Po vážnom zranení sa gymnastka dokázala vrátiť a vybojovala olympijskú miestenku.
Gymnastika sa objavila na prvých novodobých olympijských hrách v roku 1896. V tej športovej dosiahlo bývalé Československo fantastické úspechy, vrátane olympiád v Mexiku a Tokiu.
Po rozdelení na ne nadviazali aj slovenskí reprezentanti. Jednou z nich je aj Barbora Mokošová, členka Team Slovakia, ktorá ide už na druhú olympiádu. Pred vlaňajšími Vianocami vybojovala v tomto športe na ME na bradlách historicky prvú medailu pre Slovensko. Pritom asi pred tromi rokmi uvažovala po ťažkom zranení členka o konci kariéry.
Rozhovor pre tvnoviny.sk poskytla v domovskej telocvični v bratislavskej Petržalke, ktorá vychovala niekoľko úspešných slovenských reprezentantov.
V rozhovore s Barborou Mokošovou sa dočítate aj
Čo má a nemá rada na gymnastike
V čom je jej výška výhodou oproti menším súperkám
Ako ju ovplyvnil rok čakania na Tokio
Prečo musia byť gymnastky pred výkonom upravené
Ako relaxuje, keď nie je v telocvični
Gymnastika je šport, s ktorým začínajú deti v útlom veku rovnako ako krasokorčuľovanie. Vy sama sa jej venujete dve desaťročia. Prečo športová a nie moderná?
Do telocvične som sa narodila. Mama bola gymnastická trénerka a od malička som sa tam motala a nejako mi to tam prischlo. Bola som neposedné dieťa, ktoré behalo, skákalo. Keď som mala štyri roky, rodičia si povedali, že by stačilo. Dali ma do kurzu, chytila som sa a ostala som pri gymnastike doteraz. A prečo športová? Moderná ma nikdy nelákala. Som športový typ, nie som chudá a ani vysoká na modernú gymnastku. Tým, že som od malička vyrastala v športovom prostredí, viac som inklinovala k tejto.
Vrcholový šport je aj rehoľa. Skoré vstávanie, výživa, režim, veľa odriekania. Ako vyzerá tréningový deň športovej gymnastky?
Je to náročné. Každý deň vstávam okolo pol siedmej, od 07.45 do 11.00 h mávame tréning. Po ňom idem k fyzioterapeutovi, aby ma dal trochu dokopy. Potom domov, kde si trošku oddýchnem a od 15.00 do 19.00 h pokračujem v tréningu. Večer zvyknem mávať aj masáž, alebo sa stretnem s mentálnym koučom. Deň sa snažíme prispôsobiť tak, aby som podala stopercentný výkon.
Pred olympiádou dávame do toho všetko, aby bol môj rytmus nastavený a tréningy prebiehali na sto percent. Je to 24/7 a 365 dní do roka. Ani Vianoce nie sú výnimka. Veľakrát sa stalo, že sme si aj na Štedrý deň urobili malý tréning. Stále som v pohybe, nebaví ma byť celý deň doma.
Každý šport prináša boliestky, pozitíva, negatíva. Čo máte a čo, naopak, nemáte rada na gymnastike?
Mám rada všetko, čo sa týka gymnastiky, vrátane tvrdých tréningov a životosprávy. Šport vás úplne pohltí. Je ako droga, na ktorej je človek závislý. Keď vidí, že sa mu darí a napreduje, je to aj veľká motivácia.
V mojom prípade asi najväčšou nevýhodou sú zranenia, ktoré ma limitujú. Napriek tomu som sa naučila s nimi existovať a hľadám v nich pozitíva, aby ma posunuli dopredu. Mám rada aj kondičnú prípravu. Som typ človeka, ktorý sa rád zničí na tréningu a z telocvične odchádza s vyplazeným jazykom. Vtedy mám z toho dobrý pocit, lebo viem, že som vydala zo seba maximum.
S výškou 168 centimetrov patríte medzi najvyššie gymnastky na svete. V čom je vaša výšky výhodou a v čom to má pre vás negatíva?
