Martina Lubyová v rozhovore hovorila o stave školstva.
Slovenské školstvo trápia mnohé problémy. Za posledné dve desaťročia padáme v medzinárodných rebríčkoch, navyše sa nám zväčšujú regionálne rozdiely. Učiteľov zas trápi klesajúci spoločenský status, a aj napriek zvyšujúcim sa platom, stále ich úroveň nedosahuje priemernú mzdu vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Čo všetko sa podarilo zmeniť a čo naopak nie, sme sa rozprávali s ministerkou školstva Martinou Lubyovou.
Čo sa dočítate v rozhovore?
Ako sa mení kreditový systém
Kedy budú mať učitelia platy ako na Západe
Prečo sa nám v kvalite študentov zväčšujú regionálne rozdiely
Ako chce ministerstvo zatraktívniť stredné odborné školy
Prečo mladí ľudia odchádzajú do zahraničia
Ako sme na tom s najväčšou reformou školstva
V posledných týždňoch ste stáli proti časti pedagogickej verejnosti, ktorá žiadala, aby ste stiahli zákon o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch. Za najväčší problém označili možnú stratu kreditového príplatku, ktorý súvisí so zrušením kreditového systému. Prečo ho rušíte?
V prvom rade by som chcela uviesť na pravú mieru, že si nemyslím, že som stála voči pedagogickej verejnosti. Zákon kritizuje Slovenská komora učiteľov, ktorá má podľa oficiálnych zdrojov len desiatky registrovaných členov. Ich petícia tvrdí, že sme stiahli zákon z legislatívneho procesu, čo jednoducho nie je pravda. My okrem viacerých profesijných asociácií, nepretržite rokujeme aj s Odborovým zväzom pracovníkov školstva a vedy na Slovensku - najreprezentatívnejšou organizáciou, ktorá zastupuje takmer 50-tisíc pedagogických a odborných zamestnancov. Priestor na komunikáciu bol však vytvorený pre všetky relevantné subjekty, vrátane SKU. Aj na základe toho verím, že pedagogická verejnosť neuverila tomu, že sa kreditový systém ruší. On sa len nahrádza iným systémom - príplatkom za profesijný rozvoj.
Historicky systém príplatkov za vzdelávanie, teda kredity, vznikol v situácii, keď nebola politická vôľa, aby sa učiteľom navýšili otvoreným spôsobom celoplošne platy. A preto zavedením kreditového systému dostali pedagógovia možnosť, ako si zvýšiť plat. Teraz sme však v situácii, keď máme politickú vôľu aj možnosť výrazne zvyšovať platy. Od septembra 2016 do januára 2020 navyšujeme platy o 33 percent. Kreditové príplatky tak postupne strácali opodstatnenie, my ich však nerušíme, učiteľom sme ponechali možnosť získavať za vzdelávanie príplatok tak, aby si k zvýšenému tabuľkovému platu mohli svoj plat ešte navýšiť o 12 percent.
K tým platom a príplatku sa ešte dostaneme. Kreditový systém kritizovali aj samotní učitelia. Mnohokrát vraj chodili na vzdelávacia kurzy len preto, aby získali kredity, pričom sa veľa nového nenaučili. Ako bude teda fungovať nový systém?
Ten systém pozostáva z rôznych druhov vzdelávania. Špecializačné vzdelávanie, rozširujúce vzdelávanie, inovačné vzdelávanie, aktualizačné vzdelávanie, je tam naozaj cela paleta možností vzdelávania. Každý učiteľ, ale aj škola, potrebuje niečo iné. Zjednodušili sme mnohé veci. Napríklad pri inovačnom vzdelávaní, tak ako ste spomínali, boli ponosy na kvalitu kurzov. Preto pracujeme na inovovaní ich obsahu v spolupráci s OECD, Svetovou bankou, UNESCOM a s ďalšími renomovanými organizáciami. Ďalej funkčné vzdelávanie bude dvojmodulové. Základný modul si môže urobiť ktokoľvek, kto by chcel v budúcnosti ašpirovať na funkciu riaditeľa školy. Vyšší modul by si urobil až po výberovom konaní. Celá základná filozofia stojí na tom, aby sme sa viac priblížili k potrebám učiteľa a školy a aby vzdelávania nebolo odtrhnuté od praxe.
Ako to chcete dosiahnuť?
