Youtuberka Nasklee natočila video, kde vyrozprávala, ako ju sexuálne zneužili. Frustrujúce je, že jej píšu aj 12-ročné dievčatá v podobnej situácii.
YouTuberka Petra Dzvoníková vystupuje pod menom Nasklee a vo svojich vlogoch je otvorená a úprimná. Nehanbí sa hovoriť o manželstve, dojčení, pôrode a nemá problém odpovedať na intímne otázky od svojich sledovateľov.
Takmer 200-tisíc pozretí má jej videovlog o tom, ako zažila sexuálne zneužívanie. Petra si vyrazila s partiou von, skončili v jednom dome a hoci chcela ísť spať, kamarát vošiel do izby, dotýkal sa jej a nakoniec mali sex. „Opakovala som mu, že si to neželám a on ma „upokojoval", že nič sa nedeje, ale fyzicky pokračoval. V istom bode som pochopila, že robí presný opak, ako hovorí a nevidela som zo situácie východisko," hovorí.
Pocity zo znásilnenia v sebe dlho potláčala a dostala sa z toho vďaka terapii. Doteraz jej občas napíšu aj 12-ročné dievčatá, ktoré zažili zneužívanie. Verí, že jej vlog pomôže iným ľuďom prehovoriť o svojich traumách.
Vo videu, v ktorom opisujete svoju skúsenosť so sexuálnym obťažovaním, často skloňujete slovo hanba. Je pocit hanby bežný pri takýchto udalostiach?
Je to veľmi bežné a viem to aj od iných ľudí, ktorým sa stalo niečo podobné.
Je to preto, že veci okolo sexuality sú tabu, alebo preto, že vy ste mali pocit, že ste zlyhali?
Aj jedno, aj druhé. Stále som si hovorila, že som sa mala brániť a mala som tomu zabrániť. Pocit hanby prešiel na mňa a nie na páchateľa.
Bolo obdobie, keď ste to vytesnili z hlavy a mysleli si, že už ste sa nad tým povzniesli?
Áno a trvalo to dlho. Ja som sa to ani nesnažila cielene potlačiť, prišlo to nevedome. Urobil mi to môj kamarát a tým sa vo mne umocnil pocit, že to bola moja vina. Nevedela som, ako sa k tomu postaviť a potlačila som to. Nahovárala som si, že som sa mala viac brániť, že som nemala dopustiť, aby sa to stalo. Boli sme z jednej partie kamarátov a vyvolávalo to vo mne obavy, že ak to budem riešiť, pohádame sa, rozbijem partiu a to všetko ma presvedčilo, aby som to nechala tak a tvárila som sa, že sa nič nestalo. Avšak bez toho, aby som si to uvedomovala, ma to ovplyvňovalo.
Vedeli ste od začiatku toho incidentu, že ide o násilie?
Áno. Vedela som, čo cítim a že mi bolo ublížené a že som to nechcela. Vedela som aj to, že on vedel, že to nechcem. Napriek tomu som si to stále snažila racionalizovať. Na druhý deň som volala najlepšej kamarátke a porozprávala jej, čo sa stalo a plakala som jej do telefónu. To si napríklad ani nepamätám. Až keď som vydala video o zneužití, ona mi pripomenula, že som sa jej na druhý deň rozplakala. Túto spomienku som úplne vytesnila. Takže áno. Vedela som, že to bolo sexuálne násilie, ale nevedela som to hneď pomenovať.
Kedy ste si povedali, že sa stalo niečo vážne a musím s tým niečo robiť?
Mlčanie som prelomila, keď som o tom hovorila kamarátom, ktorí toho človeka nemali veľmi radi. Asi aj preto sa mi o tom hovorilo ľahšie. Ale ani vtedy som to ešte nevedela pomenovať, len som im opísala situáciu. Zlom nastal, keď som chodila k psychológovi. Vyhľadala som ho pre iné veci, nie priamo pre tento incident. Nakoniec som zistila, že veľa mojich problémov súviselo s tým, čo sa stalo. Na to som prišla až neskôr, keď som o tom hovorila so psychológom a on mi pomohol objasniť, že to nebola moja chyba a že sa deje často, že obeť na seba berie vinu. Vďaka tomu som o tom začala aj viac rozprávať medzi známymi a sama so sebou sa s tým vyrovnávať.
Konfrontovali ste niekedy muža a bývalého kamaráta, ktorý vám ublížil?
