Slovenka Stanislava Bezdíček Králová s tímom vedcov zistila, že na Antarktíde žijú mikroorganizmy, ktoré sú schopné produkovať antibiotiká, voči ktorým zatiaľ nemáme rezistenciu. Tá je voči súčasným antibiotikám podľa nej taká alarmujúca, že spejeme do štádia, keď nebudeme mať lieky na bežné ochorenia ako angína či infekcie močových ciest. Slabý výskum nových antibiotík je podľa nej spôsobený tým, že pre farmafirmy je to nezaujímavý biznis a akademická pôda na klinické štúdie nemá peniaze.
Stanislava Bezdíček Králová počas štúdia absolvovala niekoľko kratších stáží v zahraničí, na Univerzite v Ghente, Veterinárne-lekárskej Univerzite vo Viedni, aj v súkromných diagnostických laboratóriách vo Viedni.
Počas doktorátu strávila polročnú stáž na Auburn University v USA, kde sa po prvýkrát zapojila do antibiotického výskumu. V roku 2019 sa zúčastnila trojmesačnej expedície na Antarktide, s vlastným projektom na hľadanie antibiotických producentov. Od roku 2022 pracuje vďaka grantu Marie Sklodowska-Curie Actions na Viedenskej univerzite, kde sa venuje výskumu nových antibiotík produkovaných Antarktickými baktériami.
V rozhovore hovorí, že ľudia majú imunitu vo svojich rukách. Ak by sme žili zdravšie, vyhli by sme sa mnohým ochoreniam. Veľký problém vidí v borelióze, ktorú šíria kliešte. Ak sa nezačne tomuto problému venovať väčšia pozornosť, podľa vedkyne budeme mať veľa chorých s trvalými následkami.
V rozhovore sa tiež dočítate:
Odborníci dlhodobo varujú, že sa stávame čoraz viac rezistentnými voči antibiotikám. Prečo sa to deje?
Nie sme rezistentní my, ale naše mikroorganizmy. Je to dané tým, že keď použijeme antibiotikum a zatlačíme ním na mikroorganizmus, má tendenciu sa brániť. Pokiaľ by sa tento proces nedial na dennej báze, tak by to nebolo také markantné. Dnes je situácia taká, že antibiotiká používame aj v prípadoch, keď to nie je nevyhnutné. Používame ich nadbytočne, opakovane, niekedy ich ľudia nedoberú do doby, keď majú a patogéna (pôvodca ochorenia) sa úplne nezbavia a v ten moment je to z našej strany opakovaný tlak na mikroorganizmy. Patogény to prežijú a stanú sa rezistentnými. Predstavte si, že by ste zobrali bejzbalovú pálku, zmlátili mikroorganizmus, ale zabudli ste ho úplne zabiť. Keď uvidí bejzbalovú pálku druhýkrát, už si vezme helmu. Vždy sa vedia prispôsobiť. Nepomáha ani to, že používame antibiotiká v poľnohospodárstve. Použitie antibiotík ako stimulantov rastu zvierat je už zakázané, čiže tento problém sme v Európskej únii vyriešili, ale vo svete to zostáva. Prikrmovanie zvierat antibiotikami spôsobuje, že sú zdravšie a rastú rýchlejšie a teda majú aj anabolický efekt. Takže, máme rýchlejšie rastúce aj celkovo väčšie kravy či prasatá a pre poľnohospodárov je to výhodnejšie. Naša regulácia je síce v poriadku, ale nikdy nezabezpečíme, že sa takéto mäso k nám nedostane, alebo my k nemu za hranicami EÚ.
Spomenuli ste, že problémom nie je len nadužívanie antibiotík, ale aj ich zlé užívanie. Znamená to, že ich neberieme tak, ako nám ich lekár predpísal?
Áno a je to obrovský problém. Stretávam sa s tým, že ľudia mali predpísané antibiotiká, keď nemali. Typickým príkladom bol covid. To je nesprávna indikácia liečiva. Stretávam sa aj s tým, že ľudia majú predpísané antibiotiká na desať dní a vysadia ich po štyroch dňoch, lebo sa už cítia dobre. Zvyšok si nechajú na horšie časy a dajú si ich, keď cítia, že na nich niečo „lezie“. Týmto situáciu markantne zhoršujeme.
ŠÚKL vydal štatistiku, že 25 percent Slovákov užilo antibiotiká aj počas chrípky alebo nachladnutia. Je to veľa?