Kvalitu kurzov by sme chceli dosiahnuť aj dôslednejším uplatňovaním akreditačných mechanizmov. Povinne zavedieme anonymné hodnotenie kurzu, kde účastníci budú odpovedať na celý rad otázok. S tým potom budú povinne pracovať poskytovatelia kurzov, ale aj akreditačný orgán na centrálnej úrovni, ktorý bude kontrolovať, či sa pripomienky premietnu aj do praxe.
Spomínali ste, že sa platy učiteľom postupne zvyšujú. Predsa len sú stále hlboko pod priemerom vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Aj preto nie je táto profesia konkurencieschopnou na trhu práce.
Máme Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania, v rámci ktorého je na desať rokov rozpočítané, ako sa budú počas tohto obdobia ďalej zvyšovať platy tak, aby dosiali úroveň najvyspelejších krajín sveta. V krajinách OECD sú učitelia v priemere na úrovni 85 percent a na konci nášho programu by sme sa tam mali dostať aj my.
Hovoríme o vzdelávaní a odmeňovaní pedagógov, čo úzko súvisí s kvalitnou výučbou pre študentov. V rámci regiónov nám čím ďalej tým viac zaostávajú žiaci z menej rozvinutých regiónov za žiakmi ekonomicky silných regiónov. V porovnaní s inými vyspelými štátmi sa nám svetová špička stále vzďaľuje. A tento stav sa nezlepšil ani za vášho pôsobenia.
Tieto procesy sa nedajú zastaviť v priebehu roka. To, čo sa otestuje teraz, je výsledkom uplynulého obdobia. Zmena, ktorú urobíte dnes, sa preukáže až o niekoľko rokov. Kľúčom je presne to, čo ste spomenuli aj Vy, a to sú regionálne rozdiely. Keď sa pozrieme na výkony našich top desať percent študentov, tak nie sú výrazne nižšie, dokonca sú na tej istej úrovni ako napríklad vo Fínsku, teda v krajine, ktorá má najlepšie medzinárodné parametre vzdelávacieho systému. Celoštátny priemer nám ťahajú dole pomerne veľké skupiny detí z marginalizovaných komunít a zo sociálne znevýhodnených prostredí. Tu potrebujeme intervenovať, aby sa nám táto širšia skupina detí dostala na lepšiu úroveň. Práve jedno zo zásadných opatrení, ktoré teraz pripravujeme, je povinné predprimárne vzdelávanie pre všetky deti, a to jeden rok pred začatím primárneho vzdelávania.
Od tohto kroku si sľubujeme výrazné zlepšenie pomerov práve u spomínaných žiakov. V súčasnosti väčšina týchto detí nechodí do škôlky, žijú v prostredí, ktoré nie je veľmi podnetné, nestretávajú sa s pomôckami, s počítačovou technikou, s čítaním, písaním, papierom či ceruzkou. Potom prídu do školy a nemajú rovnakú štartovaciu čiaru ako deti z iných prostredí. A keď máte zlý štart, tak vás to naozaj poznačí počas celého vzdelávacieho cyklu.
Sám pochádzam z takéhoto regiónu a odchádzajú odtiaľ mladí, teda nezakladajú si tam rodiny a je aj menej detí. Tým pádom výberové školy, ako je gymnázium, má problém vôbec otvoriť triedu a veľakrát sa už nerobia ani prijímačky. Berú tak všetky deti, hlavne preto, že dostávajú peniaze na žiaka. Nie je čas to zmeniť a menej sa pozerať na kvantitu a viac na kvalitu?
Samozrejme, aj v tejto oblasti sú potrebné zmeny, a to tak, aby sme upustili od čisto kapitačného princípu. To, čo ste povedali o gymnáziu, že už nevie otvoriť ani triedu, súvisí trochu s problémom, ktorý sme čiastočne vyriešili. Uvedomme si, že osemročné gymnáziá sú výberové školy pre extra nadané talentované deti, ktorých je v celej populácii asi päť percent z populačného ročníka. My sme už boli ale v štádiu, že na tieto gymnáziá chodilo napríklad v bratislavskom kraji aj dvadsať percent populačného ročníka. Tým pádom sa z nich stávali len akoby druhé základné školy. Toto sme po mojom nástupe vyriešili a zaviedli sme striktné kvóty.
