S potápaním začala, keď mala deväť rokov, teraz mieri na Majstrovstvá sveta. Napriek jej mladému veku, málokedy stretnete vyrovnanejšieho človeka, ako je ona.
Na pohľad jemné žieňa, no v skutočnosti by jej nestačil ani statný chlap. Katarína Linczényiová (24) je slovenská reprezentantka vo freedivingu. Na nádych pokorila hĺbku 95 metrov. Tam ale jej hranice nekončia. Katka je prvá Slovenka, ktorá nás bude reprezentovať na majstrovstvách sveta. Prečítajte si rozhovor s 24-ročnou ženou, ktorá by mohla rozdávať pokoj a pokoru na počkanie.
Ako si sa dostala k potápaniu?
Keď som mala deväť rokov. Ale išlo o prístrojové potápanie. Bolo to na ostrove Cyprus, kde sme boli s rodičmi na dovolenke. S freedivingom som začala, až keď som mala 17 rokov.
Deväť rokov je pomerne málo, nie?
Asi áno, ale boli sme na dovolenke a ja som otca otravovala celý deň, nech ma zoberie do potápačského centra. Nezvládol to psychicky ku koncu dňa, takže ma tam zobral. Potopila som sa a bolo to super. Bol pri mne taký útes, z ktorého skákali do vody kraby. Pamätám si, že som sa veľmi bála, že mi krab pristane na hlavu. To bol prvý zážitok, po ktorom som sa rozhodla, že voda a more sú super a chcela by som tam tráviť viac času.
Ako ti neskôr zišlo na um potápať sa bez prístrojov?
Keď som mala 16 - 17 rokov, trávila som celkom veľa času v nemocnici. Mala som problém s kĺbmi či s chôdzou, a preto som hľadala iné možnosti športu ako beh. A práve plávanie či potápanie bolo pre mňa fajn, pretože to nezaťažovalo kĺby. Jeden deň som objavila na plavárni freediverov. Vyskúšala som to, a tak sa mi to zapáčilo, že som sa tomu chcela venovať viac.
Odišla som na Kanárske ostrovy, kde som skúsila freediving do hĺbky. Hneď počas prvého týždňa som sa dostala do 40 metrov na otvorenom Atlantiku. Okolo mňa bola iba modrá voda a lúče slnka, ktoré pretínali hladinu. Bolo to krásne a pokojné. Rozhodla som sa, že sa tomu chcem venovať na profesionálnej úrovni, stať sa atlétom.
Čo všetko si musela urobiť pred prvým ponorom na nádych? Nemala si z toho stres?
Jediné, čo som urobila, bolo, že som sa na hladine upokojila. Sú rôzne dýchacie cvičenia, rôzne mentálne techniky, pri ktorých sa môžeme naozaj upokojiť psychicky aj fyzicky. To jediné som potrebovala, aby som šla do takej hĺbky. Ľudia sa učia roky, aby sa dostali hlbšie a hlbšie. Aby pochopili význam toho športu. Freediving nie je niečo, čo sa človek naučí za deň. Je to skôr životná filozofia, ktorú každý deň nejakým spôsobom trénujeme.
Mohol by robiť freediving každý z nás?
Každý zdravý človek má predpoklady, aby si to mohol užiť. Môj najmladší študent mal deväť rokov a najstarší 75. Sedemdesiatpäťročný študent prišiel na dvojdňový kurz a ja som sa ho spýtala, aká je jeho motivácia. On mi povedal, že má síce 75 rokov, no jeho život ešte neskončil. Ide plachtiť do Chorvátska, chce si skočiť z lode do mora a chce sa potopiť do piatich, desiatich metrov a vyčistiť si kotvu.
Mohla by si vysvetliť laikom rozdiel medzi potápaním s prístrojom a potápaním na nádych?
Ja sa potápam aj s prístrojom, aj bez neho. Prístrojové je pre mňa hobby a oddych. Freediving je tiež oddych, ale je to pre mňa aj profesia a šport, v ktorom závodím a reprezentujem. Hlavný rozdiel je pre mňa v tom, že počas prístrojového potápania sa pozerám na svet okolo mňa.
Naozaj sa tam idem pozrieť na žraloky, ryby, jaskyne. Hlavne jaskyne, pretože do nich sa na nádych nedostanem. Freediving mi skôr prináša možnosť pozrieť sa do seba. Možnosť pracovať na sebe samej. Keď trénujem šesť hodín denne, to už nie je hobby, ale atletická disciplína.
