Matej Tóth vybojoval pre svoju vlasť ozaj senzačné zlato. Niežeby nepatril medzi favoritov, ale vyčerpávajúcu takmer 4-hodinovú disciplínu zvládol excelentne po športovo-technickej, mentálnej i taktickej stránke.
Prvé myšlienky nového olympijského víťaza v chôdzi na 50 kilometrov patrili jeho najbližším. A tým, ktorí mu k senzačnému úspechu pomohli. Matej Tóth, vlaňajší majster sveta má teraz zlato aj spod piatich kruhov. "Ďakujem mojej rodine a tým, ktorí stáli pri mne najbližšie. Aj niektorým, ktorí už nie sú medzi nami," boli jeho prvé reakcie v cieli.
Je to automatická emócia, veď k vrcholnému športovému úspechu vedie tŕnistá cesta. Bez okolia, tvoriaceho inšpiráciu a motiváciu, to nejde. A potom ale príde ten moment, keď slovenský atlét, skromný a pokorný borec, napriek únave a páľave slnka vytiahne zo seba zvyšky energie a vyhlási: "Je to úžasné. Som rád, že to nemusel byť úplne zdrvujúci finiš a mohol som si som si to riadne vychutnať. Aj keď som toho mal už dosť, bolo to krásne a užil som si tých posledných možno sto metrov."
Vyčerpaný a šťastný Tóth lovil v mysli okamihy, ktoré predchádzali triumfu: "Tuším mi to došlo asi desať metrov za cieľom, aj keď som mal dosť veľký náskok, stále som si nebol istý. Išiel som, čo to dalo." Pripomienka TASR, že niekoľko stoviek metrov pred cieľom rozdával "pusinky" do prenosovej kamery, mu pomohla ku konkrétnejšiemu opisu: "To bola taká eufória, ale istý som si nebol. Bolo to za poslednou osviežovačkou, keď som sa oblial a vedel som, že už neodpadnem a že už to dám. Možno tých štyristo-tristo metrov pred cieľom. Až keď som zobral tú vlajku a obzrel som sa a bol som si istý, že to je moje a že to už nepustím."
Jedny z najťažších pretekov
Zlatý olympijský chodec rozmýšľal, či už také náročné preteky zažil. Potvrdil ale, že boli jedny z najťažších: "Ale na konci eufória, neskutočné šťastie. Bola tu taká atmosféra, že to sa asi nezopakuje. V podstate mi to možno práve tí ľudia uľahčili, ale čo sa týka fyzického výkonu, tak to bolo veľmi náročné. A takto potom vyzerá sen a dosnívam ho, keď doma objímem svojich najbližších. Už sa neviem dočkať, keby bolo na mne, tak to po vyhlásení výsledkov a večernej súťaži kladivárov rýchlo balím a odchádzam domov. Ale vlastne nie, ešte si to tu chcem užiť. Máme pred sebou nejaké vystúpenia našich a chcem si ich povzbudiť. Potom rýchlo domov a užiť si to s rodinkou."
Tóth sa vopred ospravedlnil všetkým, ktorí budú mať záujem o akcie s olympijským šampiónom. Prirodzene predpokladá, že príde množstvo pozvánok ako pred rokom po zisku zlata na MS: "Tento rok to chcem urobiť ináč a chcem sa venovať najbližším. Toto je nesmrteľnosť, asi som teraz získal športovú nesmrteľnosť a už mi to nikto nemôže zobrať. Som strašne šťastný a je to úžasný pocit. Je to nádhera ťažko opísateľná slovami a ozaj by som si ju po návrate domov vychutnal bez prílišného stresu a prehusteného programu."
Idem si svojím tempom
Chodecký mág sa k triumfu v Riu prepracoval spôsobom, ktorý možno označiť za 'idem si svojím tempom a za svojím ambicióznym cieľom'. Mal pocit, že to nie je práve jeho výnimočný deň, skôr taký štandardný: "Musel som isť podľa pocitov, nemohol som si dovoliť reagovať na tie nástupy. Ten jeden, čo som zachytil Dunfeeho, som hneď začal cítiť, tep išiel hore. Okamžite som sa musel zmobilizovať a skoncentrovať na seba a som rád, že to vyšlo. Dnes som nezdolal nikoho, možno Tallenta v závere. Bolo to o tom, že som odšliapal maximum, čo sa dalo vyťažiť z môjho tela."
