Deti by sa tiež mali nudiť, nemôžu mať nonstop program.
Dieťa potrebuje počas prvých dvoch rokov jednu stabilnú blízku osobu. Keď si s ňou vytvorí dôverný vzťah, dokáže nadväzovať vzťahy aj s ďalšími ľuďmi. Detská psychologička Linda Klein ženám odporúča, aby využili trojjročnú rodičovskú.
V rozhovore hovorí aj, že rodičia by si s deťmi mali vytvárať denný režim tak, aby mali dosť času na hry vonku v prírode či na ihrisku a aby sa mohli aj nudiť. Psychologička hovorí, že byť sám so sebou je ťažké aj pre dospelých.
V rozhovore sa dočítate:
Kedy by už dieťa nemalo plakať pred škôlkou
Koľko rokov by mal byť rodič s dieťaťom na rodičovskej dovolenke
Aký denný režim by mali mať školáci
Ako dlho by mali základoškoláci denne sedieť nad domácimi úlohami
Koľko a aké krúžky by mali mať deti
Je ťažší nástup do škôlky alebo prváka do školy?
Každá z týchto zmien má svoje špecifiká. Čo sa týka adaptácie v škôlke je to prvá veľká zmena a míľnik v živote dieťaťa, ktoré bolo dovtedy väčšinou s mamou. Je to preto väčšia záťaž na zvládnutie zmeny. Druhá vec ale je, že škola kladie vyššie nároky na výkon, v tomto období sa buduje sebahodnota na základe toho, akým spôsobom je prijímané z okolia a v kolektíve. Ale vždy to závisí od postaja rodičov. Tí ovplyvnia oba prípady.
Pri tejto téme sa veľa hovorí o socializácii dieťaťa. Čo to znamená?
Ide o to, aby sa dieťaťu podarilo uspieť v kolektíve, začleniť sa medzi ostatné deti, aby dostalo spätnú väzbu na svoje správanie a naučilo sa, ako fungovať v spoločnosti aj v dospelosti.
Ak si dieťa nevie nájsť kamarátov alebo sa jednoducho radšej hrá samo, tak je to niečo, čo by si mal rodič všímať a riešiť?
Nie je povinnosťou dieťaťa byť spoločenské, extrovertné či žoviálne. Treba mať zlatú strednú cestu. Ale učiť sa aj byť sám sebou. Netreba sa nasilu premáhať. Keď sa dieťa nechce hrať s deťmi, má na to svoje dôvody a rodič aj učiteľ by to mali rešpektovať. Nútenie môže narobiť viac škody. Pokiaľ majú nasýtený pocit istoty a bezpečia od primárnej vzťahovej osoby, teda jedného z rodičov, tak okolo druhého roku života majú v sebe túžbu ísť ďalej a bádať a spoznávať ďalšie deti.
Veľa rodičov trápi, že ich dieťa plače každý deň pred škôlkou. Čo s tým?
Do istej miery je plač normálny. Ukazuje nám, že dieťa má zdravú vzťahovú väzbu s mamou. Každé lúčenie je smutné a aj pre nás dospelých. Koľkokrát vidíme aj samotné mamy, ako plačú pred škôlkou. Ale zvyčajne je to tak, že sa zabuchnú dvere škôlky, dieťa sa otrasie a prestane plakať. Horšie by to bolo, keby dieťa plakalo po večeroch, nevedelo by zaspať a nechcelo ísť do škôlky. V takom prípade treba dieťa sledovať, pýtať sa ho, prečo sa bojí, prečo nechce ísť a potom reagovať na konkrétne skutočnosti.
Do kedy je normálne, aby dieťa pred škôlkou plakalo?
Je to individuálne. Pokiaľ dieťa plače v škôlke aj dlho potom, čo rodič odišiel, je dobré poradiť sa s odborníkom. Je možné, že dieťa chce plačom povedať, že mu rodič chýba. Keď musí byť v škôlke do piatej, do šiestej poobede, môže mu naozaj chýbať. Lebo deti vedia, že keď plačú, tak sa im rodičia venujú. Pomojkajú ich, pohladia, vyobímajú. Potrebujú blízkosť. A s tým sa dá pracovať.
