Na Slovensku je v rámci HIV slabá osveta. Vedie to k stigmatizácii a rozporuplnému vnímaniu pozitívnych. Ich život však môže byť zväčša úplne normálny. Dokonca aj v rovine vzťahov.
Masér a zdravotník Ján Koller vždy chcel pomáhať ľuďom. V minulosti, ešte počas strednej školy, sa zapájal aj do prednášania v rámci osvety v oblasti ochorenia HIV i AIDS. Nakoniec sa sám infikoval.
Pozitívny je od roku 2018. Výsledky testov dostal na svoje narodeniny.
Symptómy pociťoval asi rok. „Začalo sa to vyčerpaním a únavou, ale mal som toho veľa v práci, takže som tomu nepripisoval dôležitosť,“ opisuje priebeh Ján.
Postupom času sa k únave pridružilo abnormálne nočné potenie. Bolo pre neho ťažké aj vstať z postele.
V posledných týždňoch pred návštevou lekára sa cítil tak zle, že po diagnostike ochorenia sa mu priam uľavilo: „Bol som v stave, že mi bolo jedno, čo mi je, len som to už chcel začať riešiť.“
Tesne po stanovení diagnózy vyzeral ako v stave pred smrťou. Vzhľadom na to, že mu zistili aj dve pridružené ochorenia, z toho jedno v ústach, nemohol jesť ani piť a len ťažko kráčal.
Lekári museli najskôr pristúpiť k liečbe pridružených ochorení a až takmer tri mesiace po diagnostike prišlo na rad HIV.
„Telo s novými liekmi začalo najskôr bojovať,“ opisuje Ján. Vedľajšie účinky, ako zvracanie, nevoľnosti či hnačky, pociťoval asi dva mesiace vkuse.
Po tom, ako pominuli prvotné problémy a dostal sa do fázy, keď nie je infekčný, sa vrátil do normálneho života.
Jeho túžba pomáhať iným ho motivovala z ochorenia vyťažiť to dobré. A to pomôcť iným, nielen v rámci osvety, aby predchádzali nákaze, ale tiež tým, ktorí už pozitívni sú a potrebujú podporu. Založil preto občianske združenie.
Hovoriť otvorene o HIV začal najskôr prostredníctvom sociálnych sietí. Založil si profil a začal informovať. Myšlienka založenia centra vznikla až o pár rokov neskôr.
Cieľom centra je zlepšiť osvetu ohľadom ochorenia HIV alebo AIDS na Slovensku. Podľa Jána je u nás pomerne slabá.
„Všade je osveta vždy na prvom mieste, no u nás na Slovensku sa vytrácala,“ opisuje riaditeľ občianskeho združenia HIV/AIDS Slovensko. Ako príklad uviedol, že v susednom Česku funguje centrum pre toto ochorenie už viac ako 30 rokov.
Združenie aktuálne funguje iba pár mesiacov. Okrem prednášok venujúcich sa prevencii v sídle vedú aj rozhovory týkajúce sa bežných problémov s tými, ktorí sú pozitívni a potrebujú poradiť, porozprávať sa alebo len tráviť čas na mieste, kde sa nebudú cítiť stigmatizovaní.
„Pre mňa tabu neexistuje. O ničom sa nemám problém baviť. A tu v centre sa bavíme absolútne otvorene,“ hovorí Ján s tým, že do centra chodia pozitívni, ale aj negatívni, ktorí majú záujem niečo sa dozvedieť, naučiť, prípadne pomôcť.
Ján hovorí, že jeho život sa s HIV príliš nezmenil. Na druhej strane, zmenil sa prístup ľudí okolo neho.
S odsúdením, odmietnutím či istou mierou stigmatizácie sa on a členovia komunity stretávajú aj v komunite LGBTQI+, s ktorou je ochorenie práve najviac spájané.
Upozornil na zaužívaný názor, že infikovaní sú ľudia žijúci promiskuitným životom, definovaným častým striedaním sexuálnych partnerov, a môžu si za to sami.
Sám Ján však partnerov nestriedal, ale žil v partnerskom vzťahu s jedným človekom. Rovnako tak drvivá časť tých, ktorí sú pozitívni, bez ohľadu na to, či sú homosexuáli alebo heterosexuáli.
Niektorí sa infikovali dokonca po prvom pohlavnom styku v živote.
Ján hovorí, že keď sa jeho okolie dozvedelo, že je infikovaný, reagovali rôzne. V rámci rodiny sa nestretol s odmietnutím či odsúdením, boli mu od začiatku oporou. Stretol sa však aj s tým, že pri návšteve dostal osobitný uterák a všetky veci samostatne od ostatných hostí.
Aj pre tieto veci si uvedomuje, že povedomie na Slovensku o pozitivite na HIV je veľmi malé.