Je to veľmi veľa. To je obrovské množstvo. Situácia sa nedeje raz, ale opakovane. Keď si vezmeme napríklad obdobie chrípkovej sezóny, tak to číslo môže byť ešte oveľa väčšie. Problém rezistencie si tak naozaj zhoršujeme sami.
Antibiotiká väčšinou predpisujú lekári. Prečo ich predpisujú aj v prípadoch, keď nemajú?
Nemôžem hodnotiť prácu lekárov, nie som lekárka. Z nejakého dôvodu sa to deje. Myslím si, že je za tým len snaha hľadať rýchle riešenie. Na vírusové ochorenie nemáme prakticky ani čo predpísať. Keď máte chrípku alebo prechladnutie, základom je kľudový režim, vyležať to a mať dostatok tekutín a vitamínov. S vírusovými ochoreniami naozaj nevieme dobre pracovať. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale stávajú sa prípady, že príde vystresovaná matka s chorým dieťaťom a dotlačí lekára, aby mu niečo predpísal. Niekedy to potom skončí tým jednoduchším variantom, teda antibiotikami.
Aký majú vplyv na priebeh vírusového ochorenia?
Zhoršuje to situáciu. Náš dobrý mikrobióm je citlivý na antibiotiká a ich užívaním sa ho zbavujeme. Takže, sa zbavujeme toho dobrého. Vírus, ktorý v nás zúri má potom ľahšiu cestu, viac zničí náš organizmus a naša regenerácia je ťažšia. Celý priebeh ochorenia a rekonvalescenciu to len zhoršuje.
Čo sa môže stať, ak človek, ktorého mikroorganizmy sú rezistentné voči antibiotikám, dostane ochorenie, na ktoré by antibiotiká boli účinné?
Ochorenie sa nevylieči. Typickým príkladom môže byť angína. Poznáme to ako bežné ochorenie. Keď je človek rezistentný, antibiotiká nezaberú. Stať sa môžu dve veci. Môžeme mať k dispozícii ďalšie antibiotikum, ktoré funguje ako náhrada. Sú účinné, ale môžu mať horšie vlastnosti. Môžu byť toxickejšie a pacient ich môže horšie znášať. Druhý prípad je, že nemáme čím pacienta liečiť. V ten moment sme skončili a do tohto sa ľudstvo práve hrnie. Máme mikroorganizmy, ktoré sú už tak veľmi rezistentné, že nám nezostávajú ďalšie možnosti.
Smerujeme teda do stavu, že ľudia budú zomierať na angínu?
V podstate áno. Samotná angína pacienta nezabije, ale pokiaľ nie je preliečená antibiotikami, prichádzajú neskoré následky angíny a to sú zvyčajne poškodenia srdca a obličiek. Na to zomrieť môžeme. Streptokoky si budeme bežne vymieňať, lebo sa stretávame, rozprávame sa, deti to donesú zo školy, takže nevieme sa infekcii úplne vyhnúť. Ideálne by bolo, keby sme na seba neprenášali rezistentné mikroorganizmy, ale nedá sa tomu zabrániť. Ďalšie ochorenia, ktoré sa nebudú možno dať liečiť, sú infekcie respiračného a močového traktu, či čokoľvek čo si odnesiete z nemocnice. Problém by mohli byť aj popáleniny, cez ktoré sa môžu dostať do tela patogény. Ideálne je nič z toho nechytiť a nič si nedoniesť domov z nemocnice, ale nedá sa tomu úplne vyhnúť.
Hovorili ste, že ten lepší prípad je, keď ešte máme k dispozícii iný druh antibiotík, ktorý môžeme vyskúšať. Ale aj toto asi zbytočne predlžuje liečbu.
Áno, už dávno to nie je liečba ako kedysi - lekár vidí konkrétny klinický obraz a vie presne určiť, aké antibiotikum na to účinkuje. Predpíše ho a vie, že o desať dní bude pacient pravdepodobne v poriadku. Akonáhle sa dostávame do situácie, že musíme vyberať iné antibiotiká, komplikuje sa situácia. Ľudia sú čoraz viac alergickí, takže nie vždy môžeme siahnuť po hocijakých iných antibiotikách. Musíme potom vyskúšať, či to funguje. Ak sa zistí, že aj na tieto antibiotiká je patogén rezistentný, tak idete ďalej a skúšate ďalšie lieky, kým nedôjdete na koniec možností.
Dá sa to ešte zvrátiť?
