Po neúspešnom konci na lavičke slovenskej reprezentácie sa rozhodol presedlať na kirgizskú. Štefan Tarkovič nedávno skončil pri kormidle tohto ázijského výberu, kde za viac než rok zažil kadečo. V rozhovore sa okrem skúseností z ostatného angažmánu rozrozprával aj o pohľade na výber Francesca Calzonu.
Hoci bol hlavným trénerom len krátko, podarilo sa mu so slovenskou reprezentáciou prebojovať sa na záverečný turnaj majstrovstiev Európy 2021. Ďalšie výkony a najmä výsledky však už neboli úplne ideálne, čo pociťoval aj v podobe kritiky zo strany odbornej či laickej verejnosti.
Štefan Tarkovič s médiami veľmi nekomunikuje, no exkluzívne pre TVNOVINY.sk v otvorenom rozhovore porozprával o svojom trpkom odchode zo Slovenska a šokujúcich skúsenostiach z Kirgizska. Rodák z Prešova tiež predostrel názor na prácu súčasného lodivoda reprezentácie Francesca Calzonu a na to, či má byť Martin Valjent súčasťou najcennejšieho výberu.
Vyše roka ste viedli reprezentáciu Kirgizska. Ako hodnotíte svoje pôsobenie pri tomto kormidle?
Medzi úspechom a neúspechom je veľmi tenká čiara. Stanovili sme si ciele. Prvým bol postup zo skupiny na Asian Cup 2024, ktorý sa konal v Dohe na štadiónoch, kde sa hrali zápasy posledných MS. Tento cieľ sa nám nepodarilo splniť. Bolo to vnímané veľmi negatívne, dokonca došlo k výmene prezidenta zväzu. S novým prezidentom kirgizského futbalového zväzu (KFU) sme si sadli, dôsledne sme analyzovali všetky veci, ktoré optimálne nefungovali a mali by začať fungovať.
Druhá polovica môjho účinkovania už bola iná. Kirgizsko tretíkrát po sebe postúpilo na Asian Cup, ale prvýkrát priamo z kvalifikácie, nie cez baráž. Taktiež sme premiérovo v histórii krajiny postúpili do tretej fázy kvalifikácie MS 2026. Dosiahli sme historický úspech, hoci to bolo naozaj ťažké. Práca tam je totiž oproti Európe diametrálne odlišná. Bez podpory a spolupráce s Karolom Praženicom a Martinom Rusňákom by to bolo nemožné.
V čom to bolo ťažké?
Je tam veľmi veľa problémov, ktoré každodenne narúšajú optimálnu prípravu. V Európe je profesionalizmus na vysokej úrovni. Tréner sa stará prevažne o detaily hry. Plne sa koncentruje na hráčov a na to, ako sa čo najlepšie pripraviť na zápas. To isté platí aj o ľuďoch okolo futbalu, sú skúsenejší, kým v Ázii to bolo na horšej úrovni. Ľudia, s ktorými som spolupracoval, sa veľmi snažili, len nemajú možnosť, kde sa učiť. Nebolo ľahké si na to zvyknúť, taktiež sa zladiť s hráčmi. Pochopiť, ako rozmýšľajú, zistiť ich priority a najmä spôsob, ako s nimi efektívne komunikovať.
Veľký rozdiel bol vidieť aj v logistike. Kým domáci prišli na zraz do šiestich hodín, zvyšok pôsobiaci kade-tade v Ázii a Európe cestoval aj tri dni. Stávalo sa mi, že hráč dokonca prišiel až v deň zápasu. Keď som pôsobil v Európe a nejaký transfer nám trval tri hodiny, bol som nervózny, či to zvládneme. V Ázii to menej ako desať hodín, myslím, ani nebolo. Museli sme využívať komerčné linky. Cesta z hlavného mesta Biškek na Taiwan nám trvala asi 36 hodín, naspäť aj vyše 40 hodín. Niečo také sa dá ťažko pochopiť, kým to človek nezažije.
Na Slovensku ste mali širší, no približne vymedzený počet hráčov, ktorí boli členmi reprezentácie. Bolo to v niečom podobné alebo odlišné ako v Kirgizsku?
