Štyri roky a 1500 filmárskych dní. Dlhé týždne, ktoré kameramani strávili na druhých najväčších horách Európy nosiac polovicu vlastnej hmotnosti na chrbte. Miestami im pritom šlo o zdravie, veď z lesa raz museli aj so strachom utekať. Výsledných vyše sto terabajtov, spracovaných v špičkových britských štúdiách a na začiatku státisíce ako investícia, s ktorou pomohol aj legendárny Zdeno Chára. Predstavujeme veľkolepý slovenský dokumentárny projekt Život v Karpatoch.
Prírodné dedičstvo starého kontinentu, ktoré sa v celkovej dĺžke približne 1400 kilometrov tiahne od Srbska až po prah Bratislavy. Karpatský oblúk je jednou z posledných svätýň prírody v Európe, ktoré do dnešného dňa ukrývajú veľké oblasti nedotknutej divočiny. Bohužiaľ, z roka na rok z nich ubúda, a to nielen na Slovensku.
O elektrizujúcej kráse, pestrej rozmanitosti a obrovskej dôležitosti tohto pohoria je nutné hovoriť, inak Európania zabudnú, prečo ho vlastne treba chrániť. S touto myšlienkou sa partia Slovákov rozhodla zhotoviť snímku svetových rozmerov, ktorá bude môcť smelo súperiť aj s najlepšími dokumentárnymi kúskami z dielní BBC či Netflixu.
Projekt Život v Karpatoch vo forme najskôr štvordielneho seriálu a neskôr celovečerného kinofilmu zachytáva obrovské množstvo príbehov z druhých najväčších hôr Európy, ktoré sa natáčali počas štyroch rokov a v štyroch rôznych krajinách. Momentálne v britskom Bristole prebieha finálna úprava a už čo nevidieť si ich budeme môcť vychutnať na plátne.
Ako prírodopisný dokument takýchto rozmerov vôbec vzniká? Koľko stojí jeho natáčanie s postprodukciou? Akými strasťami si odvážni kameramani prejdú v divočine, vydaní na milosť živlom a počasiu? Koľko toho musia so sebou nosiť v drsnom teréne? Spojili sme sa s režisérom projektu Erikom Balážom a dokumentaristom Karolom Kaliským, aby nám tieto a mnohé ďalšie otázky zodpovedali.
Písal sa rok 2017, keď dokumentárna trilógia Tajomné Karpaty z prostredia Tatier očarila Slovákov cez obrazovky našej verejnoprávnej televízie. Už vtedy sa však jej tvorcovia zamýšľali nad iným, väčším projektom. Vedeli totiž, že Tatry sú síce krásne, ale ak chcú zasiahnuť medzinárodné publikum, musia to poňať komplexnejšie.
„Ľudia vo svete skôr poznajú Karpaty ako celok, preto sme sa rozhodli točiť po celom tomto dlhočiznom pohorí a najmä v jeho rumunskom srdci, hoci Drakulu a Transylvániu tam spomínať nebudeme. Do istej miery je to aj objektívne, veď viac ako polovica rozlohy Karpát sa nachádza v Rumunsku a sú tu aj najväčšie územia nedotknutej divočiny,“ dôvodí režisér Erik Baláž pestrú množinu lokalít, kde sa natáčalo.
Jeden z najaktívnejších slovenských ekológov Erik Baláž sa narodil 27. októbra 1978 v Stropkove. Vzdelanie získal na Lesníckej fakulte Technickej univerzity vo Zvolene a svoj život zasvätil pomoci prírode, keď bol napríklad veľmi dôležitým stavebným kameňom organizácie iniciatívy My sme les a v roku 2017 získal aj populárne ocenenie Biela vrana.
Život v Karpatoch je dosiaľ jeho najväčším filmovým projektom, no skúsenosti s tvorbou filmu mu nechýbajú. Pred ôsmimi rokmi režíroval napríklad trojdielnu dokumentárnu sériu Tajomné Karpaty z prostredia Nízkych Tatier a podieľal sa napríklad aj na tvorbe snímky Vlčie hory.
Ako priznáva, spolu s kolegami sa definitívne rozhodli po mnohých prieskumných návštevách pohoria Fagaraš, ktoré ich okúzlilo svojou divokosťou. Hoci vo filmoch nájdeme aj zábery z Ukrajiny a Poľska, najviac zahraničného materiálu sa tvorcom podarilo získať práve na rumunskom území.
Je jedna vec dostať šťavnatý nápad, no vec druhá premeniť ho na realitu. Ako prvé si pri takomto projekte musíte zadovážiť adekvátnu techniku. Ak chcete cieliť na medzinárodné publikum, musíte sa riadiť pravidlami trhu, ktoré určujú medzinárodní hráči.
