Bývalý vrcholný predstaviteľ strany sa v rozhovore vrátil k dôležitým momentom svojej politickej kariéry.
Posledných desať rokov pôsobil v Európskom parlamente, odkiaľ musel sledovať postupný pád svojej materskej strany SDKÚ. Začiatok jej konca sa začal počas Radičovej vlády, skazu mal dokonať Pavol Frešo. Eduard Kukan otvorene hovorí o pomeroch v strane, vrátil sa aj k citlivým momentom, ktoré ju mali dostať na lopatky.
Rozhovor sme nakrúcali v utorok 7. mája
Odtrhli sme sa od reality a narástlo nám prílišné sebavedomie
Týmto prezidentským voľbám predchádzalo vaše spomínané pôsobenie v kresla ministra zahraničných vecí. Najprv v dočasnej Moravčíkovej vláde a potom v dvoch Dzurindových. Kľúčový bol rok 1998, kedy ste prebrali moc po Vladimírovi Mečiarovi. Pamätáte si ešte na svoje prvé pocity, ktoré sa vám prehnali hlavou, keď ste si predstavili, čo všetko vás ako ministra čaká?
Skôr by som chcel povedať, že v diplomacii som pracoval 30 rokov a vstúpiť do politiky bol naozaj veľmi ťažké. Keď mi zavolal Moravčík, že by ma chcel za ministra, tak to bolo ako blesk z jasného neba. Takáto ponuka sa však neodmieta. V 1998 som preto už mal určité skúsenosti a vedel som, že naši zahraniční partneri príjmu s veľkým uspokojením, že na Slovensku došlo k vládnej zmene.
Čo vám kolegovia zo Západu vtedy o Slovensku hovorili na osobných stretnutiach?
Pamätám si, že na konferencii v Nórsku som požiadal o stretnutie s vtedajším nemeckým ministrom zahraničných vecí Joschkom Fischerom a ten mi povedal, že so Slovenskom budú veľmi radi spolupracovať. Takže nás vítali s otvorenou náručou, ale cítili sme, že musíme naplniť očakávania aj reálnymi skutkami.
Napokon sa nám v roku 2004 podarilo do NATO a EÚ vstúpiť. Realizovali sa aj dôležité reformy, ale na druhej strane sa v druhej Dzurindovej vláde objavovalo čoraz viac káuz. Zrejme aj preto sa SDKÚ v roku 2006 nepodarilo opäť poskladať vládu. Inak nebol to pre vás nepríjemný paradox, že ste museli odovzdať moc aj Mečiarovi so Slotom?
Bol to veľmi nepríjemný pocit. Správne ste zhodnotili aj ten vývoj. Ani v SDKÚ sme sa nevyhli chybám a tým, že sme boli dlho pri moci, tak sme začali aj mnohé veci podceňovať. Nastala určitá odtrhnutosť od reálnych problémov ľudí, narástlo prílišné sebavedomie a toto všetko sa podpísalo pod výsledky volieb.
Nemali prísť už po týchto voľbách personálne zmeny?
To sa teraz ľahko hodnotí, pretože môžete nájsť zmysluplné argumenty, že to bolo potrebné. Keď sa to však vtedy analyzovalo, tak sa nevyskytli úvahy o nejakých zmenách. A keď aj áno, tak nemali taký silný hlas v strane, aby sa to realizovalo.
Dzurinda bol bojovník, Frešo veľmi nebral do úvahy názory iných
Neskôr v roku 2009 ste odišli do Európskeho parlamentu, kde ste strávili nasledujúcich desať rokov. Počas tohto obdobia sa zmenila vaša materská strana. Najprv ledva preliezla do parlamentu, potom z nej začali odchádzať kľúčoví ľudia, až napokon v posledných voľbách získala 0,23 percenta. Zvonka to vyzeralo tak, že celý tento proces sledujete zo závetria. Aj vy ste žiadali, aby sa už Dzurinda neuchádzal o post predsedu v roku 2012?
Nežiadal som to. Mikuláš bol a stále je veľký bojovník. Nikdy sa nevzdával a vďaka tomu dokázal mnoho vecí ustáť. Nakoniec sa však vo vnútri SDKÚ vyčerpali všetky tvorivé nápady a nespomínam si na žiaden podarený krok, ktorý by strane pomohol získať dôveru. V tomto kontexte bolo dôležité aj to, že predseda strany nebol predsedom vlády. Toto som konzultoval aj so zahraničnými kolegami, ktorí hovorili o veľmi zložitej situácii, ale že ak by medzi dotknutými politikmi bola úprimná dôvera, tak by to mohlo zafungovať. To sa však nestalo a odvtedy sa začalo celé SDKÚ rúcať.
Potom však prišlo nové vedenie. Koho ste vy podporovali pri voľbe - Pavla Freša alebo Luciu Žitňanskú?
Ja som hlasoval za pani Žitňanskú, pretože som ju veľmi dobre poznal. Bol som pri jej prvých krokoch v politike. Je mi podobná v tom, že je lepšia v exekutívnej funkcii ako v straníckej. Na sneme však bol zvolený Pavol Frešo a postupne sa ukázalo, že dokázal doviesť stranu na cintorín histórie.
Toto niektorí politickí komentári hovorili hneď od počiatku. Vy ste si to tiež mysleli alebo ste mu dávali šancu?
Dával som mu šancu. Predpokladal som, že dôjde k odovzdávaniu skúseností od bývalého predsedu. Bohužiaľ, chémia medzi nimi nefungovala. Pán Frešo bol filozofický, menej praktický a nezávislý predseda, teda veľmi nebral do úvahy svojich straníckych kolegov. Ja som sa mu snažil pomáhať, veľakrát som s ním otvorene hovoril, ale veľmi tomu nevenoval pozornosť. A toto sa prejavovalo čoraz častejšie, takže som začal tušiť, že to už nebude dobre pokračovať.
