá správne nastavené hodnoty a pevnú vôľu, dávate mu odchodom voľné krídla v čase, keď nie je vyspelý a potrebuje mať nad sebou pevnú ruku. Taktiež potrebuje mať napríklad navarené a upratané, čo môže byť pre takého mladého človeka problém a nie každý to zvládne.
V jednom rozhovore ste uviedli, že nie ste zástancom „ostaršovania“, ale nebyť toho, boli by Nemec, ale aj Mešár a Sýkora na drafte tak vysoko?
Je to veľmi rýchla dvojsečná zbraň. Nie ste psychicky ihneď pripravený byť v kabíne s 30-ročnými chlapmi, ktorí majú iné záujmy, životný štýl, ale aj príjem. Veľmi rýchlo vás to zomelie.
Tak, ako takáto cesta môže byť raketová smerom hore, tak môže byť aj zostupná. Som za postupný rozvoj, výnimkou sú len generačné talenty ako bol Marián Gáborík alebo teraz Juro Slafkovský.
Ten hrá svoju nováčikovskú sezónu v NHL. Ako ju hodnotíte?
Je to rozvojová sezóna v novom meste, v novom klube, kde je treba si zvyknúť na veľa vecí a, bohužiaľ, v klube, ktorý je vo fáze prestavby. To je vždy náročné pre každého hráča, tobôž pre 18-ročného chlapca.
Zranením sa jeho rozvoj na istý čas zastavil, ale možno je to dobré, keďže aj jeho telo si potrebuje oddýchnuť. S určitosťou viem povedať, že vedenie Montrealu každý deň skúmalo najmenšie detaily toho, čo je pre neho správne.
V poslednom období čoraz viac Slovákov volí smer americká univerzita. Prečo je tu tento trend?
Som veľkým zástancom takejto cesty. Mnoho detí tak v USA žije a vychovávajú ich v tomto duchu, preto naraz športovať a študovať najvyššiu univerzitu je ich snom. Ak si tak pomôžu k lepším finančným podmienkam za školu, ktorá je drahá, tak je to rázom sen aj rodičov, pre ktorých to stojí menej.
Nemenej kľúčové je tiež to, že vďaka univerzite máte duálnu možnosť kariéry. Buď sa z vás vyvinie športovec, ktorý sa tým môže živiť, a ak nie, máte zdravý životný štýl.
Ba čo viac, pár rokov si zahráte, tiež niečo zarobíte, keďže štipendium je v mojich očiach ako zárobok, a máte skvelú štartovaciu čiaru. Tá vám dáva obrovské možnosti do života s platom, ktorý je na slovenské pomery luxusný, a môžete ísť pracovať do celého sveta.
Vo verejnosti sa akosi zakorenila fráza, že protežované sú len deti zbohatlíkov a skutočné talenty sú v úzadí pre nedostatok financií. Čo je na tom pravdy?
Toto sa hovorilo už v časoch, keď som ja aktívne hrával. Dnes nepotrebujete veľké peniaze pre tento šport hneď pri začiatkoch, pretože klub disponuje výstrojmi, ktoré vie zapožičať.
Navyše, v prípravke nie sú také vysoké poplatky, než napríklad u žiakov, takže vstup do tohto športu nie je drahý. Problém je, keď bývate vo väčšom meste ako Praha, Bratislava, Košice, keďže sa nejako musíte dostať na tréning.
Vtedy začína byť hokej drahý v tom, že jeden z rodičov musí pracovať a zarábať a druhý musí dieťa voziť. To si však môžu dovoliť len tí, ktorých zárobky sú vyššie. V tom sa z hokeja stáva šport bohatých.
Je známe, že rodičia mávajú prehnané nároky a mnohí vidia svoju ratolesť v NHL. Máte viac skúseností s obrovskými očakávaniami alebo s pokorou?
Je to vyrovnané, dokonca sa nájdu aj prípady skepticizmu, keď rodič len mávne rukou a je presvedčený, že jeho dieťa v hokeji neprerazí. Chápem, že pri vlastných potomkoch je nesmierne náročné mať triezvy názor a nedávať si na oči ružové okuliare. Aj preto je dobré mať okolo seba ľudí, ktorí vám objektívne nastavia zrkadlo.
To neraz robia aj skauti. Čo však charakterizuje naozaj dobrého skauta?
Aj v športe je dobré, aby si prešiel viacerými funkciami. Mal by hokej hrať, je jedno, ako úspešne, sledovať ako z lavičky ako tréner, ale aj ako rodič v hľadisku, a taktiež mať skúsenosť aj s manažérskou pozíciou.
Rovnako tak musí vedieť definovať schopnosti daného hráča, čo je neraz subjektívne. Na takejto pozícii sa to však očakáva, musíte si stáť za svojím názorom.
Blíži sa draft do NHL, odporučíte Pittsburghu nejakého hráča spod Tatier?
Bol by som rád, ak by sme nakoniec po nejakom siahli, veď preto sledujem aj Slovensko. Sezóna je v plnom prúde a na jej konci sa to môže vyvinúť všelijako.
Pozrite si archívnu reportáž o historickom NHL drafte 2022:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo