Život plynie veľmi rýchlo, ľudia majú strach z budúcnosti a svet sa zmieta vo vojnových konfliktoch, hovorí gréckokatolícky pomocný biskup bratislavskej eparchie Milan Lach. Aj z týchto dôvodov je podľa jeho slov nádej potrebná viac než kedykoľvek predtým. Nádej, ktorej tvorcami by sme mali byť aj my. A to práve počas Vianoc.
Rodina, pokoj a láska. Tri slová, ktoré definujú najkrajšie sviatky v roku. Vianoce však môžu byť pre mnohých ľudí bolestivé a náročné.
Aj pomocný biskup gréckokatolíckej bratislavskej eparchie Milan Lach, ktorý je kňazom už skoro 25 rokov a z toho šesť rokov pôsobil ako biskup v americkom štáte Ohio, sa stretáva s tými, ktorých trápia napäté rodinné vzťahy či neistota a strach z budúcnosti.
V rozhovore sa dočítate:
Ako budete tráviť tohtoročné Vianoce?
Tieto Vianoce budem tráviť s naším biskupom Petrom Rusnákom a s našimi spolupracovníkmi a veriacimi predovšetkým na bohoslužbách v katedrálnom chráme pri Ondrejskom cintoríne, ale aj na Eparchiálnom úrade v Bratislave. Vianoce sú pre mňa radostnou oslavou narodenia Ježiša Krista, ktorý prišiel na zem kvôli nám, aby nás oslobodil z moci hriechu a zla.
Vianoce sú sviatkami pokoja, vy kňazi však máte počas týchto sviatkov viac povinností, ktoré sú spojené aj s vianočnými prípravami. Ako ich prežívate?
Za tie roky my kňazi už vieme, čo nás asi čaká. Pred Vianocami viac spovedáme veriacich. Je to čas, kedy ľudí zmierujeme s Bohom, povzbudzujeme ich a udávame im smer – milovať a odpúšťať.
K tomu zmyslu našej viery – kresťanstva, tým je narodenie Pána Ježiša, Vianoce pre nás sú sviatkom oslavy príchodu Boha – narodenia Božieho Syna Ježiša Krista, nádeje a lásky na svet. Tento svet potrebuje lásku a milosrdenstvo. Potrebuje aj nádej. A to je dôležité, aby sme to v týchto dňoch ľuďom pripomínali a povzbudzovali ich. Aj vďaka tomu môžeme urobiť ľuďom krajšie Vianoce. To je naše povolanie a zmysel nášho života.
Naše príhovory, homílie a samotné slávenia – to všetko dotvára atmosféru, ktorá ľuďom a rodinám má pomôcť a odhaliť podstatu, prečo Boh prichádza na svet. Aby nám dal nádej. Aj napriek tomu, že vidíme okolo seba vojny a napätie, tak on ako malé chudobné dieťa prináša nádej a riešenie. Prišiel nás oslobodiť z moci hriechu. A to je veľmi dôležité počuť v dnešnej dobe. Bez ohľadu na to, či je niekto veriaci alebo neveriaci.
Je nádej potrebná viac ako kedykoľvek predtým?
Samozrejme. My sme nikdy nezažili vojnu tak blízko nás ako teraz v susednej Ukrajine a v takom rozsahu. Ubehlo skoro 80 rokov od konca II. svetovej vojny, to znamená, že aj staršia generácia o tom vie len na základe rozprávania svojich rodičov. My nepoznáme hrôzy vojny a to, čo počúvame a čítame dnes z Ukrajiny či z Pásma Gazy, je niečo strašné.
Práve o to viac potrebujeme mať nádej a sami máme byť tvorcami nádeje. Mali by sme byť tými ľuďmi, ktorí vysielajú istý signál – má to zmysel, má zmysel žiť a pozerať sa na veci do budúcna s víziou, ktorou pre nás kresťanov je večný život, ktorý nám daruje to malé dieťa Ježiš v Betleheme.
