Tereza Těžká opísala, aké bolo komunikovať s nebezpečnými predátormi niekoľko mesiacov.
Český dokument V sieti rozvíril debaty o mimoriadne vážnom probléme sexuálnych predátorov na internete, ktorí môžu do svojej „siete“ chytiť nevinné deti. Tereza Těžká bola jednou z troch dospelých herečiek, ktoré sa vďaka mladistvému vzhľadu vydávali za dvanásťročné dievčatá a experimentom tak získali predstavu, ako veľmi je obťažovanie detí online rozšírené.
Dokument najnovšie vyhral prestížne ocenenie Český lev a Tereza nomináciu v kategórii najlepšia herečka v hlavnej roli. V rozhovore hovorí, že kým ona mohla počas nakrúcania svoj počítač kedykoľvek vypnúť, od predátora ujsť a vrátiť sa do dospelého sveta, dieťa takú možnosť nemá. A to je veľmi vážny problém.
Počas nakrúcania sa vám, herečkám, ozvalo vyše dvetisíc mužov. V momente, ako ste si vytvorili falošné profily na sociálnych sieťach, ste mali niekoľko žiadostí o komunikáciu. Išlo doslova o zlomky sekúnd. Rátali ste s niečím podobným?
Keď som do tohto projektu šla, vedela som, že sexuálni predátori hľadajú kontakt s deťmi. Mali sme aj nejaké štatistiky a mala som o probléme nejakú predstavu, no napriek tomu som stále dúfala v dobro ľudí. Dokonca som sa obávala toho, že celý tím dal do filmu množstvo času na prípravu a nám sa za tých pár dní nik neozve, budeme sedieť pri počítačoch a nudiť sa.
Zrazu sa nám ozvalo viac mužov naraz. Nemôžem ani povedať, že by nás ten moment prekvapil. V tej chvíli sa nám totiž až zastavil svet a hneď ma to vyviedlo z veľkého omylu. Prvé, čo sa natáčalo, bolo práve to, ako mi režiséri Vít Klusák a Barbora Chalupová vytvárali profil na českej platforme Lide.cz. Chvíľu trvalo, kým bol profil úplne hotový, bola tam iba jedna fotka a dopisovali sme nejaké informácie. Bola to otázka piatich minút a za tento čas som mala 15 žiadostí o správy. Všetko to boli správy na sexuálnu tému. Za desať dní, ktoré sme nakrúcali, sa nám ozvalo 2 458 mužov a väčšinou nám hneď písali s tým, že chcú niečo so sexom.
Bol takto ladený aj váš úplne prvý telefonát s predátorom?
Áno. Pamätám si presne na svoj prvý Skype, ktorý bol tiež hneď v prvý deň nakrúcania. S týmto mužom sme hovorili, tuším, dve minúty. Zrazu vytiahol penis a začal masturbovať. Bolo to veľmi nepríjemné. Spätne sme sa o tom bavili s režisérom Vítom a povedal, že v tú chvíľu sa pýtal sám seba, či tento projekt nemá ukončiť. Či to vôbec dokážeme ustáť, keďže sme začali odhaľovať veľké peklo.
Nakoniec sme sa v štábe podporovali a zvládli to. No musím povedať, že na ôsmy či deviaty deň, keď sa situácia opakovala a niekto nám poslal fotku svojho penisu, prišlo nám to už bežné. A to je veľmi veľký problém. To, čo to robilo s nami, to robí aj s deťmi v mladom veku. Vplyv na ich vnímanie sexuality, lásky a vzťahy tak môže byť veľmi skreslený.
Ako ste sa psychicky vyrovnali s tým, že ste denne museli počúvať a čítať sexuálne narážky, návrhy či vydieranie? Znášať to a vedieť, že sa nemôžete prezradiť, nič s tým spraviť, muselo to byť veľmi ťažké.
Šesť mesiacov, počas ktorých dokument vznikal, bolo naozaj veľmi náročných. Desať dní sme boli v ateliéri, kde sme mali svoje „detské izby“. No pracovné notebooky a mobily sme si potom vzali domov. Tak sme pokračovali v komunikáciách a pozorovali sme, kam až sa to dokáže dostať. Existujú totiž dve skupiny predátorov. Jedni idú na deti zhurta, rýchlo a šokujú ich, pričom si to dieťa ani nedokáže uvedomiť. Druhá skupina to robí metódou, že sa s dieťaťom skamaráti, nadviaže s ním vzťah, vybuduje si dôveru a potom sa dieťa dostane do nebezpečného uzla vyhrážok, návrhov a tak ďalej. Stretla som sa s oboma.
