O tom, prečo Slovensko potrebuje obrannú dohodu s USA, sme sa rozprávali s Michalom Čubríkom, analytikom Globsec Policy Institute.
Jednou z horúcich tém, ktoré na Slovensku rozdeľujú spoločnosť, sa stala dohoda o obrannej spolupráci so Spojenými štátmi, o ktorej s americkou stranou rokuje Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí. Dohoda, na základe ktorej majú USA Slovensku poskytnúť 105 miliónov dolárov na modernizáciu vojenských letísk, vyvolala rozkol vo vládnej koalícii. SNS dohodu kritizuje, Smer-SD ju považuje za potrebnú.
Ministerstvo obrany, ktoré vedie Peter Gajdoš (nominant SNS) sa na rokovaniach nechce ďalej zúčastňovať. Jeho rozhodnutie prekvapilo rezort diplomacie, kritizoval ho aj prezident SR Andrej Kiska a niektorí opoziční aj koaliční poslanci.
Minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslav Lajčák (nominant Smeru) zdôraznil, že rozhodnutie o uzavretí dohody je politické rozhodnutie, proces beží a nie je ešte dohoda na texte dokumentu. O tom, či 105 miliónov dolárov od USA na modernizáciu vojenských letísk Slovensko potrebuje, však musí podľa Lajčáka rozhodnúť ministerstvo obrany.
O tom, či Slovensko potrebuje obrannú dohodu s USA, sme sa rozprávali s Michalom Čubríkom, analytikom Globsec Policy Institute. V minulosti pracoval ako diplomat v NATO a podieľal sa na rokovaniach o Dohode o obrannej spolupráci medzi SR a USA.
Už to, čo sa dnes deje okolo tejto dohody, nám škodí
Prečo podľa vás Slovensko potrebuje obrannú dohodu s USA?
Pretože táto dohoda je podmienkou pre investície USA do našej infraštruktúry, letísk, aby dokázali lepšie slúžiť aktuálnym potrebám obrany východnej hranice NATO. Sme súčasťou tejto hranice, a keď chceme byť vnímaní ako spoľahlivý spojenec, musíme sa podieľať na kolektívnej obrane. Nemôžeme sa tváriť, že sa nás to netýka. Zároveň platí, že Slovensko musí v rokovaniach s USA vystupovať ako sebavedomý partner, ktorý dá jasne najavo, kde sú jeho limity. Výsledná dohoda nesmie byť v rozpore s Ústavou SR a legislatívou SR aj EÚ. Vláda by si mala jednoznačne ponechať možnosť rozhodovať o konkrétnych aktivitách USA a ďalších spojencoch na našom území. Nemalo by sa tu diať niečo, s čím nesúhlasíme alebo o čom nevieme. Toto bolo od začiatku rokovaní jadrom slovenskej pozície.
Čo by sa stalo, keby Slovensko dohodu odmietlo?
Jednoznačne by sme ako krajina zhoršili svoj imidž a dôveryhodnosť v očiach kľúčových spojencov. Z dlhodobého hľadiska by sme znížili vlastnú bezpečnosť. Pripravili by sme sa o investície, ktoré môžu pomôcť našej infraštruktúre. Nič z toho by sa neprejavilo okamžite na druhý deň. Ale v prípade krízy, keby sme potrebovali aj my pomoc spojencov, by sa určite objavili hlasy, že Slovensko predsa o pomoc nestálo, a keď bolo potrebné, aby prispelo ku kolektívnej obrane, dalo ruky preč. To by nám určite nepomohlo.
Už to, čo sa dnes deje okolo tejto dohody, nám škodí. Naši spojenci to prostredníctvom svojich diplomatov veľmi pozorne sledujú a robia si svoje závery.
Ktoré krajiny už podobnú zmluvu s USA podpísali?
Podobnú dohodu, o akej v súčasnosti rokuje Slovensko, už majú uzavreté všetky štáty na východnej hranici NATO od Estónska až po Bulharsko. Nedávno sa na nej s USA dohodlo Maďarsko, ktoré viedlo rokovania paralelne s nami (ešte nie je schválená a ratifikovaná). Slovensko tak ostáva posledné.