Lenže v menej rozvinutých regiónoch tie deti ani nie sú. Takže tam nemôžete povedať, že týchto päť percent pôjde na osemročné gymnázium, keďže gymnázium ani nedokáže otvoriť triedu, respektíve dokáže, ale musí zobrať komplet všetkých prihlásených. Preto sa pýtam, či v tých menej rozvinutých regiónoch by sme nemali zlepšiť systém, aby sme školy netlačili do kvantity.
Áno, dajú sa robiť zmeny v systéme financovania, ale nedá sa to uskutočniť len pre región, musí sa to urobiť celoštátne. V tých regiónoch však deti sú, no nemôžu sa dostať na gymnázium, keďže mnohé ledva skončia základnú školu. Preto sa musíme sústrediť na to, aby sme aj deti z marginalizovaných skupín potiahli vyššie a aby sa časom mohli prihlásiť aj na gymnáziá.
Takže môžeme hovoriť aj o tom, že by sa v niektorých regiónoch mali rušiť gymnáziá alebo niektoré školy, ktoré už nedokážu nabrať dostatočne zdatné deti?
K tomu stále dochádza. Deje sa to ale na úrovni samosprávy. Ministerstvo zasahuje väčšinou len v pozícii odvolacieho orgánu. Preto, ak existujú školy, do ktorých sa nemá kto prihlásiť, tak je to zlyhanie plánovania na miestnej úrovni. Ale už aj tu sme prijali novú legislatívu, ktorá zásadne mení plánovanie výkonov stredných škôl. Pred tým sa o týchto veciach rozhodovalo politicky, po novom sa o tom bude rozhodovať na základe odborných kritérií.
Je to podľa mňa veľmi nepopulárne opatrenie, keď niekto príde do regiónu a povie, že gymnázium, ktoré funguje 50 rokov, sa musí zrušiť. Toto som nikdy nikoho nepočul povedať na plné ústa.
Je to tak, že sa napríklad nerušia celé školy, ale neotvorí sa trieda.
Potom asi tej škole chýbajú peniaze.
Niektoré školy to možno donúti, aby sa časom zatvorili, ale to už je výsledok dlhodobejšieho procesu. Zatiaľ sa to rieši tak, že sa neotvorí počet tried, na ktorý boli ľudia zvyknutí. A o rok sa zasa posúdi, ako sa situácia vyvinula.
Od gymnázií sme len na krok k odborným školám. Ak nemá deti gymnázium, tak odborná škola na tom bude zrejme ešte horšie, keďže ich kvalita je otázna. A práve z týchto škôl nám chýba kvalifikovaná pracovná sila.
Redukcia osemročných gymnázií znamená, že v základných školách nám ostane oveľa viac detí, ktoré sa nakoniec v ôsmom alebo v deviatom ročníku nakoniec môžu rozhodnúť aj inak ako ísť na gymnázium. Rodičia veľakrát dajú dieťa na osemročné gymnázium, keďže nevedia, akú profesiu by mohlo robiť a takto majú na dlhý čas pokoj. Toto považujem za negatívny fenomén, pre ktorý nemáme dostatok žiakov pre stredné odborné školstvo. Preto sme sa rozhodli zaviesť novú pozíciu odborného zamestnanca, a to kariérový poradca, ktorý dokáže žiakom, ale aj rodičom vysvetliť, aké možnosti poskytujú stredné odborné školy a následné uplatnenie v praxi. Od zavedenia tohto opatrenia si sľubujeme, že sa skvalitní interakcia medzi zamestnávateľmi, rodičmi a školou a zlepší sa aj zamestnanosť žiakov.
Je zmapované, koľko percent škôl je na tom tak dobre, aby študenti boli pripravení na vysoké školy alebo sa bez väčších problémov uplatnili na trhu práce?
Cieľom strednej odbornej školy nie je to, aby každý žiak išiel na vysokú školu.
A čo to uplatnenie na trhu práce?
Cieľom odbornej školy je, aby sa človek pripravil na život, na profesiu, aby sa vedel zamestnať. Samozrejme, sú odbory, ktoré sú menej „zamestnateľné", ako napríklad umelecké školy. Na druhej strane sú zasa odbory, ktoré idú doslova na dračku. Máme tu napríklad duálne vzdelávanie. Najväčším problémom je nedostatok študentov, keďže rodičia ich nechcú prihlásiť do tohto systému. Robíme osvetu, aby rodičia pochopili, že aj v duálnom vzdelávaní ich dieťa dostane dobré vzdelanie a zároveň sa bude môcť rozvíjať. Nechápme stredné školy len ako stupienok k vysokej škole.
