V rozhovore nám bez zábran bližšie porozprávala o svojom hendikepe.
K zisku cenných kovov zo zimných paralympijských hier už viac ako desaťročie prispieva výraznou mierou Henrieta Farkašová. Tá si na štyroch účastiach pod piatimi kruhmi vybojovala neuveriteľných 14 medailí, z toho až 11 má zlatú farbu.
Na nedávno skončenej paraolympiáde v Pekingu však svojím dielom prispela Alexandra Rexová. Len 16-ročná tínedžerka ohúrila svet nielen svojimi výkonmi, ale aj medailami. Zo svahov na Ďalekom východe si okrem bronzu v slalome priviezla aj zlato zo super-G.
Ako priznala, postupne jej hlava spracováva, že čo vlastne dosiahla. „Eufória upadá len veľmi pomaly. Aj vďaka početným mediálnym povinnostiam si stále viac uvedomujem význam mojich úspechov. Je to pre mňa niečo neuveriteľné, vzhľadom na môj vek a fakt, že som do Číny cestovala s tým, že chcem získať skúsenosti a podať čo najlepší výkon,“ zdôverila sa nám na úvod usmievavá dievčina.
Počas paralympijskej sezóny sa totiž snažila vydať zo seba všetko. „Mali sme dosť našliapanú sezónu, keďže sme veľmi poctivo trénovali na suchu aj na kopci. Že sa mi podarí takýto výsledok v super-G, disciplíne, ktorej som sa ešte mesiac dozadu pre veľkú rýchlosť bála, je niečo nečakané. O to viac mám z toho väčšiu radosť,“ neskrývala emócie.
Pri ohliadnutí za oboma pretekmi ani na sekundu nezaváha v tom, ktorý kov sa pre ňu rodil ťažšie. „Jednoznačne ten bronzový slalom. Boli to posledné preteky a mali sme pred nimi množstvo tréningov. Neraz som šla aj cez bolesť, ktorá sa mi pre výrastky prejavila v oblasti členkov. Určite bol preto bronz vydretejší.“
Ako sa nám však zdôverila jej mama Lenka, zlato im doslova vyrazilo dych. „Tieto rýchlostné disciplíny veľmi málo trénovala, ale za veľmi krátke obdobie sa neuveriteľne zlepšila. Jej triumf vyznieva o to prekvapujúcejšie, že mala problémy s tvárou, neurologické komplikácie, veľké bolesti, taktiež bola hospitalizovaná dva týždne na infúznej antibiotickej liečbe, takže nemohla v podstate vôbec nič robiť,“ prezradila. Podľa jej slov bola Alexandra od polovice decembra až takmer po začiatok paraolympiády prakticky od lyžovania odstavená. „Cvičiť a trénovať začala asi len mesiac pred paraolympiádou.“
Hoci sú dve medaile nečakané a skvelé, nechýbalo veľa a mohlo to byť ešte veselšie. „Na to všetko, čo mám na trénované a aké boli výsledky, si myslím, že som mala na viac. Aj na základe pocitu z tréningov si myslím, že to tak bolo v zjazde, ale aj v superkombinácii. Ak by som v nej nevypadla, verím tomu, že by som mohla útočiť na pódium,“ spresnila Alexandra, ktorá si vďaka účinkovaniu v Pekingu vyslúžila veľkú pozornosť.
„Keď sme získali zlato, písalo mi strašne veľa ľudí. Snažila som sa im odpísať aspoň jedným slovom, avšak vzápätí mi prišlo ďalších asi sto správ. Bol to doslova ošiaľ, veď mi aj zrazu začal sekať telefón. Myslím, že týmto sa mi zmenil život. Je to pre mňa niečo nové,“ hovorí.
Jej nečakaný úspech, pochopiteľne, nemohol zostať bez oslavy. „Stihli sme to hneď po príchode. V teň deň sme to oslávili s mamou aj babkou, pripravili mi doma tortu. O pár dní neskôr ma oficiálne privítali v obci, kde žijem, taktiež prišli tréneri a navádzačka a užili sme si to s ľuďmi, ktorých prišlo niekoľko stoviek. Budeme však mať ešte sedenie s celým tímom, takže ešte možno bude ďalšia oslava,“ vysvetlila Saška, ako ju mnohí volajú.
Tá si nevie vynachváliť spomenutú Henrietu Farkašovú, ktorá je pre ňu veľkým vzorom. „Keď vyhrala zjazd, bola som na ceremoniáli ju povzbudiť. Cítila som sa, akoby som tam stála s ňou alebo namiesto nej, napriek tomu, že som skončila len štvrtá. Skrátka som jej to dopriala, lebo je fantastický človek so strašne dobrým srdcom a dokáže poradiť v hocičom. Taktiež je veľmi empatická, hoci sme v podstate konkurentky,“ dodala víťazka veľkého krištáľového glóbusu za prvenstvo vo Svetovom pohári.