Podľa mňa nie. Rezistencia je výrazne rozšírená a extrémne rýchlo sa šíri ďalej. Ako ľudstvo sme v bode, že jediné, čo nám ostáva, je nájsť nové spôsoby terapie, napríklad fágová terapia, alebo v kombinácii s antibiotikami, alebo úplne nové antibiotiká, u ktorých budeme mať predpisovanie pod kontrolou. Ak objavíme nové antibiotikum, pustíme ho na trh a necháme to tak, ako to bolo doteraz, tak o ne prídeme do dvoch rokov, lebo budeme tam, kde sme teraz.
Človek, ktorý má rezistentný mikroorganizmus na antibiotikum sa už nevie dostať späť do stavu, že bude citlivý?
Nie. Keď je raz rezistentný, a bude v kontakte s antibiotikami, tak rezistentným aj ostane.
Sú deti a mladá generácia na tom horšie ako starší?
Áno. Ja som počas svojho detstva mala antibiotiká iba raz a potom od dospelosti do súčasných 32 rokov ani raz. To je veľmi atypické. Čím mladšia generácia, tým častejšie sú v kontakte s antibiotikami a tým vyššie riziko, že si nesú jednu alebo viacero rezistentných mikroorganizmov.
Po covide sme videli rekordnú chrípkovú epidémiu. Ako sme na tom s imunitou?
Imunita v 21. storočí nie je žiadne terno. Je to tým, že sa málo hýbeme, sedíme v uzavretých miestnostiach, dýchame suchý vzduch, naša strava je katastrofálna a čo sa dá, riešime skratkovo. Čo nás bolí, to riešime liekmi. Chceme stále nejaké vitamíny. Niekto ich používa príliš veľa a niekto zas za celý život nevidel omega mastné kyseliny a mal by. Imunita je na nízkej úrovni. Sčasti si to vieme upraviť sami. Druhá vec je covidová pandémia, ktorá našej imunite neprospela. Dva roky sme boli zavretí. Boli sme izolovaní a chýbal nám kontakt s mikroorganizmami druhých ľudí a to pre našu imunitu potrebujeme. Sliznice, teda tam, kde respiračné ochorenia bežne chytíme, potrebujú neustály kontakt s patogénmi. Dva roky sme žili bez kontaktov. Telo sa nachádza v bode nula a zrazu sa všetko otvorilo, dali sme dolu rúška a dostali sme sa do kontaktu s obrovským množstvom patogénov.
Dnes už toto všetko vieme, ale keď vypukla pandémia, mnohí sa pochopiteľne báli a radšej sa izolovali. Na Slovensku na covid zomrelo veľmi veľa ľudí. Kde je teda hranica medzi chránením zraniteľných ľudí pred vírusom a nepoškodzovaním vlastnej imunity?
Tá hranica je veľmi tenká. Nemyslím si, že všetky opatrenia, ktoré sa diali, boli správne. Niektoré sa zaviedli príliš skoro, niektoré neskoro a niektoré nemali opodstatnenie. Samozrejme, rozumiem, že keď sa to rozbehlo, nikto nevedel, čo sa deje a keď ľudia zomierajú, snažíte sa ich zachrániť nech to stojí, čo to stojí. Keď sa na to pozrieme spätne súčasnými očami, možno bolo lepšie dovoliť ľuďom chodiť von aj mimo svoj okres hlavne, aby sa dostali do prírody a mali dostatočný pohyb.
Dá sa zlepšiť stav imunity?
Určite a to by mal vedieť každý. Osveta do praktického života by sa určite zišla už na základných školách. Tá formulka je stále rovnaká: aktívny pohyb vonku. Ak máte sedavé zamestnanie, čo najviac sa hýbte aj počas pracovnej doby. Zdravá strava - čo najviac ovocia, zeleniny, vlákniny a fermentovaných potravín, aby mal človek prísun pozitívnych mikroorganizmov, čo veľa ľudí nemá. Nepreháňať to s antibiotikami a potom dve veci, na ktoré sa často nemyslí: spánok a stres. Dnes sme zvyknutí byť stále v stresovom móde týždne, mesiace až roky. Nepomáha to ani spánku a ani imunite. Toto má každý vo vlastných rukách, nikto to neurobí za nás. Nehovorím, že je to ľahká práca, ale človek na tom musí pracovať vedome a stále. Je to o vybudovaní si návyku a človek sa bude cítiť lepšie. Hovorí sa, že vždy trvá 60 dní, kým si človek zvykne na nejakú zmenu alebo na nový návyk. Prežiť 60 dní je najväčšia výzva, ktorú si ľudia môžu dať.
