Polostrov Krym je odjakživa miestom, o ktoré sa vedú spory a boje. Dochádzalo na ňom k stretom medzi rôznymi etnikami, kmeňmi a kultúrami. Počas celej svojej histórie až po súčasnosť podliehal rôznym veľmocenským záujmom, najmä pre široké možnosti rozvoja obchodu či vplyvu na politické a ekonomické dianie vo svete.
Krym patril do konca 18. storočia Osmanskej ríši. Boje oň prebiehali medzi Turkami a vtedajším Ruským cárstvom už niekoľko storočí. Po mnohých neúspešných pokusoch, v roku 1700, ruský cár Peter I. uzavrel s Osmanskou ríšou mier.
Po desiatich rokoch naň opäť neúspešne zaútočil a táto prehra stála Ruské cárstvo naozaj veľa. Museli sa vzdať nielen všetkých pevností postavených na dolnom Dnepri a Done za posledných 15 rokov, ale aj prístavného mesta Tandragoru a tiež Azova.
V roku 1770 sa Ruskému impériu predsa len podarilo Krym ovládnuť, konkrétne Kataríne Veľkej. Ruské vojská niekoľkokrát porazili Osmanov, najmä v pozemných bitkách. Zdrvení Turci napokon akceptovali všetky ruské požiadavky, teda právo slobodného využívania prístavov Azov a Kerč, plavby po Čiernom mori a tiež využívanie úžiny Bospor a Dardanely.
Jeden z bodov mierovej zmluvy sa týkal aj Krymského chanátu. Rusi totiž požadovali politickú nezávislosť Krymu od Osmanskej ríše. Osmanský sultán tak zostal iba náboženským vodcom krymských Tatárov. Tým sa naplnil ďalší cieľ Kataríny Veľkej, a to vybudovať kresťanské kráľovstvo na území porazenej Osmanskej ríše.
Ruskému impériu to však nestačilo a začalo si robiť chúťky na celé Čierne more. S tým však nesúhlasili ďalšie mocnosti ako Francúzsko a Veľká Británia. Tie sa totiž obávali príliš veľkého vplyvu Ruska na geopolitiku Európy. A aj preto zotrvali v spojenectve s Osmanskou ríšou.
Tá opäť v roku 1853 vypovedala Rusom vojnu. Hrozba úplnej porážky a tým pádom úplného ovládnutia Krymského územia presvedčila západné veľmoci, aby sa do konfliktu zapojili. Proti Ruskému impériu tak zrazu stála koalícia všetkých významnejších európskych krajín.
Ako dnes, tak aj vtedy čelila ruská armáda slabinám vo vnútri svojho vojska. Zastaraná výzbroj, nedostatočné zásobovanie, zlá hygiena, nedostatočná zdravotná starostlivosť, ale aj rozkrádanie žoldu spôsobilo úpadok morálky medzi vojakmi.
Bilancia Krymskej vojny bola hrozivá. Na oboch stranách padlo vyše pol milióna vojakov. Vojna ukázala potrebu zmeniť taktiku boja, ale aj klásť omnoho väčší dôraz na hygienu a zdravotnú starostlivosť. Obrovské množstvo vojakov totiž nepadlo na bojovom poli, ale v lazaretoch po zraneniach alebo po chorobách ako zápal pľúc či rôznych kožných ochoreniach.
Napriek tomu a aj vďaka zlým taktickým rozhodnutiam spojeneckých vojsk sa Rusom darilo v mnohých bitkách. Obe strany si však uvedomovali potrebu diplomatického ukončenia konfliktu. V marci 1856 bola podpísaná konečná mierová zmluva, podľa ktorej boli obnovené predvojnové hranice medzi Ruským impériom a Osmanskou ríšou a Krym zostal pod ruskou správou.
Od poslednej spomínanej vojny až po začiatok druhej polovici 20. storočia Krym nepretržite patril Rusku. V roku 1954 bol však v rámci ZSSR pričlenený k Ukrajinskej sovietskej socialistickej republike.
S týmto návrhom prišiel vtedajší tajomník Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Nikita Chruščov. Bol to „dar“ pri príležitosti 300. výročia Perejaslavskej dohody, podľa ktorej sa Ukrajina pričlenila k Rusku.
Po rozpade Sovietskeho zväzu zostal Krym naďalej ukrajinským územím. Osobitné postavenie mal prístav v meste Sevastopoľ, kde kotvila ruská Čiernomorská flotila.
Fakt, že Krym pripadol Ukrajine, ruské obyvateľstvo vnímalo ako nespravodlivosť a krivdu. Na Kryme pôsobili rôzne proruské médiá, ktoré šírili myšlienku, že Krym je, bol a bude ruský.
V roku 1994, v Budapeštianskom memorande, Rusko uznalo suverenitu Ukrajiny a jej hraníc vrátane Krymu. Napriek tomu v roku 2014 Rusko obsadilo Krym a po spornom referende bol oficiálne pričlenený k Rusku. Historici hovoria o druhej anexii Krymu. Prvá sa datuje práve v období vládnutia Kataríny Veľkej.
O osem rokov neskôr Putin zaútočil na celé územie Ukrajiny. Začal sa otvorený vojenský konflikt, na aký si Európa nepamätá od 2. svetovej vojny. Aj keď nie priamo, opäť proti sebe stoja svetové mocnosti.
Ukrajinci s podporou Západu sa nemienia vzdať ani milimetra svojho územia.
„S návratom Krymu príde na Ukrajinu aj mier,“ vyhlásil ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj.
Bývalý veliteľ amerických síl v Európe Ben Hodges veľavravne vyhlásil, že Ukrajina Krym do augusta tohto roka oslobodí. A to bude podľa neho rozhodujúca bitka v celom tomto konflikte.
Pozrite si si reportáž o dianí na Ukrajine, ktorú sme odvysielali 9. marca:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
