V súvislosti s poslednými udalosťami sme sa stretli s psychologičkou Janou Vyskočil, ktorá sa venuje obetiam sexuálneho či domáceho násilia.
Psychologička Jana Vyskočil pôsobí aj v centre Alej. Ženám, ktoré sú ohrozené násilím alebo ho už zažívajú či zažili, poskytujú poradenstvo, ochranu či podporu. Majú aj svoju krízovú linku, ktorá funguje počas pracovných dní.
Jana okrem obetí sexuálneho či domáceho násilia pracuje aj s ľuďmi, ktorí zažili traumy alebo ťažkú či stresujúcu životnú situáciu.
Ako prebieha terapia s obeťami sexuálneho násilia?
Ja to robím tak, aby to bolo pre tú ženu naozaj bezpečné. Spôsob, akým ja pracujem je, že žena nemusí opisovať to, čo nechce, alebo to teda môže dávkovať takým spôsobom, aký je pre ňu v poriadku. Mnohé tie ženy majú za sebou už veľa výpovedí, čo je retraumatizujúce. Na to, aby sa pracovalo s tým, čo žena zažila, nepotrebujem vedieť všetky detaily.
Vždy je dôležité pracovať hlavne na tom, aby sa ten klient alebo klientka cítili bezpečne. Potom pracujeme na stabilizáciách, aby sa počas bežného života vedela klientka upokojiť, keď je pre ňu niečo stresujúce. Každý to má inak a každý má inú históriu, čiže potom sa robí priamo s tou traumatizujúcou spomienkou alebo udalosťou.
Pomáha sa tiež naštartovať prirodzený mechanizmus v našom mozgu, ako sa spracovávajú spomienky a ako sa to poukladá do knižnice spomienok bez toho, aby to bolo tak extrémne zaťažujúce. Znie to jednoducho, no býva to dlhodobý proces.
Ako s obeťou takýchto činov komunikovať a čomu sa pri komunikácii vyhnúť?
Prvé a najdôležitejšie je tomu človeku dôverovať. Často sa stretávame s tým, že prvé, čo nám napadne je hľadať chybu v obeti. Obvykle v tom zmysle, že čo mohla urobiť inak. Je však dôležité to dať úplne preč a vrátiť plnú zodpovednosť páchateľovi.
Dôležité je rešpektovať to, čo obeť potrebuje. Niekto sa potrebuje viac rozprávať, niekto naopak potrebuje ticho, niekto potrebuje sprevádzať pri jednotlivých krokoch. Treba vnímať potreby tej ženy a nespochybňovať ju.
Keď chceme pomôcť, dôležité je povedať, že som tu pre teba a čokoľvek budeš potrebovať, môžem ťa vypočuť a môžeme sa o tom porozprávať. Zahodila by som našu zvedavosť, lebo to nie je pomáhajúce. Vtedy ošetrujeme seba a svoje veci. Keď chceme pomôcť, je dôležité najmä dať informáciu, že som tu a naladiť sa na potreby toho človeka. To je najviac, čo môžeme spraviť.
Ako vnímate tvrdenie, že niekedy si za to obeť môže sama?
Ja si myslím, že je to celé úplne zle. Ide o viktimizáciu (pozn. redakcie: neoprávnený postih) obete. Je čas vrátiť plnú zodpovednosť za zločin páchateľovi. Výskumy ukazujú, že všetky tie veci, ktoré sa hovoria o znásilnení, typu že bola zle oblečená, že nemala ísť do tmavej uličky a podobne, sú už vyvrátené.
V Amerike bola aj výstava oblečenia žien, ktoré boli znásilnené a všetky boli poobliekané vo viacerých vrstvách. Nikto nebol oblečený tak, ako sa to predpokladá.
Prečo si to ale teda, keď je to vyvrátené, stále mnoho ľudí a čo je smutné, aj žien myslí?
Na to sme naučení. Jednoduchšie je obviniť obeť, že ona si za to môže, ako vrátiť tú zodpovednosť páchateľovi. Akonáhle ja mám pocit, že som sa dobre obliekla, nechodím po tmavých uličkách a teda sa mi to nemôže stať, tak je to taká obrana.
Zvyšuje sa počet žien, ktoré sa takýchto činov boja, alebo si to udržuje stabilný trend?
Je to viac menej rovnaké. Zároveň však bol covid a pandémia, s tým vzrástlo stalkovanie a internetové násilie. V tomto sú ženy viac ohrozené, ako boli predtým.