Posledných 30 rokov neboli vyvinuté nové antibiotiká. Prečo?
Nedá sa povedať, že neboli vyvinuté, ale neprešli klinickými skúškami a teda na trhu nemáme nové antibiotikum. Klinické skúšky sú nastavené tak, aby prešlo len to, čo je efektívne a nie je škodlivé. Veľmi veľa antibiotík preto vypadlo z klinického skúšania. Buď boli neúčinné v ľudskom organizme, alebo boli toxické pre ľudské bunky. Zdá sa, že po 30 rokoch sa objavilo antibiotikum, ktoré je už v druhej fáze klinických skúšok. Možno o tri roky by mohlo byť na trhu. To je jediná novinka, ktorú za tie roky máme.
Sme svedkami veľkého vedeckého pokroku vrátane medicínskeho výskumu. Ako je možné, že sme doteraz neobjavili nové antibiotiká, ktoré by prešli klinickými testami?
Sú tu dva faktory. Pri covidových vakcínach sme videli rýchly pokrok aj preto, lebo tam bol obrovský tlak. U antibiotík taký tlak nie je. Keď to poviem veľmi zjednodušene: ľudia neumierajú húfne na uliciach. Stále máme staré procesy, kde je zložitá byrokracia a autority to dostatočne nepáli. Druhý problém sú financie. Farmaceutické firmy sa vo veľkom pustili do výroby vakcín proti covidu, pretože vedeli, že ich štáty od nich kúpia. Vedeli, že to predajú v obrovských množstvách a veľmi rýchlo. Pri antibiotikách je to tak, že aj keď prejde klinickými testami a je na trhu, je tam uvalená reštrikcia, že môže byť použité len na najťažšie prípady. Tým pádom nebude dostupné pre každého pacienta. Pre farmaceutickú firmu to nemusí byť finančne výhodné.
Takže, musíme sa dostať do štádia, že ľudia budú umierať na angínu, aby sa urýchlil vývoj nových antibiotík?
Dúfam, že sa do tohto nedostaneme. Behá mi z toho mráz po chrbte. Bojím sa toho, keď vidím, akým spôsobom je ťažké niečo dostať z akadémie k farmafirmám na trh. Môžem dúfať, že sa tento postoj zmení. Najväčší výskum nových antibiotík prebieha na akademických pôdach, nie vo farmafirmách. Dostať to z akademickej pôdy von je náročné. My na to nemáme kapacity, financie ani znalosti. Univerzita nikdy nezaplatí milióny na klinické testy. Variant, ktorý ostáva, je založiť si firmu, zohnať sponzorov s tým, že výsledný produkt bude síce neekonomický, ale potrebný pre ľudstvo. Sú ľudia, ktorí podporujú tento výskum. Poznám aj dve farmafirmy, ktoré majú program na vývoj antibiotík, ale stále to nestačí.
Skúmate mikroorganizmy na Antarktíde. Prečo tam?
Začalo to mojím PhD štúdiom. Cieľom štúdia bolo sledovať biodiverzitu, teda aké rôzne mikroorganizmy na Antarktíde sú. Sústreďovala som sa najmä na nové a nepoznané mikroorganizmy. Pritom som zistila, že veľa z týchto mikroorganizmov nikdy nevidelo človeka a sú rezistentné na väčšinu antibiotík, ktoré na ne môžeme použiť. Ich rezistencia nevznikla ľudským selekčným tlakom, ale tým, že tam žijú mikroorganizmy, ktoré tie antibiotiká produkujú. Väčšina antibiotík, ktoré dnes používame sú z baktérií alebo z húb. Mikroorganizmy na Antarktíde bojujú v extrémnych podmienkach o pomerne málo živín a majú veľký stres a to ich podnecuje k tomu, že ten, kto produkuje antibiotikum, má adaptačnú výhodu. Vyprodukuje ho a jeho protihráč si musí vytvoriť rezistenciu. Najprv som našla rezistentnú časť rovnice a potom som sa dostala k tej druhej strane a zistila som, že na Antarktíde máme obrovské množstvo producentov antibiotík.
V akom štádiu je váš výskum?
Momentálne máme vytypované mikroorganizmy, ktoré sú producentmi antibiotík. Už máme detekované látky, o ktorých vieme, že sú úplne nové, nikto ich doteraz nevidel a vieme, že fungujú na rezistentné organizmy. Radi by sme túto časť výskumu preklopili do výskumu týchto konkrétnych mikroorganizmov a ich produktov a dotiahli to do bodu, ktorý by už možno zaujímal farmaceutické spoločnosti.