Takže podľa vás sú na Slovensku stredné odborné školy vo väčšine atraktívne?
Sú aj atraktívne stredné odborné školy. Myslím si, že celoštátny priemer je slušný. Samozrejme, sú aj slabšie vybavené školy, ale jednoducho nemôžeme povedať, že všetko je zlé.
Nemusíme generalizovať, že je buď všetko zlé, alebo dobré, ale vieme sa dopátrať k nejakému percentu, ktoré naznačuje nárast uplatnenia alebo atraktivity?
Podľa mojich informácií, ktoré mám z poslednej Rady pre stredné odborné vzdelávania, tak najhoršie na tom boli umelecké odbory, teda konzervatóriá. Tieto deti naozaj nemali uplatnenie vo svojom odbore.
Spomenuli ste duálne vzdelávanie. Ku koncu minulého roka bolo do neho zapojených približne 4-tisíc študentov, cieľ do roku 2020 je však 12-tisíc. Ako to chcete dosiahnuť?
V prvom rade treba povedať, že duálne vzdelávanie je inštitút nemeckého vzdelávacieho systému. Na Slovensku nemá dlhodobú tradíciu, u nás sa zrodil v roku 2015. Vtedy bol nastavený spomínaný cieľ 12-tisíc študentov, čo je podľa mňa až príliš ambiciózne. Snažíme sa teraz urobiť všetko preto, aby bol naplnený, preto sme v poslednej dobe urobili niekoľko opatrení. Systém sa nám podarilo spriechodniť a viac otvoriť. Školy po starom stratili časť normatívu na žiaka, toto sme odstránili. Pri zamestnávateľoch sme zaviedli priame platby, teda existuje priama štátna podpora, ale aj daňové úľavy. Žiaci sa môžu dlhšie rozhodovať, či sa do systému prihlásia. Zároveň sme odstránili celý rad byrokratických obmedzení. Kľúčom je teraz presvedčiť rodičov a deti, zamestnávatelia a školy sú už pripravené.
Takže stále tam pokrivkáva atraktivita.
Všetci sme nastavení na to, že keď nemáme vysokú školu, tak sa cítime menejcenní. Neodzrkadľuje to správnu štruktúru spoločnosti. Predsa nemôžeme byť všetci magistri. Preto musíme zatraktívniť štúdium na stredných odborných školách a dokázať žiakom a rodičom, že aj tam nájdu dôstojné vzdelávanie a majú šancu na dobrú kariéru.
Kvalita školstva, ale aj politicko-spoločenská situácia vyháňa mladých ľudí za hranice. Čo im chcete ponúknuť, aby zostali študovať na slovenských vysokých školách?
Myslím si, že mladých ľudí vyháňa za hranice zvedavosť a chuť niečo zažiť. Nie je to prioritne o tom, že u nás nie sú kvalitné vysoké školy. Mnohé naše vysoké školy sú minimálne také kvalitné ako v susednom Česku. Pre nás je podstatné, aby študovali na našich školách, ale napríklad v rámci programu Erasmus získavali skúsenosti vo svete. Ak by som to mala zhrnúť, tak máme ostrovčeky excelentnosti, ale aj ostrovčeky nižšej kvality. Preto sme urobili nový zákon o akreditačnej agentúre, ktorá by mala zásadne zvýšiť kvalitu vysokoškolského vzdelávania.
Či sú dobré alebo zlé, hovoria rebríčky, v ktorých sa veľakrát nedostane naša univerzita ani do TOP 500. České univerzity ako Karlova univerzita či Masarykova sú na tom výrazne lepšie. Takže v rámci V4 naše vysoké školstvo nie je na tom veľmi dobre. Aj toto potom zohráva výraznú úlohu pri rozhodovaní študentov.
Ak sa teda pozrieme do Česka, tak možno dve školy sú špičkové. U nás zas máme UK a STU, ktoré sa tiež dobre umiestňujú. Záleží aj na tom, v akom odbore chcete študovať, či technický alebo humanitný smer. Teraz sa ale snažíme spropagovať, aby sa školy spájali do konzorcií. Pretože ak máte krajinu, akou je Slovensko, kde je 30 až 40 vysokých škôl, tak takmer žiadna z nich nemôže dosiahnuť takú kvalitu, ako napríklad v Dánsku, kde je porovnateľný počet obyvateľov, ale len osem alebo deväť vysokých škôl. Ak by sa teda zintegrovalo viac menších vysokých škôl, tak určite majú oveľa väčšiu šancu byť úspešné.
