Janka Danišová (31) pred pár mesiacmi spustila sociálny projekt Vnučka.sk, ktorý sa snaží vytvoriť rodinu osamelým seniorom.
Janka Danišová (31) sa už počas štúdia stretávala so seniormi, vďaka čomu prenikla do ich sveta. Osudy mnohých z nich ju zaujali natoľko, že začala rozmýšľať nad tým, ako starým ľuďom môže spríjemniť a uľahčiť život. Pred pár mesiacmi založila občianske združenie, pomocou ktorého sa môže venovať seniorom ako profesionálna vnučka. K tomuto sociálnemu projektu ju inšpirovala jej vlastná babička, ktorá hovorí, že starí ľudia najviac ocenia prítomnosť človeka.
Ste mladý človek, ktorý môže mať milión iných záujmov. Vy ste sa rozhodli venovať svoj čas starým ľuďom. Prečo?
Pre mňa sa stala veľkou inšpiráciou moja babka, vďaka ktorej som spoznala svet seniorov. S tým sú spojené aj ich boľačky, problémy a úskalia, ktoré musia riešiť, keďže sa narodili v úplnej inej dobe. Položila som si preto otázku, ako by som im dokázala spríjemniť a uľahčiť život.
Koľko rokov sa už venujete seniorom?
Už počas strednej a vysokej školy som navštevovala babičky a deduškov mojich spolužiačok. Vždy sme viedli dlhé rozhovory o ich živote, minulosti a mňa to dobíjalo energiou. Na druhej strane som videla, že si užívajú pozornosť a už nemajú pocit, že sú zabudnutí v dnešnom svete, keďže mnohých ľudí problémy seniorov vôbec nezaujímajú.
Založili ste občianske združenie, vďaka ktorému sa môžete venovať seniorom. Čo to je za projekt?
Sociálny projekt Vnučka.sk sme oficiálne spustili minulý rok a snaží sa vytvoriť rodinu pre osamelých seniorov, ale aj pre imobilných a hendikepovaných ľudí, ktorí sú dočasne alebo dlhodobo izolovaní od spoločnosti. Snažíme sa tak eliminovať pocit osamelosti a seniorom navodiť pocit potrebnosti.
Pomáhať seniorom sa dá rôznymi spôsobmi. Prečo práve tento druh pomoci?
Vďaka mnohým návštevám seniorov som spoznala aj mnoho osudov a začala som si klásť otázku, ako by som im mohla uľahčiť život. A jedného dňa mi moja babka povedala: „Janka, niekedy stačí prítomnosť človeka."
Takže babkine slová boli impulzom?
Áno, ale aj ostatné babičky mi hovorili: „Janka, máme všetko. Máme, čo jesť, máme, kde bývať, dokonca k nám príde aj opatrovateľská služba, ale nemáme človeka, ktorý by sa s nami ľudsky porozprával." Vtedy som si uvedomila, že týmto ľuďom chýba prejavená ľudskosť a prítomnosť niekoho, kto im bude blízkym človekom.
"Vnučkou" som zhruba 15 seniorom
Na Slovensku asi nie je veľa podobných projektov. Kde ste sa nechali inšpirovať?
Inšpirácia byť prínosom pre osamelých seniorov prišla v auguste 2016 pri varení gulášu. K babke chodil na návštevu do záhradky osamelo žijúci dedko Tibor, ktorý celé dni tvoril a vytvoril najkrajšiu záhradku široko ďaleko v okolí. „Adoptovaný" dedko Tibor mi bol priam ako vlastný dedko celé dva roky, rada som sa s ním rozprávala o živote. Týždeň po stretnutí pri guláši, odišiel dedko Tibor vo veku 76 rokov navždy. Pri surfovaní po internete som taktiež natrafila na zaujímavý projekt v zahraničí, ktorý plnil želania seniorom na Vianoce. Chcela som takto aj ja naplniť jeden malý sen „mojej" babičky Anežky, ktorá veľmi chcela ísť na koncert Kollárovcov. Možno to mnohých nezaujme, ale táto babička chodí dvakrát do týždňa na dialýzu a žije opustená vo veľkom dome. Bola naozaj veľmi šťastná, že mohla ísť do spoločnosti. Rozhodla som sa urobiť pre seniorov niečo, čo im bude trvalo prínosom a tu niekde začína projekt Vnučka.sk plniť želania po celý rok, nielen na Vianoce.