Ako vyzerá tvoj tréning?
Môj osobný názor je, že z viac ako 70 percent je to psychický šport. To znamená, že môžem trénovať fyzicky celé roky, ale ak psychicky nie som dostatočne odolná alebo sa dostanem do stresu pred súťažou, tak pre mňa ponor končí. Ani ho neurobím. Psychický tréning u mňa zohráva obrovskú rolu. Samozrejme, aj ten fyzický. Veľa ľudí si myslí, že freediveri trénujú hlavne v mori. Tak to ale nie je.
Ja trénujem šesť hodín denne. Tréning prebieha v bazéne, v posilňovni, na atletickej dráhe, niekedy vo vysokohorskom prostredí. Potrebujem aj veľa strečingu a aj mentálny tréning, ktorý spočíva v meditáciách, tréningu mentálnej kontroly či vo vizualizácii. Táto príprava prebieha v Šamoríne.
Na hĺbkovú prípravu odchádzam mimo Slovenska. Ale to už je špička ľadovca. Gro tréningu prebieha tu.
Koľkokrát do týždňa sa venuješ príprave?
Šesťkrát do týždňa. Rok mám rozdelený na tri fázy. Na preparačnú fázu, v ktorej sa venujeme najmä zvyšovaniu kondičky, odolnosti kardiovaskulárneho systému či naberaniu svalovej hmoty. Potom máme fázu, v ktorej sa prispôsobujeme viac na hĺbku, kedy sa adaptujem na tlak. A nakoniec je výkonnostná fáza, kedy už idem na svoje maximum. Väčšinou ide o fázu pred súťažou.
Kto ti najviac pomáha?
Už päť rokov ma trénuje Martin Zajac. Ide so mnou aj na majstrovstvá sveta tento rok. S ním som začala robiť freediving. Stojí preto pri mne od úplných začiatkoch. Pozná ma, ako rozmýšľam, čo je pre mňa dobré, čo nie. Veľmi si ho cením a bez neho by som nebola tam, kde som. Je to moja pravá ruka.
Ako najhlbšie si sa dostala na jeden nádych?
Najhlbšie to bolo 100 metrov, ale so závažím, ktoré ma zobralo dolu a balónom, ktorý ma zobral hore. Bez prístroja, sama so svojím telom, som sa dostala do 95 metrov.
Zdroj:Instagram/katie_freediver
Na aký čas vieš zadržať dych?
Keď sa nehýbem a ležím na hladine, na sedem minút. Ale to nie je disciplína, na ktorú sa sústredím. Sústredím sa hlavne na hĺbky.
Čo všetko počas ponoru zažívaš a čo musíš urobiť, aby si sa dostala do tak, pre nás, nepredstaviteľnej hĺbky?
Veľa vecí. Najskôr treba povedať, keď sa chce človek dostať do hĺbky 90 metrov, nie je to záležitosť dvoch dní. Na to musí človek trénovať psychicky a fyzicky pár rokov. Pred ponorom ležím na hladine, snažím sa upokojiť, sústredím sa na svoje dýchanie a snažím sa akoby úplne spomaliť. Je to podobný pocit, ako keď ide človek spať. Všetko sa zastaví. Po ceste dole plávam približne do 30 - 40 metrov s monoplutvou (obrovská plutva), potom už prestanem plávať a padám dole.
Je to voľný pád, aký zažíva astronaut vo vesmíre. Je to krásny moment, lebo nič nerobím, len sa sústredím byť psychicky uvoľnená. Dostávam sa do stavu, ktorý sa volá „flow" alebo „mindful". Ťažko sa to prekladá do slovenčiny, ale znamená to, „žiť v momente". Je to stav, kedy sme najefektívnejší a zároveň je naša myseľ koncentrovaná na moment. Cítim všetko, čo sa deje v danom momente.
Cítim vodu okolo mňa, že je studenšia. Cítim, že tlak stláča moje pľúca. Cítim, že sa zrýchľuje môj voľný pád. To znamená, že cítim všetko, čo sa deje vo mne a zároveň okolo mňa. Neexistuje včera, zajtra, dobré, zlé. Človek stráca kritiku a sústredí sa na to, čo je teraz. Je to neuveriteľne oslobodzujúci pocit.