Stále som si však hovorila, že to hocikedy môžem vypnúť a ísť sa zhovárať so svojimi dospelými kamarátmi, môžem ísť na kávu a pozrieť si večer film. Skrátka, odstrihnúť sa od toho. Dieťa z tohto únik nemá. Bola som na dne a zo začiatku som dokonca každého človeka na zastávke električky považovala za predátora. A to bez toho, aby som mu dala šancu. No to ma po čase prešlo. Z dlhodobého hľadiska som zostala viac citlivá na rôzne sexuálne narážky, obťažovanie, ale aj lascívne správanie.
Vo filme je aj pozitívny príklad mladého muža, ktorý sa chcel iba pozhovárať, debatovať o bežných veciach a nemal bočné úmysly. Koľko bolo takýchto mužov?
Neviem, či na túto otázku vôbec chcete počuť odpoveď. Žiaľ, musím vám povedať, že bol z tých stoviek jeden jediný.
S niektorými predátormi ste si dohodli aj osobné stretnutia. Je to o ďalší krok ďalej ako komunikácia online. Nemali ste strach?
Osobné stretnutia boli veľmi zaujímavé. Možno to znie zvláštne, ale svojím spôsobom som sa na ne tešila. Z psychologického hľadiska ma zaujímalo, kto si tam naživo predo mňa sadne, ako sa bude správať. A chcela som poznať odpoveď na otázku, kto je schopný dohnať to celé do momentu, že bude sedieť vedľa dvanásťročného dievčaťa v kaviarni.
Zároveň som mala veľký strach, aby sa niečo nepokazilo. Zrazu tam bolo oveľa väčšie riziko, že predátor odhalí, že sa to všetko nakrúca, spravím nejakú chybu, poviem niečo nesprávne a podobne. Nemôžete vedieť, ako sa začne správať takýto človek, keď zistí, že je natáčaný pri takej chúlostivej situácii. V lepšom prípade možno začne kopať do kamery, v horšom do vás alebo ostatných. Z tohto dôvodu sme tam mali aj ochranku, ktorá to všetko strážila.
Pamätám si, že kaviareň bola presklená a režiséri tak videli, že predátor prichádza. Povedali mi: „Terka, priprav sa, už ide.“ A ja som videla, že ho mám za chrbtom. To bol mimoriadne nepríjemný pocit. Myslela som si, že tí muži naživo možno skrotnú. Určite boli menej explicitní, no zároveň sa správali s takou istotou. Rovno hovorili o tom, čo budeme spolu robiť.
Ďalej sme už nemohli nakrúcať, pretože by to bolo nebezpečné. No v skutočnom živote by sa kontakt pri týchto stretnutiach skončil iba ťažko. Predátori už objednávali taxíky domov, mali objednané hotely. Pár muža a ženy, ktorý prišiel za hereckou kolegyňou Sabinkou zo Sokolova, mal kúpené dva lístky do Prahy a tri spiatočné. Všetci si boli istí tým, že schôdzky budú pokračovať a dostane sa to ďalej.
Koľko predátorov má po dokumente V sieti problémy so zákonom?
Pôvodne to bolo tak, že boli stíhaní predátori, ktorí dohodli schôdzku, a tiež muž, ktorý zaslal detskú pornografiu. Jeden z predátorov, ktorý sa bavil s kolegyňou Anežkou, sa neskôr sám udal na polícii v Brne. Tým sa strhla ďalšia lavína stíhaní. Naše „detské izby“ sú autentické, my herečky vyzeráme ako dvanásťročné dievčatá a opakovane sme zdôrazňovali, že máme iba dvanásť. Nie je tam teda nič, čo by nás prezradilo a predátori by boli krytí, že sa rozprávajú s dospelými ženami. Stíhaní sú tak po novom aj tí, ktorí s nami komunikovali cez Skype. Je to okolo 50 až 60 mužov.
Deti sa zdôverili, že majú vlastnú skúsenosť
Pred premiérou v kinách ste stihli aj detské projekcie a debaty so školákmi k tejto téme. Ako citlivé informácie vnímali deti? Rozumeli tomu, čo sa v dokumente odohráva?
Na detské projekcie som chodila veľmi rada. Vnímať reakcie detí bolo obohacujúce. Detská verzia dokumentu je oveľa jemnejšia v porovnaní s tou pre dospelých. Inak by to ani nešlo. Dotočené sú k nej aj edukatívne vstupy nás herečiek, v ktorých rozoberáme každú situáciu a vysvetľujeme, ako tomu predísť a čo robiť, keď v tom už človek lieta.