Gréckokatolícki kňazi sa môžu ženiť pred kňazskou vysviackou, teda mnohí vaši spolubratia majú rodiny. Vnímate rozdiel, že ženatí kňazi prežívajú Vianoce inak?
Každý kňaz, či už ženatý alebo celibátny, je povolaný, aby svoju službu vykonával s rovnakým plným nasadením. Skôr to prežívanie v osobnej rovine je iné – ženatý kňaz trávi Vianoce s manželkou a deťmi vo rodinnom kruhu, ak nie je práve na bohoslužbách, ale to nevylučuje fakt, že aj slobodný, celibátny kňaz môže tráviť Vianoce so svojou rodinou – so svojimi rodičmi alebo súrodencami. Každý je niekde zasadený, aj keď možno iným spôsobom, ale každý chce Vianoce prežiť s tými najbližšími.
Niekoľko rokov ste pôsobili v USA. Prežívajú tamojší kresťania Vianoce iným spôsobom?
Majú menej štátnych sviatkov či dní pracovného pokoja ako my na Slovensku. Na Vianoce majú len jeden deň voľna – 25. decembra. Snažia sa však aj tento deň prežiť slávnostne. Výzdobu majú všade už mesiac predtým a aj pre nich je to veľký sviatok.
Pre tých, ktorí vieru nepraktizujú, sa tento sviatok dostáva skôr do komerčnej sféry, to znamená veľa nákupov a po Vianociach zasa veľa výpredajov. Celé to je zacyklené a čo je najviac smutné, je to, že vianočné sviatky sa začínajú aj končia pre mnohých v obchodoch a v materiálnom vyžití.
Avšak aj v USA gréckokatolíci slávia sviatky v chrámoch a v kruhu svojich blízkych.
Sú však aj pre nich Vianoce o rodine?
Pre nich viac znamená Deň vďakyvzdania koncom novembra. Aspoň ja som to tak vnímal. Práve vtedy sa stretávali celé rodiny, cestovali cez celé Spojené štáty, navštevovali sa, no na Vianoce už menej. Ale je to spôsobené aj tými voľnými dňami, ktoré som spomínal. Počas Dňa vďakyvzdania mohli byť spolu aj tri, štyri dni, takže aj týmto je to veľmi podmienené.
Vytláča konzumný spôsob života a komercia vieru a kresťanstvo?
Môžu vytláčať, ale neznamená to, že by mali a musia. Samozrejme, závisí to od každého jedného z nás – ako si stanovíme tie najdôležitejšie veci vo svojom živote. Ak sa pre mňa stanú Vianoce sezónou nákupov a akcií, tak, samozrejme, že vytlačia vieru do úzadia.
Viera musí byť neustále živená osobnou modlitbou. A keď ju živíme, tak vieme aj k materiálnym veciam zaujať svoj správny postoj. Je to však skúška. Denne by sme sa mali pýtať sami seba, čo je pre nás najdôležitejšie, komu veríme a prečo? O tom to je – o neustálom kladení tejto otázky.
Aké posolstvo Vianoc sa vytráca alebo upadá do zabudnutia?
Ja si myslím, že posolstvo Vianoc sa nikdy nevytratí. Pokiaľ bude na svete len jeden kresťan, jeden veriaci, on toto posolstvo bude svojím svedectvom života odovzdávať ďalej. Môže byť zatláčané do úzadia, ale to, že Ježiš prichádza na svet ako bezbranné malé dieťa, je fakt, ktorý sa nedá vymazať z dejín. Je to o tom prístupe. Možno kresťanov v budúcnosti bude menej aj tu na Slovensku, ale to neznamená, že to znehodnocuje hodnotu vznešenosti a veľkosti Boha, ktorý prichádza a chce, aby sa narodil v našich srdciach.