Veľký problém dnešnej doby je, že ľudia tento pocit nemajú. Stav „flow" nie je iba výsadou extrémnych športovcov. Aj bežný človek sa dostane do tohto stavu, keď napríklad je obed a sústredí sa na jedlo a nie na to, čo má v telefóne.
Ako vieš, že už je najvyšší čas vynoriť sa?
V našom tele máme prirodzené mechanizmy, ktoré nám povedia, že už je čas ísť na hladinu a už je čas dýchať. Na otázku, kedy je ten správny čas vynoriť sa a ukončiť ponor, sa nedá odpovedať, pretože pre každého je to inak. Netrénovaný jedinec, ktorý nikdy nerobil freediving, nezadrží na šesť minút dych. Trénovaný športovec dokáže zadržať dych aj na deväť minút. Musíme telo trénovať psychicky aj fyzicky na zadržanie dychu a potom každý z nás individuálne vie, že teraz je tá vhodná chvíľa.
Keď sa človek vynára pri prístrojovom potápaní, musí dodržiavať tzv. deko prestávky, aby sa mu z tela vyplavil dusík. Ako je to pri freedivingu?
Pri rekreačnom freedivingu nie sú žiadne pravidlá ako rýchlosť. Je to voľný ponor. Aj to je rozdiel od prístrojového potápania. Samozrejme, ak hovoríme o extrémnych ponoroch do hĺbky pod 100 metrov, tam už je dobré si premyslieť rýchlosť smerom hore.
Nemáš niekedy pocit, že si v tej hĺbke, tme a tichu sama a mohla by si dostať strach a spanikáriť?
Strach tam nepatrí. Ak má niekto klaustrofobický pocit, musí sa ho naučiť zvládať, k tomu voda dokáže pomôcť. Ja keď cítim strach alebo neistotu, tak sa obrátim a idem naspäť na hladinu. Nemá pre mňa absolútne žiaden dôvod ísť hlbšie, keď sa tam necítim dobre. Ja chodím do hĺbky, pretože sa tam cítim pokojne. Som tam sama, ale ten pocit si užívam. Nikto na mňa nehovorí, nezvonia okolo mňa telefóny a je to super.
Takže si nezažila ponor, kedy si sa bála o život?
Určite boli ponory, kedy som sa zľakla. Nastala mierna panika, lebo som zapochybovala o tom, že mám dostatok síl alebo skúseností, aby som ponor zvládla. Ale keď sa to stalo, tú myšlienku som zahodila a povedala som si, že to mám natrénované, viem, čo robím a idem späť na hladinu.
Si takto pokojný a vyrovnaný človek aj v bežnom živote?
Určite mi pravidelný tréning freedivingu pomohol naučiť sa zvládať stres, naučiť sa reagovať na určité situácie či ľudí pokojnejšie a povedzme, že lepšie. Vyžaduje to ale každodennú prax. Preto sa dá freediving chápať aj ako životná filozofia.
Dodržiavaš striktnú životosprávu?
Záleží, v ktorom bode roku sme. Čím sa viac blížime k súťaži a sme vo vrcholovej fáze, tým má môj deň striktnejšie pravidlá. Mne vyhovuje, keď mám disciplínu pred výkonom. Ak sme ale v preparačnej fáze, už to nie je až také striktné. Priznám sa, že si dokážem vychutnať dobré jedlo. Milujem kávu a rôzne dezerty. Ľudia sa na mne pre to smejú. Som asi taký športový vyvrheľ. Ja si myslím, že človek by mal robiť to, čo mu robí radosť. Preto sa príliš v prípravnej fáze neobmedzujem.
Stretávaš sa so živočíchom, ktorý mnohých desí. Aké je byť dole so žralokom?
Nikdy som nestretla žraloka hlboko, pretože ja tam nevidím, mám zatvorené oči. Aj keby tam bol so mnou, tak ho neuvidím. Keď sa s nimi chodíme potápať, tak sú väčšinou päť metrov pod hladinou. Ja mám žralokov rada, je to krásne zviera. Je to pre mňa úžasný ladný tvor, ktorý je prispôsobený prostrediu. Mne sa na freedivingu páči, že dáva možnosť ísť do voľnej prírody a zdieľať so zvieratami more a slobodu.
Je krásne, že môžeme ísť do mora a môžeme plávať so žralokom, ktorý je divoký. Nemusíme ísť do akvária alebo sa na tieto zvieratá pozerať v klietkach.
