Mlieko sa netvorí len v tehotenstve. Pomocou laktačnej pomôcky môžu dojčiť aj ženy, ktoré nerodili.
Alexandra si s manželom adoptovala dve deti. Keď sa rozhodli pre túto možnosť, mali jednu túžbu - obe deti chcela dojčiť. Vedela, že je možné dojčiť aj adoptované dieťa, no cesta k tomuto snu ju stála veľa energie a sĺz. Nie je jediná.
Skupina študentiek psychológie skúmala 15 adoptívnych mám, ktoré dojčili svoje deti. Hlavným zistením ich kvalitatívneho výskumu bolo, že napriek počiatočným ťažkostiam dojčenie zmenilo vzťah žien s deťmi.
Všetko zmenila (ne)šťastná náhoda
Alexandra, ktorej meno sme pre anonymitu zmenili, si s manželom adoptovala dvoch synov. Dnes majú dva a tri roky. „Kým sme nášho staršieho chodievali navštevovať, odsávala som prsníky odsávačkou každé tri hodiny, ale nemala som ani kvapku mlieka," spomína Alexandra.
Keď si ho vzali domov, začal sa kolotoč starostlivosti. Alexandra bola veľmi unavená, nikdy predtým nevstávala k dieťaťu a aj pre vyčerpanosť neodsávala asi dva týždne.
„Popritom som ho prevažne kŕmila fľaškou, ale pokúšala som sa ho prikladať k prsníku, ale mal problémy s prisatím a obaja sme si poplakali," hovorí Alexandra. Jedného dňa sa stal zázrak. Alexandru navštívila sestra s malou dcérou. Nechtiac sa však vymkli a prichýlila ich susedka. Alexandrin malý syn bol veľmi hladný a plakal. Jej sestra sa preto ponúkla, že ho nadojčí.
„Jemu sa to tak zapáčilo, že potom už odmietol fľašku. Rozhodol sa sám, že chce byť dojčený. Keďže som nemala materské mlieko, dojčila som ho cez suplementor," hovorí Alexandra.
Suplementor je nádobka zavesená na krku, z ktorej idú dve veľmi tenké cievky, ktoré sa nalepia na bradavky. Dieťa cez to pije umelé mlieko a zároveň saje prsník. Na účel dokrmovania priamo na prsníku je možné použiť aj tzv. laktačnú pomôcku, ktorú si žena vie jednoducho sama vyrobiť z cievky a nádobky.
Medzitým sa Alexandra stále snažila odsávať mlieko. „Na desiaty deň som mala prvú kvapku materského mlieka. Nikdy som ho však nemala dostatok, tak som ho prikrmovala aj umelým cez suplementor," dodáva.
S druhým synom to mala jednoduchšie. Ten sa prisal takmer okamžite.
„Cítim sa, ako by som ich porodila. Tým, že moje telo dokáže dojčiť, máme aj fyzické puto. Páči sa mi, ako na mňa hľadia, ako sa dožadujú mliečka, ako sa cez satie prsníka majú možnosť pritúliť, upokojiť sa," hovorí Alexandra.
Vďaka dojčeniu mali pocit, že dieťa porodili
Soňa Ondrušová je laktačná poradkyňa z organizácie MAMILA a v minulosti už pomáhala ženám s adoptívnym dojčením. Skúmala ho v rámci vysokoškolského štúdia a vysvetľuje, že dojčenie nezávisí len od toho, či žena prešla tehotenstvom a pôrodom.
„Samozrejme, v tehotenstve a po pôrode je tvorba mlieka naštartovaná pomocou hormónov, čiže je to o niečo jednoduchšie, ale to neznamená, že inak sa dojčiť nedá," tvrdí.
So spoluautorkami výskumu skúmali najmä vzťah medzi dojčiacou mamou a adoptovaným dieťaťom. „Prekvapilo nás, ako respondentky v našom výskume opisovali takmer presne to isté, čo matky z už existujúcich výskumov, používali prakticky rovnaké slová. Tiež nás prekvapilo, aké silné boli niektoré ich odpovede. Priznám sa, že som pri čítaní niektorých mala slzy v očiach," hovorí Ondrušová.
Matky opisovali dojčenie ako zázrak alebo čistú lásku a tiež, že im dojčenie výrazne posilnilo prepojenie a vzťah. Zlepšenie vzťahu po začatí dojčenia bolo z pohľadu matiek zjavné aj zo správania detí.
„Jedna respondentka napríklad opisovala, že dieťatko sa túlilo iba k nej, plakalo, keď odišla z miestnosti, pozeralo sa na ňu, keď chcelo s niečím pomôcť a podobne. Predtým sa takto vôbec nesprávalo," hovorí Ondrušová.
