Nešťastná tektonická poloha a dlhá história ničivých a smrtiacich zemetrasení spôsobili, že Turci sú na otrasy zeme relatívne dobre pripravení. Pondelkové zemetrasenie však spôsobilo katastrofu takých rozmerov, že sa z nej bude krajina spamätávať ešte veľmi dlho. Situácia je o to horšia, že vnútro zeme zrejme ešte nepovedalo posledné slovo.
Turecko je jednou z krajín s najväčšou pravdepodobnosťou zemetrasenia na svete. To, že na juhovýchode krajiny k jednému došlo, vedcov až tak neprekvapilo. Čo však čakal máloktorý seizmológ, bola sila a ničivosť otrasov.
Tamojšie obyvateľstvo sa s touto hrozbou naučilo žiť, v turečtine existuje známe úslovie, ktoré hovorí: „coğrafya kaderdir“. V preklade to znamená „geografia je osudom“. Na tie najničivejšie zemetrasenia však nie je možné pripraviť sa a aj súčasnú katastrofu nesie celá krajina veľmi ťažko.
Turecko má tú smolu, že je akoby medzi tromi mlynskými kameňmi. Väčšina krajiny sa totiž nachádza na Anatólskej tektonickej platni, ktorá leží medzi dvomi hlavnými platňami - Africkou, Eurázijskou a menšou Arabskou tektonickou platňou.
Všetky tri sa pritom stretávajú presne pod juhovýchodnými tureckými provinciami. Africká doska sa podsúva pod európsku, pričom africká s arabskou sa kĺžu vedľa seba a na tomto mieste vzniká transformný zlom.
S tým, ako sa väčšie platne posúvajú, tlačia na Anatólsku, ktorá však nemá kam ustupovať, bráni jej v tom európska doska. A aby toho nebolo málo, západné Turecko je súčasne ovplyvňované ďalšou menšou tektonickou platňou - platňou Egejského mora.
Na Turecko tak tlačí obrovská masa hmoty a celá anatólska platňa sa deformuje. Krajina sa tak nachádza hneď na niekoľkých zlomových líniách.
Najväčšiu hrozbu predstavuje Severoanatólska zlomová línia, ktorá je na mieste, kde sa stretávajú anatólska a euroázijská platňa. V minulosti spôsobila najničivejšie zemetrasenia a predstavuje veľkú hrozbu pre Istanbul.
Najsilnejšie zemetrasenie vyvolal severoanatólsky zlom v roku 1939 v severovýchodnej časti Turecka. Otrasy mali rovnakú silu ako tie pondelkové na juhovýchode krajiny a vyžiadali si až 33-tisíc obetí. Išlo o jednu z najväčších prírodných katastrof v 20. storočí.
Od roku 1939 zemetrasenia „putujú“ pozdĺž severoanatolského zlomu smerom na západ, a to posledné, s magnitúdou 7,4 zasiahlo v roku 1999 Marmarskú oblasť a vyžiadalo si až 18-tisíc obetí.
To, čoho sa Turecko aj celý svet obávajú, je zemetrasenie, ktoré by sa malo uskutočniť na jednej z dvoch najzápadnejších vetiev severoanatolského zlomu. Podľa seizmológov by to spôsobilo katastrofu nevídaných rozmerov.
Druhá dôležitá trhlina má názov Východoanatólska zlomová línia. Práve tá bola príčinou zemetrasenia s magnitúdou 7,8, ktoré v pondelok zasiahlo Turecko. Zlom meria 650 kilometrov a ťahá sa od východotureckej vysočiny až po Stredozemné more, kde sa stáča na juh.
V tejto zóne sú zemetrasenia často spôsobené subdukciou, čiže geologickým procesom, pri ktorom jedna tektonická platňa kĺže pod druhou. Seizmológovia hovoria o zemetrasení na juhovýchode Turecka ako o tzv. úderovom pošmyknutí – na miestach, kde sa dosky dotýkajú, zrazu skĺznu nabok.