Za rok a dva mesiace som tam spolupracoval s asi 58 hráčmi. Na Slovensku za oveľa dlhšie obdobie to bolo do 40 hráčov. Výhodou niektorých krajín v Ázii je, že máte možnosť robiť tzv. prípravné kempy, pretože liga sa vám prispôsobí. Pred asociačným termínom reprezentácie tak bola možnosť na sedem až desať dní s hráčmi, ktorí hrali domácu súťaž, pracovať.
Zažili ste v Kirgizsku aj problémových hráčov?
Tam to bolo ešte vypuklejšie než na Slovensku. Hráči, ktorí majú na tamojšie pomery vysoký status, sa cítia byť kritikou dotknutí. Snažil som sa s nimi rozprávať o rezervách, ktoré vo svojich výkonoch a prístupe k reprezentácii majú, čo si vyžadovalo veľa energie a času.
Má Kirgizsko hráčov, ktorí by sa presadili na európskom trhu?
Sú tam momentálne dvaja - traja hráči, ktorí majú požadovanú výkonnosť na slovenskú, maďarskú, českú alebo poľskú ligu. Bohužiaľ, prístup a mentálne nastavenie ostatných je iné. Ich vôľa pracovať v konkurenčnom prostredí je nízka.
Spomenuli ste aj odlišné zmýšľanie. Skúste nám to priblížiť.
Pravidelne sme kontrolovali percentuálny pomer telesného tuku k vode a k svalovej hmote. Namerané hodnoty nám doslova vyrážali dych. Tamojší obyvatelia jedia doslova haldy mäsa. Ich stravovacie návyky sú úplne odlišné. Hráči sú zvyknutí pred zápasom jesť uvarenú baraninu s ryžou, čo je ťažko stráviteľné jedlo. Ja som ho cítil v žalúdku ešte aj na tretí deň.
Takéto stravovacie návyky sme sa snažili postupne meniť. Dokonca sme pozvali aj dietológa z Európy. Apelovali sme, že hráči môžu zmenou zlepšiť svoj pohybový potenciál, že futbal nie je len dvojhodinová záležitosť, ale životný štýl. Tiež sme im vtĺkali do hláv, že profesionál sa musí vedieť o seba starať po všetkých stránkach. Toto sme do nich „hučali“ pol roka.
Darilo sa vám držať ich na uzde?
Pokiaľ sme boli na zrazoch, tak to všetci akceptovali. Vstupné a výstupné čísla boli také odlišné, že niekto by neveril, že je to identický tím. Hneď ako sa rozpŕchli do svojich klubov, takmer všetci, okrem asi piatich - šiestich hráčov, sa vrátili k svojmu zaužívanému stravovaciemu systému.
V akom jazyku ste spolu komunikovali?
Mal som domáceho asistenta, ktorý všetky nosné veci hráčom prekladal z angličtiny do ruštiny a kirgizštiny. Keďže som sa ruštinu učil na škole, rusky rozumiem. Občas som ho musel korigovať, ale v podstate v tom nebol problém. Rozdiely v komunikácii bolo cítiť aj v interných rozhovoroch s hráčmi. Pochopili sme sa, čo od seba chceme, ale niekedy to vyžadovalo veľa námahy.
Bývali ste v Kirgizsku alebo ste tam len dochádzali?
Bol som tam len počas asociačných termínov a pred nimi na už spomenutých zrazoch. Aj tak som tam však z mesiaca pobudol aj 15 dní. Výnimkou bol Asian Cup, na ktorý sme sa pripravovali od začiatku decembra a vrátil som sa na Slovensko až koncom januára. V globále som určite väčšinu času strávil v Kirgizsku.
Na akej úrovni je tamojšia futbalová infraštruktúra?
Štadióny, na ktorých sa hrá najvyššia súťaž, nie sú adekvátne. Možno dva spĺňajú trochu prísnejšie kritériá. Ligové kluby nemajú k dispozícii vyhovujúce tréningové centrá, chýbajú akadémie. Aj reprezentácia musela mať sústredenia takmer vždy výlučne mimo Kirgizska. Na moje prekvapenie však mediálne a marketingové oddelenie mali na veľmi vysokej úrovni.