Hovoríte, že zvyknú si poplakať aj mamy. Sú prípady, keď odlúčenie horšie zvládajú rodičia ako deti?
Áno. Horšie je, keď to prenesú aj dieťa. Vtedy už musia učitelia aj psychológovia zasiahnuť, lebo to môže vygradovať. Deti cítia nepohodu rodičov. Ale často sa na to stačí len dobre pripraviť a adaptovať sa. Celkom dobre funguje, keď dieťa nastúpi do škôlky skôr ako mama nastúpi do práce. Príliš veľa zmien môže byť náročné aj pre mamu aj pre dieťa. A zvyšuje sa stres.
Aká dĺžka platenej rodičovskej dovolenky je pre dieťa ideálna? Je naša súčasná trojročná prospešná?
V priebehu prvých troch je naozaj dôležité budovať pocit bezpečia u základnej vzťahovej osoby. Dieťa potrebuje osobu, ku ktorej môže priľnúť, ktorá je tam na napĺňanie jeho potrieb a bude to konzistentné a predvídateľné. Čiže, to musí byť jedna osoba, najčastejšie mama alebo otec. Aby sa dieťa naučilo fungovať v spoločnosti, do troch rokov naozaj nepotrebuje cudzie deti v jasliach či opatrovateľky.
Samozrejme, priebežne sa do toho pridávajú ďalší ľudia, vrátane širšej rodiny. Ale dôvera voči iným ľuďom bude fungovať len, keď je vybudovaná dôvera k tej prvotnej osobe. Až vtedy bude dieťa vedieť, že aj keď mama odíde na istý čas, vráti sa a medzi tým bude o dieťa dobre postarané. Mňa sa matky zvyknú pýtať, či majú byť doma tri roky. Ja im to odporúčam. Minimálne dva roky sú dobré.
Treba ale dodať, že na to, aby zdravý vývin dieťaťa a zdravá väzba fungovali, je dôležité, aby bola mama v pohode sama so sebou, aby bola oddýchnutá, aby bola láskavá a prijímajúca. Pokiaľ je nešťastná a frustrovaná a nevyspatá, tak je dobré zapojiť iných členov rodiny. Už som sa stretla so ženami, ktoré sa niekoľko rokov nevyspali a trpia spánkovou depriváciou. Takže, kľudne aj keď potrebuje, nech sa vráti skôr do práce. Zásada je tá, aby mama bola v pohode.
A čo opačný názor, že rodičovskú ešte predĺžiť, nech sú deti doma dlhšie?
Môže to ísť dvoma smermi. Môže sa stať, že sa dieťa nenaučí adaptovať na podmienky kolektívu. Keď do piatich rokov nestretne iné deti, môže to byť limitujúce. Výskumy, napríklad ukázali, že čím dlhšie boli vzdelané ženy doma s deťmi, tým mali deti vyššie IQ. Ale zase naopak, deti menej vzdelaných matiek vyššiu inteligenciu nemali, a preto radšej odporučili, aby tieto deti nastúpili do jasiel skôr.
Nemusíme s týmto prístupom súhlasiť. Samozrejme, výška vzdelania nemusí automaticky znamenať aj lepšiu starostlivosť o dieťa. Len tým chcem povedať, že pokojne môže byť dieťa, ktoré je do piatich rokov doma s mamou, chodí na ihriská, kde sa hrá s inými deťmi, má súrodencov alebo chodí na pohybové aktivity a potom nemá problém sa v socializovať.
Mali by rodičia odprevádzať prváka do triedy, alebo sa rozlúčiť pred bránami školy?
