Podľa znalca sa vrahom za istých okolností môže stať každý z nás.
Človek, ktorého dlhodobo ovplyvňujú zlé emócie, prestáva kvalitne uvažovať a môže dôjsť k rozhodnutiu, že jediné východisko z jeho situácie je úkladná vražda. Ak nájomný vrah nemá narušenú emotivitu, pri skutku určite zlyhá. Hovorí v rozhovore psychológ a súdny znalec Dušan Kešický.
Je jedným zo znalcov, ktorého Marian Kočner odmietol pri posudzovaní jeho osobnosti po obžalovaní z objednávky vraždy Jána Kuciaka. „Bola to pre mňa veľká pocta," hovorí Kešický na Kočnerovu výhradu.
V rozhovore sa dočítate aj:
Aké motivácie majú ľudia, ktorí si objednajú úkladnú vraždu
Kedy ju vrah nie je schopný vykonať
V čom sú špecifickí slovenskí zločinci
Prečo je pre súd dôležitý psychologický posudok obžalovaného
Ako reagoval, keď ho odmietol Marian Kočner
Ako vyzerajú rozhovory s obžalovanými
Súdny znalec Anton Heretik vo svojej knihe Zlo napísal, že za istých okolností sa vrahom môže stať každý z nás. Súhlasíte?
Samozrejme. Za nejasných okolností, ktoré sú pri každom človeku veľmi špecifické, sa môže vrahom stať každý. Ide o to, aká je pravdepodobnosť.
Niektorí ľudia nevraždia v afekte ani v sebaobrane, ale vraždu plánujú a svoj čin si poriadne premysleli. Prečo sú toho schopní?
Násilné skutky by som rozdelil do dvoch skupín: jedny sú tie, ktoré sa dejú pod vplyvom silného afektu. Záťaž afektu je taká neúnosná, že ju človek namieri proti niekomu, koho v danom momente považuje za svoje ohrozenie. Nemusí ísť o fyzické ohrozenie, ale napríklad môže byť ohrozený jeho sebaobraz. Druhá skupina sú plánované, teda úkladné vraždy. Tie prechádzajú procesom zvažovania. Na človeka dlhodobo vplývajú zlé emócie. Svetom hýbu emócie, nie rozum. Akurát, že to niekedy vieme rozumom regulovať, ale niekedy nevieme. Agresia nás ovplyvňuje a omína. Trvalým tlakom tejto emócie dochádza k skresleniu poznávacích funkcií. Klesá kvalita rozhodovania a človek podľahne presvedčeniu, že úkladná vražda je jediné riešenie. Jednoducho povedané, pod dlhodobým vplyvom zlých emócií človek prestane kvalitne uvažovať.
Majú zločinci spoločnú črtu alebo niečo, čo ich spája?
Myslím si, že najbanálnejšia črta je ich antisociálnosť. Je to skutočne veľmi banálne. Spoločnosť má nejaké normy a oni sa nejako vyvinuli a tieto normy porušujú. Tu je potrebné rozlišovať prípady. Človek, ktorý zabije blízku osobu v afekte, nemusí byť antisociálny. Môžeme o ňom pokojne povedať, že nemá poruchu osobnosti. Môže to byť človek, ktorý je darcom krvi, chodí do práce a vychoval šesť detí. Skutočných zločincov spája antisociálnosť. Sérioví vrahovia majú ujmu v emočnej oblasti. Necítia to, čo cíti väčšina ľudí. To im umožňuje konať násilne. Ak je človek ochotný za peniaze zabiť človeka, tak má porušenú emotivitu. Ak by ju nemal, tak by zlyhal pri výkone. Poznáme viacero takých prípadov, keď sa niekto dal nahovoriť, že za peniaze niekoho zabije a potom sa tomu začal vyhýbať a nedokázal to urobiť. Alebo to aj urobil, ale s chybami a hneď ho polícia chytila. Keby nebol pod emočným tlakom, tak tú vraždu vykoná bez väčších chýb a pravdepodobne ho nechytia.
Sú slovenskí zločinci v niečom špecifickí?
