Je ťažšie pískať zápas mužom polo-amatérom alebo ženám profesionálkam? Ako by dopadol ich vzájomný duel? A ako chlapi reagujú, keď zistia, že v ich súboji má posledné slovo žena? Líši sa jej príprava na majstrovstvá Európy od prípravy na tretiu slovenskú ligu? Čo všetko si vypočula na trávnikoch, musela upokojovať bitku, požadovali od nej zmanipulovanie zápasu, zmenila by nejaké futbalové pravidlo, čo si myslí o systéme VAR, aký je potenciál ženského futbalu a nechýba arbitrom jednota v rozhodovaní? Odpovedá jedna z najlepších slovenských rozhodkýň súčasnosti.
Stačí, že raz zapíska, a najmenej 22 chlapov okamžite spozornie.
Kým Miriama Bočková ešte pred pár rokmi behala so zástavkou po čiarach okresných súťaží a z tribún počúvala, že „patrí do kuchyne“, dnes ju ako arbiterku FIFA rešpektujú mužské tímy po celej republike.
Možno preto, že medzi krásnymi štadiónmi a ihriskami s nakrivo nalajnovanými čiarami nerobí rozdiely, možno aj vďaka názoru, že „nie je správne všetko riešiť kartami“, alebo inému, že „rôznorodé emócie patria na trávnik a treba ich pochopiť“.
Medzi ženami rozhodovala už desiatky medzištátnych zápasov, pískala na mládežníckych majstrovstvách Európy, v Lige majstrov či Brazílii, vedenej najlepšou hráčkou všetkých čias Martou.
„Milá baba, dokonca vie, kde je Slovensko,“ žmurkla na margo ženského ekvivalentu Cristiana Ronalda či Lionela Messiho sympatická Trnavčanka.
Ako sa z pravej záložníčky Skloplastu Trnava stala jedna z najlepších slovenských rozhodkýň?
Vždy som mala blízko k športu, už od detstva. A v Trnave, práve v Skloplaste – v jednom z najstarších klubov na Slovensku – fungoval ženský futbal, a tak sa mi ako jedenásťročnej dostalo možnosti začať ho aktívne hrávať. V šestnástich som v televízii úplnou náhodou zazrela známu, dnes už nemeckú ex-rozhodkyňu Bibianu Steinhaus (manželku uznávaného arbitra Howarda Webba pozn. red.). Nesmierne ma to zaujalo, vravela som si – wau, žena a rozhodkyňa – niečo také som videla prvýkrát.
Nonstop mi to behalo hlavou, preto som sa začala zaujímať, či dievčatá môžu rozhodovať aj na Slovensku. Prihlásila som sa na ObFZ v Trnave, prešla si seminármi, testami, školeniami a už-aj ma čakali prvé zápasy.
Potom som ešte dva roky rozhodovala a hrala zároveň, no keď mi Západoslovenský futbalový zväz ako osemnásťročnej umožnil posunúť sa do regionálnych súťaží, uvedomila som si, že nastal čas vybrať si. Ak človek chce niečo robiť dobre a poriadne, nemôže sedieť na dvoch stoličkách, o opaku ma nikto nepresvedčí. A viac ma to ťahalo k píšťalke, takže som ukončila hráčsku kariéru.
Čiže namiesto česania bábik ste sa v detskej izbe odmalička hrávali s loptou.
Presne tak. Sestra nejaké bábiky mala, ale ja nikdy. Vždy skôr lopty, autíčka, vlastne taký chlapčenský smer.
Priznajte, aj ako futbalistka ste na trávniku preferovali spravodlivosť?
Áno!
Asi to vo mne bolo zakorenené. Spoluhráčky som sa zakaždým snažila viesť k fair-play, až mi zvykli vyčítať, že ako kapitánka stojím viac na strane rozhodcov. Červenú kartu som nedostala nikdy, žltú asi áno, no aj to za taktický faul. K arbitrom som si nedovoľovala, radila som sa k tým slušnejším futbalistkám, ktoré keď cítili krivdu, dokázali sa priznať.
Povedali by ste pravdu aj po vami prifilmovanej penalte alebo trebárs strelenom góle, ktorý nemal platiť?
Asi áno. Minimálne by som v noci ťažko zaspávala (smiech).
Z hráčskej kariéry zrejme v tej rozhodcovskej čerpáte samé výhody. Alebo nie je nutne lepším arbitrom ten, kto okúsil aspoň mládežnícky futbal?
