Segregácia a diskriminácia vo vzdelávaní detí z marginalizovaných rómskych komunít je na Slovensku témou už dlhé roky. Napriek viacerým snahám a opatreniam zo strany štátnych inštitúcií problém naďalej pretrváva, čo potvrdzujú aj najnovšie zistenia Školskej štátnej inšpekcie. Treba si však uvedomiť, že dôležitý je aj prístup samotnej spoločnosti. Navštívili sme komunitné centrum, ktoré je pozitívnym príkladom toho, ako k problematike pristupovať.
„Veľmi ste mi chýbali,“ objíme 13-ročný chlapec pani Silviu Václavovú, sociálnu pracovníčku komunitného centra v Plaveckom Štvrtku. Centrum sídli neďaleko tamojšej rómskej osady a poskytuje sociálne služby orientované na marginalizované rómske komunity. Doobeda sa venujú sociálnemu a kariérnemu poradenstvu pre dospelých, poobede sa k nim chodia hrať a vzdelávať deti.
Každodenná realita Rómov z osád a vylúčených komunít je od tej našej veľmi odlišná. Ich štartovacia čiara je niekde úplne inde. Často nepoznajú svet, v ktorom žijeme my. Narodili sa do generačnej chudoby, do podmienok, z ktorých je takmer nemožné vymaniť sa. Nemajú na to nástroje, nepoznajú spôsoby.
Napriek tomu od nich chceme, aby sa hladko zaradili do spoločnosti, systému a prispôsobili sa. Pritom zabúdame na to, že potrebujú aj našu pomoc – pomoc majority.
Sú však jednotlivci, organizácie či združenia, ktoré chcú pomáhať. Patrí medzi ne aj nezisková organizácia Človek v ohrození (ČVO), ktorá je zriaďovateľom nielen tohto komunitného centra. Dlhodobo sa snaží riešiť problémy a nachádzať nové riešenia, ktoré súvisia s problematikou sociálne vylúčených rómskych komunít na území Slovenska.
My sme ich centrum navštívili v čase prázdnin v poobedných hodinách. Keď sme vchádzali do budovy, už vonku pri vstupe stálo niekoľko detí. Prešli sme okolo nich, stíchli. Najskôr sa s nami vôbec nechceli rozprávať, nedôverovali nám.
Po krátkom rozhovore so Silviou sme sa presunuli do miestnosti, kde sa deti hrali. Odvážny chlapec, ktorý ju objímal, sa nám predstavil ako prvý. Volá sa Alex. Prizval nás, aby sme si s ním zahrali stolný futbal.
Po chvíli sme išli do druhej miestnosti, kde sa venovali tvorivým činnostiam. Trvalo iba pár minút, kým nám deti začali dôverovať a pustili nás medzi seba. Napriek tomu, že majú prázdniny, v centre bolo plno a rušno.
Pomáhali sme im s výrobou náramkov a zhovárali sme sa. Vedľa nás sedela 12-ročná Anna Kristína. Ukázala nám fotografie z jej prvého svätého prijímania aj z rodinnej oslavy. V septembri nastúpi do siedmeho ročníka základnej školy. Teší sa, ale je aj trochu smutná, pretože odchádza ich triedna učiteľka, ktorú mala veľmi rada.
Začne si perom niečo kresliť na ruku. „Chcela by som si niekedy dať spraviť tetovania,“ hovorí a ukazuje nám miesta, na ktoré by si chcela nechať vytetovať rôzne motívy. Vysvetľuje, že každý jeden obrázok musí mať svoj význam.
„Ale dám si ich, až keď budem mať osemnásť. Ak by som si ich dala skôr, možno by som to neskôr ľutovala,“ dodá veselé dievča. Popri rozprávaní pomáhame Alexovi hľadať medzi korálkami písmenko „A“. Chce vyrobiť náramok pre svoju kamarátku.
Všetky deti sa pri kreslení či tvorbe náramkov medzi sebou rozprávajú. Bavia sa o škole či o svojich prvých láskach, chlapci rozoberajú futbal. Rovnako úprimne sa rozprávajú aj s nami a zaujímajú sa o nás.
Väčšina z nich chodí na základnú školu v Plaveckom Štvrtku.
„Pracujem tu už štvrtý rok, predtým som pôsobila ako učiteľka tu na základnej škole. Tá už vtedy spolupracovala s ČVO a spoločne organizovali pre deti z komunity rôzne aktivity,“ vysvetlila Václavová.
