Deväťročný Matúš si prešiel ťažkými stavmi. Nechcel žiť a musel brať antidepresíva.
Matúš nemal v detstve záľuby ako ostatné deti. Keď dostal autíčka, najprv ich rozobral a naspäť zmontoval. Potom ich odložil na poličku a viac sa s nimi nehral. Nový kamión ani nevybral zo škatule, aby sa nepokazil. Neskôr ho začala fascinovať voda a vodné kanály. Vzal hrable a čistil potôčiky a jarky od lístia.
V týchto chvíľach bol Matúš šťastný, no boli dni, keď bol taký zúfalý, že chcel zomrieť. Nechcel chodiť do školy a nevládal si robiť domáce úlohy. Ako druhák na základnej škole musel dokonca brať antidepresíva.
Matúš je jedno z tisícok detí, ktorým diagnostikovali Aspergerov syndróm. Koľko presne takých detí je, nevieme. Národné centrum pre zdravotnícke informácie tieto dáta nezbiera. Psychiatri štátu hlásia len poruchy psychického vývinu, do ktorých spadá aj Aspergerov syndróm. V roku 2018 sme na Slovensku evidovali 4378 detí s rôznymi poruchami psychického vývinu.
Nechce jesť, prekáža mu aj svetlo a hluk
Aspergerov syndróm je radený medzi poruchy autistického spektra. Vyznačuje sa sociálnou neobratnosťou a neschopnosťou nadväzovať bežné vzťahy. Ľudia si často mýlia Aspergera s nezdvorilosťou či nevychovanosťou.
Naďa Vargová, mama deväťročného Matúša, vie o tom svoje. Keď bol ako niekoľkomesačný chorý a bral antibiotiká, povracal sa a odvtedy odmietal jesť.
„Nechcel nič prijímať. Už sme skoro museli ísť na infúzie, ale, chvalabohu, pil aspoň čaj. Mohol jesť len mixované jedlá. Keď tam mal nejakú hrudku, tak ho napínalo. To, čo zjedol, už neskôr nechcel a množstvo jedál, ktoré bol ochotný jesť, sa stále zmenšovalo. Tieto problémy máme dodnes, ale už to nie je taký extrém," hovorí Matúšova mama.
Išli na sonografické vyšetrenie, ale nič mu nezistili. Lekári ju len odbili, že chlapec je rozmaznaný a vyberavý. Dnes je už Naďa zmierená s tým, že pre Matúša jednoducho jedlo nie je zážitok, nechce ani sladkosti.
Neskôr si všimla, že je mimoriadne citlivý na zvuky aj svetlo. „Raz sme boli na wéckach v obchodnom centre. Bol tam elektrický sušič rúk a keď sa zapol, Matúš začal jačať. Ten zvuk mu hrozne prekážal. Keď ide v noci na záchod, nemôže si zasvietiť, lebo mu prekáža svetlo. Je precitlivený aj na vôňu, chuť a štruktúru jedla," hovorí Naďa a Matúš dodáva, že neznáša ani rascu a čierne korenie.
Karneval? Nikdy viac
Matúš mal problémy zapadnúť do kolektívu už v škôlke. Nejedol, nehral sa s deťmi, stále plakal. Stres sa prejavil aj na jeho imunite. Bol neustále chorý. Podľa mamy bol častejšie doma s chorobou ako v škôlke.
Keď mali karneval, prehovorila ho, aby išiel. On tam však celý čas sedel a sledoval, ako deti tancujú. „Pre neho to bola pohroma. Prišiel s tým, že tam bol hluk a všetci sa točili dokola. Nedávalo mu zmysel, prečo to robili," smeje sa Naďa.
Matúša sa rodičia rozhodli zapísať do cirkevnej základnej školy, pretože tam mali malé triedy len s desiatimi žiakmi. Naďa hovorí, že aj vďaka ústretovému prístupu triednej učiteľky zvládajú školu lepšie ako škôlku.
„Prvý ročník sme zvládli. Síce sa mu nechcelo učiť a keď prišiel domov, musel si oddýchnuť. Prvý ročník ešte predsa len nie je taký náročný a vyučovanie je častou pomocou hry. Druhý ročník bol oveľa horší. Mával počas hodiny výpadky. Zahľadel sa a nevnímal, čo sa hovorí. Úplne vypol a ani si nepamätal, čo sa dialo," hovorí Matúšova mama.
Po škole potreboval ešte dlhšie pauzy, aj dvojhodinové. Iba ležal na gauči a nič nevládal robiť. Päť viet písali dve hodiny. Psychologička im po prvej návšteve povedala, že je preťažený. Naďa si myslí, že aj deti bez Aspergera sú v dnešnej dobe preťažené, pretože majú veľa krúžkov a aktivít. Jej Matúš nezvládal ani bežné vyučovanie.
„V polovici 2. ročníka nastal zlom. Začal byť agresívny. Neustále bol unavený a nahnevaný. Nakoniec to vyústilo do depresie. Mal myšlienky, že on tu už nechce byť a chce zomrieť, chce skočiť z balkóna. Ráno mal problémy so vstávaním. Veď ako má ísť depresívny človek niekam, čo mu spôsobuje depresie? Chodil s plačom, s nervami. Bolo to veľmi náročné," hovorí Naďa.