Roky sa už hovorí, že by sa niektoré vysoké školy mali zrušiť. K tomuto kroku sa zatiaľ neodhodlala žiadna vláda a zjavne sa už neodhodlá ani táto.
Historická chvíľa bolo schválenie zákona o akreditačnej agentúre. To je prvý krok k tomu, aby sa urobila nezávislá a profesionálna akreditácia, čiže hodnotenie, na základe ktorého by malo dôjsť práve k týmto javom. Slovensko sa tak konečne môže stať členom medzinárodnej hodnotiacej agentúry pre vysoké školy. Proces sme teda spustili, ale neznamená to, že školy musíme prioritne rušiť. Dá sa napríklad spojiť to, čo funguje a zbaviť sa niektorých neperspektívnych odborov.
Kedy by sme sa mohli dočkať toho, že sa školy zintegrujú alebo niektoré zaniknú?
Konzorciá už môžu teraz vznikať, návrh zákona je v parlamente. Myslíme si, že tento rok to niektoré školy urobia aj dobrovoľne, keďže spoločný európsky vzdelávací priestor bude zrejme nastavený na báze excelentnosti. Celý nový proces komplexnej akreditácie by sa však mohol začať budúci rok.
Na začiatku volebného obdobia prišlo ministerstvo školstva s myšlienkou najväčšej reformy školstva za posledných 25 rokov. Základ mal tvoriť dokument „Učiace sa Slovensko". Vy ste potom presadili Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania. A teraz už nemáme ani nie rok do volieb. Nestratili sme zas ďalšie roky tým, že sme sa len v teoretickej rovine dohadovali, čo budeme robiť ďalej?
Určite nestratili, pretože Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania je strategický program na desať rokov. Prvýkrát v histórii Slovenska sa nám podarilo oficiálne schváliť aj na vláde konkrétny program, ktorý presahuje jedno volebné obdobie. Čo sa týka dokumentu „Učiace sa Slovensko", tak ja som ho zdedila v podobe, kedy nebol realizovateľný v praxi, nemal akčný plán, rozpočet, termíny a tak ďalej. Mojou úlohou bolo, aby som tento materiál pretavila do exekutívnej podoby, teda aby sme vytvorili spomínaný národný program, ktorý reflektuje úlohy na nasledujúcich desať rokov. Tí, čo prídu po nás, sa môžu rozhodnúť, či budú v ňom pokračovať. Pokiaľ áno, tak majú výpočty, o ktoré sa vedia oprieť.
Práve opoziční poslanci kritizovali tento program, ak sa vymení vláda, nebojíte sa toho, že sa opäť nastavia nové mechanizmy a nebude sa pokračovať v tomto programe?
Nebojíme. „Učiace sa Slovensko" písali ľudia z celej šírky spektra. To, čo je tam napísané, sa ocitlo v Národnom programe. Pokiaľ by toto zvrátili, tak školstvo by išlo do úpadku.
Počas leta som cestoval po menej rozvinutých regiónoch, kde som sa stretol aj s viacerými pedagógmi. Všetci mi viac-menej rozprávali o problémoch, ktoré sú už roky chronicky známe. Mne však najviac v pamäti utkvela jedna spoločná emócia - hnev spojený s rezignáciou. Čo by ste odkázali týmto pedagógom?
Dnes je tendencia bičovať náladu a nepozerať sa na racionálne argumenty a fakty. Veľa informácií, ktoré kolujú vo verejnom priestore, sú jednoducho nepravdivé. Ľudia sa mobilizujú po sociálnych sieťach emocionálnou vlnou, snažia sa podpisovať rôzne petície, ktorým fakticky možno ani nerozumejú. Navyše, tie petície nespĺňajú žiadne zákonné náležitosti. Nie sú tam žiadne reálne podpisy, sú tam iba nejaké kliky a kto tam kliká, netušíte. Takže musíme jednoducho veriť, že zvíťazí zdravý rozum.
Toto bolo skôr také politické stanovisko. Čo by ste tým ľuďom povedali do očí, keby ste sa s nimi stretli?
Ja sa s pedagógmi stretávam veľmi často a vždy im hovorím toto isté. Treba rozmýšľať hlavou, pozerať sa na veci reálne, vyhodnocovať fakty a nenechávať sa strhávať negatívnymi emóciami.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