Do centra sa deti chodia hrať, ale aj vzdelávať. Menším sa venujú aj v rámci predškolskej prípravy, začínajú koncom augusta a pokračujú aj počas školského roka. Mnohé deti totiž nepochádzajú z podnetného rodinného prostredia a neovládajú základné návyky či zručnosti, ktoré by mali prváci vedieť. V centre ich všetko naučia a nástup do školy tak pre ne nebude až taký náročný.
Poskytujú pomoc tým, ktorí o ňu požiadajú. Či už sú to rodičia alebo samotné deti. Chodia tiež mapovať terén do tamojšej osady a zisťujú, kde by bolo potrebné podať pomocnú ruku.
Rómska komunita v Plaveckom Štvrtku sa s pomocou zvonku pomerne dobre zžila. Václavová tvrdí, že sa im v priebehu niekoľkých rokov podarilo zmenšiť priepasť medzi Rómami a majoritou.
„Prekážky už v takej miere neevidujeme. Snažíme sa ľudí spájať, úzko spolupracujeme so školou, ktorú navštevujú ako deti z minority, tak aj deti z majority,“ doplnila.
Činnosť a intervencia v Plaveckom Štvrtku je dobrým príkladom toho, ako by to mohlo fungovať a naznačuje, že v rámci inklúzie a desegregácie ideme aspoň v niektorých oblastiach Slovenska tým správnym smerom. No nie je to tak všade.
Možnosť základného vzdelania by mala byť pre všetkých rovnaká a bez rozdielov, na Slovensku to tak dlhodobo nie je. Deti z marginalizovaných rómskych komunít stále v niektorých častiach Slovenska čelia segregácii a diskriminácii.
Mnohé z nich skončia v základných špeciálnych školách s diagnózou ľahké mentálne postihnutie. Ich problém však často netkvie v nedostatočnej inteligencii, ale napríklad v jazykovej bariére alebo v nedostatočne podnetnom prostredí, z ktorého pochádzajú. Takto im približne v šiestich rokoch ich života vezmú nárok na kvalitné vzdelanie. Zo špeciálnej základnej školy už nemôžu ďalej pokračovať na strednú školu s maturitou, majú na výber iba odborné učilištia.
Diagnostika týchto detí je vo veľa prípadoch nedostačujúca. V tejto súvislosti je známy prípad základnej školy v Hermanovciach, kde rómske deti na základe psychologickej diagnostiky nezákonne zaradili do špeciálnych tried pre deti s ľahkým mentálnym postihnutím. Rediagnostika nezávislej psychologičky potvrdila, že neboli mentálne znevýhodnené, a teda do špeciálnej školy nepatrili.
Ako uvádza Poradňa pre občianske a ľudské práva, ktorá v súdnom konaní bezplatne právne zastupovala poškodené deti, za diskrimináciu nesie zodpovednosť samotná škola, centrum špeciálno-pedagogického poradenstva, ale aj ministerstvo školstva. Rozsudok vydal Krajský súd v Prešove.
Ak sa aj deti zaradia do štandardného vzdelávacieho systému, často sú oddelené do samostatných rómskych tried, pavilónov či škôl. Bolo tomu tak napríklad na základnej škole v Starej Ľubovni, kde sa vzdelávali výlučne iba deti z marginalizovaných rómskych komunít. Najvyšší súd SR rozhodol, že sa neprijali dostatočné opatrenia na ochranu pred diskrimináciou rómskych detí a že boli vo vzdelávaní segregované. V tejto veci bolo zažalované mesto a štát zastúpený ministerstvom školstva. Verejnú žalobu podľa antidiskriminačného zákona podala Poradňa pre občianske a ľudské práva.
Diskriminácia vo vzdelávaní je zakázaná v právnych predpisoch EÚ, ale aj v slovenskej legislatíve. No ako sme uviedli aj v predošlých príkladoch, napriek tomu segregácia naďalej pretrváva. Štát túto problematiku dlhodobo eviduje a rieši, no nedostatočne.
Ako dôsledok nepodarených snáh zo strany štátu pred rokom Európska komisia zažalovala Slovensko na Súdnom dvore EÚ. Dôvodom je práve nedostatočné riešenie problematiky vyčlenenia rómskych detí vo vzdelávaní.
V roku 2012 bola vládou SR schválená Stratégia Slovenskej republiky pre integráciu Rómov do roku 2020. Ako sa však uvádza v ďalšej Stratégii rovnosti, inklúzie a participácie Rómov do roku 2030, schválenej v roku 2021, ciele, najmä čo sa týka inkluzívneho vzdelávania, neboli uspokojivo naplnené.