V čom presne spočíva vaša práca?
Osobne navštevujem mojich seniorov a snažím sa, aby sme čas, ktorý spolu trávime, využili čo najpríjemnejšie. Spravíme si kávu, uvaríme si dobré jedlo, prelistujeme si rodinné fotografie alebo si posedíme v parku, ideme do divadla, niekedy za rodinou. Snažím sa im aj poradiť v rôznych oblastiach, napríklad v technológiách. Minule som im vysvetľovala, o čom je Facebook (úsmev). Riešime aj praktické veci, keď vypĺňam dokumenty, ktoré zanesiem aj na úrady. Zvyknem ísť aj do lekárne alebo keď je zle, tak robím sprievod na pohotovosť. Takže snažím sa správať tak, aby mali pocit, že sú s niekým z rodiny.
Kto vás zväčša poprosí o vaše služby?
Zväčša ma kontaktujú deti seniorov.
Prečo deti seniorov?
(Povzdych) Deje sa to z viacerých dôvodov. Možno je to zmena bydliska, možno bývajú ďaleko. Veď žijeme v dobe, kedy mladí ľudia odchádzajú za prácou.
Nemáte niekedy pocit, že si cez vás len utíšia pocit viny?
Nie, nemám ten pocit.
Koľkým seniorom ste momentálne „vnučkou"?
Zhruba pätnástim.
To sa dá zvládať?
Ako kedy. Kvôli nedostatku času si veľakrát aj telefonujeme. Ide o ten vzájomný kontakt.
Koľko hodín za deň trávite so seniormi?
Niekedy sú to dve hodiny, inokedy pol dňa. Závisí to od toho, aký máme program. Teraz sme mali besiedku s jedným spisovateľom, ktorá mala trvať asi hodinku, ale moje seniorky boli také unesené, že sa im ani nechcelo ísť domov (úsmev). Nakoniec sme tam strávili viac ako dve a pol hodiny.
Kto daný program vymýšľa?
Snažím sa prispôsobovať želaniam mojich senioriek, ale zväčša je to po vzájomnej dohode. Napríklad jedna z mojich babičiek chcela ísť navštíviť svoje kamarátky, ktoré sú v domove dôchodcov. Zavolala aj iné babky, zobrali sme koláčiky, sadli sme do auta a pol dňa sme strávili v domove dôchodcov.
Starí ľudia, hlavne osamelí, sa zvyknú rýchlo citovo naviazať. Ako riešite takéto situácie?
V takýchto chvíľach cítim obrovskú zodpovednosť a musím sa priznať, že sa mi veľmi ťažko určujú nejaké hranice. Napríklad s jednou babičkou, ktorá je v domove dôchodcov, si často telefonujem. Rada by sa vrátila domov a už teraz si ma „rezervuje". Chce sa so mnou stretávať, čo ma veľmi teší, lebo je veľmi inteligentná a veľmi dobre sa dá s ňou porozprávať. Takže keď vzniká takéto puto je veľmi ťažké udržiavať si nejaký odstup.
Seniori berú smrť s nadhľadom
Hovoríte, že ste „vnučkou" pätnástim seniorom, ktorí majú určite mnoho ťažkostí. Určite to nie je vždy jednoduché počúvať problémy iných. Ako sa s tým vyrovnávate?
Niektoré ich ťažkosti ma zasiahnu viac, niektoré menej. Stáva sa mi, že sa mi s babičkami dokonca aj sníva. Naposledy sa mi snívalo so spomínanou babičku, ktorá sa chce vrátiť z domova dôchodcov do svojho príbytku, že sa jej to konečne podarilo.
Hovoríte, že sa vám o vašich senioroch občas sníva, z čoho je jasné, že táto práca sa vás dostáva pod kožu. Ako sa ventilujete?
