Na Slovensku sa nestupňuje iba domáce násilie a jeho brutalita, ale aj miera tolerancie. Väčšina Slovákov si myslí, že žena má zostať s mužom, ktorý útočí na ňu alebo na dieťa. Zmeniť verejnú mienku je beh na dlhé trate. Čo sa však musí stať, aby ľudia túto tému začali vnímať inak a jednoznačne sa postavili na stranu žien a detí?
Najnovší prieskum o vnímaní násilia ukázal, že Slováci ho v partnerských vzťahoch tolerujú bez ohľadu na to, či je fyzicky ubližované žene alebo dieťaťu.
Podľa riaditeľky Aliancie žien Slovenska Kati Farkašovej sa táto krivka udržuje už dlhodobo na veľmi vysokej úrovni.
„Dvadsaťdeväť percent obyvateľov si myslí, že žena by mala odísť po prvom fyzickom násilí. Znamená to, že 71 percent je presvedčených, že by mala zotrvať. Ak sú v partnerstve deti, tak je tá tolerancia ešte vyššia. Až 77 percentám ľudí neprekáža, že deti žijú v násilnom prostredí,“ prezradila.
Z toho jej vyplýva a konštatuje, že 71 až 77 percent Slovákov násilie zrejme prijíma ako normu, no tieto postoje i presvedčenia ovplyvňujú atmosféru v spoločnosti.
V prípade fyzického útoku, kde sú v domácnosti dve malé deti, súhlasí s odchodom od partnera iba 23 percent ľudí.
„U nás sa stále zdôrazňuje ‚tradičná rodina‘. K nej už celé storočia máme mnohé porekadlá: ‚Čo sa doma navarí, to sa doma zje. Dobrá žena pod svoje sukne všetko skryje. Muž je hlava rodiny. Keď zbiješ ženu, ona už vie prečo.‘ U nás tradične dieťa ešte nie je človek a rozhodujú zaň dospelí. A dieťa bez otca má len polovičnú hodnotu, lepší je zlý otec ako žiadny otec. Nehovoriac o všeobecne nekvalitnej výchove,“ odôvodňuje štatistiky Farkašová.
Iniciatíva registruje viac násilia na ženách v obciach a príčinou je okrem tradícií aj ich nositeľka - Cirkev, ku ktorej sa ženy veľmi často utiekajú ako k opore. „Toto je v obciach viditeľnejšie ako v mestách a súčasne je to viac téma, o ktorej sa tam nehovorí,“ tvrdí.
Z prieskumu však vyplýva aj to, že až štvrtina Slovákov si myslí, že žena by mala tolerovať verbálne útoky na dennej báze. Mnohí však netušia, že za tento typ útokov sa považuje aj zosmiešňovanie či ponižovanie a nemusia mať len vulgárny podtón.
„Verbálne násilie je psychické násilie, ktoré je počuť – hlasný prejav, krik, nadávky. Vo všeobecnosti je psychické násilie ženami vnímané ako horšie, keďže nemá začiatok ani koniec a je to stav. Muž ženu kritizuje, poučuje, označuje sa neschopnú a hlúpu, ktorá nič neznamená, uráža ju a ponižuje a to aj pred deťmi,“ priblížila Farkašová.
Žena, ktorej je ubližované, dlho s násilníkom v partnerstve vydrží a dôvodov je viacero. „Často nemá kam odísť, nemá vlastné prostriedky, hľadá chybu u seba. Až keď sa násilie dotýka priamo detí, žena väčšinou mení názor na vinníka a príčinu násilia. Málokto si uvedomuje, že už život v násilnom prostredí je psychickým násilím s vážnymi často aj celoživotnými následkami,“ priblížila Farkašová.
Násilný vzťah rodičov môže deti poznačiť navždy. „Deti si z takéhoto prostredia odnášajú traumu. Uvedomia si to v dospelosti v podobe neschopnosti komunikovať, nadväzovať kontakty a utvárať vzťahy, nedostatku sebaúcty, sebadôvery, neschopnosti postaviť sa za svoje potreby a práva. Majú problémy ovládať najmä negatívne emócie,“ poznamenala.