Už sme sa rozprávali o rodine, no pre niektorých je práve uvedomenie, že Vianoce sú o rodine, náročné a ťaživé. Ako by sa mali rodiny a ľudia spájať, ako by si mali hľadať cestu, pokiaľ majú medzi sebou nezhody alebo odlišné názory, nerozprávajú sa alebo nestretávajú?
Najdôležitejšie je začať v rodinách hľadať cestu k sebe naspäť. Rodinné puto je to najpevnejšie a malo by držať pospolu aj celú spoločnosť. Odstraňovať prekážky, ktoré im v tom bránia. Rodinní príslušníci by mali chcieť byť spolu, zmieriť sa, odpustiť si, poprosiť o prepáčenie. To sú v súčasnosti hodnoty, ktoré potrebujeme.
A nielen my jednotlivci, ale celá naša spoločnosť. Celá spoločnosť je rozjatrená a rozbúrená práve preto, lebo v základných bunkách – rodinách, sa nepraktizuje odpustenie a láska, hľadanie ciest naspäť. A rovnako nielen odpustiť iným, ale vedieť odpustiť aj sebe. Pre rodinné dedičstvo sa hnevajú na seba súrodenci alebo deti s rodičmi sa nerozprávajú. Je mi z toho do plaču. Veď nič z tohto sveta si nevezmeme po smrti so sebou.
Je to však aj o práci na sebe. Každý si musí uvedomiť, že je potrebné zmeniť aj svoj postoj. Je to vzájomné. Nemôžeme to vyžadovať len od iných, ale predovšetkým musím začať ja od seba. Často riešime iných ľudí, ale my musíme riešiť seba, v akom stave som ja. Možno aj to je také pokušenie k úniku a úteku od seba, keď sa zaoberáme ostatnými ľuďmi.
Žijeme rýchle životy, stále sa niekam ponáhľame, ako spomaliť aspoň počas Vianoc?
Rozhodne nám urýchľujú naše životy sociálne siete či iné moderné technológie. Preto by som odporúčal dať si od nich detox a odložiť počas Vianoc mobil a siahnuť radšej po dobrej knihe či po spoločenskej hre.
To by trošku mohlo pomôcť, aby sme dokázali aspoň v tomto čase vnímať ľudí, ktorí vedľa nás žijú. Ja som počul o moderných technológiách, že nám pomáhajú prekonávať v súčasnosti obrovské vzdialenosti a nadväzovať kontakty s ľuďmi na druhej strane zemegule, ale v tom istom čase zabúdame na ľudí, ktorí sedia pri nás, a o ktorých nemáme záujem.
Možno budú tento rozhovor čítať aj ateisti, máte posolstvo aj pre nich?
V dnešnej dobe každý v niečo verí. Ateistov ako takých je veľmi málo. Posolstvo? Nech sú dobrými ľuďmi. Anjeli pastierom v noci pri narodení Ježiša ohlasovali: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“ Táto radostná zvesť o narodení Spasiteľa sveta patrí všetkým ľudom dobrej vôle, nielen veriacim.
Chodí do chrámov menej ľudí ako pred 20 rokmi?
Voľakedy bolo viac ľudí, dnes sa rodí menej detí a mnoho mladých odišlo do zahraničia a už sa nevrátili. Takže možno áno, chodí menej ľudí, ale treba hľadať dôvody. Samozrejme, niektorí aj prestali chodiť do chrámu. Jednoducho žijeme v dobe, ktorá dáva človeku slobodu a mnoho iných možností ako využívať svoj voľný čas a my kňazi sme povolaní k tomu, aby sme hľadali stratené ovečky a ľudí, ktorí sa od cirkvi vzdialili pre nejaké dôvody. Pápež František nás k tomu stále povzbudzuje.
Aké sú najčastejšie dôvody?