Nie. Vyrovnala som sa s tým v čase, keď už sme sa nekamarátili. Neboli sme v kontakte, lebo potom neskôr na mňa znova použil fyzický nátlak a všetky tie pocity sa mi vrátili späť. V tom momente som si ho zablokovala na sociálnych sieťach, vyhýbala som sa kontaktu s ním a už sme neboli v kontakte. Ani neviem, či videl moje video a ako na to reagoval.
Vo videu opisujete tú noc tak, že ste v piatok večer išli s partiou von a nakoniec ste skončili v jednom byte. Išli ste spať a prišiel k vám kamarát, ktorému ste dali najavo, že ho tam nechcete. On napriek tomu ostal a mali ste sex, ktorý ste nechceli. Napriek tomu ste sa nebránili. Prečo?
Bol to večer, keď som sa s daným kamarátom pohádala a chcela som ísť domov. Bola tam však jedna známa, ktorá tam silou-mocou chcela ísť a prehovorila ma, aby som išla aj ja. Keď som bola mladšia, nevedela som veľmi hovoriť nie a myslela som si, že mám najmä vyhovieť druhým. Pamätám si ešte, ako som jej povedala, že dobre, ale pôjdem si ľahnúť a nepusti tam toho človeka. On tam prišiel a najprv sme sa len rozprávali o našej hádke, ale snažila som sa ho poslať preč, pretože sa mi o tom nechcelo rozprávať a bola som unavená, chcela som spať. Stále pokračoval, ľahol si ku mne a dotýkal sa ma. Opakovala som mu, že si to neželám a on ma „upokojoval", že sa nič nedeje, ale fyzicky pokračoval. V istom bode som pochopila, že robí presný opak, ako hovorí a nevidela som zo situácie východisko. Moje telo stuhlo, hlava rezignovala a nejako som to pretrpela, hlavne, aby mi už dal pokoj.
Ste si istá, že vedel, že to nechcete?
Je to zvláštne, lebo keď som publikovala video, veľa komentárov bolo presne o tomto. Vraj v dnešnej dobe dievčatá hovoria nie, ale v skutočnosti myslia možno, chcú mužov naťahovať a podobne. Som presvedčená, že on vedel, že tento prípad nie je o tom. Muselo mu byť jasné, že som to nechcela. Viackrát som mu to zopakovala a ani fyzicky som mu nedávala najavo náklonnosť, práve naopak.
Prečo si myslíte, že napriek tomu pokračoval? Chcel sebe alebo vám niečo dokázať, alebo išlo „len" o pud, ktorý nedokázal skrotiť?
Nemyslím si, že to bol pud. Skôr to bola tá druhá možnosť. Jeden čas mal aj o mňa záujem, ale ja som mala priateľa. Myslím, že si chcel dokázať, že ma môže mať. Čo viem aj zo skúseností inej známej, ktorá sa s ním dostala do podobnej situácie, asi skôr chcel dokázať, že niekoho môže mať a nerieši, či to ten človek chce. Keď mu aj človek dal najavo odmietavý postoj, nevedel to spracovať.
Keď sa spustila vlna Me too, začali sa ozývať hlasy, že už nebudeme môcť normálne randiť ani flirtovať, aby sme náhodou neprekročili hranicu a na všetko si budeme musieť pýtať vyslovený súhlas. Ako by sa k tomu mali muži postaviť?
Najmä by mali počúvať ženy, ktorým sa to stalo. Aj mužov, samozrejme, lebo aj im sa to stáva a hovorí sa o tom ešte menej. Mali by sa ich snažiť pochopiť. Hneď ako človek vyrastá v zdravo fungujúcej rodine, kde sa rodičia vzájomne rešpektujú a je učený k empatii, je malá pravdepodobnosť, že prekročí hranicu. Muži by mali byť určite tejto diskusii otvorení. Preto som ani nemala motiváciu to riešiť cez políciu. Nemám rada, keď to skĺzne do toho, že poďme chytiť páchateľa, lebo je to zlý človek. Nemyslím si, že každý, kto sa dostane do takej situácie, je zlý človek a chce druhým ubližovať. Často je to skôr nevedomosť a nepochopenie signálov, prípadne zľahčovanie. Vidím to aj na mužoch, o ktorých si myslím, že by nikdy nikomu neublížili a neprekročili by tú hranicu. Aj im, keď som hovorila o svojej skúsenosti, mali tendenciu ma spochybňovať, niečo im stále nesedelo. Určite by pomohlo, keby sme sa o tom viac rozprávali aj na školách. Je bežné, že tam chlapci plieskajú dievčatá po zadku, alebo ich ťahajú za vlasy a nikto sa neozve a zľahčuje sa to.
