Medzi deťmi a mladými sa čoraz viac objavujú narcistické črty osobnosti, ale aj iné duševné ochorenia. Ak sa nezačnú riešiť dostatočne včas, na strednej škole už môže byť neskoro. O narcistickom spektre osobnosti u detí, ale aj o ich celkovom psychickom zdraví sme sa rozprávali so psychologičkou Antoniou Morgan.
Majú depresie a úzkosti, nedokážu udržať pozornosť, v škole nie sú spokojní. Deti a mladí čelia čoraz väčšiemu psychickému tlaku. Moderná doba je plná nástrah, ktoré staršie generácie nepoznali. Ľudia prežívali stres vždy, bez ohľadu na obdobie, v ktorom sa narodili, no zo štatistík vyplýva, že dnešní mladí ho zvládajú ťažšie.
O zhoršení duševného zdravia hovoria viaceré dáta. Liga za duševné zdravie s odvolaním sa na výsledky medzinárodnej štúdie HBSC uvádza, že fyzické aj psychické zdravie u detí na Slovensku vykazuje celkové zhoršenie. Štatistiky poukazujú tiež na to, že sa menej hýbu, trávia viac času online, nedostatočne dbajú na spánok a stresu odolávajú ťažšie predovšetkým v škole.
Niektoré výskumy dokonca naznačujú, že sa u mladých čoraz viac prejavujú narcistické črty. Neznamená to však, že radi obdivujú svoj odraz v zrkadle.
Zjednodušene môžu viac túžiť po obdive druhých, zameriavať sa len na svoje potreby a niekedy nedokážu byť plne empatickí. Tieto prejavy sú však u každého individuálne. Zatiaľ čo sú u niektorých primerané a zdravé, u iných môžu hraničiť s patológiou. Ide o celé spektrum rôznych čŕt, ktoré majú presah nielen do ich každodenného života, ale aj do duševného zdravia.
Psychologička Antonia Morgan vo svojej publikácii Päťdesiat odtieňov narcizmu píše, že na jednom konci narcistického spektra je zdravý narcizmus s primeraným sebavedomím, no na tom druhom môže byť dokonca narcistická porucha osobnosti vyznačujúca sa aroganciou a agresivitou.
Podľa jej slov za stúpajúci trend u detí môže práve súčasná doba.
„Vnútorné hodnoty sa dnes už toľko nepretláčajú. Nielen sociálne siete, ale aj spoločnosť modeluje deťom externé a materialistické hodnoty. Empatia pomaly mizne. Máme vyššie nároky, stúpajúce tendencie, tlačíme na úspech. Deti dnes vidia konkurenciu na sociálnych sieťach, v škole aj v každodennom živote,“ rozhovorila sa pre TVNOVINY.sk psychologička Morgan, ktorá okrem iného pracovala aj s deťmi v škole.
„Deti majú úzkosti a depresie. Ja sa im nedivím. Vinníkom však nie sú len sociálne siete. Zodpovednosť by mali niesť aj staršie generácie za to, že deťom nemodelujú zrovna najzdravšie hodnoty,“ dodala.
Ľudia, ktorí sú vyššie na narcistickom spektre alebo trpia narcistickou poruchou osobnosti, môžu mať aj iné psychické problémy. A to práve preto, že nie sú emočne vyzretí, sú v nesúlade s vlastnou osobnosťou a nedokážu budovať zdravé vzťahy. Ak sa tieto črty objavia pri deťoch, treba čo najskôr spozornieť.
Zárodky narcistických čŕt osobnosti u dieťaťa si laik nemusí všimnúť na prvý pohľad alebo ich nedokáže vyhodnotiť.
Psychologička si spomína na konkrétny príklad: „Prišla som do triedy na prvom stupni medzi štvrtákov na hodinu, sadla som si medzi nich a pozorovala. Jedno dievčatko v tretej lavici neustále rozprávalo a vyrušovalo ostatných.“
„Prvýkrát som ho upozornila, aby prestalo rušiť. Nič. Druhýkrát, nič. Tretíkrát som bola asertívnejšia, ono sa na mňa otočilo a ukázalo prstom na svoju spolužiačku, že ona jej povedala, že je ešte prestávka. Pritom to dievčatko veľmi dobre vedelo, že je už 15 minút vyučovanie,“ vybavuje si.
„A tu si môžete všimnúť prvý náznak, neprebratie zodpovednosti za svoje správanie a ukazovanie prstom na niekoho druhého. Je problém, ak takto automaticky reaguje štvrtáčka na základnej škole. Niekde sa to naučila, s tým sa človek nenarodí,“ vysvetľuje.
„Keď sa tvárime, že to nevidíme alebo to nevieme identifikovať ako problémové správanie, prejde im to. Rovnako tak aj dospelým ľuďom. A potom sa takto budú správať aj naďalej, pretože sa naučili, že im to funguje,“ pokračuje s tým, že podobné prejavy v správaní sa môžu stupňovať.
Ak ste si podobné črty či iné antisociálne správanie všimli na svojom dieťati, podľa psychologičky nemusíte ihneď navštíviť odborníka.
„Treba si v rodine nastaviť hranice, aby deti vedeli prebrať zodpovednosť za svoje správanie. Psychológ vás môže naučiť a usmerniť, ako ich využívať, ale každý rodič to musí sám aplikovať v praxi,“ hovorí.
Vyštudovala psychológiu v Spojených štátoch. Okrem iného absolvovala trojročný psychoterapeutický výcvik zameraný na gestaltizmus a kontinuitnú teóriu pod vedením známeho amerického psychológa Stefana Deutscha.