„Po prečítaní príručky Netflixu sme zistili, že všetky naše kamery musíme vymeniť, lebo sa dnes už požaduje 4K, Full HD nestačí. Taktiež sme potrebovali fotopasce, no klasické poľovnícke sme použiť nemohli, lebo nemajú dostatočnú kvalitu. Dali sme si preto zhotoviť štyri naše vlastné, so širokouhlým záberom, aby sme mohli natočiť zver zblízka aj s krajinou za ňou,“ hovorí Baláž, pričom spresňuje aj cifry.
„Dokopy nás technika stála tak 200-tisíc eur. Na začiatku nám veľmi pomohol Zdeno Chára, ktorý nám tie veci nakúpil a postupne mu ich splácame prenájmom,“ ďakuje režisér na diaľku investorovi so zvučným menom.
Zatiaľ čo sa vybavovala nová technika, postupne rástol aj predpokladaný scenár. Ako pán Baláž prízvukuje, vždy je potrebné dať mu nejakú logickú kostru, pričom on si vybral postup podľa ročných období. Na základe toho sa aj vypracoval plán, kedy a kde sa má ktorý príbeh natočiť, či už to boli tokajúce hlucháne v apríli, medvedia ruja v máji alebo jelenia na jeseň.
„Nepodarí sa to však za jeden rok, lebo napríklad v máji máme mnoho príbehov v rôznych krajinách a nemôžeme byť všade, musíme ísť znova ďalšiu jar. Natáčali sme až štyri roky, lebo niektoré úkazy sa dejú iba raz za dlhý čas. Napríklad bukové lesy majú veľa bukvíc iba každé tri roky, no a na toto obdobie sa viaže mnoho príbehov, ako rodenie mláďat sovy dlhochvostej, a je tak fajn mať na to aspoň dva pokusy,“ poúča a pritom zdôrazňuje aj nutnosť flexibility scenára.
„Hneď na začiatku sme dostali tip na lokalitu pri Čiernom Balogu, kde bol vtedy miliónový kŕdeľ piniek severských. Nemali sme to v scenári, no išli sme tam a máme z toho fantastické zábery a príbeh navyše,“ pochvaľuje si režisér a zároveň priznáva, že práve sloboda pri natáčaní bola dôvodom, prečo s kolegami produkuje filmy na vlastnú päsť a nie pod záštitou Netflixu či iného veľkého vysielacieho domu, hoci by tak nemuseli riešiť finančnú stránku projektu.
Až keď sú technika i scenár pripravené, môže sa vyraziť do terénu. Na štyri roky sa tak slova chopili traja dokumentaristi, ktorí dokopy strávili v karpatskej divočine okolo 1500 filmárskych dní.
Podľa Erika Baláža takmer nebolo chvíle, kedy by sa niektorý z nich nelopotil s ťažkou výbavou niekde v horách, a to ani v lete, ktoré je všeobecne v prírode najlenivejším obdobím s najhorším, príliš ostrým svetlom na točenie.
„Ja som počas tohto projektu stál za kamerou 411 dní, väčšinu z nich sólo. No ak zoberieme do úvahy aj dni, keď sa mi nič natočiť nepodarilo, a prieskumy ešte pred natáčaním, tak je to, povedzme, 500 dní v teréne a približne rovnako to majú aj moji kolegovia Adam Baštek a Jozef Fiala,“ predstavuje nám osobnú štatistiku člen kameramanského štábu Karol Kaliský, pričom nám zároveň aj priblíži drsnú prácu, ktorá je za každým dychberúcim detailným záberom na divoké zvieratá.
„Najťažšie je ťahať so sebou po horách techniku. Ja vážim 70 kíl, no s plným nákladom pred výpravou to vždy vychádzalo na 115 až 120. Brávam so sebou robustný statív, teleobjektív na lyžinách, ďalekohľad a veci na prespanie. Na chrbte 120-litrový batoh, niekedy ešte na bruchu menší s kamerou. Spávali sme v spacáku na nafukovacej karimatke. Stan je zbytočne ťažký a objemný, ako ochranu pred dažďom či snehom so sebou nosíme celtu,“ odrecituje Kaliský, pričom nezabudne ani na jedálniček.
Karol Kalsiký je rovesníkom Erika Baláža a jeho bývalý spolužiak na Lesníckej fakulte Technickej univerzity vo Zvolene. Ani on po škole nestrácal čas a ako milovník prírody robil všetko preto, aby ju chránil, či už to bolo jeho prácou na správe TANAP-u alebo účasťou na najrôznejších iniciatívach a projektoch.
Zároveň sa stal profesionálnym fotografom a filmárom so zameraním na divokú prírodu. S Erikom Balážom spolupracoval na tvorbe dokumentov Vlčie hory aj Tajomné Karpaty.