„Keď je človek na liečbe, je pod dohľadom a nie je infekčný, možnosť infikovať sa je nulová,“ opísal Ján s tým, že pri dodržiavaní liečby človek prestáva byť infekčný už zhruba po polroku.
Ochorenie HIV sa prenáša len tromi spôsobmi, a to sexuálnym kontaktom, krvou alebo krvnými derivátmi z matky na dieťa.
Ján sa v okolí svojich priateľov však spočiatku stretol aj s tým, že sa ho niektorí báli objať či podať mu ruku. Aktuálne tento problém v okruhu blízkych ľudí nemá. Stretáva sa však s ním v rámci iných kontaktov, a to napríklad aj v okruhu zdravotníkov a lekárov.
Od lekárov by sme očakávali dobré povedomie o HIV, no údajne je to presne naopak. Ján uvádza, že ich prístup, od všeobecných po chirurgov, je niekedy až bizarný.
„Je maximálne stigmatizovaný a nevedomý ohľadom tejto choroby.“
Hovorí, že sám si vždy plní povinnosť upovedomiť lekára o tom, že je HIV pozitívny. Rovnako na to upozorňuje ľudí z komunity.
Podľa jeho slov však v niektorých prípadoch priznať sa znamená, že zdravotnú starostlivosť nedostane, respektíve nie v potrebnom rozsahu. Aj lekári sa totiž často správajú k HIV pozitívnym tak, akoby boli nositeľmi choroby prenášanej dotykom.
Ako príklad spomenul muža, ktorý potreboval operáciu kolena. Chirurg na Slovensku mu ju odmietol vykonať. Obrátil sa tak na lekárov v susednej Viedni, kde so zákrokom nebol žiaden problém.
Sám Ján pred časom navštívil zubára na pohotovosti. Ten ho ošetril až po tom, ako ho obliekol do veľkého bieleho plášťa pripomínajúceho skafander. Rovnako sa obliekol aj lekár, aj sestra. Nedovolili mu ani vypláchnuť si ústa.
Čo sa však týka starostlivosti v oblasti samotného HIV, Ján hovorí, že je na Slovensku na veľmi dobrej úrovni.
„Známi mi hovoria, že by mali radšej HIV ako cukrovku,“ hovorí vzhľadom na prejavy ochorenia, ale i zdravotnú starostlivosť. Pravidelné kontroly pritom musí absolvovať každý polrok.
Téma intímnych vzťahov HIV pozitívnych je pre širokú verejnosť veľkou neznámou. Podľa Jána však nie sú žiadnym problémom.
V komunite sú infikovaní, ktorí sú vo vzťahu s pozitívnymi aj negatívnymi ľuďmi. Odkedy je pozitívny, vzťah nemal, nie však pre nejaké obmedzenie, ale len preto, že nechcel.
O vzťahoch, hlavne o intimite, v prípade, keď je niekto HIV pozitívny, kolujú rôzne fámy. Pre človeka s HIV je tak pri stretávaní s potencionálnym partnerom či partnerkou ťažké priznať svoju diagnózu.
Ján hovorí, že mnohí, ktorých pozná, to odkladali a vyšli s farbou von až po niekoľkých mesiacoch vzťahu, čo viedlo práve k ich rozpadu.
V rámci komunity pozitívnych povzbudzuje, aby potencionálnym partnerom o svojej diagnóze povedali čo najskôr: „Netreba sa báť, treba to povedať normálne a vysvetliť to, lebo možno nie každý tomu rozumie, čo HIV znamená.“
Hovorí, že vzťah negatívneho s pozitívnym, ktorý nie je infekčný, je bezpečný. A to aj v rámci pohlavného styku.
„Je vedecky dokázané, že sex s pozitívnym človekom na liečbe je stokrát bezpečnejší ako s človekom, ktorý žije sexuálnym životom a nechodí na testy,“ zdôraznil Ján.
Ján dodáva, že čo sa týka HIV, prevencia je vždy na prvom mieste. Upozornil na možnosť nasadiť si takzvaný PrEP (pre-expozičná profylaxia, ktorá chráni pred infikovaním HIV). „Odporúčam to každému, kto má aspoň trochu aktívny sexuálny život a je HIV negatívny.“
V prípade tejto preventívnej liečby existuje až 80-percentná pravdepodobnosť, že sa človek ochorením neinfikuje.
Ľuďom, ktorí žijú aktívny sexuálny život, odporúča tiež chodiť k lekárovi na pravidelné kontroly. Ochorenie sa totiž nemusí prejaviť hneď, no v prípade, že po rokoch prepuknú symptómy, môže byť neskoro.
V súvislosti s tým môže ochorenie dôjsť až do najkritickejšieho štádia - AIDS. „Je to v podstate najhoršie štádium HIV, keď to človeka rapídne obmedzí na živote a niekedy sa to končí až fatálne,“ poznamenal Ján.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