Pociťovali ste tam záujem o futbal, či už zo strany médií alebo fanúšikov?
Nie tak, ako to je v Európe. Nástupom nového prezidenta zväzu sa však udiali zmeny, ktoré časom môžu zmeniť vnímanie médií a verejnosti na futbal. Do futbalu začali prúdiť veľké finančné dotácie. Predsa len, v Kirgizsku sú populárnejšie bojové športy, takže futbal bojoval o svoje miesto. Verím však, že v tomto bude krajina napredovať. Na fanúšikov mám len pozitívne spomienky. Vždy boli veľmi milí a prívetiví. Reprezentácii fandili, aj keď sa zápas nevyvíjal podľa našich predstáv.
V júni vám vypršala zmluva. Prečo nedošlo k jej predĺženiu?
Nešlo o finančné dôvody, v tom skutočne nebol problém. Rozdielne bolo chápanie kompetencií. Vedenie KFU sa rozhodlo pre iného trénera. Na dôvody sa musíte spýtať ich. S vedením sme sa rozišli veľmi korektne a popriali si veľa úspechov do budúcnosti.
Zmienili ste sa o pozitívne naladených kirgizských fanúšikoch. Máte takéto spomienky aj zo Slovenska?
Ku koncu môjho pôsobenia pri slovenskej reprezentácii to bolo dosť negatívne. Kritika verejnosti aj médií bola veľká.
Do akej miery na vás vplývala kritika slovenskej verejnosti?
Nebolo to jednoduché. Keď sa výsledkovo nedarí, logicky prídu negatívne názory. Ako hlavný tréner reprezentačného mužstva musíte vedieť kritiku prijať, nie sa za ňu urážať. Niekedy sa výsledky ťažko odôvodňovali. Keď som sa snažil argumentovať, fanúšik i médiá oponovali, že hľadám výhovorky, že hráme defenzívne atď. Nechcem, aby to vyznelo ako výhovorka, ale pre mňa sú fakty jasné – nemal som čas na tvorbu tímu, ako to bolo pred MS 2010, ME 2016 či teraz pred ME 2024.
Viacero ofenzívnych hráčov vtedy pravidelne nehrávalo, nemali sme na postoch väčšiu konkurenciu. Naskočil som rovno do baráže o EURO 2020, následne sa už hrala rovno kvalifikácia o MS 2022. Za deväť mesiacov sme odohrali 15 zápasov, čo sa v histórii neudialo a už ani neudeje. Všetko to bolo v čase COVID-u, žili sme v bublinách, pre reštrikcie som nemal k dispozícii niektorých hráčov. Napr. na ME v zápase proti Švédsku sme v deň zápasu nevedeli, kto môže nastúpiť. Aj Francesco Calzona mal zlý začiatok, mal však dostatok času a manévrovacieho priestoru na tvorbu tímu. Teraz vidno, že sa trpezlivosť vyplatila. Výkony a výsledky na Eure tomu dávajú za pravdu.
Sledovali ste naše zápasy na ME?
Naživo som videl duel s Anglickom, ale inak som si pozrel všetky. Naše vystúpenie na turnaji hodnotím pozitívne. Prezentovali sme sa odvážnym a moderným futbalom. Na druhej strane, mali sme silné prvé polčasy, no neboli sme schopní pokračovať v tempe a v nastolenej stratégii aj po zmene strán. Tu realizačný tím čaká ešte veľa práce.
Čo vás najviac na našej hre potešilo?
Boli sme efektívni v zakončení. Som veľmi rád, že sa Ivan Schranz stal najlepším strelcom Eura. Je to veľká vec pre Slovensko. Pred Eurom 2020 sa zranil a na turnaji sa podobne ako David Strelec nemohol ukázať. Prialo nám aj šťastie pri rozhodnutiach VAR-u. Mali sme fázy, keď sme vysoko a efektívne napádali súperov. Na druhej strane sme mali problémy v prechode do obrany, strácali sme kompaktnosť a súperi to na tejto úrovni dokážu využiť. Veľmi sa mi páčil tímový duch a súdržnosť mužstva.
