Anna Ibrisagic ovláda 15 jazykov, vie, čo je vojna, a pomáha na Slovensku v eurokampani.
Anna Ibrisagic je Bosniačka, ktorá v roku 1992 utiekla s celou rodinou pred vojnou v bývalej Juhoslávii. Rozhlasom im oznámili, že každý, kto nie je Srb, stráca nárok na akýkoľvek majetok. Vtedy im na dvere zaklopala srbská rodina, ktorá si nárokovala na ich byt. Jej novým domovom sa stalo Švédsko. Uchytila sa tam.
Dva roky bola poslankyňa v švédskom parlamente za stranu Moderaterna, potom ďalších desať v europarlamente. Dnes pôsobí v súkromnej sfére a už druhýkrát pomáha slovenským kandidátom v kampani v eurovoľbách.
Čo sa dočítate v rozhovore?
Prečo sa rozhodla emigrovať z rodnej vlasti
O začiatkoch v politike a osudnom stretnutí so švédskym premiérom
O jej vzťahu s bývalým šéfom našej diplomacie, neskôr europoslancom Eduardom Kukanom
A prečo si obľúbila Slovensko, ktoré jej prirástlo tak k srdcu, že sa naučila po slovensky
Už 27 rokov je vaším domovom Švédsko, pretože ste museli spolu s rodičmi nútene opustiť rodnú vlasť, mesto Sanski Most v Bosne. Aké bolo to rozhodnutie, rodilo sa ťažko?
Vlastne to ani nebolo naše rozhodnutie. Iba nám v jeden marcový deň ráno v roku 1991 oznámili, že všetko, čo je v meste, patrí novej srbskej republike. Nič už nevlastníme. Mohli sme si z banky zobrať maximálne 100 nemeckých mariek, čo je v dnešnom prepočte asi 25 eur. Všetky ostatné úspory patria srbskému štátu. Takže sme nemali na výber. V našom meste žilo asi 35-tisíc ľudí. Zostať mohli iba Srbi. Bosna bola zmiešaná krajina, takmer nikto nebol "čistý" a v každej rodine bol niekto inej národnosti. A tak nakoniec muselo obrovské množstvo ľudí z Bosny odísť. My sme sa vlastne iba rozhodovali, kedy sa konečne dostaneme do konvoja a opustíme vlasť.
Bolo ťažké dostať sa do nejakého konvoja?
Za to, že ste chceli v ňom miesto, ste museli zaplatiť 100 nemeckých mariek. Za týždeň odviezol 100 až 150 ľudí. Keď bolo 33-tisíc záujemcov, tak sme platili načierno 1 000 nemeckých mariek, aby sme sa dostali na zoznam a mohli opustiť vlastnú krajinu. Moja rodina dokonca platila sedemkrát. Dali sme tam všetky posledné peniaze. Keď to zrátam, tak sme za celú rodinu celkovo zaplatili asi 60-tisíc nemeckých mariek. Keď som prišla do Švédska, mali sme so sebou ako rodina 200 mariek.
Odchod vás stál dosť peňazí. Nemali ste pocit, že je to nehumánne a ocitli ste sa v minulosti uprostred II. svetovej vojny?
Je pravda, že to bolo dosť peňazí, ale vojna je nehumánna. Z dnešnej perspektívy to vyzerá ako II. svetová vojna, hlavne keď som si pozrela film Schindlerov zoznam. Vtedy, keď sa to dialo, to bolo absurdné. Keď sa vravelo, že vojna (pozn. v bývalej Juhoslávii) bude a politici to tiež naznačovali, neverili sme. Veď v Slovinsku sú čistí Slovinci, mysleli sme si, že sa to nestane ani v Chorvátsku, ale stalo sa. Mysleli sme si tiež, že v Bosne, kde žijeme v zmiešaných rodinách, to určite nebude. Potom to prišlo v hraničných mestách Bosny, ale my sme si stále hovorili - toto sa v našom meste nestane. Človek tomu neverí. Tá vojna bola skutočná.
Pri rozhodovaní o emigrácii ste vedeli, že vašou cieľovou krajinou bude Švédsko, alebo vám bolo jedno, v akej vyspelej demokratickej krajine nájdete nový domov?