Podľa Farkašovej chlapci môžu v otcovi vidieť vzor, ako si získať výhody a dievčatá sa prikláňajú k matke, osvojujú si podriadenú bezpečnú úlohu. A hoci si hovoria, že si nikdy nezoberú násilníka, často sa im podarí práve to. „Aj v potenciálne dobrých partnerských vzťahoch môžu mať vážne problémy, pretože v ňom nepoznajú pocit bezpečia, dôvery a spolupráce,“ doplnila.
Ľudia, ktorí sa s násilím stretli v detstve, zažívajú násilie vo svojich vlastných vzťahoch až dvakrát častejšie. „Je to v prvom rade príklad rodičovského vzoru, sociálneho učenia, jednoducho takto sa naučili a pozitívne vzory, aké by videli v iných rodinách, vlastne nevedia opakovať,“ odôvodňuje Farkašová.
Veľa žien sa bojí odísť. „Aj napriek násiliu partnera milujú a veria mu, keď im opakovane tvrdí, že on ju len vychováva a robí to v jej záujme a pre rodinu.“ vraví.
Žena tiež môže byť závislá aj od dobrých chvíľ, ktoré sú v každom vzťahu, ho aj malé a krátke. Práve tie jej môžu dávať nádej, že veci sa môžu zmeniť. „Na Slovensku navyše, žiaľ, platí, že aj násilník môže byť dobrým otcom a žena ho deťom nechce brať, podotkla Farkašová.
Jedným z problémov na Slovensku je aj prístup polície. Mnohé ženy policajtom nedôverujú, prípadne aj samotní policajti ženy odhovárajú od trestného oznámenie. Podľa slov odborníčky sú špecifickým problémom násilní policajti alebo bývali policajti.
„ Aj policajti sú ľudia a stretli sme sa s dobrými a chápajúcimi, dokonca vzdelanými o násilí a jeho prejavoch, ale sú aj policajti nečinní a falošne solidárni s násilníkom,“ hovorí o skúsenostiach z praxe.
Farkašová tvrdí, že mladé ženy ťažšie vedia rozpoznať hranicu násilia. „Máme veľa žien, ktoré majú znížený prah citlivosti na násilie a to práve preto, že vyrástli v komunitách, kde bolo násilie bežným javom - denne ho videli a nebolo ojedinelým zjavom, ale normou,“ objasnila.
Podľa jej slov, keď žena na treťom rande dostane od nápadníka facku, príde aj na štvrté. Z tohto príbehu sa často rodí veta, ktorú v poradni počúvajú: „Dlhé roky som dúfala, že sa zmení.“
A ako môže obetiam pomôcť okolie? Farkašová hovorí o viacerých spôsoboch. „Ovplyvňovať spoločenské povedomie a väčšinové postoje k násiliu, mať dostatočnú podpornú sieť od štátu, napríklad, aby bolo viac poradní, SOS liniek, bezpečných ženských domov či sociálnych bytov,“ vysvetľuje.
Zmeniť verejnú mienku je však beh na dlhé trate. „Aj my, odborníčky a odborníci by sme uvítali radu, nápad a neutíchajúci záujem o túto tému. Veľmi dobré by bolo, keby predstavitelia štátu, začali považovať násilie na ženách a ich deťoch za jeden z ústredných problémov slovenských rodín,“ priznala Farkašová.
Spolu s ďalšími ženskými organizáciami viedli niekoľko kampaní, 30 rokov majú SOS linku a odbornú poradňu, preložili odbornú literatúru, vzdelávali a publikovali. Dokonca nakrútili niekoľko krátkych filmov o násilí vo vzťahoch. „Stále je to však viac na úrovni jednotlivca a malo by byť na úrovni štátnych inštitúcií a vlády ako takej,“ hovorí otvorene.
Násilia však v partnerských vzťahoch neustále pribúda a je čoraz brutálnejšie. Niektoré útoky sa končia, žiaľ, tragicky. „Násilia je na Slovensku trestuhodne veľa. Násilie na najvyšších miestach aj mimo rodín a v medziľudských vzťahov. Ale zastaviť násilie, najmä jeho akútne prejavy, môžu naozaj len príslušníci polície, prokuratúra, súdy. Taktiež je dôležité, aby spoločnosť vedela o potrestaní násilníka,“ uzavrela Farkašová.
Prípadov nebezpečného prenasledovania pribúda. Vyhrážky nie sú jediný dôvod, prečo sa obete boja prehovoriť:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
