Pojem „ruský svet“, okolo ktorého sa točí zahraničná politika Kremľa, sa objavil počas 90. rokov minulého storočia ako reakcia na potrebu širšej kultúrnej definície ruskej identity. Dnes je tento koncept, ktorého cieľom je údajne chrániť rusky hovoriace obyvateľstvo v zahraničí, základom obhajoby vojny na Ukrajine.
Keď sa ruský prezident Vladimir Putin v predvečer vojny obrátil k národu, označil Ukrajinu za „neoddeliteľnú súčasť našej vlastnej histórie, kultúry a duchovného priestoru“. Na jeho vyhlásenie nadväzoval otvorený politicko-vojenský záver: hranice tohto duchovného priestoru sa musia presne prekrývať s geografickými hranicami ruského štátu.
Predstava stotožnenia kultúry s armádou, štátu s jazykom a národnej identity s občianstvom je známa ako doktrína „ruského sveta“, ktorú Kremeľ počas uplynulých dvoch dekád čoraz usilovnejšie rozvíjal. Výsledkom je 31-stranový dokument, ktorý v pondelok schválil ruský prezident Vladimir Putin.
Presná definícia „ruského sveta“ sa v priebehu rokov vyvíjala a dnes je tento koncept, ktorého cieľom je údajne chrániť rusky hovoriace obyvateľstvo v zahraničí, základom obhajoby vojny na Ukrajine a popretia práva na existenciu celého národa.
Putin už roky hovorí o podľa neho tragickom osude zhruba 25 miliónov Rusov, ktorí sa po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 ocitli v novovzniknutých nezávislých štátoch mimo územia Ruska. Tento vývoj nazval geopolitickou katastrofou.
Rusko považuje bývalý sovietsky priestor od Baltského mora až po strednú Áziu za svoju legitímnu sféru vplyvu. Túto predstavu dôrazne odmietajú mnohé z dotknutých štátov a tiež Západ.
Rusko by malo podľa novej doktríny posilniť spoluprácu so slovanskými krajinami, Čínou a Indiou a takisto zintenzívniť väzby so štátmi Blízkeho východu, Latinskej Ameriky a Afriky.
V dokumente sa píše, že Moskva by mala prehlbovať vzťahy s Abcházskom a Južným Osetskom – dvoma gruzínskymi regiónmi, ktoré Moskva po vojne s Gruzínskom v roku 2008 uznala za nezávislé, a tiež s dvoma separatistickými republikami na východe Ukrajiny - Doneckou ľudovou republikou a Luhanskou ľudovou republikou.
Pojem „ruský svet“ sa objavil počas 90. rokov minulého storočia v moskovských intelektuálnych kruhoch ako reakcia na potrebu širšej kultúrnej definície ruskej identity. Na začiatku nového tisícročia však začal tento výraz postupne získavať nový význam.
V roku 2001 Vladimir Putin prvýkrát sformuloval svoje ponímanie tejto doktríny: „Ruský svet sa skladá z miliónov ľudí, ktorí hovoria, uvažujú a cítia sa rusky,“ aj keď žijú mimo Ruskej federácie. Ešte pred ruským prezidentom prišiel so svojou definíciou politický konzultant Kremľa Peter Ščedrovickij, ktorý vidí „ruský svet“ ako „kultúrny a ľudský zdroj“ na globálnom trhu.
V polovici prvej dekády 21. storočia sa Putinovo Rusko presadilo v globálnej ekonomike ako významný dodávateľ surovín a posilňovanie „kultúrneho zdroja“ sa tak ocitlo mimo zoznam priorít. Víťazstvá „farebných revolúcií“ v Gruzínsku v roku 2003 a na Ukrajine v roku 2005 navyše spochybnili politický vplyv Moskvy v postsovietskom priestore.
„Spoliehanie Kremľa na neformálne kontakty s miestnymi elitami sa evidentne nevyplácalo a postupné odcudzenie Západu si žiadalo novú lobistickú činnosť. ‚Ruský svet‘ začal byť určovaný politickými záujmami štátu. Ruskojazyčné obyvateľstvo susedných krajín sa malo stať nástrojom štátneho vplyvu, zatiaľ čo sympatie k ruskej histórii a kultúre sa mali pretaviť v podporu jeho medzinárodnej politiky,“ napísal vo svojom komentári ruský historik a publicista Ilja Budraitskis.
Rusko sa vydalo cestou „mäkkej sily“ a pre tento účel vznikli v polovici „nultých“ rokov nasledujúce projekty: Nadácia Ruský svet, spravodajská televízia Russia Today (RT), moskovský think-tank Inštitút pre demokraciu a spoluprácu a najmä nová federálna agentúra označovaná ako Rossotrudničestvo podporovaná kultúrnym centrom ministerstva zahraničných vecí.
Každý z týchto projektov má jasný cieľ. RT sa zameriava na „alternatívne spravodajstvo“, ktorým spochybňuje západné médiá a interpretuje aktuálne dianie v prokremeľskom svetle. Inštitút pre demokraciu a spoluprácu naopak buduje sieť konzervatívnych expertov, pre ktorých je Rusko baštou „európskych hodnôt“ proti „ľavicovému liberalizmu“ a feminizmu.
Pre Kremeľ je „ruský svet“ odpoveďou na expanziu Západu, ktorá prichádza s konceptmi ako „demokratické voľby“ alebo „ľudské práva“, aby nimi Rusko oslabila.
„Táto perspektíva odhaľuje, že hodnoty ako také, bez ohľadu na obsah, v skutočnosti žiadnymi hodnotami nie sú - je im súdené stať sa nástrojmi národných záujmov. A zatiaľ čo sú ľudskoprávni aktivisti alebo domáca opozícia označovaní ako agenti západného vplyvu, tí, ktorí nežijú v Rusku a stotožňujú sa s ruskou kultúrou, by sa mali stať agentmi ruského vplyvu,“ tvrdí ruský historik.
Po anexii Krymu a vypuknutí konfliktu v Donbase v roku 2014 už „ruský svet“ nenesie známky „mäkkej sily“ a rozvíja sa do ideológie, ktorej cieľom je opäť získať „historické územia“, o ktoré krajina prišla - keď už nie ako priamu súčasť Ruskej federácie, tak aspoň pod svoju sféru vplyvu.
Podľa kremeľského stratéga Vladislava Surkova je „ruský svet“ tam, kde „ľudia oceňujú ruskú kultúru, obávajú sa ruských zbraní a uznávajú nášho Putina“. „Inými slovami, patriť do ruského sveta znamená podriadiť sa Putinovi, uznať jeho autoritu a poslúchať,“ dodal Budraitskis.
Počas celej dekády niekoľko organizácií budovalo ruský svet, ale márne. V súčasnosti je ruský svet podľa Budraitskisa doslova v pozícii rukojemníka a obete štátu, ktorý vedie zločinnú vojnu. Ruské bomby v Mariupole a Charkove zabíjali aj rusky hovoriacich Ukrajincov a mnohí sa stali utečencami.
„Logika Kremľa zdegenerovala do desivého programu: ak si nemôžeme ‚ruský svet‘ podrobiť, potom nezostáva nič iné, ako ho zničiť. To však znamená, že ak má mať ruská kultúra a jazyk nejakú budúcnosť, potom povstane z trosiek putinovského Ruska,“ uzavrel Budraitskis.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