V duchu som si povedala, že idem do Nemecka a budem pracovať s Helmutom Kohlom. On bol pre mňa symbolom západnej demokracie. A prečo Nemecko? Nie preto, že vyspelá krajina, ale preto, že som bola prekladateľka. Nemčina bol môj prvý cudzí jazyk, rovnako aj mama a sestra ním hovorili. Mysleli sme si, že sa nám bude ľahšie pracovať v krajine, ktorej jazyk ovládame. Keď sme prišli do Chorvátska a po roku a pol sme videli televíziu, mali k dispozícii elektrinu a vodu, zistili sme, že v Nemecku je už poldruha milióna utečencov. Nevedeli sme, kam chceme ísť, ale vedeli sme, že sa nechceme nikdy vrátiť do Bosny. Tiež sme si uvedomovali, že v Nemecku ostať nemôžeme, pretože nás vrátia domov, hneď ako sa skončí vojna. A aby to bolo ešte horšie, Nemecko v tých dňoch zavrelo hranice. Jediné európske krajiny, ktoré mali otvorené hranice pre utečencov, boli Švédsko, Nórsko a Dánsko.
Je ťažké naučiť sa jazyk novej krajiny? Ako dlho vám trvalo, kým ste sa naučili po švédsky, a ako dlho trvá integrácia?
Bola som nezvyčajný človek, som prekladateľka. Vedela som niekoľko jazykov, komunikovala som nimi a pracovala som ako tlmočníčka. Keď som utekala, nosila som so sebou nemecký, ruský a anglický slovník. Potom som prišla do krajiny, kde som ich nepoužívala (smiech). Vedela som však, že sa musím švédčinu naučiť čo najrýchlejšie a najlepšie, pretože som bola prekladateľka. Normálne trvá bežnému človeku naučiť sa cudzí jazyk, aby sa v ňom cítil ako doma, rok alebo dva. Keby som sa však takto dlho učila ja, komu by som prekladala? Vedela som, že sa musím rýchlo naučiť po švédsky, aby som mala prácu. A trvalo to asi mesiac.
Aká bola vaša prvá práca vo Švédsku?
Hneď prvý týždeň, ako som sa začala učiť švédčinu, pracovala som ako prekladateľka z ruštiny a angličtiny. Akurát v tom čase sa rozpadol aj Sovietsky zväz a vo Švédsku bolo dosť utečencov z bývalých ruských zväzových republík, pre ktorých ruština nebola materinský jazyk. Napríklad utečenci z Uzbekistanu hovorili iba po uzbecky a rusky, a keď prišli do Švédska, mali problém dohovoriť sa. Tak som prekladala z ruštiny do angličtiny, pretože vo Švédsku každý rozumie po anglicky, ale málo ľudí hovorí po rusky.
Osudným sa pre vás stalo stretnutie s vtedajším švédskym premiérom Carlom Bildtom. Čím vám bol blízky a čím vás oslovil, že ste vstúpili do politiky? Veď ovládate jazyky, vyštudovali ste operný spev a ste aj ekonómka.
Bildt strávil každý rok dva týždne u Helmuta Kohla na chate. Keď som sa naučila švédčinu rýchlo a dobre, začala som pre neho pracovať ako prekladateľka, keď sa stal osobitným splnomocnencom generálneho tajomníka OSN pre Balkán. Bolo to ešte pred podpisom mierovej zmluvy v Daytone, ktorá ukončila vojnu v Bosne a Hercegovine. Keď sa Bildt vrátil po dvoch rokoch z Bosny, kandidoval do národného parlamentu a zavolal ma do svojej kampane. Vtedy som už bola dva roky jeho prekladateľka a tlmočníčka. Bol pre mňa politik, ktorý riešil európsku politiku, pretože v tom čase bola ešte eufória od pádu Berlínskeho múra v iných krajinách, ľudia začali chodiť po Európe. Boli to skvelé roky a pozitívna európska politika bola u mňa na vrchole hodnôt. Keďže ostatné strany sa tým zaoberali menej, strana Moderaterna ma oslovila najviac.
Prv než ste sta stali poslankyňou za národný švédsky parlament, pôsobili ste ako riaditeľka obchodnej komory, potom ako europoslankyňa za spomínanú stranu. Žili ste v Laponsku. Ako ste zvládali cestovať zo vzdialeného mesta Luleå pri polárnom kruhu do Bruselu?
Mne nerobí problém letieť šesť hodín. Náročné je však to čakanie, stáva sa, že vám mešká lietadlo, nepríde vám batožina. Problém nebol v tom, že som žila v Laponsku a išla som do Bruselu. Desať rokov som pracovala v komisii Európskeho parlamentu pre zahraničie a bezpečnosť a cez týždeň som veľa cestovala - Gruzínsko, Ukrajina, Kosovo, Uzbekistan či Mali a cez víkend som sa dostala domov. Neľutujem, pretože táto práca ma napĺňala, ale ťažko sa to fyzicky zvládalo. Niekedy som spala iba tri či štyri hodiny denne. Rodine som chýbala, ale rodičia sú dosť zvyknutí. Od začiatku som veľmi veľa pracovala a bola som často preč, aby sme sa mali čo najlepšie a čo najlepšie sa integrovali do švédskej spoločnosti. Veľa utečencov aj imigrantov má vždy predstavu - niekedy sa vrátime. A to používajú ako dôvod, prečo sa neintegrovať do novej krajiny. Nenaučia sa nikdy dobre jazyk, nesnažia sa nájsť si prácu, lebo vždy plánujú vrátiť sa späť. Veľmi zriedkavo sa stane, že sa vrátia. Obrovská väčšina sa ani nevráti, ani sa neintegruje. My ako rodina sme v tom mali jasno - nikdy sa nevrátime a chceme sa integrovať.