Isté pravidlá si nastavujú školy. Stáva sa, že rodičia zaťažujú svojimi požiadavkami zamestnancov školy alebo ich niekedy dokonca šikanujú sťažnosťami. Samozrejme, rodičia chcú to najlepšie pre svoje deti a chcú byť súčasťou ich života. Ale pokiaľ má škola nastavené pravidlo, že odprevádzame dieťa len po bránu, určite to musíme repšektovať. Treba sa aj na to pozrieť tak, či by ste chceli, aby vaše dieťa bolo v miestnosti plnej cudzích dospelých ľudí.
Dieťa odovzdávate škole s dôverou, že tam bude so spolužiakmi, učiteľmi a pedagogickými a nepedagogickými zamestnancami. Keď tam príde rodič a nárokuje si, že tam chce byť, tak stavím sa, že by potreboval súhlas ostatných rodičov. Aj my psychológovia potrebujeme informované súhlasy, keď chceme vojsť do triedy.
Čím je spôsobená táto potreba všetko kontrolovať? Nedôverujú rodičia učiteľom?
Ani by som nepovedala, že je to nedôvera. Súčasná spoločnosť má nastavenie, že máme na všetko právo. Obávam sa, že toto to vystihuje. Viac práv a menej povinností.
V súčasnosti je na vzostupe syndróm ADHD. Stretávate sa aj vy s prípadmi, že dieťa má problém sa sústrediť a "obsedieť" 45 minút na mieste?
Áno. Máme asi sedem percent školopovinných detí s ADHD. Ale sú už aj troj-štvorročné deti, ktoré chodia k psychiatrovi. V minulosti boli deti s poruchami učenia škatuľkovaní ako hlúpi a viac sa im pomôcť nedalo. A toto sa niekde deje aj dodnes. Na to si treba dávať pozor. Nie vždy ide o nevychované alebo hlúpe dieťa, ale má isté špeciálne potreby a dá sa mu pomôcť.
Sú učitelia ochotní venovať sa týmto deťom?
Myslím si, že ochotní sú. Je to ale veľmi ťažké mať v triede dvadsať a viac detí a z toho jedno až dve s poruchami učenia. Učitelia z toho môžu byť podráždení, nahnevaní a často rezignujú. Je otázka aj, do akej miery je v našom školstve priestor na vzdelávanie týchto detí a tiež vzdelanie učiteľov.
O ADHD som sa ropzrávala so psychológom Matejom Štepitom, ktorý hovorí, že pozná rodičov, ktorí si musia dávať lieky pred každým rodičovským združením, pretože vedia, že zase budú len počúvať, aké zlé je ich dieťa a ostatní rodičia budú tlačiť na to, aby ho preradili do inej školy. Stretávate sa s tým aj vy?
Áno. Stáva sa to. Je to ťažká situácia. Sú deti, ktoré naozaj museli odísť. Vzdelávali sa doma alebo majú individuálny študijný plán. Podľa mňa je to škoda. Pomohla by im skúsenosť, že sú v kolektíve prijímaní aj s tým, akí sú.
Spôsobujú moderné technológie poruchu pozornosti a ADHD?
Korelácia tam je. Ale nie je jasné, či tieto deti priťahujú technológie viac ako iné aktivity alebo naopak. Stretávam sa s tým, že deti s ADHD radi trávia čas s telefónom alebo tabletom. Cez tieto zariadenia musí človek spracovať toľko veľa informácii, že naozaj to mení štruktúru mozgu. Sú oveľa viac schopné vyhodnocovať informácie, ale ťažšie sa sústredia, ťažšie sa im učí a pamätá. Nevidím to len na deťoch, ale aj na dospelých. Rozprávam sa s dospelým a ten len pozerá do mobilu a trikrát sa ma spýta, čo som sa pýtala. Málo rozvíjame emocionalitu, málo trávime čas v prírode, ale po minulé storočia toto fungovalo a dostalo nás evolučne sem. Potrebujeme slobodu a k tomu zodpovednosť.
Nie je to bizarné, že musíme zdôrazňovať také samozrejmé veci ako pobyt v prírode, pohyb či rozvoj emócii?
