Ruská invázia na Ukrajine trvá už dva roky a nič nenasvedčuje tomu, že by sa boje v dohľadnej dobe zastavili. Hoci iniciatívu po neúspešnej ukrajinskej protiofenzíve prevzala Moskva, ani jednej zo strán sa nepodarilo získať rozhodujúcu výhodu.
Odo dňa, keď ruský prezident Vladimir Putin skoro ráno v televíznom prejave oznámil začiatok vojenskej invázie na Ukrajinu, uplynuli presne dva roky. Od tohto momentu celý svet s hrôzou sledoval, ako sa ukrajinské mestá menia na ruiny a obyvatelia okupovanej krajiny zažívajú obrovské utrpenie.
Rusko sa pritom neštíti páchať ani vojnové zločiny. Útoky na ukrajinskú civilnú infraštruktúru sú na dennom poriadku. Medzi obeťami sú aj stovky ukrajinských detí a ďalšie tisíce z nich Rusi násilne deportovali na svoje územie.
Ani jedna zo strán konfliktu neuvádza počet padlých vojakov. Posledné oficiálne údaje sú staré rok a pol. Podľa niektorých odhadov však počas dva roky trvajúceho konfliktu zahynulo na obidvoch stranách už možno až 500-tisíc ľudí z radov vojakov aj civilistov.
Ruská invázia na Ukrajinu je bezpochyby najbrutálnejším ozbrojeným konfliktom v Európe od druhej svetovej vojny. Všetko sa pritom začalo oveľa skôr. Vo februári 2022 v podstate iba došlo k eskalácii konfliktu, ktorý má počiatky už v období po rozpade Sovietskeho zväzu.
Rusko sa po páde ZSSR dlhé roky snažilo posilňovať svoj vplyv na Ukrajine. V záujme západných krajín bolo, naopak, zbližovanie Kyjeva s EÚ a NATO. Úsilie zo strany Moskvy a západných krajín aj občianske rozpory na Ukrajine vyústili vo februári 2014 do štátneho prevratu, zvrhnutia a úteku proruského prezidenta Viktora Janukovyča do Ruska.
Bezprostredne potom ruská armáda – pod kamuflážou údajného regionálneho povstania – vtrhla na ukrajinský Krym, ktorý Kremeľ neskôr anektoval. V apríli toho istého roku proruskí separatisti (podporovaní Moskvou) vyhlásili na území ukrajinského Donbasu dva bábkové kvázištáty známe ako Donecká a Luhanská ľudová republika.
V dôsledku toho vypukla takzvaná vojna na Donbase, ktorá v rôznej intenzite pokračovala až do roku 2022. Ruská vláda napriek priamym dôkazom účasť svojich jednotiek v ozbrojenom konflikte popierala až do blížiacej sa invázie.
Rusko už koncom marca 2021 začalo presúvať značnú časť svojich vojenských síl k hranici s Ukrajinou, čo takmer po celom svete vyvolávalo obavy. Kremeľ však do posledných chvíľ rozsiahlu inváziu kategoricky popieral.
Diplomatické rokovania, do ktorých sa zapájal aj Západ, neviedli k zmierneniu napätia. Rusko si kládlo absurdné podmienky, ktoré okrem iného zahŕňali odstránenie vojenskej infraštruktúry Severoatlantickej aliancie vo všetkých štátoch, ktoré vstúpili do NATO po roku 1996, čo by zahŕňalo aj Slovensko.
Ruský prezident Vladimír Putin 21. februára 2022 oficiálne uznal nezávislosť oboch samozvaných separatistických republík na východe Ukrajiny a nariadil ruským vojskám vstúpiť na Donbas.
V noci z 23. na 24. februára šéf Kremľa oznámil „špeciálnu vojenskú operáciu za účelom denacifikácie a demilitarizácie Ukrajiny“. Rusko začalo pomocou delostrelectva aj lietadiel bombardovať celú Ukrajinu. Ruské konvoje ťažkej techniky vtrhli hlboko do vnútrozemia svojho západného suseda.