Ste polyglotka. Naučili ste sa po švédsky. Hovorí sa, že keď viete dva jazyky, tretí sa "nalepí" alebo musíte mať základné znalosti morfológie a syntaxe?
Je to tak. Hlavne v mojom prípade to tak bolo. Nikdy sa neučím nové jazyky klasickým spôsobom. Áno, priznávam, prvé tri - štyri som sa tak učila v škole. Hlavne chcem vedieť, ako je jazyk vybudovaný, potom eliminujem veci, ktoré sú rovnaké s inými jazykmi, ktoré ovládam. Priznávam, že švédčina nebola pre mňa až taká ťažká. Bola pre mňa už piaty jazyk. Slovenčina asi siedmy alebo ôsmy, takže tá už išla rýchlo.
Dnešný rozhovor vedieme v slovenčine, ktorú perfektne ovládate. Čo vás viedlo k tomu, aby ste sa naučili náš jazyk, vďaka ktorému už po druhý raz pomáhate v eurokampani?
Je to veľmi pekná príhoda. Mala som slovenskú kamarátku v Európskom parlamente, ktorej otec bol vyše desať rokov v gulagu (pozn. red. bývalý sovietsky pracovný trestanecký tábor) a rodina si myslela, že keď sa neozýva, tak tam zomrel. Po nejakých jedenástich rokoch sa vrátil, a keď zostarol, začal písať knihu o tom, čo všetko zažil. Keď v pléne hovorila o tom, aké dôležité je chrániť každý deň demokraciu a bojovať za ňu, tak som sa na ňu vždy prekvapene pozrela. Mnohí mladí ľudia, ktorí sa narodili v demokracii, si myslia, že je samozrejmosťou a netreba o ňu bojovať. No nie je to tak, musíme o ňu usilovať neustále. Jej otec zomrel predtým, ako stihol dokončiť knižku, ale ona to urobila za neho. Vtedy som jej povedala, že túto knižku chcem mať a ona zareagovala, že knižka je po slovensky. Moja odpoveď bola: Dobre, tak sa naučím po slovensky. Trvalo mi to tri alebo štyri mesiace a potom som išla na krst tej knižky. Vystúpila som z vlaku v Poprade, uvidela som Tatry. Zostala som ako zhypnotizovaná ich krásou a vtedy som si povedala - ja tu chcem bývať. A ona mi to zariadila. Potom som za ňou začala pravidelne cestovať.
Je pravda, že jazyky otvárajú dvere?
V politike áno, ale v Európskom parlamente určite, pretože to pomáha. Každý poslanec potrebuje podporu iných poslancov, aby presadil napr. svoj pozmeňujúci návrh. Keď niekoho oslovíte v jeho rodnej reči a poprosíte ho o podporu, tak je hneď rozhodnutý vám pomôcť. Veľmi často môže byť aj prekvapený, že ovládate jeho jazyk. Spolupráca potom hneď ide ľahšie.
Keď ste pôsobili v EP, stalo sa vám, že vás niekto z našich europoslancov oslovil?
Budem menovať, pretože tento človek už odišiel do dôchodku. Päť rokov som sedela aj v pléne i komisii zahraničných vecí vedľa Eduarda Kukana. Strávili sme spolu viac času, ako so svojimi rodinami. Veľmi ma oslovil svojou úprimnosťou a diplomaciou. On je taký príklad diplomacie, akých som v živote videla málo. Vedel dosiahnuť všetky svoje politické ciele bez toho, aby niekedy zvýšil hlas a bol nepríjemný. Nikdy som od neho nepočula žiadne nepekné slová o niektorom z kolegov. S najväčšou demokraciou presadil všetko, čo chcel.
Už o pár dní budeme rozhodovať o nových europoslancoch. Podľa posledného prieskumu si väčšinu v EP udržia poslanci z EPP, no viac kresiel môžu získať tiež nacionalisti, populisti a protimigračné skupiny. Čo si myslíte, prečo to tak je, že práve tieto skupiny sú také silné v roku 2019?