Vo vlogu ste tiež povedali, že ste sa nestotožnili s pojmom obeť. Prečo?
Asi to súvisí s mojou náturou, že nechcem byť obeť a chcem pôsobiť silnejšia, než som. Asi aj preto som sa radšej tvárila, že sa nič nestalo. Keď som si to na terapii priznala, bola to pre mňa facka. Fakt som bola obeť. Bola som naučená tváriť sa, že som silná a mne sa nemôže nič stať. Priznať si opak je ťažké.
Dnes by ste sa už obeťou nazvali?
Áno, dnes to už akceptujem. Nemám napríklad rada ani slovo páchateľ, ale viem, že to je správne slovo, ktorým sa ten človek pomenúva. Hoci sa s týmito slovami nestotožňujem, viem ich už používať. Rovnako to mám ja so slovom znásilnenie. Nedokázala som to na tú situáciu použiť, pretože všetci máme v hlavách zafixované, že znásilnenie je, keď ide sporo odetá žena cez tmavý park, napadne ju neznámy muž, ona kričí, bráni sa, ale nepomôže jej to. Raz mi však jedna psychologička povedala, že aj to, čo sa stalo mne, bolo znásilnenie.
Práve diskusiou o násilí sa pod pojem znásilnenie dostávajú aj jeho ďalšie podoby.
Áno, je to tak.
Aké dlhodobé následky ste si niesli po znásilnení?
Na môj sexuálny a partnerský život to malo zlé následky. Zmenilo to celkovo moje vzťahy k mužom. Najmä to však ovplyvnilo môj vzťah k samej sebe, moju sebaúctu a podkopalo to ešte viac rešpekt k sebe samej. Psychológ mi vysvetlil, že keby som to hneď riešila, tak by to nemuselo mať také následky, lebo by som sa s tým vedela skôr vyrovnať. Naopak, ja som to v sebe dusila. Potom som robila rozhodnutia, ktoré mi nedávali zmysel. Keď človek pozná príčinu svojich činov, vie ich aj riešiť. Trvalo mi asi sedem rokov, kým som bola schopná nadviazať normálne fungujúci vzťah.
Podvedome som si stále vyberala partnerov, o ktorých som vedela, že to nemá perspektívu. Vedela som, že tí muži nebudú chcieť typ vzťahu, v ktorom by som sa im otvorila. Bol to podvedomý obranný mechanizmus a radšej som si vybrala niekoho „pokazeného", s kým to nemá žiadny význam. Ale nevedela som, že to robím. Bola som v tom celá zamotaná. Môj psychológ mi vtedy pripomenul, že v súvislosti s mužmi som stále hovorila, že som „namotaná" a že to slovo má veľký význam. Reálne to so zaľúbením nemá nič spoločné, ale ja som sa namotala na predstavu, že s týmto človekom to vyjde, no v skutočnosti som s ním nevedela viesť normálny vzťah. Tieto vzťahy ma priviedli k psychológovi a vďaka terapii som dospela k záveru, že toto moje správanie súvisí najmä so znásilnením.
Prečo ste sa o tom rozhodli natočiť video?
Dôvodov bolo viac. Keď som začala chodiť k psychológovi, dokázala som sa o tom rozprávať aj s kamarátkami a širším okruhom ľudí. Zrazu som zistila, že sa to deje oveľa častejšie, ako si myslíme a niečo podobné ako ja zažila väčšina žien. Nevieme o tom, pretože sa o tom nerozprávame. Cítime hanbu, pocit viny, téma ako taká je tabu. Takže už vtedy som tušila, že jedného dňa o tom prehovorím aj verejne. Druhý moment bol príbeh Kataríny Danovej, ktorú zneužíval vedúci tábora a poskytla médiám rozhovor.
Posledný „klinec do rakvy" bola reakcia môjho manžela. Som presvedčená, že keby jemu povedala žena nie, vie presne, čo to znamená a rešpektuje to. Napriek tomu nerozumel mojej situácii. Muži sa snažia veľmi často racionalizovať a hľadať štrbiny. Spochybňoval to, pretože si sám seba nevie predstaviť v pozícii ženy v takejto situácii. Platí to však aj pre iné ženy, ktorým sa niečo také nestalo, tiež majú niekedy tendenciu spochybňovať obete sexuálneho zneužívania.