Výhodu je asi to, že keď cvičím, je to vzdušnejšie a ladnejšie. Pohyby sú oveľa väčšie, ako keď sa tam postaví 140-centimetová Číňanka a je mi po ramená. Naopak, nevýhoda je to v tom, že na bradlách musím byť veľmi presná, aby som sa medzi žrde zmestila, nezakopla a neublížila si na rozdiel od niektorej menšej gymnastky, ktorá má priestor. Ľudia si viac pamätajú, keď sa tam postaví poriadna baba, ako keď príde menšia gymnastka stratená v dave.
Stalo sa, že pri nástupe pred rozhodkyňami mi stáli po bokoch menšie dievčatá a cítila som sa medzi nimi ako basketbalistka medzi gymnastkami. Musím sa ale priznať, že je to príjemné. Zo svojej výšky sa snažím vyťažiť maximum a pretaviť ju do svojej výhody.
Spomínali sme zranenia, uvažovali ste aj o konci kariéry. Čo vás donútilo vrátiť sa na gymnastickú podlahu a pokračovať?
V roku 2018 som mala náročnú sezónu, ale asi aj najväčšiu životnú formu. Zo svetových pohárov sme chodili s medailami, potom som si na sústredení na kladine potrhala väzy v členku. Keď som z nej padla, vedela som, že je zle. Ešte som sa postavila, že idem cvičiť ďalej. Tréner Martin Zvalo mi naordinoval ľad, ale už vtedy som vedela, že je zle a nerozchodím to. Stalo sa to v septembri a do decembra si ma pohadzovali od dverí k dverám a nikto nám nevedel pomôcť a stanoviť diagnózu. Vedeli sme, že máme rok do olympijskej kvalifikácie. Nakoniec mi to MUDr. Miroslav Kilian zo dňa na deň zoperoval, čo som bola rada.
Mesiac po operácii som chodila na tréningy, do dvoch som skákala. Nikdy predtým som vážnejšie zranenia nemala, stále som trénovala. Zrazu som vypadla, stratila som silu, všetkom mi odišlo. Nohu som mala úplne na kašu a nevedela som, čo ďalej. Mám šťastie na ľudí okolo seba, ktorí ma vtedy podržali.
Na druhej strane, som si nevedela predstaviť, že odídem od gymnastiky. Práve okolie bolo jednou z mojich hlavných motivácií na návrat. Ešte som si hovorila, že chcem ísť na jednu olympiádu a skúsim urobiť všetko pre to, aby som sa dala do formy. Keď to vyjde, dobre. Ak nie, sama pred sebou som vedela, že som urobila všetko pre návrat.
Samozrejme, motiváciou bola aj olympiáda v Tokiu. A vyšlo to, aj keď s malými komplikáciami. Týždeň pre MS som si natrhla šľachu pod pätou na druhej nohe. Vyzeralo to, že opäť nebudem štartovať a môže sa niečo vážne stať. Asi keby som to neriskla, dodnes by som si to vyčítala. Som rada, že sa to podarilo a mám miestenku do Tokia, napriek dvom posledným náročným rokom.
Je to veľké zadosťučinenie, nielen pre mňa, ale aj pre tím ľudí okolo mňa. Dodalo mi to sebavedomie aj k olympiáde. I keď nie sme z najsilnejšej gymnastickej krajiny, viem sa zamotať medzi hviezdy.
Bývalé Československo práve v Tokiu v roku 1964 získalo v osobe Věry Čáslavskej tri zlaté medaily (viacboj, preskok, kladina) a tím československých gymnastiek striebro, ktorého súčasťou bola aj Slovenka Marianna Krajčírová. Ktorá z našich i svetových gymnastiek bola vaším vzorom?
Veľkým vzorom je Marika Krajčírová Némethová, ale aj Samo Piasecký, Ivanka Kováčová. Naše slovenské gymnastické hviezdy, s ktorými som vyrastala. Zo svetových je ich naozaj veľa. Ale inšpiráciu sa snažím hľadať aj u ľudí, ktorí sú u mňa doma.
Aj rumunská legenda Nadia Comăneciová?