Nuž, áno. Človeka bežne počas hektického dňa či týždňa toto nenapadne. Nemyslíme na to, že deti potrebujú tri hodiny pohybu denne, dvanásť hodín spánku. Niektoré deti chodia spávať spolu s rodičmi o jedenástej. O pobyte v prírode ani nehovorím. Kedysi išlo dieťa hneď po škole von. Dnes sa príde domov a zapne sa televízor a je pokoj. Dokonca dnes už deťom stačí pozerať youtuberov, ako hrajú hry.
Ako by mal vyzerať ideálny denný režim školáka?
Je dobré si denný režim nastaviť spolu s dieťaťom. Voľnočasové aktivity a ostatné trávenie času by mali preberať a vyberať spolu. Ideálny režim teda je ten, že ráno sa ide do školy. Rodič si môže desiatu aj oblečenie pre dieťa pripraviť už večer, aby mal ráno menej stresu. Ráno si povedia, čo ich dnes čaká. Po škole môže pokračovať v družine, najesť sa, mať krúžok. Závisí od temperamentu, vlastností, záľub a celkového nastavenia. Potom si po neho príde rodič.
Tu je dôležité, aby sa rodič pýtal "Ako si sa mal v škole?", nie "Čo bolo v škole?". Skôr sa pýtať, čo sa dieťaťu páčilo, podarilo, čo preberali, čo sa zaujímavé dozvedel. Potom pokračujte v spoločnej aktivite. Napríklad, spolu choďte na preliezky. Veľmi dobré je, keď sa rodič vopred dohodne s inými rodičmi, že vyzdvihne aj ďalšie deti a spoločne trávia čas na ihrisku. Rodičia sa tak aspoň vzájomne odľahčia a posilňuje sa komunita. Po hodine vychádzky, si môžu dať olovrant či večeru a po odpočinku si môžu pozrieť domáce úlohy.
Aký postoj k domácim úlohám bude mať rodič, taký bude mať aj dieťa. Rodič sa na to môže pozrieť tak, že ide zistiť, čo sa učili v škole, dieťa sa môže pochváliť, čo sa naučilo, spolu sa z toho tešia a dieťa sa bude pozitívne vnímať a hodnotiť. Dieťa si v tomto období okolo šiestich rokov potrebuje overiť, že sa mu darí. To je napríklad problém u detí, ktorým odporúčia odklad školskej docházky, no aj tak ich do školy zapíšu. Tieto deti nie sú zrelé a potom je aj pre ne náročnejšie zažiť úspech. Pokiaľ sa ale dieťaťu darí v škole, malo byť mať šancu to zažiť aj doma.
Prečo sa nepýtať detí čo alebo ako bolo v škole?
Čo by ste povedali vy? Asi najčastejšia odpoveď na túto otázku je "Nič". Deťom by sme mali klásť otvorené otázky, ale najmä so záujmom. Malo by nás zaujímať, ako sa dieťa malo, čo ho bavilo, čo obohatilo. Aj keď vidíme, že sa mu veľmi nechce odpovedať, nemusíme ho nútiť. Môžeme povedať, že sa na nás môže obrátiť, aj keď sa mu v škole niečo nepáčilo. Dáme priestor: "Nechce sa ti o tom hovoriť? Môžeš mi povedať, keď nebolo dobre. Som zvedavá, možno ti poradím." Niekedy majú deti problém vyloviť v pamäti svoje emócie a spracovať ich.
Ja by som možno po tejto otázke ani nevedela, čo mám vyzdvihnúť. Deň v práci či v škole bol ako každý iný, viac-menej rutina.
Áno. Takto to kľudne môže brať aj dieťa. Ale stále sa môžeme pýtať, čo preberali, čo ho zaujalo, že sa chceme aj my niečo doučiť. Vždy sa dá nadviazať komunikácia. Ale samozrejme, keď je dieťa vo vyslovenom odpore, tak ho netlačíme.