Nedovolím si tvrdiť, že ten, kto hráva(l), je automaticky lepším rozhodcom, no minimálne môžem dosvedčiť, aká je to veľká výhoda. Azda najväčším benefitom je, že sa dokážete vcítiť do kože hráča, do diania na ihrisku, poznáte frustráciu, emócie po faule alebo keď družstvo prehráva. A neviem si predstaviť, že by to šlo, ak by som do lopty nikdy nekopla.
Čo ženy všeobecne, no hlavne vás konkrétne, motivovalo a stále motivuje, aby ste sa vrhli do, ako to vníma masová časť spoločnosti, „výsostne mužského remesla“? Navyše, počet rozhodkýň pred 15 rokmi, keď ste začínali, toto presvedčenie i odzrkadľoval.
Áno, mala som šestnásť, bola som veľmi mladá, veď hráči mi často mohli byť otcami, no odjakživa ma na ihrisku bavilo byť lídrom, a hoci je rozhodovanie oproti hraniu diametrálne odlišnou činnosťou, bola to výzva, na ktorej ma stále čosi lákalo.
Otvorilo mi viacero dverí. Myslím, že som sa rozvíjala a dodnes rozvíjam aj po osobnostnej stránke, pretože človek musí byť jednak atlétom, športovcom, no zároveň psychológom, ktorý vie komunikovať s hráčmi, lavičkami či s kolegami navzájom.
Našla som sa v tom. A úprimne, vo futbale som nikdy nemala pocit, že spravím mega kariéru, aj keď toto nebol rozhodujúci dôvod. Jednoducho, niekedy vám srdce napovie, a ja som už po dvoch rokoch, no aj náročných začiatkoch, mala úplne jasno.
V pískaní ste tento pocit teda mali úplne od začiatku?
Dobrá otázka. Dúfať v to som začala práve po posune do regionálnych líg. Vtedy som si uvedomila – aha, možno sa naozaj dá niekam dostať, prepracovať – ale to bol samozrejme iba sen, na svetelné roky vzdialený. No čím dlhší čas som trávila v rozhodcovskom kolektíve, tým väčšmi som vnímala, ako viacero slovenských arbiteriek postupne získavalo medzinárodný štatút. Bola to pre mňa obrovská motivácia a cieľ. A tak som potichu snívala, verila a makala.
A možno práve vďaka tomu vám počas letu do Portugalska, na kvalifikáciu ženského Eura do 19 rokov, pípla nominačná pozvánka na májové ženské Euro do 17 rokov. Aký to bol pocit, keď ste sa pozreli na mobil a zistili, že vás čaká premiéra na kontinentálnom šampionáte?
Samozrejme, majstrovstvá Európy vo Švédsku boli doterajším vrcholom mojej kariéry, ale, možno by človek neveril, no ja cítim obrovské zadosťučinenie a vďaku pri akejkoľvek nominácii od FIFA či UEFA. Pred každým zápasom sa obzriem dozadu a vážim si, že to, o čom som kedysi len snívala, je dnes skutočnosťou. Aj keď o tom nahlas veľmi nerozprávam.
Participovali ste v štyroch zápasoch, vrátane súboja o tretie miesto medzi Poľskom a Francúzskom (3:2 pk.), z toho v dvoch ako hlavná arbiterka. Spätná väzba na vaše výkony?
V prvom dueli bola mojou pozorovateľkou šéfka ženských rozhodkýň na UEFA, Češka pani Dagmar Damková. Jej feedback bol pochvalný, čo ma veľmi potešilo. Vo všetkých zápasoch som sa zo seba snažila vydať to najlepšie.
Vo Švédsku ste strávili takmer tri týždne. Ako na šampionáte vyzerá program rozhodcu v bežný deň, mimo tie hracie?
Program bol presne nalinajkovaný, vždy sme vedeli, čo sa, a v akom čase, bude diať. Mimozápasové dni vypadali viacmenej totožne. Tréning, po ňom možnosť zájsť na fyzio alebo na masáž, čo samozrejme nebola podmienka. Po zápasoch sme s pozorovateľkami a ostatnými kolegyňami absolvovali spoločné hodnotenia, kde sme analyzovali a komentovali rôzne situácie zo stretnutí. Vo voľnom čase, ktorý sa našiel takmer každý deň, sme s dievčatami vyrazili na prechádzku, keďže sme bývali priamo v centre mesta Malmö.