Rada cvičím, čo mi dosť pomáha, mám aj certifikáciu fitnes trénerky. Samozrejme chodím do prírody, keďže milujem turistiku.
Máte teda dni, kedy vôbec nekomunikujete so seniormi?
Áno, musím mať také dni, inak by to nešlo. Dostáva sa to však pod kožu a občas pociťujem zvláštny strach, čo keď som danú babičku videla naposledy? Po týchto myšlienkach mi na druhý deň táto babička zavolá so slovami, že celú noc nespala, lebo sa dusila a musela si zavolať rýchlu zdravotnú pomoc. Človek sa pri tejto práci so seniorom tak zžije, že sa mu stávajú aj takéto veci. Takže niekedy je to veľmi ťažké a určite to musím filtrovať.
K životu patrí aj smrť, ktorú každý z nás prežíva ťažko. Ako je to s vami?
Nad touto otázkou som sa už často zamýšľala. V súkromnom živote ma ale dosť zasiahla smrť spomínaného môjho „adoptovaného" dedka Tibora, ktorý pomáhal mojej babičke.
Pripravujete sa na to? Teda ak sa to vôbec dá.
Viem, že sa to môže stať, lebo pracujem so seniorkami vo vysokom veku. Veľmi mi pomáha, keď sa o tom s nimi rozprávam, lebo oni si z toho robia srandu (úsmev).
Stretávate sa teda skôr s veselým prístupom?
Áno, komentujú to tak, že raz tá zubatá musí prísť. Ešte som sa nestretla s tým, že by niekto nahlas povedal, že sa smrti bojí.
Na čo sa seniori najčastejšie sťažujú? Čo ich obrazne povedané najviac bolí?
Určite by si želali lepší prístup v zdravotníctve, aby sa k nim chovali citlivejšie. Niektorí majú ťažké srdce na svoje rodiny, kvôli ktorým sa cítia byť opustení. Navyše by v spoločnosti privítali viac trpezlivosti, keďže sa s ňou medzi ľuďmi veľmi nestretávajú.
A naopak, čo im robí najväčšiu radosť?
Mám jednu babičku, ktorá veľmi rada hrá na klavíri. Raz mi tak povedala: „Janka vieš čo? Ja som si myslela, že keď budem stará, budem chodiť hrávať seniorom moje pesničky." Chytila som sa toho a išla som od farára požičať elektrické klávesy a zorganizovala som dve akcie v jednom domove sociálnych služieb. Toto ju ohromne potešilo. Ona si totiž pri hraní aj poplače, usmeje sa, teda vďaka klavíru a hudbe prejaví svoje emócie. A toto je aj mojím cieľom, aby som ich zo seniorov dostala von, aby sa im uľavilo.
Stalo sa vám, že ste sa aj vy neubránili emóciám?
Bola som na besiedke, kde 85-ročná babička Mária hovorila o svojej knižke, ktorú jej dali vytlačiť jej príbuzní. Túto besiedku, kde rozprávala o svojich zážitkoch z vojny, zorganizovala jej žiačka, keďže pani Mária bola kedysi učiteľkou. Atmosféra, ale aj to, že bývalá žiačka pani Márii zorganizovala takúto akciu, ma veľmi dojalo. Ďalší veľmi silný zážitok mám z jedného manželského páru, ktorý je spolu už 56 rokov. Dedko Emil má 82 rokov a jeho manželka Terka má niečo pred osemdesiatkou. Ona je na vozíčku, má problémy s rukami a dedko Emil sa o veľa vecí musí starať. Určite sú aj chvíle, kedy je to medzi nimi náročné, ale pre mňa je to neuveriteľne inšpirujúce, lebo takéto hodnotné vzťahy ako keby v súčasnosti už vymizli.
Slovo klient nepoužívam, moje babičky oslovujem krstným menom
Na prvý pohľad sa môže zdať, že starostlivosť o starých ľudí človeka vyčerpáva. Mám kolegu, ktorého otec mal mozgovú príhodu a ten naopak tvrdí, že návštevy otca ho dobíjali energiou. Že niet nad pocit, keď chorý človek po dvojhodinovej návšteve odrazu akoby ožije a začne sa usmievať. Aj vám sa to stáva?
