Pri vyjednávaní z angolskými povstalcami zohral kľúčovú úlohu nedávno zosnulý diplomat a politik Eduard Kukan.
Dňa 12. marca 1983 v meste Alto Catumbela uniesla skupina povstalcov z angolskej organizácie UNITA 66 Čechoslovákov. Išlo o udalosť, ktorú vtedy sledoval celý svet a do dejín sa zapísala ako najväčší únos občanov Československa. Veľkú úlohu pri vyjednávaní s povstalcami zohral vtedy 44-ročný diplomat Eduard Kukan. Aj vďaka jeho úsiliu sa nakoniec podarilo dohodnúť prepustenie zajatcov, medzi ktorými bolo aj 14 žien a 21 detí.
Po tom, ako Angola získala v roku 1975 nezávislosť od Portugalska, začala zúriť občianska vojna. Krajine vládlo ľavicové Ľudové hnutie za oslobodenie Angoly (MPLA), podporované vtedajšími socialistickými krajinami na čele so Sovietskym zväzom.
Proti nemu bojovala Národná únia za úplnú nezávislosť Angoly (UNITA) s podporou juhu Afriky, západných krajín i USA. Československo ako krajina socialistického bloku vyslalo do Angoly inžinierov, technikov a elektrikárov, aby pomohli vybudovať zničenú najväčšiu angolskú fabriku na výrobu papiera v meste Alto Catumbela uprostred pralesa. V tíme Čechoslovákov boli aj zdravotníci.
„Prepadli nás! Prepadli nás!“ kričal niekto do zvukov streľby v sobotu 12. marca 1983 po piatej ráno. Čechoslováci ubytovaní v švédskych domčekoch malého mestečka Alto Catumbela sem prišli budovať továreň na výrobu papiera. Išlo im o život, pretože ich bránila len asi 30-členná, zle vyzbrojená a slabo vycvičená domobrana. Proti nej stálo vyše 2-tisíc ozbrojencov UNITA (Národná únia za úplnú nezávislosť Angoly), bojujúcich proti vládnucemu ľavicovému Ľudovému hnutiu za oslobodenie Angoly (MPLA). Vojaci sústredili zajatých Čechoslovákov za mesto.
Strastiplný pochod
Čechoslováci sa od plukovníka Chendovana dozvedeli, že sú nepriateľmi Angoly, a preto ich pošlú domov. Najskôr ich však čakal strastiplný pochod cez pralesy, údolia a močiare do hlavného mesta rebelov Jipa, vzdialeného asi 1 300 kilometrov.
Týždenne zvládli väčšinou pešo od 50 do 190 kilometrov. Do cieľa sa dostali po troch mesiacoch, 4. júna. Jeden z unesených mužov, Jaroslav Navrátil z Bratislavy, cestu neprežil.
„Nezvládal pochod, a tak ho domorodci niesli na nosidlách, z ktorých im spadol. Zrejme sa pri tom zranil tak vážne, že na druhý deň zomrel," uviedol v archívnom rozhovore ďalší Slovák František Zlocha, ktorý si ako jediný z unesených písal denník.
Neskôr sa ukázalo, že Navrátil trpel cukrovkou. Dovtedy to nikto nevedel, bol dokonca futbalovým rozhodcom, aktívne športoval.
Vojaci UNITA sa k nim podľa Zlochu správali slušne a snažili sa im čo najviac pomáhať pri pochode i pobyte v ich táboroch.
František Zlocha, vtedy 39-ročný, sa dostal do Angoly v roku 1977 ako odborník z Nováckych chemických závodov. O rok neskôr priletela za ním manželka Vierka (40) a synovia Róbert (18) a Mirko (14). Chlapci sa však vrátili na Slovensko ešte pred únosom.
Kukan dostal voľnú ruku, mohol sa spojiť aj s čertom
Eduard Kukan bol vtedy riaditeľom odboru krajín subsaharskej Afriky federálneho ministerstva zahraničných vecí.
„Bol to obrovský šok, keď sme sa dozvedeli tú správu. Samozrejme, prvá reakcia v Rudom práve bola, že vrahovia a hrdlorezi z UNITA uniesli našich občanov. Ale potom sme dostali signály, myslím, že z Belgicka, aby sme boli v informovaní opatrnejší. Vtedy bol námestník ministra zahraničných vecí, teda môj nadriadený, Stanislav Svoboda. Dali nám za úlohu viesť rokovania o prepustení zajatcov," spomínal Kukan v rozhovore pre denník SME z marca 2008, pri príležitosti 25. výročia únosu.
„Prezident Gustáv Husák vydal veľmi ľudský, zrozumiteľný pokyn: Spojte sa aj s čertom, len ich priveďte domov. Pochopili sme to tak, že sme sa spojili, síce nie s čertom, ale s prvým americkým veľvyslancom v Prahe, Williamom H. Luersom. Vyklopili sme mu absolútne všetky informácie, ktoré sme mali,“ spomínal po rokoch Eduard Kukan.
Únoscovia podľa Kukana nemali záujem práve o občanov Československa, skôr im išlo o to uniesť veľkú skupinu cudzincov a upriamiť na seba pozornosť zahraničia. „Spolu s našimi uniesli jedného Brazílčana a jeho rodinu. Nebolo by efektívne uniesť jedného alebo dvoch cudzincov, takto mali pohromade takmer 70 ľudí," vysvetlil v rozhovore.
Zo správania únoscov sa dá usudzovať, že nechceli nikomu ublížiť. Keď sa unesení vrátili domov, politickí predstavitelia ani veľmi neodporúčali, aby sa zúčastnili na tlačovke, pretože oni chválili Savimbiho, vraj bol džentlmen, správal sa k nim pekne.
Angolou zmietala občianska vojna aj takmer celú ďalšiu dekádu. Vládnuca strana MPLA a organizácia UNITA podpísali mierovú dohodu až v roku 1991.
Udalosť inšpirovala filmárov
Udalosť inšpirovala fimových tvorcov na nakrútenie filmu s názvom Angolský deník lékařky, režíroval ho slovenský režisér Vladimír Kavčiak a hlavnú úlohu hrala populárna česká herečka Jana Brejchová.
Eduard Kukan dostal dokonca scenár na pripomienkovanie, no hotové dielo nakoniec podľa svojich slov ani nevidel.
https://www.youtube.com/watch?v=fhzwUpzpQL4
Druhýkrát sa k únosu vrátil v roku 2009 režisér Ján Mančuška 57-minútovou dokumentárnou snímkou Zajatí v Angole. Vybral sa do Angoly s jedným z unesených – Lubomírom Sazečkom.
V mestečku Alto Catumbela hľadali pamätníkov prepadnutia a prešli aj časť zajateckej trasy a pátrali po únoscoch. Film tiež približuje napínavé vyjednávanie o prepustení zajatcov.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