Mali ste k dispozícii aj systém VAR?
Nie, na tejto úrovni zatiaľ nie je.
Značná časť futbalistov či trénerov verí, že video-asistent rozhodcu skôr ničí futbal než mu pomáha. Arbitri zrejme vyznávajú iný názor.
Hlavne treba pochopiť, že VAR je tu na to, aby eliminoval chyby, ktoré sa na ihrisku vyskytnú. Aj my, rozhodcovia, sme iba ľudia, a ako môže chybovať hráč, tak aj arbiter. Veď trebárs ofsajdové situácie sú nezriedka milimetrové, no lámu sa na nich zápasy. Preto je VAR výbornou technológiou, opäť však platí, že za ním sedí len človek, ktorý má takisto právo sa pomýliť. No robíme všetko pre to, aby sme sa mýlili čo najmenej. Môj názor je iba pozitívny.
Ženám pod záštitou FIFA či UEFA pískate na najvyššej úrovni, mužom zasa v tretej slovenskej lige. Aj tam by sa „VAR“ občas zišiel, všakže?
Myslím, že by sa zišiel v úplne každom stretnutí, v hocakej súťaži. Je to záchranné koleso, a nielen pre rozhodcu, pre celý zápas.
Je oveľa ťažšie pískať zápas mužov polo-amatérov než duel žien profesionálok?
V globále nejde zhodnotiť, či sa mužský futbal rozhoduje ťažšie alebo ľahšie, mnohé závisí od konkrétneho stretnutia, no jedna vec je od prírody jednoducho daná – muži sú oproti ženám fyzicky vyspelejší, silovejší, no musím povedať i to, že ženský futbal v posledných rokoch napreduje míľovými krokmi. Ženy majú vo svojich kluboch také výborné podmienky, že sú excelentne vybavené i fyzicky, preto si aj my, rozhodkyne, musíme udržiavať špičkovú kondíciu. Ženský futbal je už oveľa rýchlejší a po taktickej stránke na omnoho vyššej úrovni, teraz hovorím najmä o medzinárodnej scéne a top kluboch. Nedovolím si tvrdiť, že by ich zápasy v porovnaní s mužskými boli výrazne slabšie.
Aby sme si to vedeli lepšie predstaviť – dokázal by elitný ženský tím, vyberme čerstvé majsterky sveta Španielky, zdolať mužov zo stredu treťoligovej tabuľky?
Nechcem uraziť jednu ani druhú stranu, ale myslím, že áno. Určite nie 10:0, no rozhodne by s nimi vedeli držať tempo. Bol by to vyrovnaný zápas.
Spomínanú špičkovú kondičku ste akiste využili aj v zápase Brazília verzus Rusko, v ktorom ste, okrem iných, museli ustriehnuť azda najlepšiu hráčku všetkých čias, Brazílčanku Martu.
To teda! V celom stretnutí padla jediná žltá karta a dostala ju práve ona, za riskantné podrazenie. No mám na ňu iba príjemné spomienky.
Bola top hráčkou duelu, líderkou na ihrisku i mimo neho a zároveň veľmi ľudská, čo ma veľmi zaujalo. Dokonca sme prehodili pár slov, počas duelu i po ňom. Bola zvedavá, odkiaľ sme, lebo počula, ako sme sa s kolegyňami rozprávali cez komunikačné zariadenia. Tak som sa jej spýtala, či vie, kde je Slovensko. S úsmevom odvetila, že áno.
Presadil by sa ženský ekvivalent Cristiana Ronalda či Lionela Messiho v prvej slovenskej lige?
Po technicko-taktickej stránke áno. Neviem však s určitosťou povedať, či by po fyzickej stránke dokázala ustáť úroveň našej najvyššej mužskej súťaže.
Keď sa zo sveta luxusných hotelov, krásnych trávnikov a medzinárodných stretnutí vrátite do areálu, kde šatne zdobia diery v dverách a ihriská majú nakrivo nalajnované čiary, nie je to až priveľká zmena? Alebo realita nie je taká výrazná?
Práveže, môže byť aj takáto. No ja sa k tomu snažím pristupovať, aj keď sa povedzme „vrátim“ do takéhoto prostredia, rovnako ako pred pätnástimi rokmi. Človek by totiž ani na medzinárodnom trávniku nemal zabúdať, z akého trávnika naň prišiel. A to je pre mňa veľmi dôležitá hodnota.
