Tomáš Šedivý o kapele, slovenskej muzike, ale aj celospoločenskej situácii.
Kapelu založili v polovici 90.rokov, majú notoricky známe hity a už viackrát rozmýšľali nad koncom. Napokon sa ale rozhodli, že to ešte potiahnu, keďže každý koncert ich nabije novou energiou. Tomáš Šedivý alias Lasky dodáva, že nikdy nemali problém povedať svoj názor. Zároveň je nešťastný z toho, čo sa momentálne deje v našej spoločnosti.
Para je na scéne už 22 rokov. Keď ste začínali, tak vás počúvali zväčša mladí ľudia. Ako vyzerá vaše publikum teraz?
Minule sme sa na koncerte snažili robiť malý sociologický prieskum, lebo vedľa páriku stál starší pán, vedľa neho zas mladé dievča a „dredáč". Takže máme rôznorodé publikum a to je dobre.
Publikom zostarlo s vami, ale prichádzajú aj mladí?
Presne tak.
Vy ste do kapely prišli až o tri roky neskôr.
Áno, kapela vznikla v '95 a ja som prišiel v '98.
Mnohí ľudia si už repertoár z toho obdobia veľmi nepamätajú. Je ešte nejaká pesnička pôvodnej zostavy, ktorú stále hrávate?
Z toho prvotného obdobia sú asi len dve pesničky a tie hráme raz za rok.
Ktoré sú to?
Napríklad pesnička Biele boty, čierne šaty.
Ľudia si ich pamätajú?
Ľudia, ktorí si pamätajú ešte 90. roky, tak z nich niektorí áno.
Dosť často riešime, že skončíme
Máte chronicky známe pesničky, ktoré publikum odspieva aj bez vás. Nemáte nejakú skladbu, ktorá vám už lezie na nervy?
Vždy sa nájdu obdobia, kedy vám niektorá pesnička lezie na nervy. Každá kapela si tým však musí prejsť, lebo hity jednoducho musíte hrať. Vtedy je dobre, keď ju zahráte trocha inak. Niektoré naše pesničky už preto majú aj 12. verziu.
Neboli momenty, kedy ste si povedali: „už stačilo, končíme"?
Riešime to dosť často, ale vždy si nakoniec povieme, že je to náš spoločný koníček. Keďže máme všetci vlastnú robotu a cez týždeň robíme, tak cez víkend dostaneme od ľudí novú energiu.
Čo vás ženie k myšlienke, že by ste skončili?
Či už nie sme starí. Potom sa ale pozrieme na Rolling Stones a opäť je všetko v poriadku (úsmev).
Para ma svojský štýl, ktorý sa nedá presne zadefinovať. Kombinujete viaceré žánre - punk, reggae, ale aj napríklad hip-hop. Čo vás k tomuto spájaniu inšpirovalo?
Podľa toho, aká prišla pesnička. Keď nám napadne, že pozveme dychovku, tak ju tam dáme. Nikdy sme v tom nevideli žiaden problém.
Inšpirujete sa niekde v zahraničí alebo ide skôr o pocitovú vec?
Je to pocitová vec. Keď takúto pesničku chceme mať, tak ju tak aj máme. Čo nám má niekto do toho kecať. Jedine ľudia, ktorým sa to bude alebo nebude páčiť.
Vy osobne, akú hudbu počúvate?
To je veľmi rôznorodé. Od dychovky až po hardcore, dôležité je, aby pesnička mala gule.
Baví vás aj slovenská muzika?
Jasné.
Ktorí interpreti?
Väčšinou chodím na koncerty. A konkrétne Le Payaco, Billy Barman, Puding Pani Elvisovej atď. Je ich naozaj mnoho.
Vráťme sa ešte k hip-hopu. Pred rokmi si do vás rypol v jednej zo svojich skladieb raper Vec. Teraz viem, že spolu chodievate na futbal. Ako ste si to medzi sebou vyriešili?
Prvý koncert sme spolu hrali asi v '98 ešte ako Para a Trosky. Tu sme spolu tiahli z pódia, keď tam došli holohlavejší páni. Takže my sme dlhoroční kamaráti.
Ako vám teda vysvetlil to rypnutie?
Povedal, že má voľné riadky a mňa uvidel niekde v telke, tak to tam dal.
Vy ste to ako zobrali?
V pohode (úsmev).
Keď už sme pri spájaní rôznych žánrov, čo poviete na spojenie Rytmus a orchester?
Orchestre sa zväčša používajú k záveru kariéry, ale spojenie s rockom či hip-hopom môže byť super. Minule som napríklad videl Sendrejovcov s orchestrom a bolo to výborné. Samotným spojením Rytmusa s orchestrom som sa ešte nezaoberal, ale môže to byť zaujímavé. Nie je to však moja šálka kávy.
Nechcel by som byť dnes na mieste mladej kapely
Para je známa najmä ako koncertná kapela a predajom CD sa na Slovensku asi nedá uživiť. Máte klasické zamestnanie, lebo ho chcete mať alebo ho musíte mať?
Na začiatku sme mali zamestnanie, lebo sme ho museli mať. Postupom času by sme sa hudbou mohli aj uživiť, len by sme museli hrať o polovicu viac, čo sa väčšine členov veľmi nechce, keďže sú pracovne veľmi vyťažení. A keby sme už aj veľa hrali, tak by nás to až tak veľmi nebavilo. Takže sú to spojené nádoby. A na druhej strane, keď je človek zamestnaný, tak má v hudbe, keďže ide len koníček, osobnú slobodu.
Koľko koncertov odohráte za rok?
Od 40 do 50.
A koľko by ste ich museli odohrať, aby ste sa z nich uživili?