Pred turnajom sa veľa diskutovalo o výbere Petra Pekaríka či absenciách Róberta Maka, Aleksandara Čavriča a Martina Valjenta. Konali by ste rovnako?
V prvom rade chcem povedať, že nominácia je v plnej kompetencii hlavného trénera. On nesie zodpovednosť za mužstvo aj výsledky. Teraz už len môžeme polemizovať o tom, že ak by boli v nominácii Mak s Čavričom, či by priniesli z lavičky požadovanú zmenu. Kvalitu na to určite majú. Skôr by sme sa mali zamýšľať nad tým, či sme našli adekvátnu náhradu za Pekaríka alebo Juraja Kucku, pretože ich kariéry sa chýlia ku koncu.
Niekdajší kouč reprezentácie a váš dlhoročný spolupracovník Ján Kozák starší na tlačovej konferencii k svojmu koncu na lavičke SR bránil Tomáša Hubočana, že na rozdiel od mladíkov má skúsenosti, a ak má ešte výkony na „repre“, tak radšej postaví jeho. Vidíte to rovnako?
Jednoznačne som za to, aby boli v reprezentácii mladí hráči. Jednou z mojich úloh v Kirgizsku bola aj generačná výmena hráčov. Podstatný je pre mňa fakt, že musia mať požadovanú výkonnosť. Tréner Calzona v začiatkoch svojho pôsobenia na Slovensku hovoril, že tu je veľa kvalitných mladíkov, dokonca aj v druhej lige. Na Eure výraznejšiu príležitosť dostali Strelec a Suslov, ktorí boli do reprezentácie zapracovaní už počas môjho pôsobenia. Sauer a Obert väčší priestor nedostali.
Takže vidíme to, čo hovoril aj Jano Kozák. Je určite pozitívne mať snahu ponúkať priestor mladým hráčom, ale prax už nie je úplne identická. Za mňa, ak by som mal na výber medzi 37-ročným Pekaríkom, ktorý nehráva v Herthe Berlín, a 20-ročným hráčom, ktorý hrá nižšiu súťaž, rozhodol by som sa pre Pekaríka. Samozrejme, veľa zohráva aj profesionalizmus a prístup hráča.
Veľkou témou je dlhšia absencia Martina Valjenta, hráča, ktorý pravidelne nastupuje v špičkovej lige sveta. O čom to vypovedá?
Ťažko povedať. Neviem objektívne zhodnotiť momentálnu situáciu. Aj mne sa vyčítalo, že som namiesto neho uprednostnil Ľubomíra Šatku. Málokto vie, že počas môjho pôsobenia som bol viackrát rozhodnutý, že Maťo nastúpi v základnej zostave, lenže pre objektívne zdravotné príčiny sa tak nakoniec nestalo. Zachytil som niekde v médiách, že dôvodom je fakt, že Valjent nie je momentálne pre reprezentáciu prvý či druhý stopér. Neviem, do akej miery je to pravda. Každopádne si myslím, že do reprezentácie jednoznačne patrí.
Jedna reprezentačná kapitola sa pre vás skončila. Pred ňou bola tá slovenská. Chceli by ste si ju ešte zopakovať?
Život prináša rôzne situácie. Trénovať reprezentáciu v krajine, kde sa človek narodí, je jednoznačne najväčšou poctou, zároveň je to tiež veľká zodpovednosť. Či si to viem predstaviť? V prvom rade by som musel dostať ponuku a potom o tom diskutovať.
Kam budú smerovať vaše ďalšie kroky?
Hľadám novú výzvu, momentálne uprednostňujem zahraničie. Nejde mi o región, ale o projekt, či ma osloví. Nebránim sa ani národnému tímu, ani klubu. Mal som ponuky, kam som mohol ísť sám, ale na základe získaných skúseností budem akceptovať len ponuku, kam pôjdem so spolupracovníkmi, o ktorých sa viem oprieť.
Pozrite si reportáž magazínu Reflex o vystúpení našej reprezentácie na ME 2024:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