Toto zrejme tušili aj vaši mnohí kolegovia, ktorí postupne zo strany odchádzali. Vy ste však tak neurobili. Prečo ste zostali v SDKÚ až do samého konca?
Ja som bol hádam posledný, ktorý oficiálne vystúpil z SDKÚ. Chodieval som na ústredné rady aj za čias pána Freša a tam vládla situácia, že SDKÚ silnie. Vyberali si koho si zoberú po voľbách do vlády a potom dostali 0,25 percenta. Takže takýto postoj bol pre mňa úplne nezrozumiteľný. Čo sa týka mňa, tak SDKÚ som neopustil preto, lebo nerád mením strany a nechcel som ani novú stranu zakladať. Takže vedel som o čo ide, ale nemal som na nič nové chuť a možno aj z politickej zotrvačnosti som zostal až do úplného konca.
Strana trojnásobného premiéra, bola na čele dvoch reformných vlád, ktoré nás dostali do EÚ a NATO. Napokon skončila takto tragicky. Kde sa stala najväčšia chyba?
Podcenili sme mnohé veci. Nevedeli sme už prijímať opatrenia, ktoré by dokázali, že máme záujem o ľudí. Lebo politika je služba a nemá ísť o žiadne osobné ambície. A my sme pri plnení tejto úlohy zlyhali. Nenachádzali sme nové myšlienky, ktoré by boli potvrdili túto filozofiu fungovania politickej strany. Navyše aj vo vedení strany mohlo dôjsť k obmenám. Takže takto sa postupne kumulovali problémy, strana postupne upadala a už nedokázala nájsť nové politiky, ktoré by jej pomohli prinavrátiť stratenú dôveru.
Čaká má veľká zmena, z verejného života sa však úplne nevytratím
Spomínal som vaše desaťročné pôsobenie v Európskom parlamente. Čo by ste konkrétne vypichli, čo sa vám za toto obdobie podarilo presadiť?
Každý poslanec Európskeho parlamentu má dvojakú úlohu. Pomáhať krajine, v ktorej ho ľudia zvolili a slúžiť Európskej únii, ktorá má svoje politické úlohy. Ja som venoval rozširovaniu EÚ. V tomto smere som dosiahol mnohé výsledky v rokovaniach napríklad s Albánskom, kde ma ľudia poznajú lepšie ako u nás. Ako slovenská delegácia fungujeme v parlamente len vtedy, keď sa jedná o veľké veci týkajúce sa Slovenska. Napríklad, ako bola smršť v Tatrách alebo pri odstávke jadrovej elektrárne.
Za môj najväčší podiel teda považujem prácu v zahraničnom výbore a v oblasti rozširovania. Keď nedávno vyhodnocovali europoslancov, skončil som ako druhý najvplyvnejší poslanec v tejto oblasti. V druhom legislatívnom období som bol aj náhradníkom vo výbore pre nezamestnanosť a sociálne veci. V ňom som sa angažoval pri témach ako dvojaká kvalita potravín, vysielanie pracovníkov, ich platy a podobne.
Teraz sú na vzostupe nacionalistické a antisystémové strany, ktoré sa riadia Trumpovým heslom First America. Nebojíte sa o budúcnosť EÚ?
Mám určité obavy, keďže vplyv týchto strán rastie u nás aj v západnej Európe. Očakávam preto, že po budúcich voľbách bude v Európskom parlamente takýchto predstaviteľov oveľa viac. Na druhej strane som presvedčený, že nebudú natoľko silní, aby dokázali diktovať budúci vývoj v Európe. Tradičné strany budú musieť však intenzívnejšie a lepšie spolupracovať.
Mateo Salvini ich ale teraz spája po celej Európe.
Skúsenosť ukazuje, že každý z nich chce byť líder. Veľkú rolu v tom hrajú egá. Áno, keby sa v parlamente dokázali spojiť a vytvoriť jednu frakciu, boli by oveľa silnejší. Neverím však tomu, že sa im to podarí.
Viete si predstaviť, že by ste niektorú zo slovenských kandidujúcich strán podporili?
Na niektorých kandidátkach sú ľudia, ktorí sa mi páčia a myslím si, že by boli dobrými europoslancami. Tým sa snažím aj pomáhať.
Sú tam aj kandidáti nových strán?
Áno.
Asi nebudete konkrétny.
Radšej nie, ale myslím si, že som bol dosť zrozumiteľný.
Čo teraz plánujete po návrate na Slovensko?
V mojom živote je to veľká zmena. Európsky parlament bol pre mňa dôstojným vyvrcholením mojej politickej kariéry. Mohol som v ňom na sto percent využiť všetky moje skúsenosti a znalosti, ktoré som získal v diplomacii a zahraničnej politike. Nie som nostalgický typ, ale bude mi to chýbať. Na nový život na Slovensku sa však teším. Nebudem sa už angažovať v politických stranách, ale budem hľadať zamestnanie, kde by som mohol využiť moje skúsenosti. Taktiež by som chcel napísať knihu, do ktorej by som chcel včleniť všetko to, čo som za profesijný život zažil.
Z verejného života sa asi nestratíte.
Asi nie. To by som išiel sám proti sebe. Už ale nechcem byť členom politickej strany ani žiadnu zakladať. Skôr by som chcel byť zodpovedne a nezávisle komentovať dianie na politickej scéne.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