Môže znásilnenie, alebo zneužívanie spôsobiť zmätok vo vnímaní vlastnej sexuálnej orientácie?
Nemyslím si, že to prerobí našu sexuálnu orientáciu. Zároveň však je možné mať traumatizáciu z toho, že vidím iné pohlavie a s tým sa mi spúšťajú všetky tie staré veci, ktoré sú tam možno stále nespracované.
Môže vás ako psychológa niečo ešte po tých rokoch zaskočiť?
Áno. Vždy síce poviem, že ma už nemôže prekvapiť vôbec nič, ale potom príde klientka s iným príbehom, možno strašidelnejším... Stále sú veci, ktoré moja myseľ a ani fantázia nemá obsiahnuté.
Koľkým ženám sa postupom času podarí vrátiť do pôvodného psychického stavu?
Existuje výskum, ktorý ukazuje, že po roku od toho činu sa mnohé z toho vedia dostať. To však neznamená, že to na tele nezanechá jazvu. Je to skôr vnímané tak, že sa ľahko zaradia do bežného života. Nemyslím si však, že keď niekto zažije niečo takéto, že by sa to dalo hodiť za hlavu. Jazvy tam zostávajú stále, kým sa s tým nezačne pracovať, alebo nepríde nejaké liečenie.
Ako je to so znásilnenými alebo zneužitými mužmi? Je ich viac, ako sa verejne vie?
Myslím, že vždy je ten pomer taký, že viac znásilnených je žien. V praxi sa však s týmto stretávam, že muži za sebou majú takúto históriu. Je ich menej, neviem povedať presné percento. Tam potom prichádza aj ten spoločenský rozmer - priznať niečo také. Pre muža je to v tejto dobe ohrozujúcejšie, ako pre tie ženy. Možno reálne ani nevieme, ako to je.
Je práca s takýmito mužmi náročnejšia, ako so ženami?
Ťažko povedať, čo je náročnejšie. Každý máme svoju históriu s ktorou prichádzame, svoje ťažké udalosti, ktoré sa nám stali. To je všetko také klbko, ktoré sa namotáva. Navyše si myslím, že keď sa muž či žena rozhodne s tým niečo spraviť, tak to je samé o sebe veľký krok. Možno sa tam ukazujú iné témy, ako napríklad viac hanby, ale nedá sa to úplne porovnať.
Koľko to z vašich skúseností trvá, kým sa človek, ktorému sa prihodilo niečo takéto, dokáže niekomu otvoriť?
Je to naozaj veľmi rôzne. Mám skúsenosti s tým, že ženy často vyhľadajú pomoc aj krátko po takejto otrasnej udalosti, teda, že hneď pracujú so svojou psychikou. Sú však aj ženy, čo prichádzajú po rokoch. A to sa bavíme aj o tridsaťročiach, po ktorých sú až schopné o tom hovoriť.
Aké sú typické psychické následky po znásilnení?
Je to všeobecné, ako pri iných traumatizujúcich udalostiach. Môže sa to prejaviť na zhoršenom spánku, väčšou nabudenosťou, ale aj takými flashbackmi, kedy sa mi objavujú nejaké situácie z tej udalosti.
Väčšinou sa to udeje veľmi rýchlo a mozog postupne začne akoby zo šuplíkov vyťahovať, čo sa všetko udialo a tie veci sa začnú objavovať v bežnom dni. Toho človeka potom vyrušujú, môže sa cítiť vyčerpane či podráždene.
Čo sa týka mužov, ktorí boli aktérmi domáceho násilia, oni dokážu potom niekedy naviazať so ženou ešte normálny vzťah, bez násilia?
Tam je veľký rozdiel v tom, že či to je psychopatická osobnosť, tam podľa mňa neexistuje náprava, alebo je to psychopatická osobnosť vyvinutá výchovou, kedy je tam nejaká prognóza, že by to mohlo byť inak.
Na Slovensku máme veľmi málo programov s páchateľmi. Vo Francúzku sa cielene pracuje s páchateľmi násilia vo vzťahoch, aby sa to nezopakovalo. My musíme ešte veľa robiť na tom, aby sme boli schopní pomôcť ženám z takýchto vzťahov a nie je tu kapacita pracovať s páchateľmi.
Pozrite si archívnu reportáž o treste za znásilnenie.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