Podľa toho akých. Je rozdiel medzi koncertom v klube a firemnou akciou.
Mix.
Keď to namixujeme, tak asi 80, dvojnásobok oproti dnešku.
Politici sa občas starajú aj do hudby, už nejaký čas rádiá musia dodržiavať kvóty. Je to podľa vás správna cesta ako pomôcť slovenskej hudbe?
Zozačiatku sa mi to veľmi nepozdávalo, že štát, aj keď vydáva vysielacie licencie, má prikazovať súkromným spoločnostiam, čoho majú koľko hrať. Dobré z toho však je, že rádiá musia odohrať nejaké percento nových pesničiek. V minulosti sa totiž dookola hrala nejaká pesnička a vyrobil sa z nej hit. Dnes sa to už veľmi nedeje, keďže je internet a mnoho iných médií. Nechajme tomu ešte nejaký čas a uvidíme, či to bolo alebo nebolo šťastné riešenie. Musím ale povedať, že nie som toho úplný zástanca.
Pociťujete, že sa Para hrá viac v rádiách ako pred zavedením kvót?
Nemyslím si to, lebo veľa rádií to má postavené na starých hitoch. A keď sa chce kapela presadiť novou pesničkou, tak to veľakrát neprejde cez callouty (prieskumy, na základe ktorých rádiá nasadzujú pesničky do vysielania, pozn. red.). Pravdupovediac, dnes by som nechcel byť mladou kapelou.
V čom vidíte najväčšiu prekážku?
Na jednej strane majú strašne veľa možností na prezentáciu, ale na strane druhej majú ľudia strašne veľa vnemov. Kedysi bolo len pár noviniek, ktoré si človek sledoval. Teraz je toho tak veľa, že si človek ani nestihne povyberať, čo bude sledovať. A to sa netýka len hudby.
Som nešťastný, že sa opäť prebrali náckovia
Mnoho umelcov sa nechce vyjadrovať k politickým témam. Boja sa, že stratia fanúšikov. Aký máte na to názor?
My nemáme problém povedať to, čo si myslíme. Nikdy sme priamo nepodporili žiadnu stranu ani politickú kampaň, ale podporili sme akcie typu „ľudia, choďte voliť". Podporili sme aj pochod učiteľov alebo protikorupčný pochod. Takže vec, ktorú považujeme za správnu, vždy podporíme.
Za akých okolností by ste podporili politickú stranu?
To by museli byť miliardy. Každý človek má nejakú cenu a tá naša je v astronomických číslach.
Ako vy osobne vnímate súčasnú spoločensko-politickú situáciu na Slovensku?
Deje sa tu všeličo a nie som z toho nadšený. Priznám sa, že neviem, koho budem voliť a netuším, kam sa to celé uberá. Som nešťastný z toho, že sa vracajú 90. roky, v zmysle, že sa opäť prebrali náckovia. Verím, že sa to upokojí, lebo to bohvieako nevyzerá.
Hovoríte o 90. rokoch. Prečo sa niektorí voliči utiekajú k týmto ľuďom?
Je tam strašne veľa vplyvov ako napríklad sklamanie z predchádzajúcich garnitúr či vznik dezinformačných médií. Istá čas populácie vždy takáto bola, len sa teraz „zgrupila" do 10-15 percent.
Boli ste tvárou kampane „Povedz mi do očí", ktorá bojovala proti hejtu na internete. Vy ho nejako riešite?
Nikdy som to zvlášť neriešil, lebo pre mňa to je niečo anonymné a neuchopiteľné. Mňa skôr zamrzí, keď si o mne niečo negatívne, čo nie je pravda, myslí môj blízky človek a nepovie mi to do očí. Mne to pokojne môže povedať, vôbec s tým nemám problém.
Kde sa v ľuďoch zobrala v takej miere toľká nenávisť?
Podľa mňa bola aj predtým, len si to ľudia zafrflali v krčme. Teraz sú však vďaka internetu stále v spojení. Ďalšia vec je, že v priamej konfrontácii by to človek až tak nepovedal, ako to napíše na internete. Takže nenávisť a zloba, ktorá bola v ľuďoch vždy, je teraz možno viac viditeľná.
Nenapomáha tomu aj celospoločenská situácia?
Všeobecne je teraz taká klíma, ktorá speje k niečomu, čo nechcem pomenovať. Napríklad nad českými predvolebnými prieskumami sa nestíham diviť, takisto som pozeral na výsledky v Rakúsku. Možno je to tým, že kedysi, keď sa stala nejaká udalosť vo svete, tak sme to vedeli až o pár dní. Teraz to vieme do pár sekúnd. Navyše ľudia vnímajú skôr negatívne informácie, a tými sme bombardovaní z každej strany. Niet sa potom čomu čudovať, že aj ľudia následne reagujú negatívne.
Čaká vás turné s kapelou Slobodná Európa. Prečo ste sa rozhodli pre túto spoluprácu?
Skupina Slobodná Európa je legenda. Máme ich radi, máme radi ich hudbu a texty. Je to spojenie, ktoré je prirodzené, keďže sme kapely, ktoré vedia prejaviť svoj názor.
Budete mať aj spoločné piesne?
Určite si zaspievam s nimi v nejakej pesničke a možno sa niekto zo Slobodky zjaví zas pri našej pesničke.
Na čo sa môžu fanúšikovia najviac tešiť?
Na energiu, ktorá vznikne na koncerte. My budeme určite hrať dve nové pesničky a Slobodná Európa zas zahrá klasický playlist svojich najväčších hitov (rozhovor sme nakrúcali v stredu 18. októbra, ešte pred začatím turné, pozn. red.).
Tomáš Šedivý alias Lasky rozhovor autorizoval.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