Aby sme mohli vytvoriť profil slovenského vraha, museli by sme poznať profily z iných krajín a porovnať ich. Myslím si, že ak by sme siahli do kultúry, tak asi by sme našli rozdiel medzi slovenským a japonským vrahom, ale neviem o tom, či sú takéto výskumy. Základné charakteristiky človeka sú rovnaké naprieč celým svetom. Aj keď sú rôzne výkyvy v emotivite medzi rôznymi národmi, často nie sú vôbec podstatné. Nemyslím si, že slovenský vrah je v niečom špecifický. Koniec-koncov, niektorí sa "uchytili" aj v zahraničí a niektorí zo zahraničia prišli k nám.
Z pohľadu motívov vraždy nie sme špecifickí?
Motívy, samozrejme, závisia aj od spoločenskej situácie. V značnej miere je väčší výskyt vrážd dôsledkom toho, že v krajine nastali spoločenské zmeny. Jednoducho povedané, spoločnosť tam vrahov pustila. Okolo mafiánov bolo len pár ľudí a títo jednotlivci dokázali terorizovať celé mesto. Ak by nebolo vytvorené spoločenské ovzdušie, ktoré toto dopustilo, tak polícia by s najväčším bosom slovenských mafiánov aj s jeho kamošmi zamietla za jeden týždeň a bol by pokoj. Ale to sa tu muselo nevidieť alebo povoliť. Toto je špecifické. Podobne môžeme vnímať aj výpalníctvo. Je absurdné, aby si za normálnych okolností polícia nevedela poradiť s ľuďmi, ktorí ani nemali veľké prostriedky. Mnohí z nich skončili ako chudobní ľudia alebo na drogách, vo väzení, či dokonca sú už mŕtvi. To nebola žiadna elita tohto štátu. Zaujímavé je, že ľudia si myslia, že si nazhromaždili veľký majetok, ktorý si teraz užívajú. To vôbec nie je pravda. Väčšina z nich nemá nič. Práve takíto ľudia tu ovládali štát.
Venujete sa aj súdnemu znalectvu. Prečo je pre súd dôležitý psychologický posudok obžalovaného?
Znalecký posudok v súdnom konaní je dôkaz. Význam znaleckého posudku v kontexte prípadu prisúdi súd. Sudca môže povedať, že to v kontexte iných dôkazov prijíma alebo neprijíma. Znalecký posudok nie je písmo sväté, ktorým sa musí niekto riadiť. Je to taký istý dôkaz ako ostatné dôkazy. Psychologický znalecký posudok dokresľuje obraz skutku. Pri trestných činoch znalec opíše osobnosť poškodeného alebo páchateľa. Z osobností potom vyplýva motivácia ku konaniu. Motív je dôležitý pri určovaní výšky trestu. Motív vraždy môže viesť k doživotnému trestu, ale aj k milosti prezidentky. Druhá dôležitá súčasť posudku je prognóza resocializácie obžalovaného. Jednoducho povedané - či sa s týmto človekom budeme trápiť zbytočne, alebo je to nádejné. Väzenie zanechá na každom stopy. My hráme tú hru, ako dlho tam má byť, aby ho to nepoškodilo a aby sme mu nezobrali jeho prirodzené vlastnosti, ktoré má a ktoré mu pomôžu v resocializácii. Cieľom trestu nie je devastácia, ale ochrana spoločnosti a priestor pre zmenu odsúdeného. Psychológ sa vyjadruje práve k priestoru na zmenu.
Ak však psychológ napíše, že resocializácia je možná, ešte to neznamená, že súd to vezme do úvahy pri určení výšky trestu.
Súd nemusí nič. Súd sa musí len držať zákona a dôkazy hodnotí na základe vlastného úsudku. Výška trestu môže byť ovplyvnená aj mierou psychickej ujmy obete. Čím trvalejšia trauma, tým môže byť trest tvrdší. Aj mieru psychickej ujmy skúma psychológ.
Je bežné, aby si obžalovaný vyberal, ktorý znalec mu bude alebo nebude robiť posudok?