Aké reakcie ste dostali?
Dostala som asi stovky až tisícky správ od žien, ktoré si prešli niečím podobným. Išlo o dievčatá od 12 rokov až po dospelé ženy. Niektoré zneužíval v detstve člen rodiny a ostali nevypočuté. Alebo dievčatá v puberte vo veľmi podobnej situácii, ako som bola ja. Z času na čas znova niekto objaví moje video a „zdieľa" ho a vtedy príde ďalšia vlna správ od žien, ktorým sa stalo niečo podobné.
Dostala som aj negatívne reakcie. Je to jediné video na mojom kanáli, pod ktorým som zakázala diskusiu. Odmietam sa v komentároch obhajovať, prečo išlo o znásilnenie a prečo to nebola moja chyba. Obzvlášť nie, keď to už predsa vysvetľujem vo videu. Boli to podľa mňa najmä reakcie dotknutých mužov, ktorí možno boli v nejakej situácii, v ktorej im žena povedala nie a oni to neakceptovali. Už som sa stretla aj s názorom, že sa tým len chcem zviditeľniť. Neviem, kto by sa chcel zviditeľniť tým, že bol znásilnený.
Nie je frustrujúce, že vám píšu 12-ročné znásilnené dievčatá?
Je to strašne frustrujúce. Veľa z nich mi napísalo, že som prvá, ktorej píšu a nikdy o tom nikomu inému nepovedali. Z tohto dôvodu som rada, že som svojím videom pomohla dievčatám sa aspoň vyrozprávať. Vždy sa im snažím poradiť, čo môžu spraviť, aby im bolo lepšie. Zvyčajne sú to prípady, ktorým sa to stalo v minulosti a nevyrovnali sa s tým. Existuje aj online psychologická pomoc (stalosato.sk), keď nechcú ísť za rodičmi alebo navštíviť psychológa. Niektoré mi napísali, že im to naozaj pomohlo. Niekedy sa cítia lepšie už len vďaka tomu, že ich niekto vypočuje.
Ako je na tom slovenská YouTube scéna? Otvárajú aj iní influenceri ťažké témy?
Niektorí áno a som im za to veľmi vďačná. Instagram bol pôvodne miestom, kam sa ľudia chodili inšpirovať alebo odreagovať, ale dnes je už nesmierne dôležité sa prestať tváriť, že všetko je dokonalé, krásne a vo svete sa vlastne nič nedeje. Radšej sledujem ľudí, ktorí otvárajú kontroverzné témy, alebo k vážnym témam aspoň zaujmú stanovisko. Zároveň však nie je v poriadku tlačiť na nich, aby sa ku všetkému vyjadrovali. YouTuberka Moma mala k tejto téme dobrý vlog, v ktorom hovorila, že nemôžeme chcieť od influencerov, aby sa ku všetkému vyjadrovali.
Napríklad o hnutí Black Lives Matter a protestoch v USA mnohí Slováci aj influenceri nemajú veľa informácií, a tak je prirodzené, že necítia potrebu sa vyjadriť. Bohužiaľ, sú aj takí, o ktorých viem, aký majú v súkromí názor, ale nepovedia ho, lebo sa boja, že prídu o sledovateľov. Ja osobne napríklad nepotrebujem mať medzi fanúšikmi ľudí, ktorí popierajú holokaust, a teda nemám potrebu sa vyjadriť k tomu, že si nemyslím, že je v poriadku, že máme v parlamente fašistickú stranu.
Určite sa nemusia vyjadrovať ku každej svetovej udalosti, ale prečo ich viac nevystúpi pred voľbami? Obzvlášť v situácii, keď veľa mladých ľudí volí extrémistické strany?
Bolo by super, keby boli aktívnejší. Najmä tí veľkí influenceri. Napríklad Exploited sa veľakrát verejne vyjadril proti kotlebovcom, čo je super, lebo má cieľovku, ktorá si naozaj vypočuje jeho názor a ten ich politický sa ešte len formuje. Bola by som rada, keby sa k týmto témam vyjadroval každý, kto chodí voliť a kto sa aspoň trochu zaujíma o to, v akej krajine žijeme. Aj na úkor toho, že tým možno príde o časť fanúšikov.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