Čiže aj vaša príprava alebo rozcvička pred zápasom na ME WU17 vyzerala rovnako ako pred výkopom tretej slovenskej ligy?
Áno, takmer totožne.
Na ženskom fóre vediete čisto ženský rozhodcovský tím, na mužskom vám zase spoločnosť robia výhradne muži. S ktorou skupinkou sa spolupracuje lepšie?
Máte veľmi zaujímavé otázky. No pravdupovediac, nejaký extra-rozdiel v tom nevidím. S oboma pohlaviami, keď ich tak nazvem, máme vopred dohodnutú komunikáciu a či sú mojimi asistentmi muži alebo ženy, svoju robotu sa usilujú odviesť rovnako kvalitne.
No v tretej mužskej lige je chlapská spoločnosť zrejme „bezpečnejšia“, alebo?
Viete čo. Čím vyššia súťaž, tým lepšia úroveň. Nielen v „bezpečnosti“, ale aj v správaní sa hráčov či funkcionárov. Takže, nejaké rizikové situácie našťastie riešiť nemusíme.
Cítite pri mužoch oveľa väčší tlak? Nielen zo strany hráčov či realizačných tímov, ale aj z tribún.
Poviem to takto. Keď rozhodujem ženský futbal, sú okolo mňa iba ženy, sme kvázi na jednej lodi. Teraz smerujem k tomu, že naša spoločnosť žiaľ ešte stále vníma nielen futbal ako mužský šport a nás ženy ako niečo, čo doň nepatrí. Alebo, že nám prináležia iné činnosti. Nechcem byť úplne konkrétna, no je to citeľné, takže presadiť sa v mužskom je určite náročnejšie. No zároveň i väčšia výzva, čo sa týka komunikácie, usmerňovania či manažovania hráčov-mužov na ihrisku.
Ako 22 chlapov vlastne reaguje, keď zistia, že hlavné a rozhodujúce slovo v ich vzájomnom súboji má žena? Rešpektujú rozhodkyňu z komory FIFA alebo sú napriek vašej pozícii bezohľadní, hrubí a vulgárni?
Hráči na tejto úrovni už nebývajú prekvapení. Možno aj preto, že vo svete, a najmä v Európe, nie je raritou, keď žena píska hoc aj mužskú Ligu majstrov, ako Stéphanie Frappartová a pár ďalších. Myslím, že aj toto dopomáha celkovému vnímaniu žien vo futbale a rešpektu voči našej strane. Samozrejme dodám – vždy to závisí od človeka. Ak niekto nedokáže prejaviť rešpekt druhému, je úplne jedno, či má píšťalku v ruke žena alebo muž. Je to taktiež akási forma výziev. A bohužiaľ, ale patrí k futbalu.
Ako zvyknete reagovať na protesty či nadávky? Zvyšujete hlas, tasíte kartu, alebo vám stačí len nekompromisný pohľad?
Konkrétny návod asi nemám, veď potom by to naše remeslo bolo príliš jednoduché, no nie? (úsmev)
Niekedy stačí pohľad, niekedy treba zvýšiť hlas, inokedy opakovane použiť píšťalku, a keď sa nedá inak, vytiahnuť kartu. Nie je to len o pravidlách, tie sa dokáže nabifľovať každý, arbiter musí byť na ihrisku predovšetkým lídrom – svojím vystupovaním, riadením, neverbálnym komunikovaním, gestikulovaním či reagovaním na rôznorodé okolnosti – a to je to, čo ma na mojej práci najviac baví.
Vrátim sa na začiatok, keď ste sa ma pýtali, či je výhodou, ak sa rozhodca aktívne venoval futbalu. Pravidelne čerpám z toho, čo som sama mala, respektíve nemala rada. Vždy sa mi páčili arbitri, ktorí s nami vedeli diskutovať, preto sa s hráčmi snažím rozprávať počas celého zápasu, nielen vtedy, keď sa situácia vyhrotí. Takáto prevencia často zabráni konfliktom. Ak zakročíte v správny čas, môžete predísť najhoršiemu. Nechcem byť úzkoprsá a za všetko vylučovať, viem, že emócie patria na trávnik a tím, ktorému ide o postup, ich logicky prejavuje ináč než ten, ktorý bojuje o záchranu.
