Krymských Tatárov považujeme spolu s Ukrajincami a Karaimami za pôvodné obyvateľstvo Krymského polostrova. Založili Krymský chanát, ktorý bol jedinečný najmä svojím zriadením a rešpektovaním všetkých kultúr a náboženstiev v štáte. S toleranciou sa však počas svojej histórie príliš nestretali. Skôr naopak.
Tatári dobyli Krym v 13. storočí a vytvorili štát s názvom Zlatá Horda. Po jeho rozpade v polovici 15. storočia založili moslimský štát tzv. Krymský chanát. Na tomto území sa podarilo vytvoriť jedinečný systém rovnováhy a tolerancie, ktorý prispel k vzniku originálnej krymskej spoločnosti.
Židia, kresťania a predstavitelia niektorých iných náboženstiev sa totiž začlenili do autonómneho náboženského spoločenstva v rámci islamského štátu. Každý mal zaručenú nedotknuteľnosť majetku, slobodu obchodu, remesiel a podnikania. Obdobie Krymského chanátu bolo rozkvetom kultúry, umenia a literatúry krymských Tatárov.
V 18. storočí sa však Krymský chanát stal stredobodom záujmu v geopolitickej hre medzi Tureckom a Ruskom. Keďže uznal suverenitu Osmanskej ríše nad svojím územím, po víťazstve Rusov bol chanát najprv okupovaný a neskôr Ruskom anektovaný.
To znamenalo začiatok novej éry v histórii Krymských Tatárov, ktorú sami nazývali „čierne storočie“. Krymský chanát totiž prišiel o svoju nezávislosť, pričom ich tradície a staroveký kultúrny a duchovný život Rusi cielene potláčali.
Búrali mešity a staroveké cintoríny, strieľali sa muezínov, ktorí zvolávali moslimov na modlitby, zo slobodných krymských farmárov sa stali ruskí nevoľníci. Mnohí sa preto rozhodli z Krymu odísť. Odhaduje sa, že z pôvodných piatich miliónov ich zostalo na polostrove len okolo 300-tisíc. A Krym sa stal definitívne ruským.
V roku 1921 vznikla Krymská autonómna sovietska socialistická republika ako samostatný štát v rámci ZSSR. Na Kryme začali pôsobiť krymské médiá a ich tradície, kultúra a povedomie začali vstávať z popola. Krymská tatárčina bola dokonca spolu s ruštinou jedným z úradných jazykov. Toto pookriatie malo len krátku trvácnosť.
Ďalšiu veľkú ranu totiž Krymským Tatárom uštedril Stalin. Ten v máji 1944 nariadil okamžitú deportáciu Krymských Tatárov z polostrova. Dôvodom mala byť ich údajná kolaborácia s nacistickým Nemeckom.
„Po oslobodení polostrova sovietske jednotky zatkli vyše tisíc kolaborantov s Nemeckom. Väčšina z nich patrí k tatárskemu národnému výboru,“ napísal vtedajší minister vnútra Lavrentij Berija Stalinovi.
Násilné vysťahovanie sa začalo skoro ráno a trvalo len niekoľko desiatok hodín. Rodiny mali na zbalenie svojich osobných vecí iba polhodinu. Odvliekli až 180-tisíc Krymských Tatárov. Naložili ich do nákladných vlakov a odviezli do nehostinných oblastí severovýchodného Ruska. Už počas cesty mnohí z nich zomreli. Prvý rok prežilo len 40 percent z nich.
Žili v špeciálnom režime, pod osobitným dohľadom. Čelili hladomoru, chorobám, násiliu a tyranii. Sila tatárskeho ducha však bola nezlomná. V exile naďalej šírili medzi sebou svoje národné povedomie s jasným cieľom vrátiť sa do svojej vlasti.
Svedčí o tom aj úryvok z listu z 12. novembra 1965 Ústrednému výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, ktorý monitoroval návštevu Krymských Tatárov na Kryme. „Vrátime sa buď všetci, alebo nikto.“
Sovietsky zväz napokon rehabilitoval Krymských Tatárov až v roku 1967. Potomkovia pôvodných obyvateľov však neboli na Kryme vítaní. Považovali ich za menejcenných a tiež nechcený národ. Plnohodnotný návrat na Krym bol Tatárom umožnený až v 80. rokoch, a to počas Gorbačovovej perestrojky.
Jedným z navrátilcov na Krym v tomto období bol aj Mustafa Džemilev, dlhoročný vodca Krymských Tatárov z Bachčisaraja, bývalého hlavného mesta Krymského chanátu. Mal len šesť mesiacov, keď jeho rodinu deportovali.
V dospelosti sa v Uzbekistane stal popredným sovietskym disidentom, ktorý protestoval nielen proti ruským inváziám do Československa a Afganistanu, ale najmä požadoval umožnenie návratu Krymských Tatárov na Krym.
Rusi ho 15 rokov väznili v sovietskych zajateckých táboroch. V roku 1986, na vrchole hnutia perestrojky, bol prepustený a pripojil sa k desiatkam tisícom Krymských Tatárov, ktorí sa konečne mohli vrátiť domov.
Traduje sa však, že ich nevítali s otvorenou náručou. Pod zámienkou, že Krym je preľudnený, úrady neprideľovali Tatárom pozemky. Zriadili pre nich stanové tábory. Tí, ktorým sa podarilo kúpiť pozemok, nedostali povolenie na pobyt. Krymskí Tatári sa však nevzdávali. Organizovali manifestácie, kde žiadali uznanie práva žiť vo svojej vlasti.
Po druhej anexii Krymu, v roku 2014, začali Krymskí Tatári opäť čeliť nenávistným prejavom, perzekúciám a prenasledovaniu. Zo strany úradov nezákonným prehliadkam, odoberaniu majetku a zatýkaniu. Strach a neúnosnosť situácie prinútila mnohých z krajiny odísť. Odišli buď na Ukrajinu, alebo do Turecka.
Takou je aj Jamala, ukrajinská víťazka Eurovízie z roku 2016. Jej pieseň bola o deportácii jej starej mamy z roku 1944.
V roku 2016 Úrad vysokého komisára OSN pre ľudské práva (OHCHR) pri príležitosti výročia násilného zavlečenia Krymských Tatárov vyzvalo Rusko, aby rešpektovalo práva tatárskej menšiny a pôvodných obyvateľov na Kryme.
V súčasnosti žije na polostrove približne 260-tisíc Krymských Tatárov a asi rovnaký počet stále žije v oblastiach deportácie. Až šesťmiliónová populácia potomkov sa nachádza v Turecku.
Medzi ruskými známymi osobnosťami nájdeme aj potomkov Krymských Tatárov. Jedným z nich je aj Sergej Rachmaninov, slávny skladateľ a klavirista. Narodil sa v šľachtickej rodine tatárskeho pôvodu, ktorá bola v službách Ruských cárov od 16. storočia v severozápadnom Rusku.
Tatársky pôvod mala aj významná postava ruských dejín Felix Jussupov - gróf známy svojou účasťou na atentáte na Grigorija Rastputina v roku 1916.
Ďalším je Marat Safin - tenista, ktorý bol vo svojej dobe svetovým číslom jeden, sa narodil tatárskym rodičom v Moskve v roku 1980.
Pozrite si reportáž o incidente nad Čiernym morom, ktorú sme odvysielali 15. 3. 2023:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
Sledujte kanál spravodajstva Markízy