Hlavne ak kňaz povedal dotyčnému niečo napríklad pri svätej spovedi, čo sa toho človeka dotklo. Môže to byť naše správanie, náš nesprávny prístup – ako sa my kňazi správame k ľuďom. Potom je to však aj strata viery či naša vlažnosť vo viere. Viera rastie modlitbou, a pokiaľ sa človek prestane modliť, tak viera upadá, až sa nakoniec úplne stratí.
Ďalej to môže byť sekularizmus a materializmus. Aj tie môžu byť dôvodom straty viery. Veľa ľudí prestalo chodiť do chrámu počas pandémie, kedy sledovali bohoslužby v televízii alebo online doma a už viac nechodia. Asi by bolo zaujímavé opýtať sa samotných ľudí, prečo nepociťujú potrebu chodiť do chrámu.
Kto je dnešný veriaci Slovák a ako sa jeho vnímanie sveta posunulo?
Ťažko je mi odpovedať na túto otázku. Viac-menej vieme, že do kostolov chodí pravidelne asi 20 až 30 percent katolíkov, v Bratislave údajne len 2 percentá. Dnešný človek inak vníma vieru, mnohí mladí už ani nevedia, že aj kresťania na Slovensku boli prenasledovaní pre vieru.
My gréckokatolíci sme nemohli mať prakticky 40 rokov od roku 1950 verejné inštitúcie, vlastného biskupa či vlastný kňazský seminár. Boli sme však od roku 1968 tolerovaní a Božské liturgie sa slúžiť mohli. Mnoho mladých to však berie ako rozprávku alebo niečo vymyslené. Je tu veľký posun a toho sa bojím. Je tu strata historickej pamäti. História sa opakuje a toho sa obávam. Nesmieme dopustiť tie isté chyby.
Sme stále veriaci národ?
Čísla hovoria o tom, že formálne áno, ale ja si to osobne nemyslím, pretože spoločenská prax ukazuje niečo iné. Veriaci národ znamená, že viera sa premieňa a prejavuje aj v živote spoločnosti a vidíme, ako situácia u nás vyzerá – rozdelenie a napätie, vzájomná neúcta a podobne.
Myslím si, že máme čo robiť. Potrebujeme urobiť sebareflexiu a potrebujeme niečo robiť s našou vierou, aby to nebolo len naše presvedčenie, ale aby mala dosah aj na verejnosť. To sa týka mnohých rozhodnutí, ako hľadáme pravdu, ako sa k pravde dokážeme postaviť, či sa vieme ospravedlniť – nebáť sa povedať prepáč, odpusť. Kde to počujeme na verejnosti? Počuli ste, aby nejaký verejný predstaviteľ povedal verejne druhému politikovi odpusť, prepáč?
Je odpustenie cesta k dobru, dobrosrdečnosti alebo empatii voči druhým?
Áno. Rozhodne áno. Odpustenie má veľkú hodnotu, lebo vďaka nemu zadržiavame a zastavujeme zlo. Neodpustením sa zlo šíri veľmi ďaleko. Dôsledkami neodpustenia sú vojny vo svete.
Ako sa pozeráte na nenávisť na internete?
Ježiš Kristus nenávisť definitívne odsudzuje. Je to prejav vnútorného sveta človeka. To, čo prežíva vo svojom vnútri, to dáva aj navonok. Z plnosti srdca hovoria ústa. Aj nenávisť, ktorá sa prejavuje na sociálnych sieťach, na internete a na verejnosti ukazuje veľkú vnútornú zranenosť ľudí.
To sú zranení ľudia, ktorí nemajú v sebe vysporiadané veci. Ja ich neodsudzujem, nie som na to, aby som súdil, ale ukazuje mi to so smútkom, že mnohí v domnení, že riešia svoju situáciu, tak atakujú iných a to nie je riešenie. My potrebujeme každý sám v sebe hľadať riešenie prijať seba, vedieť si odpustiť, ako som už povedal. Aj keď to je najťažšie – vedieť odpustiť sebe samému a prijať, že môžem zlyhať, pretože aj to je ľudské.
