Slovenský cestovateľ Martin Navrátil dosiahol historický úspech. Pred pár dňami pokoril Južný pól od pobrežia, čo sa mu podarilo ako prvému našincovi v dejinách. Po tom, ako prešiel ľadovcom, je už doma. Nezabudnuteľným zážitkom bola preňho nielen expedícia, ale aj návrat medzi ľudí.
Štyridsaťsedem dní a presne 1 047 kilometrov v nohách v ukrutných mrazoch. Iba ťažko si človek dokáže predstaviť, čím všetkým musí prejsť telo i myseľ dobrodruha, ktorý pokorí Južný pól. Ak si niekto myslí, že Martinovi došli všetky sily, mýli sa.
„Môžem povedať, že som si oddýchol počas cesty. Psychicky som na tom veľmi dobre a cítim sa odpočinutý. Fyzicky je to podobne. Ak idete na takúto cestu, musíte sa pripraviť tak, aby ste po príchode na Južný pól mali stále dostatok síl. Cesta sa tým nekončí,“ opisuje.
To, čo dokázal, mu dochádza postupne. Ako hovorí, spracovať to je dlhodobý proces. „Veľkú radosť cítim už teraz,“ hovorí. Zvládnuť takmer dva mesiace doslova bolestivej zimy nie je málo.
Martin Navrátil je skúsený cestovateľ. Uplynulý týždeň, keď došiel na Južný pól, sme sa o jeho ceste rozprávali s kolegom z projektu Travelistan Petrom Hliničanom. O tom, ako sa Martinovi darí, dostával správy každých pár dní. Vďaka tomu vedeli blízki o tom, ako sa mu darí a že je v poriadku.
Teraz, keď už o zážitkoch hovorí samotný Martin, spomína aj na začiatky náročnej expedície. „Cítil som brutálny rešpekt. K prírode, Antarktíde, zime. I keď nie som herec, prirovnal by som to k tréme, keď vystúpite na javisko. Je jedno, koľko toho človek prešiel a čo zažil, rešpekt mať musí,“ opisuje.
Materiálne, fyzicky i psychicky sa Martin musel dokonale pripraviť. Všetko bolo nachystané tak, aby uspel. „Čím ťažšia cesta človeka čaká, tým viac si uvedomuje, že nie všetko musí vyjsť,“ uvádza Slovák, ktorý prešiel najagresívnejším prostredím, ktoré naša planéta ponúka.
Na Antarktíde je vysoká nadmorská výška, mrazy aj do mínus 50 stupňov Celzia. „V týchto podmienkach stačí malá nepozornosť a všetko sa zosype,“ tvrdí Martin.
Spolu s ním sa na mimoriadne náročnú „túru“ vybrali aj Nórka a Brit. Trojčlenný tím si zlyhanie nepripúšťal. Napriek tomu však k nebezpečnej situácii došlo pár dní pred vytúženým cieľom.
„Približne osem dní pred plánovaným príchodom na Južný pól dostal kolega z Británie veľmi silný vnútroočný tlak. Nemohol to nijako ovplyvniť a hrozilo, že oslepne. Mal šťastie v nešťastí, že sa mu to stalo na mieste, kde poňho mohlo pristáť lietadlo,“ spomína Martin.
Slovenský cestovateľ hovorí, že dôležité je vedieť, kedy expedíciu skončiť. Niekto by aj napriek zlému zdravotnému stavu pokračoval.
„Boli sme ako rodina a rozhádzaní z toho, že jeden člen odišiel. Stačila pritom jedna vec a bol koniec. Nebola to jeho vina, telo sa skrátka rozhodlo, že stačí. Preto som začal veriť, že dôjdem na Južný pól, až keď som ho videl zo vzdialenosti 32 kilometrov,“ konštatuje Martin.
Ani Slováka zdravotné ťažkosti neobišli. Iba tri hodiny pred príchodom do cieľa sa mu na líci spravila omrzlina.
„Dá sa to fixovať. Človek vtedy cíti, že telo dostáva zabrať. Aj tu máme odpoveď, prečo na Antarktíde nik trvalo nebýva a nie je tu žiaden život. Podmienky sú mimoriadne agresívne,“ približuje.
Počas letných mesiacov je na pobreží Antarktídy väčšinou teplejšie, okolo mínus 15 stupňov. Na Slovensku je v tom čase zima. Čím viac Martin postupoval do vnútrozemia, bolo to kritickejšie, okolo mínus 38 až mínus 41 stupňov.
„Táto zima má niekoľko rozmerov. Ak je bezvetrie, človek nemá pocit, že čelí až takýmto mrazom. No Antarktída je však najveternejší kontinent na svete. Keď fúka, pocitová teplota klesá až do mínus 60 stupňov. Tým, že tam nie je nič, žiadne stromy, vietor ide vždy proti človeku. Tak to hovoria skúsení polárnici. Čím ste vyššie, chlad ide akoby pod kožu,“ potvrdzuje Martin.