Staršie európske členské štáty NATO majú s USA oveľa rozsiahlejšie zmluvy, ešte z čias Studenej vojny. Krajiny ako Taliansko, Nemecko, Holandsko alebo Turecko majú na svojich územiach plnohodnotné základne USA, čo nie je náš prípad. Napriek tomu ani o jednej z týchto krajín si nikto nedovolí vyhlasovať, že by nebola suverénna. Je mnoho otázok, kde so Spojenými štátmi nesúhlasia a robia si vlastnú politiku. Stačí spomenúť neúčasť Nemecka na vojne v Iraku alebo operácie Turecka v Sýrii.
USA už roky nesú hlavnú ťarchu výdavkov NATO a stále silnejšie volajú po vyššom podiele Európy na jej obrane. Len minimum krajín zatiaľ vynakladá na obranu sľubované dve percentá z hrubého domáceho produktu, ako sa členské krajiny pri vstupe do NATO zaviazali. Výnimkou sú dlhodobo Spojené štáty, kde obranné výdavky predstavujú približne 3,5 percenta HDP. Túto hranicu by mala väčšina krajín dosiahnuť do roku 2020. Kedy by malo túto podmienku splniť Slovensko? Je stanovený nejaký termín?
V roku 2014 na samite NATO vo Walese sa Slovensko zaviazalo, že do roku 2020 zvýši obranné výdavky na 1,6 % HDP a dvojpercentný cieľ dosiahne do roku 2024. Aktuálne čísla aj dlhodobé plány nasvedčujú tomu, že tento cieľ splníme. Tu treba dodať, že to nerobíme kvôli prezidentovi Trumpovi, ale kvôli sebe. Hlavným impulzom bola kríza na Ukrajine, v susednej krajine, v dôsledku ktorej sa zhoršilo naše bezpečnostné prostredie. Zároveň je absolútne kľúčové, ako zvýšené výdavky na obranu míňame. Musia ísť predovšetkým na veci, ktoré od nás požaduje NATO v rámci kolektívneho obranného plánovania. Musíme obstarávať transparentne. Nielen nakúpiť drahé stíhačky, ale aj infraštruktúru musíme mať prepojenú so spojencami a vojakov pripravených a dobre vycvičených.
Čoraz častejšie sa spomína, že Európska únia by mala mať vlastnú armádu. Obrana a bezpečnosť sú považované za najslabšie články európskeho integračného projektu, 22 z 28 členských krajín únie sú pritom súčasťou NATO. Odporcovia myšlienky o spoločnej európskej armáde tvrdia, že by v kontexte NATO vytvárala neželanú duplicitnú štruktúru a problematická je tiež otázka financovania. Myslíte si, že by tento projekt bol prospešný, potrebuje Európa vlastnú armádu? Oslabilo by to význam NATO?
Aktuálne je Európska armáda utópiou, v skutočnosti sa o ničom takom v EÚ nerokuje. O čom sa rokuje, sú rôzne projekty s cieľom zvýšiť schopnosti členských štátov EÚ reagovať na krízové situácie v susedstve Európy, predovšetkým na severe Afriky. Pretože EÚ je dosť bohatá na to, aby to zvládla. Určité duplicity a vytváranie paralelných vojenských štruktúr medzi NATO a EÚ tu hrozia.
Z pohľadu Slovenska aj ďalších krajín je veľmi dôležité, aby sa minimalizovali. Nakoniec, všetko to platia členské štáty a aj vojakov máme iba jedných, pre potreby NATO aj pre potreby EÚ. Akákoľvek obranná iniciatíva EÚ však nenahradí NATO, ktorého hlavnou úlohou je zabezpečovať teritoriálnu obranu svojich členov. Tu budeme stále potrebovať najmä Spojené štáty. Európski členovia NATO to dobre vedia a dávajú si veľký pozor, aby kroky EÚ neoslabovali NATO. Ideálom by bola určitá deľba práce medzi NATO a EÚ - NATO by sa staralo o kolektívnu obranu a EÚ o bezpečnosť v okolí, ale politicky je toto veľmi komplikované.
Ruskej propagande sa darí pre silný historický sentiment
Rôzni ruskí predstavitelia, experti a štátom kontrolované médiá často hovoria o Západe a NATO ako o hlavnom nepriateľovi. Ktoré členské krajiny Severoatlantickej aliancie sú všeobecne považované za najzraniteľnejšie?
