Prvýkrát ju vedci zachytili už v 60. rokoch minulého storočia, no stále o nej takmer nič nevieme. V srdci Afriky šarapatí choroba, ktorá postihuje iba deti.
Napriek mnohým vedeckým projektom a investovaným miliónom stále nevieme ako vzniká, ani ako ju vyliečiť. Nemá ešte ani meno, iba desiatky tisíc obetí a zničených životov, píše portál iDNES.
Syndróm prikyvovania alebo choroba prikyvovania sa najviac šíri v Južnom Sudáne a Ugande a postihuje deti vo veku od 5 do 15 rokov. Ničí mozgy a z mnohých z nich sa stávajú ľudské trosky. Trinásťroční sa prepadnú na úroveň batoľaťa a majú pravidelné záchvaty pripomínajúce epilepsiu.
Provizórny názov choroba dostala, pretože pri záchvate, ktorý spustí chlad alebo pohľad na jedlo, deťom padá hlava. Deje sa to pri zvýšenej mozgovej aktivite, ktorá spôsobí chvíľkové povolenie krčných svalov a tie tak neudržia hlavu. Opakuje sa to každých 5 až 8 sekúnd. Celý záchvat trvá približne 3 minúty a tiež sa pravidelne opakuje.
Záhadné ochorenie postupne ničí mozog a spôsobuje retardáciu. Okrem toho spomaľuje aj rast a dospelí vo veku 20 rokov vyzerajú aj o 10 rokov mladšie.
If the people of Bwaise are hungry Mr @RuhakanaR and @GovUganda how about the nodding disease children with their parents?
— Kstan (@Kstan_28) April 6, 2020
The food distribution is selective and we don't know why?@DeeNakamya @eddie_mutwe @HillaryTaylorVI @UNICEFUganda @kaysafi1 @kibirigemuzafa @Rukundoshiphra1 pic.twitter.com/fajvZm0TVt
Vedci, ktorí sa rozhodli preskúmať túto záhadnú chorobu, zatiaľ vždy narazili na slepú uličku. Hlavným podozrivým je muchnička - mucha prenášajúca chorobu známu ako riečna slepota. Vyskytujú sa v odľahlých oblastiach pri riekach, čo je aj prípad najčastejšieho výskytu prípadov syndrómu prikyvovania.
Lekári vedia, že muchnička pri bodnutí zanesie do tela dieťaťa larvy hlístov, tie sa potom rozmnožujú a dostanú sa do všetkých orgánov. Rovnako, ako pri covide, však nebezpečenstvo pre organizmus nepredstavuje samotný parazit, ale imunitná reakcia. Vedci preto predpokladajú, že to by mohol byť spúšťač celej záhadnej choroby.
Voči tejto teórii však majú námietky starší ľudia, ktorí sa pýtajú, ako je možné, že sa v detstve nenakazili, keď muchničky tam boli vždy.
Súvislosť s týmto hmyzom a chorobou podľa skúseností tamojšieho obyvateľstva naznačuje aj to, že keď v okolí rieky vykosili vysokú trávu, syndróm prikyvovania sa v danej oblasti šíril pomalším tempom.
Objavili sa aj iné teórie. Vznik choroby by mohol súvisieť so stravovaním a podvýživou. V časoch, keď nemajú čo jesť, často sa uchýlia ku konzumovaniu nie práve jedlých húb. Tie potom bránia prijímaniu vitamínu B6, čo by mohlo viesť k degenerácii mozgu.
Dedinčania v minulosti vinili aj rozvojovú pomoc. V zúfalstve totiž jedli chemikáliami ošetrené osivo, ktoré dostali, aby mohli zasiať ďalšiu úrodu. Ochoreli ale choroba prikyvovania to nebola.
Podozrievali aj opičie mäso, ktoré sa v tomto regióne často konzumuje. Mnohí v tom však majú „jasno“ a za všetko podľa nich môžu zlé čary.
Boli časy, keď sa deti, ktoré sa začali kývať, dožili málokedy dospelosti. Často zomierali na podvýživu. Aj keď mali totiž tanier pred sebou, pohľad na jedlo spustí záchvat, takže sa nakoniec nenajedia.
Chátra im telo aj mozog. To, čo prežívajú, je niečo medzi epilepsiou, parkinsonom a alzheimerom. Pomaly odchádzajú rodičom pred očami.
Niekedy dokonca podľahnú infekciám, ktoré sa im dostanú do rán, keď sa zrania pri záchvatoch.
Aj preto je možné v niektorých dedinách vidieť deti priviazané na povrazoch pred domami. Ide o akt zúfalstva rodičov, ktorí sa ich snažia ochrániť pred smrťou, ktorá im hrozí prakticky na každom kroku.
Sú priviazané preto, aby nespadli do ohňa, aby sa nestratili v lese alebo aby sa neutopili v rieke.
Ale nejaké pokroky medicína predsa len urobila. Zatiaľ, čo pred rokmi sa iba málokto z chorých dožil dvadsiatky, teraz sa to zmenilo. Lekári si totiž povedali, že keď má choroba podobné príznaky ako epilepsia, budú ju liečiť liekmi na epilepsiu.
V ohrozených regiónoch sa v rámci prevencie rozdáva aj ivermektin, ktorý sa najviac dostal do povedomia počas pandémie koronavírusu. keď sa o vhodnosti jeho použitia viedli spory.
Lieky zaberajú, ale iba čiastočne a ich úlohou je tak iba pribrzdenie postupu ochorenia. AJ tu však platí, že čím skôr sa s liečbou začne, tým väčšia šanca, že sa pacient dožije dvadsiatky.
„Nie je možné ich vyliečiť, ale kvalita ich životov sa oveľa zlepší. Záchvaty kývania sú menej časté a môžu byť pod kontrolou. Nie sú také silné a mentálne chátranie sa spomalí alebo zastaví,“ uviedol lekár Jacopo Rovarini, ktorý v Južnom Sudáne už niekoľko rokov koordinuje pomoc v oblastiach s výskytom tejto choroby.
Problém je však v tom, že vo vojnou a hladomorom postihnutej krajine sa pomoc nedostane ani zďaleka všade.
Podľa miernejších odhadov chorobou prikyvovania momentálne v Južnom Sudáne a Ugande trpí asi 10-tisíc detí. Ale celkové čísla sú desivé.
„Je možné pokojne povedať, že celkovo mohlo byť v Afrike od začiatku odhadom 400-tisíc prípadov,“ dodal Rovarini.
V priloženom videu si môžete pozrieť archívny príspevok o vojne v Južnom Sudáne:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