S príchodom technológií a sociálnych sietí, ako sa zmenili vaše kázne? Ako sa tomu prispôsobila cirkev?
Počas pandémie sme naživo vysielali bohoslužby a COVID-19 nám ukázal, že cez streamovanie bohoslužieb máme väčší ambient veriacich. Keď pozeráme počas bohoslužieb do kamery, tak nevieme, koľko ľudí na YouTube nás sleduje.
Vtedy sme sa začali dostávať do obývačiek mnohých ľudí a vďaka tomu sme mali a stále máme väčší dosah na ľudí. Hlavne pre starších ľudí je to veľmi dobré. Mladým však odporúčam, aby prichádzali na bohoslužby do chrámov. Technológie a sociálne siete teda môžu veľmi napomôcť v ohlasovaní Evanjelia, ale technológie a sociálne siete však nikdy nenahradia osobný vzťah človeka.
Hľadáte na sociálnych sieťach aj inšpiráciu na svoje kázne?
Ja osobne ani veľmi nie. Občas sa to stane, ale skôr sa sústredím na svoje zdroje. Keď ma však zaujme nejaký článok, príbeh alebo poznatok, rád ho zakomponujem aj do kázne.
Čo ľudí v súčasnosti najviac trápi?
Trápi ich veľké napätie medzi ľuďmi, v rodinách, medzi partnermi či v manželstvách. Ľudia prežívajú strach z budúcnosti, neistotu, a to hlavne mladí ľudia. Toto vidím ako dosť vážny problém. Mnoho detí veľmi trpí rozvodmi svojich rodičov. Mnohí mladí ľudia sa nevedia prijať, ako vyzerajú a podobne. Odpoveďou na tento strach a neprijatie môže byť a je práve viera v Boha.
Tá viera dokáže ľuďom pomôcť, v tom, že nie sú v ťažkostiach sami, že Boh ich miluje. Ľudia však majú dnes veľmi veľa informácií a často hľadajú nesprávne, sú dopletení, veria konšpiračným médiám a chýba im kritické myslenie. Nevedia si správne vyhodnocovať informácie a posúdiť to, čo je správne a pravdivé.
Keď sa rozprávam s mladými ľuďmi s duševnými problémami a psychológmi, tak najviac zaznievajú problémy spojené s pocitom samoty, osamelosťou, z čoho plynú aj depresie a úzkosti. Vnímate aj vy, že sa ľudia izolujú a vytráca sa komunitný život?
Áno. Tento jav vnímam aj ja a je veľmi častý a šíri sa. Prvou príčinou sú sociálne siete, ktoré to ešte viac umocňujú. Mladí sa veľmi izolujú pri svojich mobilných telefónoch, preto by som aj radil, hoci to môže znieť čudne, že čím menej technológií používať, tým lepšie. A musím poznamenať, že sa to netýka len mladých.
Mali by sme vyhľadávať osobný kontakt, osobné vzťahy, obnovovať kontakty a kamarátstva, chodiť von, viac športovať, ísť do prírody alebo do kaviarne. Ale hovorím, že veľa robí aj viera v Boha. Dvere do chrámu sú otvorené pre všetkých. Nemôžeme tvrdiť, že je to len pre vyvolených. Chrám a bohoslužba je pre každého. Nebojte sa prísť a prosiť aj kňazov o pomoc, keď si neviete rady.
Chyba kresťanov je aj tá, že máme málo porozumenia pre ľudí, ktorí sú istým spôsobom mimo komunity alebo sú vzdialení od cirkvi. Mali by sme ich viac pozývať, integrovať, začleňovať. V Spojených štátoch aj v katolíckej cirkvi to takto robia a darí sa im to.
Mnoho ľudí dnes neverí tomu, že Boh miluje každého človeka. Aj toho, ktorý nechodí do chrámu, aj nepokrsteného, aj toho, ktorý má ťažký život. A o tom sú Vianoce. Boh prichádza na svet zlomiť moc hriechu, položiť svoj život a vstať z mŕtvych za každého jedného človeka.