Samozrejme, ona je veľké meno športovej gymnastiky. Nie raz som sa s ňou stretla. Pre mňa je neskutočná športovkyňa. Stretnúť ju je neopísateľný pocit. Človek, ktorého sledujete v televízii, vidíte jeho vystúpenie, úspechy a zrazu je kúsok od vás a môžete sa s ním odfotiť, porozprávať. Niektoré momenty v živote si zapamätáte navždy. A stretnutie s Nadiou Comăneciovou bolo jedno z nich.
Olympijské hry v Tokiu pre pandémiu o rok posunuli. Ako vás ovplyvnil rok čakania?
Miestenku som si vybojovala ešte v roku 2019, takže na mojom štarte by sa nič nezmenilo. Jediné, čo nás ovplyvnilo bola situácia v súvislosti s pandémiou koronavírusu. Boli zatvorené športoviská, museli sme hľadať riešenia, ako vycestovať na sústredenie, aby som nevypadla z rytmu. Cit pre náradie totiž odchádza veľmi rýchlo. Hľadali sme všetky možné i nemožné cesty, ako ostať v telocvični.
Bol to zaujímavý rok. Niekomu to pomohlo, niekomu uškodilo. Všetci nám hovorili, že máte rok k dobru. Bolo to 50 na 50. Na jednej strane nám to pomohlo, na druhej strane zobralo. Keď sa na to pozriem globálne, pandémia mi dosť priniesla. Dostala som aj nové možnosti trénovať na miestach, kde by som sa inak nedostala.
Čo vás čaká v Tokiu? Na akých náradiach Vás budú môcť fanúšikovia našej reprezentácie vidieť?
Štartovať budem vo viacboji - bradlá, preskok, kladina a prostné. Dostala som dobrý lós a môj sled bude zaujímavý. Štartovať však budem aj na mix groupe. Individualistky ako ja, ktoré nemajú družstvo pre náradie, spojili do jedného tímu. Súťažiť budem spoločne s dvomi Austrálčankami, dvomi Rumunkami i Portugalkou. Ale v náradiach bude každá bojovať sama za seba nie ako národné tímy.
Moderné gymnastky sú pri vystúpeniach namaľované, majú trblietavé dresy. Aj športové gymnastky sa musia takto skrášliť?
Gymnastika je estetický šport a veľmi sa na to dbá. Vždy sa snažím byť na pretekoch upravená, aj keď to nepreháňam. Celkový dojem i efekt na rozhodkyne pôsobí.
Musíme si dávať pozor na to, ako vyzeráme, mejkap a účes treba zladiť s dresom. Nemôžeme mať zelené vlasy, oranžové nechty a červený dres. Musí to ladiť a k tomu cvičenie, takže sme potom pekný balík. (smiech)
S akým cieľom idete do Tokia?
Chcela by som sa dostať do finále 24 najlepších, kde môžu byť maximálne dve gymnastky z krajiny. Nie je to pre nás vôbec nereálny cieľ, aj keď tam bude štartovať svetová špička. Hoci to bude náročné, verím, že sa dostaneme k predsavzatému cieľu.
Trúfate si na OH v Paríži 2024?
Zatiaľ je to ďaleko, momentálne riešim najbližšie dva-tri týždne, vrátane olympiády. Pohrávam sa aj s myšlienkou, že by som chcela aj Paríž. Všetko bude záležať od zdravotného stavu. Uvidíme, ako to dopadne a potom budeme riešiť ďalej.
Aké máte plány po olympiáde?
Chcela by som si pár dní oddýchnuť. Posledný rok bol náročný, aj keď prvý septembrový týždeň má čaká Svetový pohár. No a v októbri sa opäť vrátim do Japonska na majstrovstvá sveta. Veľa času na nejaký relax nebude. Ale určite by som sa chcela chvíľu venovať aj iným aktivitám, nielen byť stále v telocvični. Niekedy je to na hlavu, že iba tréningy a tréningy. Možno by som začala pomáhať s deťmi v našom gymnastickom centre. A relax? Rada chodím na jogu a niekde, kde nie je veľa ľudí. Jednoducho, urobiť si pohodičku. Čas strávený sama so sebou je pre mňa najviac.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo