Osud dieťaťa mnohokrát závisí najmä od svojvôle súdneho znalca
Rodičia by sa po rozvode či rozchode mali vedieť dohodnúť, ako a kedy sa budú starať o spoločné dieťa. Niektoré prípady však ústia do dlhoročných sporov a súdy často len naťahujú čas. Podľa odborníkov z Rady pre práva dieťaťa dokážu rodičia manipulovať sudcov, no nevylučujú ani korupciu.
Aby sa predišlo ostrým konfliktom mal by sa súd začať zaoberať rozvodom do dvoch týždňov. Hoci manželstvo pominie, rodičia ostávajú rodičmi aj naďalej. A na to súdy často zabúdajú.
Iveta Kačkovičová a Bohuslav Lenghardt z Rady pre práva dieťaťa hovoria, s akými prípadmi sa v praxi stretávajú a čo sa musí zmeniť, aby dieťa po rozvode trpelo čo najmenej.
V rozhovore sa dočítate:
Či dokážu súdy odhaliť manipuláciu
Čo môžu robiť lepšie kolízni pracovníci a úrady práce
Čo môže robiť rodič, ktorému druhý odmieta vydať dieťa
Prečo súdy rozhodujú príšliš dlho
Či je na súdoch korupcia
Je bežné, že nezhody v manželstve ústia do sporu o dieťa?
Iveta Kačkovičová: Z mojich skúseností viem povedať, že väčšina ľudí sa vie dohodnúť a o väčšine rozvedených ani nevieme, lebo vychovávajú svoje deti, chodia na krúžky, na dovolenky, fungujú dobre. Dokonca sú páry, ktoré nikdy neboli zosobášené a ani nestáli pred súdom a ani sa nehádali o výživnom. Buď sú obidvaja rodičia dostatočne zrelí alebo stačí, keď jeden vie riešiť konflikt a toho druhého potiahne. Ak rodičia žili v rodine, v ktorej sa nevedeli riešiť konflikty, tak to spravidla nevedia ani vo svojom partnerskom živote.
Tým, že si to nevedia ani priznať, lebo ich k zodpovednosti nenaučila rodina, v ktorej žili, často vzniknutý konflikt medzi partnermi, rodičmi detí, riešia podobne, ako vo svojej pôvodnej rodine. A to z pozície sily, rozkazov, zákazov, klamania. Často v tom momente chytia dieťa, držia sa ho, lebo si myslia, že majú tak väčšiu hodnotu. Tie prípady, ktoré sa medializujú, nie sú jediné. Je ich o veľa viac. Ale väčšinou je to vždy o tom, že jeden z rodičov to nezvládol už na začiatku. Rodič, ktorý drží dieťa si za sebou vytvorí skupinu ľudí, ktorí ho podporujú. Spoločne manipulujú okolie, školy, všetkých. Manipulujú už aj samých seba. Všade, kam prídu, hovoria to isté. Oni sa o tom nakoniec aj presvedčia. Je to naozaj o silnej mentálnej manipulácii.
A manipulácia nakoniec vedie k "odstrihnutiu" dieťaťa od jedného rodiča.
Kačkovičová: Pred dvomi dňami tu sedel pán, ktorý videl pred mnohými rokmi, že matka už po pôrode chytila dieťa a nechcela ho s ním nechať samého. Keď mal syn tri roky, tak mu prvýkrát dovolila ísť samému s dieťaťom na prechádzku. Keď sa narodilo druhé, myslel si, že pustí to prvé, ale nie. "Chytiť" v tomto prípade znamená, že rodič nenechá dieťa žiť slobodne a obmedzuje kontakty s tými, ktorí sa danému rodičovi nepáčia.
Jednu noc sa syn v noci pritúlil k otcovi a ráno vznikol taký konflikt, že od tej doby otec svoje deti nevidel. Matka nezniesla pocit, že syn nechcel spať pri nej, ale pri otcovi. To je už sila. A rodičia si ani neuvedomujú, čo týmto spôsobujú.
Kolízni opatrovníci môžu robiť viac
Ako dokáže súd zistiť, či je dieťa naozaj zmanipulované jedným z rodičov?
Kačkovičková: Tu stačí položiť jednu otázku. Zavoláte si oboch rodičov, spýtate sa, či môže otec zobrať dieťa do kina. Keď mama skríkne, že rozhodnie nie, tak asi vieme, na čom sme. Alebo iný prípad: Dieťa drží otec, matka sa chce spojiť s materskou školou a požiada ju o pomoc, o súčinnosť a pani riaditeľka škôlky pod tlakom z otcovej strany nepustí matku do škôlky. Súd musí pochopiť, že jeden z rodičov nechce dieťa pustiť a používa na to rôzne spôsoby. Ale naše súdy to často nedokážu pochopiť.
Vidia súdy do vzťahov rodičov?
Kačkovičová: Veľmi často nie. Keď je sudca slabý a nechce sa mu s tým zapodievať alebo sám je zranený, tak nepôjde do hĺbky. Veľakrát sa nechajú zmanipulovať aj oni. Ale zažila som aj sudcov a aj sudkyne, ktorých nezaujímali očierňovania rodičov vzájomne, zaujímalo ich len dieťa a to, ako bude vyzerať starostlivosť oň hneď dnes. Počula som sudkyňu, ako pekne, slušne a zároveň rázne dáva priamo otcovi pokyny, ako a čo má v daný deň urobiť a rovnako dala presné pokyny matke dieťaťa. A oni si nechali poradiť a tým aj zabudli, že sa pôvodne chceli hádať. Sudkyňa svojou silou obrátila pozornosť na ich dieťa. Keď manipulujúci rodič pocíti autoritu súdu, tak prestane, lebo narazí na hranicu. Ale takých sudcov je málo.
Bohuslav Lenghardt: Čo by súdy mohli robiť je včasná intervencia. U nás sa stáva, že po podaní návrhu na rozvod a úpravu rodičovských práv sa rodičia po viac ako polroku prvýkrát stretnú na súde. To je veľmi neskoro. Za tú dobu musia nejako žiť. Keď už vedia, že prebieha súdne konanie a keď nie sú zrelí, tak sa pravdepodobne hádajú.
Každý si pripravuje argumenty pre súd, ubližujú si a často aj cez dieťa. Tomu dopomáhajú advokáti, ktorí veľmi dobre poznajú stratégie, ako ublížiť tomu druhému či ako zmanipulovať sudcov. V takomto súdnom konaní je kolízny opatrovník, ktorý má zastupovať dieťa. Títo ľudia by mali robiť viac. Myslím si, že aj my suplujeme prácu kolíznych opatrovníkov. Stretávame sa s deťmi, rozprávame sa s nimi. Skúsenosť našich klientov s kolíznymi opatrovníkmi je taká, že keď ich žiadali o pomoc, tak povedia: "My vás chápeme, ale nevieme vám pomôcť. Musíte sa obrátiť na súd." To neprispieva k tomu, aby sa v zložitých situáciách našlo vhodné riešenie.
Čo by mohli robiť lepšie?
Lenghardt: Rozhodne by si mali hneď na začiatku zavolať oboch rodičov. Na spoločné stretnutie, nie oddelene. Mali by držať riadidlá celého procesu v rukách. Lebo väčšinou to má celé v rukách ten, kto vie lepšie manipulovať. Kolízny opatrovník tam má byť na to, aby chránil potreby dieťaťa. Lebo v danej situácii sú rodičia v rozpoložení, že potreby dieťaťa nevedia úplne jasne vnímať.
Zákon o rodine, rešpektujúc Dohovor o právach dieťaťa, obsahuje deväť kritérií najlepšieho záujmu dieťaťa. Súd nemôže urobiť rozhodnutie s tým, že sa, povedzme, sedem kritérií splnilo a zvyšné nebral vôbec do úvahy. Dohovor prikazuje splniť všetky. Žiaľ, v našej súdnej praxi sa rozhoduje veľmi nejasne a pomerne subjektívne.
Najlepší záujem dieťaťa je síce v zákone definovaný, ale v podstate je to nechané na súdy, pretože každý prípad je iný. Možno je dobré sa zamyslieť, či o tom vie rozhodovať sudca a nebol by lepší napríklad psychológ. Každopádne, myslím si, že najväčší záujem dieťaťa je chrániť vzťahy dieťaťa s rodičmi. Takto neuvažujú ani súdy a ani úradníci na úrade práce. Keď sa trhajú vzťahy medzi rodičmi a je medzi nimi aj dieťa, tak sa často pretrhne vzťah aj medzi dieťaťom a jedným z rodičov. Ale keď boli už pred tým vytvorené zdravé vzťahy dieťaťa s oboma rodičmi, pre jeho zdravý vývoj potrebuje, aby tie zdravé vzťahy pokračovali aj po rozvode, a to s oboma rodičmi.
Sudca sa nesmie báť detského plaču
Čo môže rodič robiť, keď mu ten druhý nechce vydať dieťa, aj keď majú upravené rodičovské práva a povinnosti súdom?