Pritom bolo v období od roka 2016 po rok 2020 na opatrenia v tejto oblasti použitých 173 miliónov eur, pričom išlo predovšetkým o prostriedky z Európskej únie.
„Naďalej pretrváva nadmerné zastúpenie žiakov z marginalizovaných rómskych komunít v špeciálnom školstve, naďalej sa stretávame s etnicky homogénnymi triedami, školami, oddelenými pavilónmi, poschodiami, triedami a pod.,“ píše sa v Stratégii 2030.
Pretrvávajúci problém potvrdzujú aj najnovšie zistenia Štátnej školskej inšpekcie (ŠŠI). Zistila, že problém zastúpenia detí zo sociálne znevýhodneného prostredia v špeciálnych základných školách a v špeciálnych triedach pre žiakov s mentálnym postihnutím v základných školách naďalej pretrváva aj v tomto roku.
„Za mimoriadne dôležité zistenia považujeme tie, ktoré poukazujú na nedostatky v samotnej podstate odbornej činnosti, spočívajúce v nesprávnom postupe pri psychologických vyšetreniach, vo výbere nevhodných psychodiagnostických metód, v nedostatočnom zohľadnení kultúrnych a jazykových bariér detí pochádzajúcich z marginalizovaných rómskych komunít, dôsledkom čoho sú nesprávne zaradené v špeciálnom vzdelávacom prúde,“ uvádza svoje zistenia ŠŠI, ktoré vyhotovila na základe sledovaného obdobia od roku 2016 po rok 2023.
Dôvodov, prečo sa situáciu dlhodobo nedarí účinne riešiť, je viacero. Samotná Stratégia 2030 uvádza, že síce nastali legislatívne zmeny, no chýbajú napríklad metodické usmernenia na predchádzanie segregácie. Kameňom úrazu sú aj nedostatočné personálne kapacity či diskriminácia zo strany niektorých škôl či samotných pedagógov.
Odborná konzultantka ČVO pre oblasť vzdelávania Anna Dzurusová vysvetľuje, že problém tkvie aj v majoritnej spoločnosti a v diskriminácii ako takej.
„Projekty, stratégie i metodiky môžu pomôcť usmerniť, no konkrétne kroky sú vždy na priamych a nepriamych aktéroch edukácie. Naša spoločnosť prechádza neustálymi zmenami a myslím si, že minimalizácia segregácie sa nedá prikázať. Spája sa s toleranciou, rešpektom, hodnotami. A v tejto oblasti ešte ako spoločnosť musíme na sebe popracovať. No na druhej strane si myslím, že sme prešli kus cesty, čo je potrebné oceniť,“ hovorí.
„Potrebujeme tiež, aby boli vedenia škôl nastavené na inklúziu. Môžeme si naštudovať rôzne usmernenia, ale keď ako spoločnosť nie sme o tom vnútorne presvedčení, tak nám nepomôže nikto a nič,“ pokračuje.
Dzurusová dodáva, že nesprávna diagnostika týchto detí tiež často súvisí s pochybením jednotlivcov: „Veľmi to závisí od komunikácie vedenia školy s odborníkmi, ktorí robia diagnostiku. My sme napríklad s centrom pedagogického a psychologického poradenstva a prevencie mali dobrú skúsenosť. Je to prosto individuálne.“
Jednoduchá odpoveď na to, prečo na Slovensku naďalej pretrváva segregácia vo vzdelávaní rómskych detí, neexistuje. Na riešení problematiky by sa mali koordinovane a ochotne podieľať všetci – štát, samosprávy, obce, školy, ľudia. Nájsť však dostatočný súlad a spoločné východisko sa zo snáh posledných rokov javí ako beznádejné. V niektorých lokalitách sa to darí, v iných nie.
Napriek nie veľmi pozitívnym zisteniam sa aj podľa Dzurusovej pomaly dostávame na tú správnu cestu. Tvrdí, že z dlhoročných skúseností jej kolegov a kolegýň sa predsa za posledných 20 rokov udiali zmeny, ktoré pomáhajú segregáciu aspoň niekde minimalizovať.
Ako sme uviedli na príklade komunitného centra v Plaveckom Štvrtku, existuje východisko. Zmeny k lepšiemu však často stoja aj na nás samotných, na ľuďoch a na majorite.
Rómske osady sú na Slovensku už desaťročia, zatiaľ sa žiadnej vláde nepodarilo nájsť systémové riešenie. Lúčom v temnote je nápad, s ktorým prišli ľudia z neziskovej organizácie. Viac sa dozviete v archívnej reportáži z Reflexu:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