Sú to všetko nové členské štáty, ktoré vstúpili do aliancie po skončení Studenej vojny. Štáty Pobaltia sú veľmi zraniteľné vojensky, lebo majú pozemnú hranicu s Ruskom alebo Kaliningradom, majú silné ruské menšiny a vojensky sa nedokážu sami ubrániť. Rusko by preto mohlo realizovať podobný scenár ako na Donbase. Krajiny ako Bulharsko, Česká republika alebo Slovensko sú zase veľmi zraniteľné politicky. U časti ľudí je silný historický sentiment, a preto sa veľmi darí ruskej propagande a dezinformáciám. Toto je skoro rovnako nebezpečné ako vojenské hrozby.
Medzi Nórskom a Pobaltím je hranica NATO prerušená. Vo Fínsku silnie debata o vstupe do Severoatlantickej aliancie. Prečo sa táto krajina nestala členom už dávnejšie, čo by tým mohla stratiť?
Dôvody, prečo Fínsko a ani Švédsko nevstúpili do NATO sú historické, siahajú do 50-tych rokov minulého storočia. Dnes je otázka členstva v aliancii často diskutovanou témou v oboch krajinách a navzájom sa koordinujú. Politicky je to veľmi citlivá otázka a pre väčšinu politikov vo Fínsku aj Švédsku je preto jednoduchšie zachovávať status quo. Zároveň obe krajiny s NATO veľmi úzko spolupracujú, napr. pri vojenských cvičeniach. Samotné Fínsko má veľmi dlhú hranicu s Ruskom a je preto veľmi dobre vyzbrojené a pripravené aj na akékoľvek formy hybridného ohrozenia.
Záujem o vstup do NATO má aj Ukrajina, Gruzínsko, Severné Macedónsko a Bosna a Hercegovina. Ktorá z týchto krajín ma k prijatiu do Severoatlantickej aliancie najbližšie?
Najbližšie je Severné Macedónsko, ktoré po vyriešení otázky názvu krajiny nedávno podpísalo prístupový protokol do NATO. Už sa teda čaká len na ratifikáciu tohto protokolu vo všetkých členských krajinách, potom bude plnohodnotným, 30. členom NATO. Bosna a Hercegovina je politicky veľmi nejednotná, jedna z jej entít dáva jasne najavo, že do NATO nechce ísť.
Občania Ukrajiny a Gruzínska prevažne podporujú vstup týchto krajín do NATO, ale Rusko ovláda časť ich územia. Bez vyriešenia tohto problému nie je vstup do aliancie reálny. Zatiaľ im NATO intenzívne pomáha s reformami armády a bezpečnostných zložiek. Vstup Ukrajiny, Gruzínska alebo Bosny a Hercegoviny do NATO však určite nie je otázkou najbližších rokov.
Spojené štáty koncom januára oznámili, že odstupujú od Zmluvy o likvidácii rakiet stredného a kratšieho doletu. Krátko nato tak urobili aj Rusi a prezident Vladimir Putin zároveň odsúhlasil návrh ministerstva obrany na výrobu nadzvukovej rakety stredného doletu. Washington v uplynulých rokoch viackrát obvinil Moskvu z porušovania tohto dokumentu. Kremeľ však tieto tvrdenia odmieta a sám vyhlasuje, že Spojené štáty sa zmluvy INF nepridržiavali. Čo tieto kroky znamenajú pre bezpečnostnú situáciu v Európe? Začali sa tým nové preteky v zbrojení či dokonca nová Studená vojna?
Spojené štáty sa ocitli pred ťažkou dilemou. Roky videli, že Rusko porušuje Zmluvu INF, počas bilaterálnych rokovaní na to upozorňovali a Rusko ich ignorovalo. Mali teda udržiavať zmluvu, ktorú druhá strana porušuje a tolerovať to alebo ju radšej vypovedať a neobmedzovať tak ani svoje možnosti? Podľa mňa je druhá možnosť logickejšia. Napriek tomu predstavitelia NATO ubezpečujú, že neplánujú rozmiestňovať americké rakety alebo jadrové zbrane v Európe.
Ocitáme sa v situácii, kedy Rusko môže rozmiestňovať nové rakety v Kaliningrade alebo na okupovanom Kryme, odkiaľ zasiahnu za pár minút väčšinu Európy. Získavajú tak strategickú výhodu, voči ktorej zatiaľ NATO nemá odpoveď. Európski politici akoby si zakrývali oči pred realitou a na ruské kroky odpovedajú volaním po dialógu a chcú byť s Ruskom zadobre. Toto nepovažujem za sebavedomú a udržateľnú stratégiu.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