Bolo super sledovať, keď sa v dokumente objavila napríklad nejaká nechutná konverzácia, celé kino jednohlasne vykríklo: „Fúúúj! To je hnusné!“ a podobne (smiech). Potešilo ma to, že si uvedomuje, že je to problém. No treba povedať, že veľa detí si, naopak, neuvedomuje, s čím sa stretáva a už do toho spadli. A to sa stávalo dokonca aj nám herečkám. Pri niektorých mužoch sme si hovorili, že sú milí a určite z toho nič nebude. No a zrazu nás začal vydierať a ani sme si nestihli všimnúť, kedy sa to prehuplo.
Niektoré deti v tom hľadajú aj adrenalín. Páči sa im, že budú hovoriť o veciach, pri ktorých im rodičia hovoria, že na ne majú ešte čas. Zrazu je tu niekto, kto sa o tom rozprávať chce. Tiež je problém v predstave o predátorovi. Ľudia si myslia, že to je niekto hnusný a chlpatý, starý a osamelý, no väčšinou to bývali mladí sympatickí muži, čo je riziko. Dievča sa doňho môže aj zahľadieť a so zamilovaným dievčaťom v puberte sa manipuluje veľmi jednoducho.
Zdôverovali sa vám deti so svojimi skúsenosťami?
Áno. Po každej projekcii sme im povedali, že keď vedia o spolužiakovi či spolužiačke, ktorá má problém alebo by sám potreboval pomôcť, nech po premietaní prídu za nami. Naschvál sme hovorili o spolužiakoch, aby nemali strach, že okoliu svoj problém odhalia tým, že sa pri nás zastavia. Po každom premietaní ich, žiaľ, bolo päť až desať a hovorili, že tento problém majú.
Dostali po vašich radách aj odvahu otvoriť sa rodičom a priznať, s čím sa stretávajú?
Áno, ale dôležité bolo, že výsledok našej práce sme videli nielen pri deťoch, ale aj samotných rodičoch. Niektorí si totiž myslia, že keď do toho dieťa spadne, môže si za to samo. Náš film a najmä jeho dospelá verzia otvoril oči aj dospelákom. Dôležité je robiť prevenciu aj doma a rozprávať sa. Keď za rodičom príde dieťa a povie, že od neho na internete niekto pýta nahé fotky, je dôležité sa naňho nehnevať. Nehovoriť mu, že je to výsledok „tých jeho zlých sociálnych sietí“. Už len to, že dieťa za rodičom príde, znamená, že uňho má veľkú dôveru. A tú nemožno sklamať.
Dokument V sieti v praxi potvrdil, že problém sexuálnych predátorov na internete je mimoriadne vážny, rozsiahly a vyvolal veľký ohlas. Dôkazom toho je, že sa o ňom zhovárame aj rok po jeho uvedení. Čakali ste to?
Ani nie. Spočiatku som sa bála toho, ako to bude v spoločnosti prijaté. Myslela som si, že nám ľudia povedia, že je to celé normálne, je jasné, že sa to deje a čo sme vlastne čakali. Takýto pocit som mala hlavne teste pred premiérou. No strach zo mňa hneď opadol. Prišli aj negatívne ohlasy, ale bolo ich neporovnateľne menej ako tých, ktoré dokument chválili a ocenili, že vznikol. Mala som radosť z toho, že spoločnosť ešte nie je stratená a ľuďom to nepríde normálne.
Čo ste si z tejto skúsenosti odniesli vy?
Dokument zmenil veľmi veľa vecí. Môj Instagram začali zaplavovať správy od rodičov aj detí, že sa s týmto problémom stretli tiež. Mám veľa followerov, priaznivcov, čo si veľmi vážim. A v neposlednom rade prišiel Český lev a moja nominácia na túto cenu, čo tiež považujem za veľkú vec. A toto všetko je akousi odmenu za to, čím všetkým sme si prešli.
Rozhodne sa zmenil aj môj pohľad na problém sexuálnych predátorov. Predtým, ako som do tohto projektu išla, tušila som o nich, no ani som si nevedela predstaviť, ako veľmi veľa ich je. Zároveň ma mrzí, že pre pandémiu sme nemali priestor realizovať kampaň v miere, ako to bolo na jeseň pred premiérou, keď sme jazdili po základných školách. Dúfam, že sa nám táto príležitosť ešte vráti.
DOKUMENT V SIETI NÁJDETE NA VOYO.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