Aká má byť primárna funkcia domácich úloh a aké je ich optimálne množstvo?
Pri tých najmenších školákoch je funkcia tá, aby si doma upevnil, čo sa naučil, aby sa pochválil, čo už vedia, aby si to zopakovali a trénovali. Napríklad, pri čítaní je dôležité trénovať a opakovať si ho aj doma, lebo v škole nie je priestor, aby každé dieťa nahlas čítalo. Viac ako hodina je zbytočná záťaž. Keď vidíte, že je dieťa unavené a už pozerá hore-dole, nie je sústredené, tak si treba dať prestávku.
Hovorí sa, že dnešné deti sú preťažované krúžkami. Aká je optimálna miera medzi počtom krúžkov a pohodou dieťaťa?
Je to veľmi individuálne a závisí to od povahy, temperamentu, akčnosti dieťaťa. Je dobré popremýšľať, či by komunita nemohla pomôcť. Keď nemôže ísť po dieťa ani starý rodič, ani rodič nemôže mať skrátený úväzok, tak dieťa musí niekde tráviť čas. Ale stáva sa už pomerne často, že zamestnávatelia vychádzajú rodičom v ústrety a dovolia im upraviť si pracovný čas tak, aby stíhali dieťa vyzdvihnúť po družine. Prípadne, im dovolia niektoré úlohy dokončiť doma. Spôsoby, ako pomôcť rodičom malých detí je veľa. Keď cheme, tak sa to dá.
Či je dieťa preťažené zistíme tak, že sa s ním rozprávame, vidíme ho a venujeme sa mu. Ja si myslím, že dva-tri krúžky týždenne sú v poriadku. Ale stretla som sa aj s dievčatkom, ktoré malo naplánovaný program od pondelka do piatka a ešte sa aj nudilo. Ja som v nej podporovala aj tú nudu. Napríklad, ja keď som bola malá, mala som pocit, že sa nikdy nenudím. Že aj keď bola "nuda", niečo sme vždy vymysleli. Vymýšľali sme rôzne hry alebo premýšľali nad tým, čím budeme, keď budeme veľkí. Aj toto je dôležité. Byť sám a rozumieť sebe samému. To bude v dospelosti dôležitá kompetencia. Treba vedieť chvíľu so sebou spočinúť, popočúvať svedomie, spýtať sa samého seba, ako sa mám, aký som mala deň. A odpovedať si.
Mali by sme nechať dieťa, nech si samé vyberie krúžok? Stáva sa, že rodičia si cez deti chcú splniť svoje vlastné ambície?
Môže sa to stať, ale treba to urobiť tak, že sa rodič spýta, či si to nechce vyskúšať. Môže ho zobrať na jednu, dve hodiny a nechať ho, nech sa rozhodne, či v tom bude pokračovať. Nemôže to rodič robiť kvôli sebe, musí sa baviť najmä dieťa.
Aká by mala byť ideálna skladba krúžkov?
Pohybový je vždy dobrý. Hudobné aktivity rozvíjajú aj matematické myslenie. Dobré sú aj umelecké krúžky. V začiatkoch školskej dochádzky by krúžky nemali byť zamerané na výkon. Mala by to byť aktivita, pri ktorej sa uvoľní a užije si voľný čas. Ak sa mu veľm páči na futbalovom krúžku, tak nech ho má trikrát týždenne a nič viac nepotrebuje. Dnes sú aj enviromentálne krúžky. Ponuka je pestrá.
Povedali ste, že je dobré, keď sa deti aj nudia. Nuda vo vašom ponímaní znamená, že nič nemusia robiť, nikam nemusia ísť, len jednoducho sú?
Presne, ako ste to povedali - iba byť. To je dobré. Musia vydržať sami so sebou v tichu. Dospelí s tým majú problém. Keď nemusíme nič robiť, ostaneme v tichu, nastane panika, šok, depresia. Utekáme sami pred sebou. Pritom to môže byť veľmi prospešné.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