Pôsobila ako školská psychologička, kde získala skúsenosti o tom, ako rodinné a školské prostredie priamo vplýva na tvorbu psychologických vzorcov správania a bola svedkom následkov nefunkčných a toxických vzťahov na emocionálny vývoj detí a tvorbu narcistického spektra mladej generácie.
Asistovala tiež pri výsluchoch pre okresný policajný zbor, kde bola pribraná k úkonu trestného konania na posúdenie duševného zdravia vypočúvaných osôb. Aktuálne sa venuje poradenskej praxi, zameriava sa na osobný rozvoj, vzťahové vzorce správania, narcistické kontexty vo vzťahoch a aj psychogénne ochorenia vyvolané stresom.
Morgan hovorí, že väčšina jej klientov prežila toxické detstvo. Niektorí sa v dospelosti stali obeťami manipulatívnych narcistov, u iných rodinné zázemie naopak viedlo k vybudovaniu narcistických čŕt.
Tak, ako to naznačuje príklad z jej praxe, práve v detstve a rodinnom či školskom prostredí sa začínajú budovať prvé vzorce správania, ktoré si neskôr prenesieme do dospelého života.
Ak je toto prostredie toxické, nemožno sa podľa jej slov čudovať, že v deťoch pretrváva psychická nepohoda. To súvisí všeobecne s duševným zdravím.
„Dnes sa tiež častejšie diagnostikujú poruchy pozornosti. Vplyv na to môže mať aj toxické rodinné prostredie. Ak sa s niekým pohádate a idete s takou náladou do práce, tiež ste myšlienkami inde a nedokážete sa sústrediť,“ prirovnáva.
Psychologička pracovala aj s deťmi, ktorých rodičia si prechádzali náročným životným obdobím, napríklad ťažkým rozvodom.
Vysvetľuje, že ak sú doma často hádky, konflikty, či dokonca manipulácia zo strany rodičov, dieťa je pod neustálym stresom. Ak sa spojí napríklad s náročným obdobím v škole, ide o veľký psychický nátlak, ktorý môže vyústiť do problémového správania. V horšom prípade do poruchy osobnosti, napríklad aj narcistickej, či iného duševného ochorenia.
Avšak dodáva, že u niektorých detí môže ísť len o obdobie, ktoré prekonajú. Pri vážnejších a najmä pri dlhodobých problémoch môžu byť následky na psychike dieťaťa trvalé.
Situácia graduje vtedy, ak zhoršené duševné zdravie u detí ignorujú aj vo vzdelávacích inštitúciách. Ak sa problémy dieťaťa neriešia, neskôr môže byť reaktívne: „Keď je emočne vyhorené, pretože je v dlhodobom toxickom vzťahu napríklad s rodičom, môže konať reaktívne. Má taký pocit bezmocnosti, že urobí niečo, čo nie je v súlade s jeho osobnosťou.“
„Ak by dokázali školy, policajný zbor alebo súdy lepšie pracovať s týmito deťmi, nemuselo by dochádzať k toľkým nešťastiam,“ pokračuje Morgan.
Spomína napríklad januárový útok na Spiši, kde nezlyhal len jednotlivec, ale celý systém. Prokuratúra na základe posudkov navrhovala, aby útočníka ešte pred incidentom umiestnili do psychiatrickej liečebne. Okresný súd návrh zamietol.
Vedelo sa o ňom, že je nebezpečný, napriek tomu neboli prijaté nijaké preventívne opatrenia. Pár dní pred útokom sa mal vyhrážať spolužiačkam, no nikto nekonal.
Problémy mal už v škôlke. Práve to je podľa psychologičky vek, v ktorom treba v takýchto prípadoch konať.
„Dá sa to naozaj identifikovať už v rannom veku, keď sa dieťa nevie zapojiť do kolektívu a začína mať antisociálne črty. Hneď vtedy treba niečo robiť. Na strednej škole je už neskoro,“ doplnila.
Morgan študovala a žila 15 rokov v Spojených štátoch, aj preto jej je problematika útokov na školách dobre známa. Keď sa vrátila na Slovensko, v spoločnosti panoval názor, ako ona sama hovorí, že sa „to deje iba v Amerike.“
„Už vtedy som si myslela, že je len otázkou času, kedy to príde aj k nám. Na každej škole sú deti, ktoré majú duševné problémy. Na každej škole, žiaľ, existuje šikana,“ hovorí s tým, že závisí od toho, ako inštitúcie dokážu tieto problémy rozpoznať a vyriešiť.
Problém teda nastáva predovšetkým vtedy, keď škola nedokáže šikanu efektívne riešiť. Podľa jej slov obeť musí cítiť, že je niekto na jej strane a rovnako musí mať pocit, že vinník bude niesť zodpovednosť za svoje správanie.
„Na mňa sa učitelia často hnevali, že riešim každú hlúposť. Ale ja som to musela pri tej hlúposti zastaviť, aby to neprešlo do niečoho vážnejšieho. Keď deti vedia, že tam je niekto, kto to skutočne vyrieši, nemajú potrebu ísť a niekomu ublížiť,“ vysvetľuje odborníčka.
Podľa nej musí byť pre všetky deti vytvorené bezpečné prostredie s jasne nastavenými hranicami, v ktorom budú cítiť spravodlivosť a zodpovednosť. No rovnako by to malo fungovať aj v rodinách.
Psychologička Morgan sa venuje aj poradenstvu, kde s klientami okrem iného rozoberá narcistické vzorce správania v partnerských vzťahoch. Prečítajte si pokračovanie rozhovoru, v ktorom vysvetlila, ako si prenášame traumy z detstva do dospelosti, ako to môže ovplyvniť náš partnerský život a prečo niektorí nie sú schopní budovať zdravé vzťahy.
Boja sa neúspechu v škole či samoty. Celoslovenský prieskum odhalil najväčších strašiakov detí:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
