Každá ôsma žena ochorie na rakovinu prsníka. Tentoraz ňou bola Janka, a to rovno dvakrát. Hneď ako si vypočula, že je v treťom štádiu zo štyroch, začala zvažovať možnosti, čo bude s jej štvorročnou dcérou. Predtým ako si nahmatala hrčku, si všimla ešte jeden príznak. Netušila, že jej telo dáva varovný signál. Často to však netuší veľa iných žien i mužov, následkom čoho má Slovensko spomedzi európskych krajín najvyššiu úmrtnosť na toto ochorenie.
Keď Janka prvýkrát prekonala rakovinu prsníka, nestihla to ani poriadne spracovať. O mesiac neskôr sa nádor vrátil. Síce od ukončenia druhej liečby ubehli takmer dva roky, pocity neistoty a strachu z budúcnosti má dodnes.
„Ešte predtým ako sa mi začala prvá liečba, som volala notárke, aby bolo všetko zaistené v prípade, že zomriem. Išlo mi najmä o dcéru a o to, čo všetko po mne zdedí, či ostane zabezpečená,“ spomína Jana na rok 2020, keď jej lekár prvýkrát oznámil diagnózu.
Vtom ako vyslovil slová o rakovine, ho prestala počúvať: „Akoby mi vyplo zvyšok tela, premýšľanie aj prežívanie. Dosť dlho mi trvalo, kým mi to celé došlo.“
Janka sa rozhodla ísť na prehliadku vtedy, keď si na prsníku nahmatala hrčku. Chodila pravidelne na kontroly, no dlhodobo mala problémy s chrbticou, preto ostatné vyšetrenia odložila bokom.
Tvrdí, že napriek prehliadkam prevenciu zanedbala. Štyri mesiace pred diagnostikou ochorenia si všimla na pokožke prsníka zmeny, konkrétne vystúpené strie smerom von. Presne na tom istom mieste jej našli nádor.
„Ani mi nenapadlo, že by to mohla byť rakovina, netušila som, že môže mať takéto príznaky. Myslela som si, že to mám len odtlačené od podprsenky,“ vybavuje si a priznáva, že ak by zmenám na pokožke prikladala väčšiu váhu, liečbu mohla začať podstatne skôr.
Preto zdieľa svoj príbeh na sociálnych sieťach. Aby rozšírila povedomie o tomto ochorení, ktoré berie životy nielen mnohým ženám. A často zbytočne.
Slovensko v osvete o rakovine prsníka a jej príznakoch výrazne zaostáva. Dôkazom sú štatistiky Európskeho onkologického informačného systému, ktoré vykazujú, že spomedzi všetkých štátov EÚ má naša krajina najvyššiu úmrtnosť na toto ochorenie. Každý rok evidujeme okolo 3 200 nových prípadov rakoviny prsníka, ktorá sa týka čoraz viac mladších žien.
Dáta Inštitútu zdravotných analýz Ministerstva zdravotníctva (MZ) SR tvrdia, že patríme medzi európske krajiny s najnižšou účasťou na mamografickom skríningu.
Práve toto vyšetrenie dokáže zachytiť včasné štádium ochorenia, v ktorom je dobre liečiteľné, často aj bez rozsiahleho operačného zásahu, chemoterapie či rádioterapie, uvádza MZ SR.
Včasná diagnostika je preto mimoriadne dôležitá. Problém je v tom, že viacerí Slováci netušia, ako vyzerajú príznaky onkologického ochorenia. Rovnako aj Janka si myslela, že jediným príznakom je hrčka na prsníku.
Odvtedy ako jej diagnostikovali rakovinu, si okrem pravidelných prehliadok u lekára robieva aj samovyšetrenie. Mala by ho robiť raz do mesiaca každá žena po dvadsiatom roku života. Liga proti rakovine upozorňuje, že ak si všimnete počas kontroly na prsníkoch zmeny, mali by ste vyhľadať lekára. Na ich webe si môžete pozrieť návod samovyšetrenia.
Keď si Janka nahmatala hrčku, už bola v pokročilom štádiu rakoviny – v treťom zo štyroch.
Agresívny typ nádoru rástol, a až keď jej prišli po dvoch týždňoch od operácie výsledky z histológie, uvedomila si vážnosť situácie: „Vtedy som sa zrútila. Dovtedy som si myslela, že ten nádor odstránia a bude preč.“
Výsledky vykazovali, že sa rakovina rozšírila do uzlín. Janka ďalej podstúpila chirurgické odstránenie nádoru, rádioterapiu a osem cyklov chemoterapie, liečila sa ambulantne. Každý cyklus trval tri týždne, pričom zažívala takmer ten istý kolobeh nežiadúcich účinkov.
Prvé hodiny po jej podaní sa cítila malátne a ospalo. „No zároveň som nemohla spať. Najhoršie stavy prišli na tretí až piaty deň. Prišla extrémna únava, napínalo ma. Potom prišli hnačky. Hneď ako som sa napila alebo najedla, všetko išlo von,“ opisuje.
Ďalším následkom boli aj maximálne vysušené sliznice. Keď Janka jedla chlieb, kôrka jej spôsobila krvavé rany po celých ústach.
Prišla aj obrovská bolesť zubov, vypadanie vlasov a bolelo ju doslova celé telo. „Pálili ma žily, jazvy, rozpadli sa mi nechty,“ spomína si.