Rusi chceli uplatniť vojenskú taktiku „blitzkrieg“ (bleskovú vojnu) – založenú na prekvapivom útoku s rýchlou a ohromujúcou koncentráciou sily. Tento plán však totálne zlyhal. Z veľkej časti sa na tom podieľal až nečakane tvrdý odpor ukrajinskej armády.
Obrovský podiel na tom, že sa Ukrajina v prvých dňoch agresie úspešne ubránila, mal okrem samotných vojakov bezpochyby aj Volodymyr Zelenskyj.
Dovtedy podceňovaný ukrajinský prezident bezprostredne po vypuknutí invázie začal riadiť obranu Kyjeva. Stal sa charizmatickým lídrom, ktorý svojmu ľudu dodal potrebnú odvahu.
Západ, na rozdiel od diania po ruskej anexii Krymu, tentoraz reagoval relatívne rýchlo a tvrdo. Už počas tretieho dňa vojny dospel k zhode na - do tej doby - bezprecedentných sankciách proti Moskve.
Po sankciách čoskoro nasledovali aj spoločné dodávky zbraní a diplomatická podpora Ukrajiny vo všetkých možných sférach. Mnohí západní politici dokonca Putinovi ironicky gratulovali, že sa mu podarilo celý Západ zjednotiť tak ako nikomu pred ním.
Dokazovať to má aj zmena postoja do tej doby neutrálneho Švédska a Fínska, ktoré v apríli 2023 oficiálne vstúpilo do NATO. Aj Švédsko je Severoatlantickej aliancii čím ďalej bližšie.
Západné krajiny sankčný zoznam priebežne rozširovali, ruská ekonomika sa však s dôsledkami dokázala vyrovnať prekvapivo dobre.
Veľký podiel pritom na tom majú ázijskí giganti Čína a India, ktorí sa chopili obchodných príležitostí a nahradili tak výpadok príjmov Ruska plynúci z európskeho bojkotu ruských energetických surovín.
Moskva okrem toho ťaží aj z dodávok dronov a balistických rakiet od Iránu či Severnej Kórey.
Vojenská pomoc Ukrajine sa rozbiehala pomalšie. Kyjev však nakoniec od západných krajín (najmä od USA a Spojeného kráľovstva) dostal aj zbrane, ktoré na začiatku nepripadali do úvahy pre obavy z reakcie Moskvy.
Ruskej strane sa v prvom týždni úspešne darilo napádať a ničiť ukrajinské systémy protivzdušnej obrany. Po chaotickom prvom týždni sa však ukrajinská protivzdušná obrana začiatkom marca skonsolidovala a začala plne fungovať v spolupráci so stíhacím letectvom.
Debaklom sa pre Rusov skončil najmä zámer obsadiť Kyjev do niekoľkých dní. Na letisku v neďalekom Hostomeli chceli okupanti zriadiť základňu, kam by mohli privážať ďalších vojakov aj ťažkú techniku s dostrelom na centrum hlavného mesta.
Podobne dopadali aj ďalšie ruské pokusy o výsadok v okolí Kyjevskej oblasti. Aj keď sa Rusom hostomelské letisko podarilo na určitú dobu ovládnuť, tvrdý odpor Ukrajincov pri Kyjeve ich donútil k radikálnemu prehodnoteniu plánu celej invázie.
Ukrajinci na prelome marca a apríla 2022 prevzali na bojisku iniciatívu a Rusi boli postupne donútení stiahnuť sa z Charkova aj ďalších dobytých území až za hranice separatistických republík.
Od tohto momentu sa vojna zmenila na zákopové boje s občasnými výpadmi pozdĺž 1500 kilometrov dlhej frontovej línie tiahnucej sa zo severu na juh. Ukrajina je denne vystavená delostreleckým a raketovým útokom ruskej armády, ktoré sa nevyhýbajú ani civilnej infraštruktúre.
Od ustálenia frontovej línie jedna strana nezaznamenala väčší územný zisk. Najvýznamnejšie boje sa viedli o mesto Bachmut v Doneckej oblasti, ktoré však zo strategického hľadiska nemá väčší význam. Rusi aj napriek tomu, v snahe doručiť prezidentovi Putinovi aspoň nejaké víťazstvo, vyvinuli obrovské úsilie a mesto, z ktorého zostali iba ruiny, dobyli aj za cenu obrovských strát.