Na rozdiel od zdravých športovcov tu platí viacero delení. „Je to podľa hendikepu, a síce zrakovo znevýhodnení, stojaci a sediaci. Prvá skupina je navyše rozdelená do troch kategórií – B1, B2 a B3. Prví sú úplne nevidiaci, v dvojke sú veľmi zle vidiaci, teda aj ja, a v trojke sú podstatne menej horšie vidiaci. Samostatné delenie majú aj sediaci, podľa toho, o akú fyzickú indispozíciu ide,“ ozrejmil veľký talent a s najväčšou pravdepodobnosťou najmladší slovenský zimný paraolympijský víťaz.
Ako nám vysvetlila, k športu mala vždy veľmi blízko. „Odmalička som skúšala všeličo. Keď som však mala osem rokov, začal sa mi prejavovať tento zrakový hendikep. Zhruba až o päť rokov ma mamina prihlásila do kempu, kde hľadali talenty. Hneď som šla vyskúšať lyžovanie, keďže som sa mu rekreačne venovala. Tréneri si ma vybrali do juniorského tímu, začala som chodiť na sústredenia a odvtedy, asi štyri roky, som v tíme.“
Alexandre sa do života priplietla Startgardtova choroba. „Ide o poškodenie žltej škvrny, v dôsledku čoho strácam centrálne videnie a v poriadku mám len periférne. Cítim, že z roka na rok sa to zhoršuje, avšak dokážem s tým pracovať. Keď si na to zvyknem, už to tak veľmi neriešim. Používam lupy, na počítači mám rôzne zväčšenia, taktiež používam na zväčšenie mobil, keď napríklad idem do obchodu. Často však používam aj hlasový výstup,“ hovorí otvorene o svojom probléme Alexandra.
Jej mama doplnila, že spočiatku si mysleli, že ide o riešiteľný problém: „Verili sme, že jej pomôžu okuliare. Vzali sme ju na vyšetrenie, kde zistili, že nevidí ani na najväčšie písmená. Nakoniec podstúpila fluorescenčnú angiografiu, pri ktorej jej presvetlili najjemnejšie cievy v oku. Tam odhalili túto chorobu.“
Ako vzápätí Alexandra dodala, úplná slepota by jej nemala hroziť. „Buď to pôjde tak ako doteraz, a síce že postupne budem horšie vidieť, alebo sa to v nejakom veku zasekne a tam to aj zostane. Takým príkladom je Jakub Krako (desaťnásobný paramedailista), ktorému sa to prestalo zhoršovať ako 26-ročnému,“ priblížila detaily svojho postihnutia.
Alexandra sa netají tým, že začiatky boli náročné. „Ako malé dieťa som to znášala ťažšie. Spolužiaci sa mi vysmievali a keďže som bola osemročné dieťa, nebolo to ľahké. Veľmi však pomohol šport, pri ktorom som si uvedomila, že mi vlastne nič nie je, na rozdiel od detí, ktoré majú oveľa horšie postihnutie. Nepociťujem už ani, že by som bola iná. Ak aj niekto iný prečíta niečo, čo ja nedokážem, už si to ani neuvedomujem, lebo som už na to zvyknutá,“ vysvetlila Saška, ktorá si dala jeden odvážny športový cieľ.
„Chcem pokračovať v lyžovaní a získať jedenásť zlatých paralympijských medailí, aby som sa vyrovnala Heni Farkašovej a nasledovala ju a propagovala tento šport, ako sa len dá,“ hovorí odhodlane. Popri lyžovaní však z nej možno bude budúca novinárka. „Veľmi túžim ísť študovať žurnalistiku. Myslím, že niečo vo mne je a veľmi ma baví písať básničky či piesne. Ak by sa mi to podarilo bola by som veľmi rada.“
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Vzhľadom na obrovské vyťaženie, ktoré lyžovanie prináša, je pochopiteľné, že nemá čas na kamarátov. „V mojom prípade ide o rutinu v podobe pendlovania medzi školou a tréningom. Ak však mám nejaký voľný čas, snažím sa ho využívať športovo, či už bicykel, korčule, plávanie, korčule alebo beh.“
Ako na záver podčiarkla, v lyžovaní sa našla. „Napĺňa ma to. Pár rokov dozadu som si uvedomila, že sa chcem tomu venovať profesionálne a že chcem čo najlepšie reprezentovať Slovensko. Dúfam, že sa mi to aj podarí.“
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