Z toho opačného pohľadu. Občas zaznieva, že do chrámu chodia ľudia, ktorí nevedú kresťanský život, ale sedia „v prvej lavici“.
Tak hlavne do chrámu treba chodiť kvôli sebe, pretože ja verím, že mne počúvanie Božieho slova, prijímanie Eucharistie a komunita veriacich pomáha k tomu, aby som bol lepším človekom. Je ľahké poukazovať na iných, ale treba sa starať najprv o seba. Pripúšťam, že potrebujeme aj my kresťania robiť lepšiu sebareflexiu.
Veľa sa rozprávate s ľuďmi, viete povedať príklad alebo príbeh z vášho okolia, kde vidíte posolstvo Vianoc v súčasnej dobe?
V posledných dňoch som videl takú dobroprajnosť, keď ma jeden známy oslovil s tým, že by chcel pomôcť finančne nejakej chudobnej rodine. Nechcel, aby niekto vedel jeho meno. Pýtal ma kontakt na niekoho v núdzi, komu by to pomohlo.
Keď toto človek počuje, tak si vraví, že toto je prejav skutočnej viery, lebo tie peniaze mohol použiť niekde inde, mohol ísť na nejakú dovolenku s rodinou, ale rozhodol sa pomôcť neznámym ľuďom. Toto je veľká vec v dnešnej dobe – podeliť sa s tým, čo mám.
Nejde len o materiálne veci, ale deliť sa aj o čas. Tráviť čas s niekým, kto možno pre nás nie je zaujímavý a nemáme z neho úžitok, ale je to prejav lásky, lebo ten človek je sám a cítime, že ten čas chce tráviť s nami.
Alebo keď vám ľudia povedia, že sú vám vďační za váš čas, tak to je veľká vec. Ľudia si uvedomujú, že čas je vzácnosť. Nebojme sa doslova mrhať svojím časom pre iných. Hoci len ich vypočuť. Lebo nevieme, či človek, s ktorým sa rozprávame, nebude z toho stretnutia žiť a keď bude v ťažkej chvíli, môže mu to pomôcť urobiť krok vpred. Prostredníctvom týchto nebadaných, tichých, nepoznaných a malinkých momentov prichádza aj skrze nás Kristus k druhému človeku.
Rím sa pripravuje na Jubilejný rok 2025, ktorý štartuje 24. decembra. O čo presne ide?
Ide o udalosť, ktorá je v katolíckej cirkvi raz za 25 rokov. Volá sa jubilejný, podľa slova jubilaré – jubileum, čo u židov znamenalo čas odpustenia, kedy sa majetky v zálohu alebo v dlžobách vracali ľudom naspäť, či otroci sa vracali na slobodu. Jubilejný rok je rokom zmierenia a obrátenia, solidarity a oddanosti spravodlivosti v službe Bohu a svojim bratom a sestrám.
Pápež Bonifác VIII. v roku 1300 zaviedol jubilejné roky a opakujú sa každé štvrťstoročie dodnes. Je to jedinečná udalosť, kedy je možnosť putovať do Ríma.
Dôležitým znakom Jubilejného roka sú odpustky, ktoré „vyjadrujú plnosť Božieho odpustenia, ktoré nepozná hranice“, prostredníctvom sviatosti zmierenia a prejavov lásky a nádeje. Pápež František otvorí 24. decembra v Bazilike svätého Petra svätú bránu, aby ňou pútnici mohli prejsť. Putovanie nám pripomína, že sme len pútnici na zemi a nie sme tu doma.
Pravým domovom veriaceho kresťana je Božie kráľovstvo v nebi, ktoré sa však začína už tu na zemi. Možno aj to je čas reflexie v živote cirkevnom alebo osobnom každého jednotlivca. Je to príležitosť a výzva Svätého otca, aby sme nádejou žili aj v našich životoch.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