Dobrodruh prechádzal ľadovcom desiatky dní. Tvrdí, že si pripadal ako hrdina vo filme. Vstal a vedel, že sa zobúdzal do toho istého dňa, aký bol včera. Všetko bolo rovnaké.
„Na Antarktíde je polárny deň, slnko stále svieti, akoby bolo dvanásť hodín na obed a nikdy nezapadá. Bolo úplne jedno, kedy vstaneme, ten deň bol veľmi dlhý,“ spomína.
Jeho tím sa riadil podľa čilského času, čo je o štyri hodiny menej ako na Slovensku. Trojica vstávala pred ôsmou. Museli veľmi citlivo vnímať počasie a podľa toho si vybrať, čo si oblečú.
Potom sa najedli, potrebovali čo najviac kalórií. Denná spotreba na takejto ceste predstavuje 7,5 do 10-tisíc kalórií. Bežný človek pri bežnej činnosti spotrebuje približne 2 000 kalórií.
Šliapať začali o desiatej ráno a bežkami pokračovali asi do siedmej večer. Po každej hodine si dali desaťminútovú prestávku. Počas nej si väčšinou doplnili sily čokoládou, sušeným ovocím alebo orechmi a poriadne sa napili. Denne vypili okolo štyri až šesť litrov tekutín.
„V závislosti od podmienok sme každý deň prešli od 20 do 25 kilometrov. O siedmej alebo pol ôsmej večer sme zakempovali, opäť sa najedli a zaspali. Keďže nikde nič nie je, zakotvili sme tam, kde sa nám to pozdávalo. Spal som aj desať hodín a kvalitne. No tým, že je tam stále svetlo, silný vietor, treba sa adekvátne pripraviť. Zakryť si oči a dať si štuple do uší, aby vás nerušil veľmi silný vietor. Ten fúkal každý druhý deň,“ tvrdí.
Antarktída je iba sneh a ľad. Nie je tam žiadna civilizácia, neexistujú mestá či dediny, žiaden kemp. Preto jej prináleží aj prezývka „biele peklo“. To dokáže psychiku človeka poriadne rozhádzať.
Martin hovorí, že sa na to pripravoval. Hodiny v tichu a bielej zime síce dá zabrať, no mal spôsoby, ako to zvládnuť.
„Nechcel som si zobrať žiadnu hudbu, aby som si tam prečistil hlavu a prišiel na iné myšlienky. Prvých sedem dní to bolo náročné. Myšlienky sa medzi sebou bili a bol som z toho veľmi unavený,“ priznáva.
Po asi desiatich dňoch sa hlava upokojila. Každý deň si našiel niečo, nad čím premýšľal. Na rozprávanie veľa času ani podmienky nie sú. Trojica, neskôr dvojica, sa nasledovala jeden za druhým.
Na Južný pól dorazil Martin 9. januára o 20.16 h nášho času. Toto miesto opisuje ako rovinu vo výške 2800 metrov. Ide o ceremoniálny Južný pól, kde sú umiestnené vlajky krajín, ktoré tu majú polárne stanice.
Potom je tu geografický Južný pól so symbolickou sklenenou guľou. Tým, že Antarktída nie je pevnina, no ľadovec, posúva sa. Každý rok určia presný geografický Južný pól.
Príchod do cieľa opísal a ukázal aj na videu:
Po Martina a jeho spolupútničku prišlo nákladné lietadlo po 24 hodinách od pokorenia Južného pólu. Čakanie zvládli v stane.
Dostali sa do základného kempu na Union Glacier bližšie k pobrežiu. Tam čakali na dobré počasie štyri dni a odleteli naspäť do civilizácie do Punta Arenas v Čile.
„Ak by som to mal zhrnúť, medzi Južným pólom a našou civilizáciou je osem hodín,“ hovorí Martin.
Priznáva, že veľký rozmer celej cesty je práve zdanlivo nekonečný pohľad na sneh a ľad. Opakuje, že človek nepočuje a nevidí nič. Prvých ľudí, prírodu aj zvieratá videl po 47 dňoch a to nie je málo.
„Civilizácia človeku po takom čase neuveriteľne smrdí. Výfukové plyny vám udrú do nosa. Skoro som sa z toho zvracal a keď šiel okolo mňa niekto s cigaretou, naplo ma,“ opisuje.
Martin v noci nevedel zaspať. Paradoxne mu prekážala tma, na ktorú už nebol zvyknutý. Rušil ho každý, aj ten najjemnejší zvuk v pozadí. Sluch bol razom oveľa viac senzitívnejší.
„Vnemy človeka sa veľmi otupia, a keď sa vráti do civilizácie, je to spočiatku veľmi zvláštny pocit,“ dodáva na záver.
S Martinom Navrátilom sme sa rozprávali aj v auguste 2020, kedy sa pokúsil prejsť Beringov prieliv. Pozrite si reportáž:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