„Kedysi som so sebou brával sto rožkov, no časy sa už zmenili. Teraz už nejem pečivo a nosím vďaka tomu so sebou výrazne menej. Väčšinou je to tak 5 - 6 kíl potravín na jednu výpravu a k tomu nejaké štyri litre vody, ktorú si však naberiem cestou z potoka. Jem tak dvakrát za deň, skrátka čo najmenej, aby som to vládal odniesť,“ dodáva.
Okrem výbornej kondície musí byť kameraman aj pripravený čeliť vrtochom horského počasia, pričom niekedy mu môže ísť aj o zdravie. Pán Kaliský to zažil počas svojej najdlhšej výpravy v teréne, keď sa v pralese vo Faragaši jedenásť dní pokúšal pod vedením experta Martina Mikoláša natočiť tokajúce hlucháne.
„Zaskočila nás snehová búrka a napadlo asi meter snehu. Pod váhou snehovej periny sa začali lámať konáre, miestami aj celé stromy, a museli sme z toho lesa doslova utekať, aby nás tam tie stromy nezavalili,“ hovorí Kaliský, ktorý už v kariére s kamerou utekal aj pred snehovou lavínou. Tokanisko hlucháňov však našiel.
„Objavenie rumunských hôr bolo pre mňa takým návratom do detstva, lebo kedysi som v Nízkych Tatrách v podobných smrekových pralesoch chodil hlucháne pozorovať. Za posledných dvadsať rokov však u nás tieto vzácne horské lesy zdevastovala intenzívna ťažba dreva a tieto oblasti, žiaľ, takmer zmizli,“ spomína so starosťou v hlase.
Keď sa však kameramanovi podarí do hôr vyniesť všetku techniku a uniknúť nebezpečenstvám živlov, stále sa jeho starosti nekončia. Ďalšou vecou, ktorú musí mať v malíčku, je napríklad kontrola vetra či schopnosť nájsť si perfektný úkryt, aby celá jeho námaha nevzišla na zmar.
„Pri väčších zvieratách to je najmä o tom nájsť si miesto, ktoré by mi umožňovalo zostať proti vetru, aby ma nezacítili, a pohybovať sa podľa toho, ako fúka. Naproti tomu, pri točení vtákov je určite dôležitejšie dobre sa zamaskovať a zostať bez pohybu,“ rozdáva tipy majster svojho remesla Kaliský a v téme ho doplňuje aj kolega Baláž.
„Ak vás napríklad medveď zacíti, naruší to jeho prirodzené správanie a potom už nemá ani zmysel ho točiť. Pri zvieratách s naozaj dobrým čuchom musíte točiť z úkrytu a z diaľky aj sto metrov. Viac však nie, lebo potrebujete tie detaily. My sme sa snažili vyhýbať rúbaniskám a točiť v tých pravých pralesoch, vtedy je to ešte ťažšie. Máme preto veľkú radosť, že sa nám podarilo zachytiť skvelé zábery rysov alebo aj tzv. zubrej škôlky,“ hovorí režisér projektu.
Po štvorročnom úsilí sa napokon tímu podarilo získať dostatok záberov zo všetkých ročných období, keď v celku natočili vyše sto terabajtov záznamu. Momentálne už prebieha postprodukcia pod drobnohľadom pána Baláža v špičkovom britskom štúdiu Films at 59.
Ako hovorí, u nás totiž nie sú štúdiá, v ktorých pracujú ľudia špecializujúci sa len na prírodopisné dokumenty. Tento žáner si žiada špecifickú prácu, od strihu až po výrobu zvukov prírody pri záberoch z veľkej diaľky.
„Už len to dovyrobenie zvuku pre všetkých päť dokumentov bude stáť tak 50-tisíc. Celkovo bude postprodukcia stáť okolo 300-tisíc. K tomu už spomenutá technika, cestovné, naša pláca za stovky odpracovaných hodín počas štyroch rokov a máme finálnu sumu na výrobu nejakých 800-tisíc eur,“ zráta všetky náklady na záver nášho rozhovoru Baláž, ktorý počas natáčania stihol aj napísať knihu Smrť stromu.
View this post on Instagram
Pôvodne chceli Erik Baláž a jeho kolegovia časť z finálnej čiastky zaplatiť už z predpredaja. To však nevyšlo, lebo v dôsledku pretlaku filmov z posledných rokov je na trhu kríza, ktorá zasiahla aj ich distribútora.
Postprodukciu sa im však darí dofinancovať aj vďaka príspevkom ľudí, ktorým nie je osud Karpatov a ich fauny a flóry ukradnutý. Výsledné veľdielo štvorročného snaženia Slovákov by sme mohli vidieť už v lete.
Pozrite si reportáž o uvoľňovaní pravidiel ochrany prírody.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