Jasné, sú priestupky, aké sa bez kartového trestu nezaobídu, no nie je správne všetko riešiť kartami – ono by to potom bolo veľmi ľahké a ťažké zároveň. A možno práve toto vypovedá o veľkosti rozhodcu. Že vie nájsť, ak je to možné, aj inú cestu.
UEFA značne dbá na rešpekt zo strany hráčov i funkcionárov, aj preto sa od Eura 2024 môžu s arbitrom „hádať“ len kapitáni. Toto pravidlo bude v sezóne 2024/25 aplikovať i prvá až tretia slovenská liga a isto ho „skopírujú“ aj regionálne a oblastné súťaže. Veď či ste v Lige majstrov alebo v okrese, futbalové zákony zostávajú nemenné.
Napriek tomu, zrejme máte aj nepríjemné zážitky...
Samozrejme. Začínala som v najnižšej súťaži a ako som spomenula, nebolo to jednoduché. Bola som mladá, všetko bolo pre mňa nové, iba som sa zaúčala a hráči to vycítili, takže ich rešpekt voči mne nebol bohvieaký. Čo sa týka negatívnych skúseností, mám ich viacero.
Napríklad, raz sa ku mne po záverečnom hvizde jeden hráč správal veľmi vulgárne, použil také hanlivé slová, že dostal až polročný trest. Asi si viete predstaviť. Nuž, začiatky sú krst ohňom.
A keď ste na čiare niekedy nedajbože nezapískali ofsajd...
...tak sa ma hneď pýtali, či vôbec viem, čo to ofsajd je, posielali ma do kuchyne, a tak ďalej, klasika. Našťastie sa s tým čím ďalej stretávam menej a menej. Kultúra vo vyšších súťažiach je, nechcem nikoho uraziť, pretože aj v ôsmej lige môže byť fajn, no diplomaticky povedané – futbalovejšia. Jasné, vždy sa nájde divák, tréner, hráč, ale s tým sa musíte naučiť žiť, pracovať a hlavne to filtrovať.
Spomínate si na nejaký incident, po ktorom ste zvažovali, či má vôbec zmysel pokračovať?
Áno, hneď po mojom prvom zápase, keď som pískala žiakom. Doma som strašne plakala, práve preto, že som si vypočula veci, o akých sme sa bavili vyššie. Nebola som zvyknutá, veľmi sa ma to dotýkalo, nechápala som, prečo mi tí ľudia tak nadávajú, veď sa snažím všetko robiť najlepšie ako viem. Vravela som si, že končím, lebo keby mám toto zažívať víkend čo víkend... Našťastie som rozhodcovstvu ešte dala šancu a prišli ďalšie stretnutia, ktoré boli o dosť lepšie. Naučila som sa nebrať si všetko osobne. A je to asi paradox, ale odvtedy som na koniec nikdy nepomyslela.
Aj s rodinou či priateľmi niekedy zažartujete, že vlastne vykonávate povolanie, kde každý akoby čakal, kým pochybíte?
(smiech) Necítim to tak, že by ľudia čakali na našu chybu, skôr ju často vidia aj tam, kde nie je. A potom ukrivdená strana okamžite hľadá chybu v rozhodcovi.
Museli ste niekedy upokojovať i bitku?
Nejakú vyslovene veľkú bitku chvalabohu nie, ani na najnižšej úrovni, ale menšie roztržky či šarvátky áno. Ale to sa stáva, aj na majstrovstvách sveta.
Stalo sa, že od vás niekto požadoval ovplyvnenie zápasu? Alebo, že sa tímy, povedzme bez vášho vedomia, dohodli na výsledku?
Nie, nie. Na nič také si nespomínam. Našťastie.
Teraz to konečné otočím. Rozpoviete aj nejaké príjemné, vtipné, úsmevné skúsenosti?
Milé, že sa pýtate, no trošku ste ma zaskočili.
Asi by som to pozitívne poňala v globále. Pretože, hoci sa bavíme aj o negatívnych zážitkoch, futbal mi prináša veľa radosti. Som šťastná po každom dobre odpískanom dueli, keď z našej strany nedôjde k žiadnej hrubej chybe, akou by sme ovplyvnili výsledok či priebeh stretnutia. Keď viem, že sme na pľaci odviedli slušnú robotu a nikto sa nemusí cítiť poškodený – a to je pocit, ktorý mi bohato stačí. Chválu obecenstva k nemu nepotrebujem. No, samozrejme, vždy poteší, ak mi hráči alebo tréneri po zápase podajú ruku a sú s mojím výkonom spokojný.