Zatiaľ čo zápasila s vlastným telom, musela sa vyrovnať aj so psychikou: „Štvrtý až piaty deň som mala reaktívnu depresiu, myslela som si, že to nezvládnem, že umieram.“
Tieto stavy sa opakovali každý cyklus až po dobu šiestich mesiacov: „Prvý týždeň po chemoterapii bolo peklo. Druhý som sa snažila spamätať z toho predošlého a ten tretí mi bolo ako-tak dobre, no psychicky som sa pripravovala na ďalší cyklus. Takto to išlo stále dookola.“
Situáciu sťažovala pandémia. Janka bola doma sama so štvorročnou dcérou. V celej krajine platili prísne opatrenia, preto väčšinu času nikam nechodila a nikto ju nenavštevoval. Okrem toho sa jej blízki báli, aby ju nenakazili COVID-om.
„Sestra mi občas priniesla mastičky, kamarátka mi doniesla jedlo pred dvere, ale nikto tam so mnou nemohol byť,“ hovorí Janka.
Počas prvých týždňov cyklov bola jej dcéra u otca: „Rodina mi to, našťastie, vykryla, dcéra ma nevidela v tých najhorších stavoch. Aj tak spätne hodnotím, že som to nezvládala. Videla ma, ako som nedokázala vstať z postele, že mi je zle, nemám vlasy, trčali mi kanyly z ruky. Snažila som sa to pred ňou vydržať a keď som bola sama, vyplakala som to. Ale nedalo sa to vždy, bola som nervózna, občas som sa ňu zvýšila hlas alebo sa rozplakala,“ rozhovorila sa.
Dodáva, že vždy, keď jej bolo aspoň o niečo lepšie, snažila sa dcére venovať. Rovnako robila aj aktivity, ktoré ju samu tešili.
Janka od začiatku premýšľala aj nad tou najhoršou alternatívou – smrťou.
„Ja som sa tak strašne bála, že zomriem, že som si prvé mesiace ani nič neobjednávala od kuriéra. Myslela som si, že kým mi to príde domov, tak umriem. Mala som hrozné panické stavy strachu zo smrti, mávam ich občas dodnes,“ zdôverila sa.
V júli 2021, teda približne po roku liečby, sa dostala do remisie. Ochorenie sa zastabilizovalo, no neznamená to, že bola na sto percent vyliečená. Z tejto informácie sa nestihla ani radovať, pretože si mesiac nato našla vystúpenú žilu na bruchu pod operovaným prsníkom.
Išla preto na kontrolu k rádiológovi. „Videla som, že chodí do druhej časti ambulancie, vytiahol si moje spisy. Oznámil mi, že to vyzerá na recidívu. Hovorím mu, že to určite nie, veď som len pred mesiacom skončila liečbu,“ vybavuje si Janka.
S nálezom išla ešte k onkologičke: „Zobrala si správu, pozrela na mňa, na sestričku, tá si ku mne prisadla. To som už vedela, že je zle.“
Druhú liečbu zvládala ťažšie. Mala štrnásť cyklov chemoterapie, tentoraz však išlo o iný druh.
Počas prvej liečby prišla o vlasy, druhýkrát zasa o prsník: „Najskôr som si to nevedela vôbec predstaviť, celý život som mala krásne dlhé vlasy a pekné prsia. Stratila som celú svoju identitu.“
Keď jej oholili hlavu, prvý deň bola bez parochne. Skúsila to na druhý aj tretí deň, až sa s tým napokon vyrovnala a nepotrebovala ju vôbec. Na ceste prijatia samej seba jej pomáhalo aj blízke okolie.
„Nikdy to neriešili a nikdy sa na mňa nepozreli inak, nech ma videli v akomkoľvek stave. To, ako ma vnímali moji najbližší, mi pomohlo akceptovať samu seba,“ hovorí.
Čo ju však dokáže naštvať, sú reakcie okolia: „To, čo má vytáča dodnes, sú nevyžiadané rady. Čo mám jesť, piť, prečo sa mi to asi stalo. Najhoršia je veta o tom, že všetci raz zomrieme.“
Janka ukončila druhú liečbu v auguste pred dvoma rokmi. Počas prvých týždňov až mesiacov v remisii prišli úzkosti a panika z toho, že sa ochorenie môže opäť vrátiť.
„Žila som z minúty na minútu, všetko v mojom živote som chcela prekopať, zmeniť. Mala som pocit, že musím toho ešte veľa zažiť, kým sa to zasa vráti,“ opisuje.
Dvakrát sa dokonca stalo, že mala opäť príznaky ochorenia a podozrenie na ďalšiu recidívu. Rakovina sa však, našťastie, už nevrátila.
Na to, aby sa vyrovnala so stresom, začala brať antidepresíva a dlhodobo máva psychoterapiu. Jej psychika sa zastabilizovala a momentálne si užíva to, čo jej ponúkne každodenný život: „Nemusím vycestovať do Dubaja, stačí mi byť s dcérou na Štrkovci, aby som si povedala, že je to dobrý život. Pekný deň je pre mňa napríklad vtedy, keď môžem oddychovať.“
Napriek tomu Janka stojí nohami pevne na zemi a obavy z budúcnosti jej niekedy prebehnú hlavou.
„Úprimne, nerobím si plány, čo bude o desať rokov. Ale na ďalší týždeň si ich už robím,“ uzatvára s úsmevom a myšlienkou, ktorú chce odovzdať každému, kto sa dočítal až sem: „U seba to nezmením, už som to pokašľala a málo si všímala svoje telo. Ale môžem týmto pomôcť iným.“
Včasná diagnostika rakoviny prsníka môže znížiť úmrtnosť až o 90 percent, napriek tomu väčšina žien na prevenciu nedbá. Klinická onkologička vysvetlila, aké sú rizikové faktory a príznaky tohto ochorenia:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