Respondentky v dotazníku uviedli aj to, že dojčenie malo lepší vplyv aj na nich samotné. Niektoré napísali, že sa cítili „viac matkami", alebo že sa cítia ako „normálna mama". Dokonca, že dojčenie je pre nich kompenzácia tehotenstva. Padli aj vyjadrenia, že cítili, akoby dieťa porodili, začali mu rozumieť a dieťa prijalo ženu za svoju matku.
S adoptovanou dcérou mám lepší vzťah ako s biologickým synom
V jednom prípade sa respondentka priznala k tomu, že adoptívnu dcéru má radšej ako biologického syna. Dôvod uvádza práve dojčenie. Syna nemohla dojčiť a podarilo sa jej to až pri adoptovanej dcére.
„Je to komplikované, lebo syn nebol dojčený a je mi to stále ľúto, že nebol, že to s ním celé dopadlo tak, ako to dopadlo. Malá mi teraz vynahrádza aj jeho detstvo. Ťažko sa to pripúšťa, ale mám ju radšej ako syna. Aj ju viac chápem, čo chce, aj keď nerozpráva. Pri synovi som nevedela, čo viem teraz. Hanbím sa to porovnávať, malo by to byť naopak. Aj vidí, že sa jej venujem viac ako jemu, aj mi to hovorí. Je to úplne iné, to sa ani nedá porovnať. Ako keby bol adoptovaný on," napísala jedna z matiek.
Alexandra však hovorí, že nemožno zabúdať, že adoptované dieťa je náročnejšie na starostlivosť a výchovu, pretože si prešlo traumou z opustenia, niektoré majú abstinenčné príznaky. Ak matka nemá silu na odsávanie alebo jej to jednoducho nepríde prirodzené, nemusí sa trápiť.
„Nechcela by som do toho niekoho nútiť, iba ponúknuť, že aj takto to ide a povzbudiť ženy, že i keď sa nedá dojčiť, sú dosť dobré matky, veď robia pre svoje deti všetko, čo je v ich silách," dodáva. Začiatky s adoptovaným dieťaťom sú ťažké Alexandra spomína, že začiatky s prvým synom boli veľmi ťažké.
„Keď k nám prišiel starší syn, veľmi sa bál a prvé noci nevedel zaspať a bol dlho do noci bdelý. Ale bál sa aj plakať a niečo od nás žiadať. Akoby si myslel, že aj tak si ho nevšimneme a neprídeme k nemu," hovorí.
Ten mladší bol prvé dni v kŕči a nevedel sa uvoľniť a dokonca mal aj zápchu. Až vďaka dojčeniu sa v piaty deň, ktorý strávil doma, uvoľnil a upokojil.
„Na vytvorenie bezpečnej vzťahovej väzby sme okrem adoptívneho dojčenia na požiadanie používali aj iné metódy: spoločné spanie, nosenie, kontakt koža na kožu a nenechávali sme synov vyplakať," hovorí Alexandra.
Je normálne požiadať o pomoc
Podľa Ondrušovej je normálne, že ženy potrebujú pri dojčení pomôcť. „Podľa prieskumov 98 percent žien dojčiť chce, no až 92 percent sa stretáva s prvým problémom s dojčením už v pôrodnici," vysvetľuje.
Skoro rovnaké problémy popisujú adoptívne aj biologické mamy. Zvyčajne majú problém s prisatím dieťaťa a s tvorbou mlieka. Ondrušová radí, že ženám sú k dispozícii ďalšie laktačné poradkyne z občianskeho združenia MAMILA, ktoré pomôžu so spomínanými problémami.
Aby to išlo ženám ľahšie, pomôcť by mali podľa Ondrušovej už zdravotníci v pôrodniciach. Lieky počas pôrodu a oddeľovanie bábätiek od matiek sú prekážkami v dojčení, no napriek tomu sú v nemocniciach súčasťou rutinných postupov. V prípade problémov s dojčením v pôrodnici je často ženám odporúčaná jediná vec: dokrmovanie umelým mliekom. Toto však nerieši ich problém s dojčením.
„Mrzí ma, koľko žien prestáva dojčiť pre „nedostatok mlieka", lebo si myslia, že dojčenie je len o fyzickej výžive. To však nie je pravda. Práve emocionálna výživa, skutočnosť, že potreby dieťaťa uspokojuje priamo matka, teda človek a nie objekt (fľaška, cumlík), má veľký vplyv na psychiku a emocionálny vývin človeka a tvorí zdravý základ pre budovanie vzťahov v budúcnosti," dodáva Ondrušová.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