Je nejaké futbalové pravidlo, aké by ste zaviedli, upravili, zmenili alebo odstránili?
Ďalšia výborná otázka. Avšak, myslím si, že pravidlá sú nastavené správne, upravujú sa rok čo rok a tak podľa mňa momentálne nie je čo rušiť alebo pridávať. No veľmi pozitívnym krokom k eliminácii nešportového správania bolo zavedenie trestov pre trénerov, náhradníkov a členov realizačných tímov, ktorí počas zápasov vystrájajú na lavičke.
Nadviažem. Nemáte pocit, že rozhodcom i rozhodkyniam všeobecne trošku chýba jednota? Lebo začo niekto rovno pošle trénera na tribúnu, iný ho ani nenapomenie. Samozrejme, je to veľmi individuálne, ale predsa. Aj realizačné tímy by si pri o niečo rovnejšom metri smerom k arbitrom možno dovoľovali menej.
Zhrnuli ste to trefne. No existujú situácie, ktoré sú čiernobiele a potom také, ktoré čiernobiele nie sú. Aj na ihrisku. Každý z nás má na správanie ľudí v určitom momente svojský pohľad. Napriek tomu, ako hovoríte, musíme byť čo najjednotnejší, všetci. Bezpochyby je to našim cieľom.
Zdá sa, že ženských i mladých arbitrov pribúda, napriek tomu na Slovensku azda nie je oblastný zväz, ktorý by disponoval dostatočným počtom rozhodcov. Vymiera teda toto povolanie či nevymiera?
Až toľko nás zase nepribúda, práve naopak. Badať úpadok, a nielen u nás, v celej Európe, preto UEFA vlani zaviedla kampaň s názvom „Be a Referee!“, teda „Staň sa rozhodcom!“ A čím to je? Možno práve tým, o čom sme sa rozprávali, neľahkými začiatkami, ktoré sprevádzajú kadejaké pokriky, vyhrážky a podobne.
Každého mladého rozhodcu alebo rozhodkyňu čakajú náročné mesiace, možno roky, ale štart v žiadnej práci nie je jednoduchý. Je dôležité, aby si uvedomili, že to zakaždým bude len ľahšie a ľahšie. Treba viac hľadieť na pozitíva, aké futbal prináša, nie na negatíva. S nastavením, že je všetko iba zlé a ťažké, sa fungovať nedá.
Ale prvoradé je, aby sa v tom človek našiel. Zvyšné benefity, ako cestovanie, spoznávanie miest a ľudí či finančná stránka sú toho súčasťou, no základom je mať rád svoju prácu. Toľko moja rada a názor.
Viacerí slovenskí rozhodcovia sa vo svojej brandži dokázali vyštverať medzi svetovú špičku, Ľuboš Micheľ bol dokonca najlepší na svete. Môžu niečo podobné napodobniť aj slovenské rozhodkyne?
Myslím, že áno. Aspoň ja som typ, ktorý verí, že ak o niečom dokážeme snívať, ale aj si za tým ísť a tvrdo na sebe pracovať, šanca tam vždy je.
Pre Slovenský futbalový zväz pracujete tiež ako koordinátorka rozvoja ženského futbalu. Čo táto funkcia zahŕňa?
Je zameraná na rozvojové projekty pre dievčenský a ženský futbal na Slovensku. Spolupracujem aj s UEFA a spoločne s kolegyňami či kolegami participujem na organizácii súťaži. Pod to spadá napríklad aj vzdelávanie mladých perspektívnych rozhodkýň z nižších súťaží. Je to krásna robota, ktorá ma veľmi baví.
Môže sa, podľa vás, ženský futbal niekedy popularitou vyšplhať na level mužského?
Opäť to bude možno odvážnejšia odpoveď, ale verím, že áno. Vychádzam čisto z toho, ako ženský futbal za poslednú dekádu vyrástol. Stačí pohľad na štadióny v zahraničí, veď v Anglicku príde na zápas žien 60 či 70-tisíc divákov, a to nehovorím o finále Ligy majstrov, ale bežnom kvalifikačnom dueli. Návštevnosť ženského futbalu sa už ráta v tisícoch a jeho televízna sledovanosť takisto. A mužský náskok pomaličky skracuje, hoci je stále veľmi veľký.
Pozrite si tiež rozhovor s úspešným slovenským rozhodcom Ivanom Kružliakom:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