Lenghardt: V prvom rade by pomohlo, keby si rodičia uvedomili, že manželstvo môže pominúť, ale ich rodičovstvo nie. Poznáme prípady rodičov, ktorí sa neznášali a museli sa rozviesť. S deťmi sa o rozvode rozprávali pekne od začiatku a po rozvode mali dobrý vzťah. Napríklad jedna manželská dvojica zo Záhoria. Keď žili spolu, boli to časté hádky a nedorozumenia. Po rozvode vychádzajú dobre. A deti žijú v harmonickom vzťahu s obidvomi rodičmi. Striedajú sa. Všetkému predchádzali dlhé rozhovory s deťmi, počas ktorých ich obaja rodičia pripravovali na nový model fungovania rodiny, pričom dbali aj na názory detí. Hoci boli malé.
Späť k tým zlým príkladom. Čo môže robiť rodič, keď ten druhý marí rozhodnutie súdu?
Lenghardt: Myslíme si, že v takýchto prípadoch je problém u oboch rodičov. Preto je najlepšie pracovať s oboma rodičmi a vysvetľovať im, čo je najlepšie pre ich dieťa. To by mohli robiť úrady práce. Zároveň môžu úrady nariadiť psychologickú pomoc rodičovi, ktorý odmieta vydať dieťa tomu druhému. Niekedy to aj robia, lenže zatiaľ sme sa nestretli s prípadom, kde by to bolo úspešné. Respektíve, možno bol jeden prípad úspešný, každopádne je to málo a očividne to nefunguje. Psychológovia samotní na to nie sú pripravení a je ich málo. Stáva sa, že na úrade práce pracuje jeden psychológ. Je to veľmi málo a ani si nemôžu rozdeliť prácu tak, aby sa špecializovali na konkrétne prípady. Potom nedokážu rodinám dostatočne pomôcť.
Rodič môže ešte požiadať súd o nariadenie výkonu rozhodnutia, prípadne podať trestné oznámenie.
To potom vedie k tomu, že dieťa za prítomnosti polície odvedie rodič napríklad zo školy?
Lenghardt: Nie. Trestné oznámenie nie je o tom, že príde polícia a vezme dieťa. Polícia iba prešetrí, či sa stal trestný čin. Polícia príde len vtedy, keď sudca nariadi výkon rozhodnutia a zavolá si políciu, to urobiť môže, ale nemusí. Ale to sa netýka trestného stíhania. Ale máme aj dobrý príklad, keď si sudkyňa dala záležať. Matka bránila otcovi v styku s dieťaťom, viac ako rok sa nevideli a sudkyňa prišla osobne na miesto, kde mala matka odovzdať otcovi dieťa. Sudkyňa tam prišla a zabezpečila, že dieťa rodič odovzdal druhému.
Takže, sudcovia majú túto kompetenciu?
Kačkovičková: Samozrejme. Ale poviem vám, že sudca sa nesmie báť detského plaču. Deti plačú najčastejšie vtedy, keď nerozumejú, čo sa deje alebo keď ešte nevedia spracovať a pomenovať svoje emócie, tiež, ak sa cítia neisté, či majú obavy. A často plačú len preto, že nepoznajú situáciu.Veľa detí plače, keď ide k zubárovi. To ešte neznamená, že celý život tam nebudú chodiť. Je na nás, dospelých, aby sme v situácii, ktorú dieťa nevie zvládnuť, boli pre neho oporou.
Ono potrebuje cítiť, a to opakovane, že my, dospelí mu rozumieme, zároveň však my, dospelí v danej situácii rozhodneme tak, ako je pre neho najlepšie. A podobné pravidlá treba nastaviť aj rodičom, ktorí sa dohodnúť nevedia. Na mnohých platí aj rázne vyjadrenie sudcu s hrozbou pokuty alebo vzatia rodinných prídavkov. Niekedy sa rodičia zľaknú súdnej výzvy. Sankcie a hranice treba dávať a nebáť sa. A čím viac bude odvážnych sudcov, tým menej bude drzých rodičov, čo si toto dovoľujú robiť.
Lenghardt: Áno, treba to urobiť, ale hneď na začiatku. Keď sa niečo začne diať až po tom, čo sa dieťa 15 mesiacov nevidelo s rodičom, tak väzby už môžu byť vážne narušené a samotné dieťa sa nemôže brániť. Rozhádaní rodičia nedokážu sami robiť nič. Súdy majú moc veľa zmeniť. Poznáme osvedčený spôsob, ktorý sa nazýva Cochemská prax.
Autorom je nemecký sudca Jürgen Rudolph. Podstata je jednoduchá. Súd veľmi rýchlo po doručení návrhu na rozvod pozve rodičov a vysvetlí im dopad konfliktov na život ich detí. Ak sa nedohodnú hneď, súd pozve rôznych odborníkov a s rozhádanými rodičmi sa pracuje dovtedy, kým nedospejú k dohode. Iba percento takýchto dohôd končí na odvolacom súde. Takže to skutočne funguje. Nedávno sa začalo experimentovať s Cochemskou praxou na niektorých slovenských súdoch. No vzali to z nesprávneho konca.