Je pre teba žralok predátor, ktorého sa bojíš alebo ho vnímaš úplne inak ako my, ktorí sme ho nikdy nestretli?
Keď už hovoríme o žralokoch, tak si myslím, že sú trošku nepochopení. Aj vďaka filmom alebo tomu, ako sa prezentujú na verejnosti a v médiách. Žralok je zviera, ktoré môže byť v určitý moment nebezpečné, ale nevidím dôvod, prečo by ma mal napadnúť. On nemá akýkoľvek dôvod len tak napadnúť človeka. Nie sme pre nich prirodzená potrava.
Väčšinou, keď sa stane útok, je to na surferoch z rôznych dôvodov alebo na niekom, kto skočí z lode medzi 20 žralokov a nemá neoprén, vystavuje teda holú kožu. Ja som sa potápala v Južnej Afrike s bielym žralokom, s modrými žralokmi na Azorských ostrovoch, s tigrím žralokom a s inými, asi 15 druhmi žralokov. Nikdy sa mi nestalo, že by ma napadol alebo by som sa cítila ohrozená. Netreba ich dráždiť a chytať. Niektorí ich chytajú za plutvu alebo ich kŕmia mäsom iných rýb, aby ich prilákali. Ja to nerobím a nevidím dôvod, aby žralok urobil niečo mne.
Práve freediving otvára ľudom oči. Samozrejme, sú pravidlá, ktoré musíte pri žralokoch dodržiavať. Ale približujeme ľuďom svet pod morom a ukazujeme im, že žralokov netreba zabíjať, pretože majú nálepku zlého zvieraťa.
Aké iné fascinujúce tvory si stretla?
Ja milujem delfíny. Keď idem dole s tou obrovskou plutvou, tak si predstavujem, že som delfín. Vždy sa z toho nadchnem.
Aký je tvoj názor na morské akváriá alebo delfináriá, kde sa ľudia chodia pozerať na exotické zvieratá?
Myslím si, že je to veľmi kontroverzná téma, ktorú treba veľmi opatrne uchopiť. Rozhodne som proti tomu, aby boli zvieratá v zajatí. Hlavne na to nevidím dôvod, keďže existuje freediving, pri ktorom môžete vidieť zvieratá vo voľnej prírode. Som proti tomu, aby boli delfíny, veľryby či žraloky v malých nádržiach. Považujem to za formu týrania.
Na druhej strane poznám inštitúcie, ktoré zachraňujú zranené korytnačky či žraloky a dávajú ich do akvárií alebo do prostredia, kde sa na nechodia pozerať deti a verejnosť a slúžia ako prostriedok vzdelávania. To sú ale zvieratá, ktoré boli zachránené a vo voľnej prírode by už neprežili.
Ale ísť do voľnej prírody a tam zobrať zdravú veľrybu a dať ju do zajatia, to považujem za naozaj nesprávne.
Ako prvá žena budeš reprezentovať Slovensko na hĺbkových majstrovstvách sveta. Ako sa pripravuješ?
Teším sa. Majstrovstvá budú na ostrove Roatan v Karibskom mori koncom augusta a začiatkom septembra. Potom máme druhé majstrovstvá sveta, ktoré sa budú konať v októbri v Turecku. Príprava mi už začala minulý rok. Trénujem v najväčšom atletickom centre Európy v Šamoríne. Momentálne sa pripravujem v bazéne, v posilňovni a na atletickej dráhe. Robíme aj mentálne cvičenia. Už o mesiac ale odchádzame do Egypta, kde začne hĺbková adaptácia. Potom priamo poletíme do Hondurasu.
Čo všetko si vďaka freedivingu zažila?
Na to by asi nestačil tento rozhovor. Musím si niečo vybrať. Veľkým zážitkom bolo, keď som na Maldivách spala na hornej palube lode. Zobudila som sa asi o druhej ráno a pozrela som sa dole. Loď mala zapnuté svetlá, ktoré prilákali planktón. Ním sa začala kŕmiť manta (raja, pozn.red.), ktorá mala rozpätie prsných plutiev asi sedem metrov. Robila také saltá a mne sa to zdalo ako sen, že som ju videla rovno pred loďou.
Zobrala som si masku a šnorchel a išla som si s ňou zapotápať tak do piatich metrov. Boli sme od seba iba pol metra a robili sme spolu saltá. Toto je úžasné, čo freediving prináša. Pre mňa to nie je o medailách, ale je to o tom pokoji, ktorý človek získa a zrazu som uprostred Indického oceánu s divokou mantou. Tomu hovorím Avatar.