„Vedci naznačili zvýšenú seizmickú aktivitu za posledných 20 - 25 rokov práve pozdĺž východoanatolského zlomu. To, že sa niečo chystá, určite predpokladali, ale to, kde, kedy presne a akou silou zem ‚udrie‘, tak to nedokázali predpovedať. V tejto oblasti už aj v minulosti zaznamenali zemetrasenia s magnitúdou 7,“ hovorí pre TVNOVINY.sk seizmológ Kristián Csicsay zo Slovenskej akadémie vied.
Aj keď sa v súvislosti so zemetraseniam v drvivej väčšine prípadov hovorí o mieste jeho vzniku ako o epicentre, v tomto konkrétnom prípade išlo o epilíniu. Najsilnejšie otrasy trvali približne 100 sekúnd a pocítili ich ľudia pozdĺž 400 km pásu, uviedol pre portál Sky News seizmológ Stephen Hicks, podľa ktorého takéto veľké zemetrasenia nemajú epicentrum v jednom bode.
Silné boli aj následné dotrasy, ktoré môžu v oblasti trvať týždne až mesiace, kým sa jednotlivé tlaky v oblasti vyrovnajú. Nie je vylúčené, že sa počas nasledujúcich mesiacov môže opäť vyskytnúť ďalšie silné zemetrasenie s vysokou hodnotou magnitúdy.
Stalo sa to aj po spomenutom veľkom zemetrasení z roku 1999. O tri mesiace neskôr sa zem triasla opäť. Zemetrasenie s magnitúdou 7 malo epicentrum o 120 km ďalej v provincii Düzce a zabilo 845 ľudí.
„Tureckí seizmológovia predpokladajú striedanie v seizmickej aktivite jednotlivých zlomov. Raz je aktívnejší severoanatólsky, inokedy východoanatólsky zlom,“ doplnil Csicsay.
Nešťastná tektonická poloha a dlhá história ničivých a smrtiacich zemetrasení spôsobili, že Turci sú na otrasy zeme relatívne dobre pripravení.
Už na základnej škole sa učia, ako sa správať pri zemetrasení a mnohí, najmä z tých najčastejšie postihnutých oblastí, majú pripravené pre tento prípad rôzne opatrenia. Najčastejšie pritom ide o batožinu s najnutnejšími potrebami.
Po ničivom zemetrasení v roku 1999 bol prijatý zákon známy ako DASK, na základe ktorého musia mať stavby kritickej infraštruktúry konštrukciu odolnú voči silným otrasom pôdy.
Najprísnejšie požiadavky sú na dôležité budovy, ako sú nemocnice a letiskové haly, ktoré by mali vydržať aj otrasy s magnitúdou 8. Súčasťou spomenutého zákona je aj poistenie proti škodám spôsobeným zemetrasením.
Teória a zákony sú jedna vec, no v praxi to často v Turecku vyzerá úplne inak. Podľa Americkej geologickej služby (USGS) totiž väčšina obyvateľstva južnej časti Turecka žije v budovách, ktoré sú voči otrasom extrémne zraniteľné. Zväčša ide o nízkopodlažné tehlové domy so slabším betónovým skeletom.
Uvedomujú si to aj tureckí odborníci v oblasti geológie a stavebníctva z Technickej univerzity v Ankare, ktorí pred rokom v záveroch štúdie konštatovali, že budovy v provincii Gaziantep by utrpeli stredne ťažké až vážne škody už pri zemetrasení s magnitúdou 6,5. Okrem slabej konštrukcie je veľkým problémom aj to, že domy sú väčšinou postavené veľmi blízko seba, pre čo hrozí domino efekt.
„Treba si uvedomiť, že veľkosť škôd a počet úmrtí nezávisí len od sily zemetrasenia. Dôležitú úlohu zohráva vybudovaná infraštruktúra v danej krajine. Stačí si spomenúť na zemetrasenie s magnitúdou 7 s epicentrom na Haiti z roku 2010, kde zomrelo približne 160-tisíc ľudí,“ poznamenal seizmológ Csicsay.
Rovnako silné zemetrasenie v Japonsku by podľa neho vďaka oveľa lepšie vybudovanej infraštruktúre nespôsobilo škody takýchto rozmerov a obetí by bolo oveľa menej.
Záchranári v Turecku aj Sýrii bojujú s časom. Pozrite si dojímavé video zachytávajúce vyslobodenie malého dievčatka:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