Nasadili mu antidepresíva a postupne sa jeho stav začal zlepšovať. „Zvykol sa ma pýtať, prečo je taký sprostý. Hovorila som mu, že nie je sprostý, len robí veci, ktoré my ostatní nerobíme, ale neviem prečo," dodáva s tým, že odpoveď stále nenašla.
Musia byť ochotní aj učitelia
Naďa si myslí, že malý kolektív je presne to, čo dieťa s Aspergerovým syndrómom potrebuje. Matúš má individuálny študijný plán, čo znamená, že chodí do školy na tri hodiny denne. So spolužiakmi vychádza a pomáha mu aj učiteľka.
Dobrým príkladom je príhoda s písomkou z prírodopisu. V jednej úlohe mali nakresliť kolobeh vody. Matúš okrem obláčika, vody a vodnej pary nakreslil príbeh z lyžiarskeho strediska.
„Nakreslil tam lyžiarske stredisko, skokanský mostík, lyžiarov. Nemohol sa uspokojiť len s tým, že voda či sneh padnú len tak na zem. S touto kresbou sa zabavil polhodinu a potom nestihol odpovedať na druhú polovicu testu."
Naďa poprosila učiteľku, aby Matúša ústne vyskúšala a ona súhlasila. Z testu tak nakoniec dostal jednotku.
Učivo mu nerobí problém. Je veľmi dobrý v matematike a angličtina sa vraj na neho „lepí" lepšie ako slovenčina. Už teraz počíta aj príklady pre štvrtákov.
Občas však nastanú úsmevné situácie, na ktoré sa ani učitelia nevedia pripraviť. „Pani učiteľka raz buchla pravítkom po stole, lebo deti boli hlučné. Matúš zobral svoje pravítko a buchol ním po lavici. Učiteľka ho upozornila, že to sa nesmie a on: 'Keď sa to nesmie, prečo ste to urobili aj vy?'" spomína si so smiechom Naďa.
Nesmiete s deťmi bojovať
Dnes už chodia s Matúšom len na pravidelné kontroly ku psychiatričke a psychologičke. Imunita sa mu zlepšila a venuje sa aktivitám, ktoré ho tešia. Rád kreslí a modeluje z plastelíny hororové postavičky. Bez toho, aby ho to niekto učil, dokáže kresliť aj obrázky z vtáčej perspektívy.
Najdôležitejšie podľa Nadi je, aby sa deti venovali tomu, čomu chcú, hoci to dospelí najprv nechápu. „On napríklad nechápe, prečo zbieram kvety. Ale rešpektuje to a niekedy mi aj pomôže. Tak isto sa musíme správať aj my k deťom. Nemusíme rozumieť, prečo majú iné záľuby ako my, ale musíme ich v tom podporovať," hovorí Naďa.
Podľa nej Matúš cíti maminu lásku najviac vtedy, keď prejavuje záujem o jeho hry. „Bozky a objatia sú pre neho málo platné. Miluje, keď s ním hrám počítačové hry. Vtedy cíti, že ho ľúbim."
Čo by poradila ostatným rodičom, ktorí majú podobné problémy? Hovorí, že na Slovensku zatiaľ fungujú podporné skupiny len na sociálnych sieťach. Aj ona sa vďaka Facebooku spojila s ďalšími rodičmi, ktorí jej poradili dobrých odborníkov.
Najdôležitejšie však podľa Nadi je prestať s deťmi bojovať a nebrať autizmus ako diagnózu, ale ako inakosť.
„Chvíľu som s ním bojovala. Ľúbim ho, ale stále mi nešlo do hlavy, prečo je iný, prečo to s ním ide tak ťažko, prečo sa nechce ku mne pritúliť. Ale uvedomila som si, že ja som dospelá a ja s ním musím nadviazať vzťah. Naozaj to funguje. Ako náhle som prestala byť podráždená ja, prestal aj on," hovorí Matúšova mama.
Naďa sa stretáva aj s názorom rodičov, že je lepšie, aby ich dieťa nebolo diagnostikované, aby nemalo nálepku. Absolútne nesúhlasí a povzbudzuje rodičov, aby sa nebáli a nehanbili sa za svoje deti.
„Ak má dieťa problémy, tak potrebuje v škole úľavy a to bez jasnej diagnózy od lekára nejde. Ja sa za svoje dieťa nehanbím a spoločnosť si musí zvykať. Takýchto detí pribúda, pretože my sami ich k tomu hecujeme. Dnešné deti sú enormne preťažené a musia vedieť toho veľmi veľa. Majú kopec zbytočného učenia a zaťažuje ich to. Vždy sa to nejako na nich prejaví."
Hoci Naďu všetci strašia, že s príchodom puberty to bude s Matúšom ešte ťažšie, nechce na to teraz myslieť. Užíva si, že zvládajú školu a Matúš má šťastné obdobie. Verí, že deti s Aspergerom majú dar a keď ho rozvíjajú, dokážu byť pre spoločnosť užitoční.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