Chýba rýchlosť, s akou robia nemecké súdy a rodičom sa ponecháva voľný priestor rozhodnúť sa, či chcú ísť cestou Cochemskej praxe alebo sporu. A tu niekde sa dobrý úmysel dostáva do slepej uličky.
Je to aj o peniazoch
V prípade Beaty Janočkovej, o ktorej sme písali, súd zasadol prvýkrát dva a pol roka po prvom podaní. Je normálny takýto dlhý časový odstup?
Lenghardt: To je už aj na slovenské pomery dlhý čas. Ale bežne to býva po niekoľkých mesiacoch. Veď si predstavte, aký vplyv to má na to dieťa. Keď sa rozišli, ich syn mal tri roky a teraz nastupuje do školy. Takmer polovicu jeho života riešili rodičia svoj konflikt a súd to nebol schopný vyriešiť. To je neakceptovateľné.
Máte vysvetlenie, prečo to tak dlho trvalo?
Lenghardt: Pri rozhodovaní o deťoch sa často ráta s časom. Ak máte dieťa v moci niekoľko mesiacov, dokonca i rokov a pôsobíte naň, aby negatívne vnímalo toho druhého rodiča, potom relatívne rýchlo dochádza k odcudzeniu. Pani Blahová, poslankyňa z parlamentu, to pekne nazvala „vydržaním" dieťaťa.
Prečo to súd dovolí? Veď sudca je ten, kto rozhodne, kedy vytýči pojdnávanie.
Kačkovičová: Asi to niekomu vyhovuje.
Lenghardt: Museli by sme vidieť celý spis, aby sme to vedeli vyhodnotiť. Nemusí to ešte znamenať, že súd dva a pol roka vôbec nič nerobil. Nech ale robil akékoľvek úkony, toto je neakceptovateľné a poukazuje to na katastrofálny stav súčasného systému. Nehovoríme, že súd musí do polroka rozhodnúť. Hovoríme len, že má okamžite začať pracovať. Do dvoch týždňov sa má prípadom zaoberať. Má hneď začať pracovať s rodinou a zabrániť šíreniu konfliktu. To je v záujme dieťaťa.
V odbornej verejnosti sa objavili úvahy, aby sa rodinné veci riešili tak, že advokát bude limitovaný paušálnou, zákonom vymedzenou odmenou. Keby sa to podarilo dostať do života, až potom by ste videli, ako by sa konania zrýchlili a ako by advokáti dbali na efektivitu.
Takže, je to o peniazoch?
Kačkovičová: Rodič svojimi emóciami a naučenými slovnými spojeniami, ktoré všade dokola opakuje, dokáže zmanipulovať znalca a ten potom dokáže vydať posudok, ktorý vyhovuje rodičovi. Nemusí to byť len o peniazoch.
Lenghardt: My nevieme potvrdiť, či ide o korupciu, ale veľmi silno to tým zaváňa. Ale môžem povedať, že sme sa stretli aj s prípadmi, kde rodič z dediny, bez peňazí a bez právnika dokázal zmanipulovať úrady a sudcu. Korupcia to ale nebola.
Osobitnou vecou sú znalecké posudky. Pracuje s nami odborník, ktorý sa zaoberá metodológiou sociálnych vied. Analyzoval takmer dvesto znaleckých posudkov. Tvrdí, že nijaký z nich nespĺňal kritériá platnosti a spoľahlivosti. Okrem toho vraj viacerí znalci pracujú s tzv. projektívnymi testami, ktoré sa už roky vo vyspelých krajinách vôbec nepoužívajú. Podľa tohto odborníka osud dieťaťa častokrát závisí najmä od svojvôle súdneho znalca.
Nadácia Zastavme korupciu hovorí, že v týchto prípadoch ide o korupciu a o biznis. Súhlasíte?
Lenghardt: Áno. Hovorí sa, že spoločnosť je na takej úrovni, na akej sa dokáže postarať o najslabších, medzi ktorých patria aj deti. A my máme obrovské problémy pri ochrane detí. Kompetentní nekonajú, lebo na nich nie je vyvíjaný tlak verejnosti.
Kačkovičová: Áno. Ale poviem vám aj o iných prípadoch. Mamička po rozvode emocionálne vydiera úrady. Povie, že ona sa zabije, keď pôjdu deti k otcovi. Alebo vám hrozí sťažnosťami. Úradníkovi, ktorý má už aj tak nízky plat sa nechce s týmto prípadom trápiť, tak radšej napíše neutrálny posudok. Napíše, že rodičia sa nechcú dohodnúť. Nenapíše, ktorý rodič sa nechce dohodnúť, ale radšej to nechá na oboch. A toto ticho znamená, že jej dáte za pravdu. A víťazí silnejší tlak.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