Veľký podiel na dobytí Bachmutu mali najmä príslušníci žoldierskej Vagnerovej skupiny. Ich veliteľ, Jevgenij Prigožin, sa však dostal do ostrého sporu s velením ruskej armády a mesiac nato sa pokúsil o vzburu.
Po obsadení ruského mesta Rostov na Done, ktoré je jedným z hlavných logistických bodov ruských síl bojujúcich na Ukrajine, sa 24. júna 2023 vydalo jeho 25-tisíc bojovníkov smerom na Moskvu. Vzburu sa ešte v ten istý deň podarilo urovnať.
Veľké nádeje vkladal Západ do ukrajinskej protiofenzívy. Kyjev ju spustil začiatkom júna 2023 sériou ofenzívnych akcií na viacerých frontoch. Ukrajinské jednotky systematicky napádali ruské zásobovacie základne a intenzívne útočili na ruské delostrelecké systémy.
Ukrajincom sa postupne podarilo preniknúť tromi pásmami ruskej obrany, ale rozhodujúci prielom do jesene nedosiahli. Neúspech ofenzívy napokon verejne uznal 1. decembra 2023 aj ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj.
Nepriaznivo sa vyvíjajúca situácia na fronte viedla prezidenta Zelenského k odvolaniu generála Valerija Zalužného z funkcie hlavného veliteľa ozbrojených síl Ukrajiny. Dňa 8. februára 2024 ho nahradil Olexandr Syrskyj, ktorý predtým velil ukrajinským pozemným silám.
Ani jemu sa však nepodarilo udržať mesto Avdijivka, vzdialené len desať kilometrov od Donecka.
Boje o toto priemyselné centrum, nad ktorým prevzali ruské jednotky kontrolu 17. februára 2024, boli jednými z najkrvavejších počas dva roky trvajúcej vojny. Ovládnutie Avdijivky predstavuje pre Moskvu prvý významnejší územný zisk od dobytia Bachmutu.
Zelenskyj v polovici februára vyhlásil, že ukrajinské jednotky sa v niektorých častiach rozľahlej frontovej línie nachádzajú pod ťažkou paľbou, pričom situáciu ovplyvňuje aj oneskorenie západnej vojenskej pomoci.
Kyjev čoraz naliehavejšie požaduje muníciu a viac rakiet s dlhým dosahom. Šéf európskej diplomacie Josep Borrell koncom januára priznal, že Európska únia nesplní svoj záväzok dodať Ukrajine do marca milión kusov delostreleckej munície, ale dokáže jej poskytnúť iba polovicu tohto množstva.
Lídri členských štátov EÚ sa na mimoriadnom februárovom samite v Bruseli dohodli na finančnej pomoci pre Ukrajinu vo výške 50 miliárd eur počas nasledujúcich štyroch rokov.
V americkom Kongrese však pomoc Ukrajine viazne. Senát síce po dlhých peripetiách 13. februára schválil 60 miliárd dolárov pre Ukrajinu, ale osud balíka v Snemovni reprezentantov je neistý.
Komoru ovláda Republikánska strana a bez sprísnenia režimu na hraniciach USA s Mexikom odmieta poslať pomoc Ukrajine.
Slabnúcu podporu Západu dokresľuje aj januárový prieskum YouGov a Datapraxis pre britský denník The Guardian, podľa ktorého verí vo víťazstvo Ukrajiny iba každý desiaty obyvateľ z 12 vybraných štátov EÚ.
Najviac ľudí pritom podľa prieskumu YouGov pre The Guardian označilo za najpravdepodobnejší koniec vojny určitú formu „kompromisného urovnania“.
S pádom Avdijivky sa do zahraničných médií referujúcich o vojne na Ukrajine začal vracať naratív, ktorý sa v nich neobjavoval od začiatku vojny. Vytvára sa dojem, že Ukrajina každú chvíľu padne, pretože Rusko prebralo iniciatívu a od Kyjeva dávajú ruky preč západní spojenci na čele s USA.