Je možné, že vyviniete antibiotiká, voči ktorým si nevytvoríme rezistenciu?
Ja si to úplne neviem predstaviť. Vzhľadom na to, ako sa rýchlo vyvíjajú baktérie, tak asi nie je reálne, že nájdeme niečo, čo bude navždy účinné. Ideálne by bolo, aby sme boli krok pred baktériami. Teraz sme v nepríjemnej situácii. Máme tu šíriacu sa vysokú rezistenciu a vo výskume sme pozadu. Ideálne by bolo, keby sme ten pomer otočili, že máme obrovské množstvo nových antibiotík, ktoré vstupujú do klinického skúšania, aby rezistencia išla vždy v závese.
Na Slovensku sa veľa hovorí o odlive mozgov, pretože tu nenachádzajú podmienky na sebarealizáciu. Viete si predstaviť, že by ste sa niekedy vrátili na Slovensko?
V Česku mám manžela, ktorý tam má dobre rozbehnutú kariéru, takže nemám momentálne ani dôvod premýšľať nad Slovenskom. Vrátiť sa ako mladý vedec nie je však ľahké ani do Česka. Keď si porovnáme západné krajiny, vo výskume a akademickej kariére má človek značnú podporu, u nás tento trend zatiaľ neexistuje. Je teda logické, že mladí ľudia s chuťou budovať kariéru majú skôr tendenciu odchádzať tam, kde ten priestor na sebarealizáciu nájdu ľahšie.
Aká je ešte podľa vás oblasť v medicínskom výskume, ktorá by si vyžadovala väčšiu pozornosť?
Výskum boreliózy. Súvisí to s globálnym otepľovaním. Kedysi bola borelióza neštandardný patogén, ktorý sme sem-tam stretli v lese, keď bola sezóna kliešťov. V dnešnej dobe je sezóna kliešťov od februára do novembra. Kliešte sa naťahujú do záhrad a obytných oblastí, pretože je teplo, nekosí sa a podobne. Okolo mňa je obrovské spektrum ľudí, ktorí mali v posledných rokoch boreliózu a často neliečenú a už chronickú. To môže výrazne ovplyvniť kvalitu života a zničiť kĺby, srdce, zrak a spôsobovať neurologické ataky. Stále nemáme vakcínu a máme veľa poddiagnostikovaných ľudí. Rada by som videla skupiny vedcov, ktoré sa na toto vrhnú viac než v súčasnosti. Vymyslieť vakcínu je veľmi ťažké, vzhľadom na to, ako sa ten mikroorganizmus správa a aké má vlastnosti, ale niečo potrebujeme urobiť. Oblastí, ktorým by sme sa mali venovať, je samozrejme veľa, ale toto je niečo, čo je podľa mňa akútne. Pretože chorých pribúda a ak sa nebudú liečiť, bude prudko stúpať aj počet invalidných ľudí, ktorí v dôsledku neliečenej boreliózy nebudú môcť pracovať. Dopady sú celoživotné.
Aké sú príznaky boreliózy?
Zhruba 20 percent prípadov sa prejavuje tak, že v mieste, kde vás kliešť uštipol, sa vytvorí dvojitý kruh. Fľak sa väčšinou rozširuje a dokonca cestuje po tele. Akonáhle má človek kliešťa, mal by sa sledovať, či nie je unavený, či nemá problémy so zrakom, bolesti svalov alebo kĺbov, či sa zadýchava. To je prvý signál, že treba ísť za lekárom. Žiaľ, u nás zatiaľ nie je bežné automaticky po týchto príznakoch testovať pacienta na boreliózu. Borelióza väčšinou príde na pretras až neskôr po mesiacoch, keď má človek neurologický alebo iný relaps príznakov. To je však už neskoro. Potom je už len otázne, ako často sa bude ochorenie prejavovať, či raz za mesiac, alebo za pár rokov. Je to individuálne. Pri akútnej fáze relapsu sa podávajú antibiotiká a sme zase tam, kde sme boli - pacient pravidelne užíva antibiotiká a to sme nechceli. Najlepšie je kliešťa nechytiť a používať šetrné repelenty, dávať pozor kade chodíme a chrániť sa. Prevencia je vždy lepšia ako potom riešiť problém.
Pozrite si reportáž o užívaní antibiotík, ktorú sme nakrúcali 8 .3. 2023:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