Diniza odignoroval
Svetový rekordér Francúz Yohann Diniz bol polovicu súťaže v úniku a natiahol to až na poldruhasekundový náskok na Tóthovu skupinu, napokon to nezvládol a o medaily nebojoval. "Absolútne sme ho odignorovali, vedel som, že to dopadne takto alebo že vyhrá, takže nemalo význam ísť s ním. "Keď sme ho začali sťahovať, už nemal šancu. Aj keď som zase tušil, že to len tak nezabalí, to sa aj ukázalo, že docupkal do cieľa," konštatoval slovenský atletický hrdina.
Poukázal aj na špecifické podmienky. Síce pri skorom rannom štarte len s 22 stupňami, ale postupne čoraz viac pálilo slnko: "Bolo tiež vlhko. Nevedel som sa dočkať osviežovačky, bolo to náročné. Krízu som ale nemal, celý čas to bolo odpracované, v podstate ťažké, ale kríza nebola. Stále som si držal svoje pocity, pri každom nástupe som si hovoril: 'len si choď svoje a prídeš do cieľa v takomto tempe'. Len som si nemohol dovoliť zrýchlenie."
Matej Tóth vybojoval pre svoju vlasť ozaj senzačné zlato. Niežeby nepatril medzi favoritov, ale vyčerpávajúcu takmer 4-hodinovú disciplínu zvládol excelentne po športovo-technickej, mentálnej i taktickej stránke.
Nespal 34 hodín, vybavil 300 z 500 odkazov
Matej Tóth po zisku olympijského zlata v Riu nespal. Niežeby slovenského superchodca premohlo vzrušenie, naopak, od vyčerpanosti by si najradšej hneď ľahol, ale povinnosti nepustili. Na sobotňajšej hodnotiacej tlačovej konferencii v Slovenskom dome vyhlásil: "V podstate už nespím 34 hodín."
Záverečná oficiálna akcia výpravy na OH2016 sa konala o 15.00 miestneho času a dovtedy sa atlét s visačkou svetového i olympijského titulu do stavu ležma nedostal. Po absolvovaní všetkých antidopingových, mediálnych a spoločenských povinností v triumfálnom areáli Pontal sa stihol len osprchovať, išiel na Olympijský štadión prevziať medailu a povzbudzovať kladivára Marcela Lomnického.
"Podal fantastický výkon a myslím, že on je olympijská budúcnosť. Potom sme sa krkolomným spôsobom prepravili do Slovenského domu, boli problémy s dopravou a namiesto okolo 23-tej sme prišli až po polnoci. Veľmi si vážim, že tam na mňa čakalo toľko ľudí," zdôraznil Tóth.
"Slovenská hymna znela nádherne a opäť sa v mojom vnímaní posunula do ešte krajších rozmerov"
Jeho najkritickejšie nočné chvíle prišli po oslavách
okolo pol tretej hodiny a paradoxne vo veľmi milom kontexte: "Odkazy na
mobilových aplikáciách a smsky mali trojciferný počet. Vybavil som za
dve hodiny asi tristo, ale riešiť ďalších asi dvesto na sociálnych
sieťach, to som si netrúfol a tak som len nechal odkaz v ďakovnom
statuse s tým, že to budem individuálne riešiť neskôr. A zrazu som si
uvedomil, že sa už neoplatí spať. Ale užívam si to, pocitovo sa u mňa
menia eufória a vyčerpanie. Patrí to k takýmto situáciám, organizmus ide
na hranu."
Matej Tóth zdôraznil, že nikdy nezabudne, kto mu na krk zavesil zlatú medailu. Hlavnou aktérkou ceremoniálu bola jeho kolegyňa-olympionička Danka Barteková, členka Komisie športovcov MOV: "Bolo to veľmi milé a dokreslilo to moje celkové úžasné pocity. Ten ceremoniál bol taká tá čerešnička na torte, pocit, ktorý sa ťažko opisuje. Slovenská hymna znela nádherne a opäť sa v mojom vnímaní posunula do ešte krajších rozmerov. Hovoril som to už po majstrovstvách sveta v Pekingu a na olympiáde to je ešte o niečo úžasnejšie. Som šťastný, že som to zažil pred očami celej atletickej výpravy a ďalších športovcov. A že tam bol môj otec a že som mal v mysli mojich najbližších. Posledných 5 kilometrov to bolo o mojej rodinke a myslel som neustále na nich. Otec bežal vedľa mňa a povzbudzoval, kričal a na to sa nedá zabudnúť."
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