Všetko sa nezačalo v roku 2019. Cítila som to už počas svojho prvého volebného obdobia v EP v roku 2004. Myslím si, že všetko sa začalo ekonomickou krízou. A po takejto kríze príde sociálna. V rokoch 2015 - 2017 prišlo do Európy veľa migrantov, málo utečencov. A keď máte ekonomické problémy a musíte zobrať zodpovednosť za tisícky ľudí, tak sa často stáva, že štáty so silnou nacionalistickou politikou sa začínajú uzatvárať a hľadieť iba na seba. Veľmi často zabúdajú, prečo sme začali pracovať spolu a budovať spoločný európsky dom. Nebolo to kvôli ekonomike, bolo to práve pre ukončenie vojny, chceli sme zabezpečiť, aby už nikdy nebola. Ľudia na to zabudli a myslia si, že v EÚ ide iba o peniaze. Nehovorím, že nejde aj o ne, ale nemali by byť na prvom mieste. A prečo sa to deje dnes? Aj preto, že medzi ľuďmi prevláda veľa negativizmu. Nemôžu zaň iba politici, ale aj médiá. Hlavne tie sociálne tejto situácii nepomáhajú. Nenávisť sa šíri veľmi rýchlo. Ktokoľvek môže napísať čokoľvek, čo vlastne nemusí byť pravda, a hneď sa to na internete rozšíri medzi desaťtisíce ľudí. A potom dokazuj, že je to inak. Škody už niekto spôsobil. Aj to je dôvod, prečo som sa rozhodla prísť a pomôcť svojim kamarátom v kampani do volieb do EP, a verím, že presadia európske hodnoty.
Pokiaľ ide o účasť, Slovensko bolo v ostatných eurovoľbách posledné. Čo by ste dnes odporučili ľuďom, ktorí nie sú rozhodnutí ísť voliť, prečo by sa 25. mája mali zúčastniť na voľbách do EP?
Osobne idem voliť, pretože je pre mňa dôležité, akú Európu nechám synovi i budúcim generáciám. Ako človek, ktorý prežil vojnu, viem, že je veľmi ľahké niečo zničiť, ale veľmi ťažko sa to vybuduje späť. Aj keď ide o dôveru medzi ľuďmi, aj keď ide o dôveru v štát. Chcem, aby sme európsky dom zachránili, nie zbúrali. A práve to chcú nacionalisti. Keby som mala dať všeobecnú radu pre celú Európu, hovorím: Buď pôjdete voliť vy a rozhodnete, akú Európu chcete, alebo za vás bude vyberať niekto iný. Aj na Slovensku ľudia veľmi často nadávajú na Brusel, o čom všetkom rozhodol a škodí nám. V EP v Bruseli je veľmi málo Bruselčanov. Sedia tam Nemci, Švédi, Slováci, Poliaci, Taliani a iní. To sú ľudia, ktorých sme poslali do Bruselu, aby v našom mene rokovali. Záleží na tom, koho tam pošleme. Keď pošleme skvelých ľudí, Brusel bude skvelý. Keď tam pošleme idiotov, Brusel bude blbý. Keď tam pošleme nacionalistov alebo populistov, tak Brusel bude nacionalistický a populistický. Nemôžeme sa vzdať svojej moci rozhodovať o tom, kto tam pôjde. Chcem, aby sme tam poslali ľudí, ktorí opravia to, čo nie je dobré. Nemôžeme povedať, že všetko, o čom EP rozhodne, je dobré. Nie je. Práve preto, že tam nesedia vždy iba dobrí ľudia. Treba tam veľa opraviť a urobiť, ale nechcem náš európsky dom zbúrať.
Prečo ste sa po piatich rokoch opäť rozhodli pomôcť v eurokampani?
Pretože cítim, že u vás je pomoc oveľa dôležitejšia. Myslím si, že vyspelé demokracie sa usporiadajú samy aj bez mojej pomoci. Už som bola v slovenskej kampani, pred piatimi rokmi som tiež pomáhala kamarátovi, ktorý sa potom stal europoslancom. Videla som, že aj vtedy sa veľmi málo riešili európske otázky. Rozoberalo sa všetko ostatné, ale nie to, o čom vlastne Brusel rozhoduje. Keď som sa teraz podujala pomáhať ďalším dvom priateľom, po piatich rokoch som zistila, že sa teraz ešte menej rozpráva o tom, o čom Brusel vlastne naozaj rozhoduje. Na Slovensku sa v eurokampani hovorí o témach, o ktorých sa vôbec nerozhoduje v Bruseli, buď nie sú dôležité, alebo nie sú vôbec na politickom stole. Chcela som aj trošku zaujať ľudí svojím príbehom a zvýšiť účasť na eurovoľbách. Bolo by skvelé, keby Slovensko nebolo zase na poslednom mieste.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