Podľa Michaela O'Hanlona, riaditeľa výskumu zahraničnej politiky v think tanku Brookings Institution, je však tento dojem mylný. Aj keď sú výhľady Ukrajiny v niektorých ohľadoch chmúrne, v celkovom pohľade podľa neho situácia nie je taká tragická, ako sa zdá, uviedol pre denník Washington Post. Svoje tvrdenie podporil dátami, o ktorých sa toľko nehovorí.
Už samotný fakt, že stiahnutie z Avdijivky je najvýraznejšou zmenou na bojisku, ilustruje, že sa frontová línia veľmi nehýbe. V marci 2022 okupovalo Rusko 22 percent ukrajinského územia, teraz už rok stabilne ovláda 18 percent.
Pomer síl na fronte nezmenila ani minuloročná ukrajinská protiofenzíva. Podľa O'Hanlona to však nebolo nič prekvapujúce.
„Keď sa pozrieme na silu obrany na oboch stranách, neúspech nebol veľkým prekvapením. Obrana je v tejto fáze vojny jednoducho silnejšia ako útok, a preto by Ukrajina mohla byť schopná udržať väčšinu územia, ktoré pred rokom 2014 držala, a to aj s obmedzenými vojenskými dodávkami,“ myslí si analytik.
Významným problémom môže byť nedostatok delostreleckých nábojov. Na vrchole protiofenzívy pálila Ukrajina sedemtisíc nábojov denne. Teraz si môže dovoliť vystreliť asi dvetisíc nábojov za deň. Rusko pritom páli tempom 10-tisíc nábojov za deň.
Okrem nedostatku munície Ukrajina v posledných mesiacoch hlásila aj rovnaký problém s vojakmi. Kyjev sa po dvoch rokoch bojov s Ruskom rozhodol sprísniť zákon o mobilizácii, keďže počet Ukrajincov dobrovoľne sa hlásiacich do armády klesá.
Žiadny akútny nedostatok bojovníkov však podľa O'Hanlona momentálne nehrozí.
„Armáde v najbližšom čase ľudia nedôjdu. Ročne je teraz zabitých alebo zranených asi 100-tisíc ukrajinských vojakov. To je tragická ľudská daň. Armáda však má asi 750-tisíc vojakov a približne 200-tisíc mladých mužov sa každoročne stáva spôsobilými na odvod. Ak Ukrajina zníži vek na odvod z 27 na 25 rokov, ako zvažuje, bude v budúcom roku oprávnených ďalších takmer 400-tisíc mužov,“ uviedol expert.
Podľa neho sa Ukrajine aj napriek ruským snahám darí oživovať ekonomiku.
Zatiaľ čo počas prvej vojnovej zimy bola energetická infraštruktúra neustále pod paľbou Rusov, Ukrajina ďalšiu zimu prečkala s väčšinou neporušených energetických a vykurovacích systémov. Záväzky USA a Európy smerom k Ukrajine navyše znamenajú, že ani peniaze Kyjevu hneď tak nedôjdu.
O'Hanlon sa v analýze vyjadril aj k údajne slabnúcej podpore prezidenta Volodymyra Zelenského a rošádam na čele armády. Podľa neho zostáva Zelenskyj naďalej silným lídrom, za ktorým jeho krajina stojí.
„Áno, politické a vojenské elity na Ukrajine sa teraz hádajú viac ako pred rokom či dvoma. Zelenskyj vymenil najvyššieho generála a pohádal sa okrem iného s kyjevským starostom a zástupcami médií. Frustrácia a tvrdá debata sa však v demokracii, ktorá sa nachádza dva roky v brutálnej vojne, dajú očakávať. Celkovo Ukrajinci zostávajú jednotní. Zelenského rating už nedosahuje 90 percent, ale zostáva vysoký. Až 77 percent opýtaných Ukrajincov hovorí, že mu dôveruje,“ vyhlásil O'Hanlon.
Na pochovávanie Ukrajiny je preto podľa neho ešte čas. Krajina sa vraj naďalej dokáže Rusku efektívne brániť.
Pozrite si reportáž z Televíznych novín z 22. 2. 2024. Štáb Televízie Markíza mapuje situáciu na Ukrajine:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