Videla si film Magická hlbočina? Na konci sa rozhodol freediver, že mu je lepšie pod hladinou a odišiel tam navždy. Odprevadil ho delfín. Nezamyslela si sa niekedy nad tým, že sa to môže stať aj reálne?
Takto som nad tým nikdy nepremýšľala. Tento film je krásny, ale v určitej forme nezobrazuje realitu tohto športu. Nedovolím si povedať, prečo ľudia robia freediving. Každý má individuálnu motiváciu, ale myslím si, že tam nachádzajú samých seba a hľadajú tam únik. Pre každého to ale znamená niečo iné.
Máš rôzne tetovania. Na ruke máš niečo, čo vyzerá ako mierka. Má to svoj význam?
Áno, keď nemám meter, tak to použijem (smiech). Ale nie, mám tam vytetovaných 95 metrov, čo je môj osobný rekord. Má to pre mňa veľkú symboliku. Ak sa mi raz podarí ísť hlbšie, tak tam možno pribudne ďalšie číslo.
Myslíš, že budeš freediverkou aj o niekoľko rokov?
Jedna zaujímavá vec na tomto športe je, že aj vo vrcholovej forme ho robia ľudia, ktorí majú aj cez 40, 50 rokov. Nie sme ako gymnasti, ktorí končia pred 30. Dokonca si dovolím povedať, že tí najlepší freediveri, ktorí majú z dlhodobého hľadiska konštantne veľmi dobré výsledky, majú okolo 30 alebo sú až po 30. Pravdepodobne je to tak, pretože v tom hrá veľkú úlohu psychická odolnosť a mentálna vyzretosť, ktorá sa získava vekom a skúsenosťami.
Čomu sa venuješ okrem freedivingu?
Som mentorkou stresmanažmentu. Venujem sa určitej forme výskumu stresu. Snažím sa aplikovať techniky mentálnej kontroly, ktoré využívajú outdooroví športovci, na bežný život a korporátne prostredie. Učíme ľudí, ako sa zbaviť stresu, ako s ním narábať a ako byť efektívnejší. Hlavne sa snažím odstrániť u človeka príčinu, prečo stres vzniká. Existuje veľa metód a kurzov, kde nám ponúkajú riešenia na následky stresu. Ja som sa rozhodla, že chcem ponúknuť riešenie, ktoré odstráni príčinu vzniku stresu. Na toto sú extrémni športovci top.
Nedávno si absolvovala operáciu. Išlo o niečo vážne?
Operáciu som absolvovala pred pár dňami. Ešte možno zniem trošku čudne. Operovali mi vnútorné ucho. Zákrok bol nevyhnutý, aby som sa mohla potápať. Operovali ma v Taliansku. Bolo to zábavné, pretože v tej talianskej nemocnici nikto nehovoril po anglicky. Všetci hovorili len po taliansky. Jediný, kto tam hovoril po anglicky okrem môjho doktora, bola sestrička z Ghany, ktorá imigrovala do Talianska. Vtedy som si tak trošku uvedomila, že sme v Európe, v talianskej nemocnici a jediná sestrička, hovoriaca po anglicky, tam bola z Ghany. Veľmi pekne sa o mňa starala...
Si plná síl trénovať na majstrovstvá?
Naozaj sa teším, keď pôjdem opäť do hĺbky. V hĺbke 60 - 70 metrov som už nebola vyše roka, pretože som mala pauzu. Jedna z krásnych vecí, ktorú sa učím, keď robím freediving, je, ako byť k svojmu telu nežná. Keď som v hĺbke, akýkoľvek stres, napätie vo svaloch, negatívna myšlienka alebo myšlienka strachu vo mne vyvolá napätie. Ak by sa to stalo v hĺbke, naozaj si môžem ublížiť.
Aj keď vyjdem na hladinu a som v bežnom živote na súši, zisťujem, koľko vecí robím s oveľa väčšou nežnosťou vďaka tréningu, ktorý mám v hĺbke. Okrem toho, že freediving učí ľudí, ako rešpektovať prírodu či zvládať stres, učí ich tiež, ako byť nežný. Nielen sám k sebe, ale aj k druhým. Cítim alebo myslím si, že to je v dnešnej dobe vec, ktorá nám chýba.
Zdroj:Instagram/katie_freediver
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