Je to zvláštne, ale hovorí to niečo o tom človeku. Ak človek povie, že sa nedá vyšetriť, tak to o ňom tiež niečo hovorí. Marian Kočner odmietol, aby mu posudok urobili dva ústavy a ja. Bola to pre mňa veľká pocta. Nikdy sme sa nestretli a nevideli, takže pracuje len s nejakou povesťou. V konečnom dôsledku ten prípad dopadol tak, ako som aj čakal. Znalecký posudok odznel na pojednávaní. Myslím si, že nič iné by som tam nenapísal. Bolo to podľa mňa veľmi dobre napísané.
Mnohých možno prekvapil jej záver, že u Kočnera je resocializácia možná.
Resocializácia nie je dojem, na jej posúdenie sú stanoveného odborné kritériá. Keď som si to tak v hlave prechádzal, tiež mi vyšlo, že resocializačná prognóza je u neho dobrá. Keď strčíte do basy niekoho, kto v živote nepracoval, prepadol drogám, okradol babičku o 20 eur, je vysoká pravdepodobnosť, že keď vyjde z väzenia, bude v tom pokračovať, lebo sa inak nevie uživiť. Opakom je napríklad človek, ktorý sa dopustil sexuálnych zločinov. Ja zastávam názor, že keď vyhasne sexuálna túžba, tak ten človek prestáva byť pre spoločnosť nebezpečný a môže ísť na slobodu.
Stáva sa vám, že s vami obžalovaní nechcú spolupracovať?
Stáva sa to veľmi výnimočne. Za desať rokov, čo robím súdne znalectvo, sa mi to stalo možno trikrát. Aj tí, ktorí najprv nechcú, neskôr často zmenia názor.
Ako vyzerajú vaše rozhovory s obžalovanými?
Psychologické vyšetrenie sa skladá z klinickej časti, v ktorej sa pýtam na jeho rodinu, aký bol v minulosti, čo robil, ako žil, čím sa zaoberal. Zaujímame sa o jeho vzťahy, sociálne kontakty, či žil vo vzťahu, či má deti, či sa s nimi stýka. Pozorujeme ho a to, čo vidíme, zapíšeme. Následne sa ho pýtame k samotnému skutku a necháme ho hovoriť. Pýtame sa, prečo je tu a ako to vníma. To nie je výsluch, takže zameriavame sa skôr na to, ako sa tvári, ako je ochotný o tom rozprávať, či je vôbec ochotný. Nehodnotíme fakty, nezaoberáme sa tým, či hovorí pravdu, alebo nie, ale zaujíma nás to, ako to hovorí. V druhej časti mu dáme rôzne testy. Z testov nám vyjdú nejaké výsledky. Následne to porovnávame s tým, čo sme videli.
Prečo je dôležité vedieť intelekt obžalovaného alebo obetí?
Niekedy má stav intelektu väčší význam, inokedy menší. Napríklad úplne bežne v poslednej dobe riešim prípady, že ľuďom dajú podpísať predaj drevenej chatky vo dvore, oni to podpíšu a o dva mesiace im príde papier, že predali celý svoj dom, pozemok a role. My skúmame intelekt či kvalitu myslenia a či boli schopní rozoznať, že ide o podvod.
Takže v prípade obžalovaného zisťujete, či bol jeho intelekt na dostatočnej úrovni, aby si uvedomil dopady svojho konania?
Schopnosť rozpoznať nebezpečenstvo svojho správania a schopnosť ovládnuť to, je psychiatrická doména. Psychológ aj psychiater sa s obžalovaným rozprávajú. Psychológ má však aj testy. Vieme mu merať pamäť a to je tiež dôležité, pretože to hovorí o vierohodnosti človeka. Keď vám 90-ročná babička nevie presne popísať, ako ju niekto napadol, tak po psychologickom vyšetrení zistíme, že je to normálne, pretože už má demenciu. Je pochopiteľné, že nevie, kedy a ako presne ju napadli. Naopak, bolo by podozrivé, keby to vedela.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