Dobíja ma to práve pri situáciách ako som spomínala pri Emilovi a Terke, ktorí už 56 rokov dokážu prekonávať všetky problémy. Veľmi dobre na mňa vplývajú aj mnohé rozhovory so seniormi, vďaka ktorým sa veľmi veľa dozviem o minulosti a našej histórii, a to ešte príťažlivou formou cez autentické príbehy.
Všimol som si, že používate oslovenie moje seniorky alebo moje babičky. V sociálnych alebo zdravotníckych zariadeniach sa skôr používa slovo klient, ktoré niektorí ľudia v spojitosti so starými ľuďmi nemajú radi. Vy toto slovo máte vo svojom slovníku?
Nie, a ani ho nechcem mať. Ja moje babičky oslovujem menom.
Keď sa človek pozrie na našu spoločnosť, môže nadobudnúť pocit, že mladí ľudia sa vôbec nezaujímajú o starých ľudí. Ako vnímajú tento projekt napríklad vaši rovesníci?
Keď na Facebooku publikujem rôzne videá, tak mám zväčša pozitívnu väzbu. Niektorí sa dokonca aj ozvú a pýtajú sa, ako by sa mohli do tohto projektu zapojiť. Spočiatku som mala problém niekoho nájsť, ale teraz sa sami hlásia a aj budúci týždeň mám toľko stretnutí, že ani neviem či ich všetky stihnem.
Koľko „vnučiek" máte momentálne v teréne?
Teraz som len ja. Pripravujeme však ešte jednu „vnučku", uvidíme či to vyjde. Všetko to chce čas, lebo „vnučky" sa mi hlásia zo stredného alebo východného Slovenska. Rada by som ale podotkla, že mi nezištne pomáhajú aj moji známi. Napríklad som prichystala pre moje seniorky deň krásy, tak som zapojila aj dve kozmetičky, ktoré sa na úkor svojho času venovali babičkám.
Sledujte naše rozhovory aj na Facebooku
Rada by som svoju pôsobnosť rozšírila na celé Slovensko, nebránim sa ani Česku
Predtým ste spomínali, že bolo treba zorganizovať koncert, tak ste požičali klavír od farára. Organizovali ste deň krásy, tak ste na dobré slovo zavolali kozmetičky.
Áno, keď žijete v malom meste, tak sa poznáte s mnohými ľuďmi. A každý prispieva tým, čo vie urobiť. Samozrejme tí, ktorí chcú pomôcť.
Za tieto vaše služby si seniori nejako prispievajú?
Nie, všetko sa hradí z občianskeho združenia, ktoré získava financie od sponzorov, z 2 % daní a pod. Seniori prispievajú len dobrovoľne svojou aktivitou, ako je napríklad pečenie koláčikov atď.
Vystačí vám to na chod?
Bez pomoci a podpory priateľov hlavne finančnej veľmi ťažko. Mnohé výdavky hradím z osobných prostriedkov ako je napríklad doprava za babičkami v rámci mesta, keďže zatiaľ pôsobím iba v Bánovciach nad Bebravou a v okolí. Rada by som však rozšírila svoju pôsobnosť na celé Slovensko, ale nebránim sa ani Česku odkiaľ je tiež záujem o moje služby. Navyše by som rada otvorila kanceláriu, ktorú by mohli seniori navštíviť a kde by našli rôzne druhy poradenstva.
Podľa toho, čo hovoríte, ide o časovo náročnú prácu. Dokáže vás uživiť?
Zatiaľ musím robiť aj niečo iné, ale pracujem na tom, aby som sa tomuto mohla naplno venovať.
Čo znamená, že musíte robiť niečo iné?
Robím profesionálne fitnes tréningy a priateľovi pomáham s eshopom.
Ako toto všetko stíhate?
Nuž stíham, musím, lebo chcem (úsmev).
Janka Danišová rozhovor autorizovala.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
