Prednosta gynekologicko-pôrodníckej kliniky v ružinovskej nemocnici v rozhovore hovoril o stave slovenského pôrodníctva.
Slovenské pôrodníctvo trápia viaceré problémy, v mnohých smeroch zaostávame za svetom. Odhliadnuc od nie najlepších priestorov či technického vybavenia sa najviac diskutuje o prístupe zdravotného personálu. Podľa prednostu gynekologicko-pôrodníckej kliniky v ružinovskej nemocnici Jozefa Záhumenského sa však situácia zlepšuje, ale pozitívne zmeny vraj veľakrát zatieňujú predsudky.
Čo sa dočítate v rozhovore?
Či sa zmenila situácia po zverejnení dokumentu Medzi nami
Prečo ženy chodia rodiť do Rakúska alebo Česka
Ako systém nabáda (núti) lekárov k vzdelávaniu
Prečo je u nás vysoký počet cisárskych rezov a ich vplyv na pôrodnosť
Prečo je u nás problém s intimitou a prítomnosťou partnera
Prečo slovenské ženy skoro vždy rodia len v jednej polohe
Prečo určité percento žien bude chcieť vždy robiť doma
Dokument Medzi nami poriadne rozvíril hladinu medzi pôrodníkmi, ale aj medzi širokou verejnosťou. Vy ste vtedy povedali, že sa vám film nepáčil. Ako sa naň pozeráte s odstupom času?
Chápem, že existuje skupina žien, ktorá nie je spokojná s priebehom pôrodu a s poskytnutou zdravotnou starostlivosťou. Verím preto, že tento film vznikol v dobrom úmysle podporiť nejakým spôsobom nápravu našej zdravotnej starostlivosti, konkrétne pôrodníctva. Aj z tohto dôvodu sa snažím naň pozerať aj z pozitívnej stránky. Na druhej strane mám stále pocit, že prezentovaná forma nebola adekvátna. Film podľa mňa poukázal na javy, ktoré sa nedejú, alebo sú okrajové a tým sa stratilo jeho hlavné posolstvo.
Pýtam sa hlavne preto, že po tomto filme sa veľmi začalo diskutovať o pôrodníctve na Slovensku, a teda, či jeho vznik v konečnom dôsledku nepriniesol pozitívne zmeny?
Budem hovoriť za našu kliniku. U nás v Ružinove sme začali rozmýšľať, ako by sme mohli od pacientov dostať spätnú väzbu. Po čase som narazil v USA na certifikovaný dotazník, ktorý vytvorila samotná vláda. Ten posielajú pacientom po hospitalizácii a na základe výsledkov dokonca urobia rebríček nemocníc. Ja som tento dotazník preložil a pacientom ho dávame už druhý mesiac. Doterajšie dáta som si porovnal s americkými a som veľmi milo prekvapený. Musím podotknúť, že dotazník je veľmi prísny a za priaznivú odpoveď sa berie len 100-percentá spokojnosť. Sleduje predovšetkým spôsob komunikácie zdravotníckeho personálu s pacientom, hodnotí dôkladnosť poučenia a informovania o všetkých procedúrach počas hospitalizácie. Komplexne to však budeme vyhodnocovať až po troch mesiacoch a overíme si, kde bude naša najslabšia stránka, tak na nej budeme pracovať. Týmto celým som chcel povedať, že aj vďaka tomuto filmu som sa k tomuto dopracoval.
Takže spätnú väzbu považujete za veľmi dôležitú.
Áno, presne tak. Objektívne dáta ako perinatálna úmrtnosť, počet detí, ktoré sa nenarodili úplne zdravé atď., tak tie poznáme, pravidelne si ich vyhodnocujeme a snažíme sa o kritické zhodnotenie prípadných nedostatkov a ich nápravu. Chýbajú nám však subjektívne dáta, teda ako spokojné od nás ženy odchádzali. Naša jediná objektívna spätná väzba, ktorú tohto druhu máme je, že nám každoročne narastá počet rodičiek, nielen v absolútnych číslach, ale za posledné tri roky sme stúpli aj relatívne, z 27% na 31% bratislavských pôrodov.
Verím tomu, že sa nám rodičky vracajú zo zahraničia domov
Pôrodníctva sa teraz dotknem vo všeobecnosti. Ktoré najpálčivejšie problémy ho trápia?
Myslím si, že by sme jednoznačne mali viac odovzdať starostlivosť o zdravú rodiacu ženu pôrodným asistentkám. Lekári sú totiž trénovaní na riešenie komplikácií, ale samotný pôrod nie je komplikácia, ale fyziologický dej, ktorý môže mať určité riziká. Bolo by preto dobré, aby sa žene venoval niekto, ideálne pôrodná asistentka, ktorá do toho nebude zasahovať, bude ho len pozorovať a v pravej chvíli detekuje potenciálne riziko a privolá lekára.
Určite máte kontakt s mnohými kolegami zo zahraničia. Skúsme si povedať zopár vecí, ktoré v západných krajinách bežne fungujú a u nás nie.
Pre mňa bolo veľmi veľkým prekvapením, že na Slovensku často nedokonale fungujú informované súhlasy. V súčasnej dobe je partnerský dohovor poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a jej konzumenta jediným správnym postupom. Existujú aj dôkazy v podobe štúdií, že dobre informovaný a motivovaný klient má menej pooperačných komplikácií a lepšie výsledky.
Rodičky si často radšej priplatia a idú do súkromného zariadenia alebo pohraničných oblastí napríklad do Rakúska. Prečo?
Začnem zoširoka. Naše susedné české pôrodníctvo je najefektívnejšie na svete. Za pomerne malé finančné vstupy (štyrikrát nižšie ako Nemecko alebo Holandsko, pozn. red.) dosahujú čísla novorodeneckej úmrtnosti a chorobnosti úplnej špičky na úrovni Rakúska či Švédska. Takže jeden dôvod môže byť, že sa žena rozhodne rodiť v krajine, kde je pôrodníctvo najbezpečnejšie na svete aj pre ňu aj pre dieťa. Podľa mňa to v tom ale nebude celá pravda. Skôr si myslím, že veľkú rolu zohráva predstava, že v zahraničí bude prístup zdravotného zariadenia viac proklientský, teda rodička nebude pacientka, ale klientka a bude sa s ňou baviť rovnocenne. Tomuto stavu dopomáha aj to, že ženy často nevedia, že aj my sa o to snažíme.
Situácia sa zlepšuje, len stále ju zatieňujú predsudky?
Áno. V Bratislave každoročne pôrody stúpajú a napríklad Hainburg mierne poklesol. Verím tomu, že sa nám rodičky vracajú domov. Tu zas musím priznať, že najviac počet pôrodov stúpa v súkromnom zariadení, čo môže ukazovať na zvýšenú životnú úroveň. A opäť sa dostávam k tomu, že rodičky si súkromné zariadenie nevyberú pre pekné prostredie, ale pre iný prístup personálu.
Musím ešte povedať, že aj my sa snažíme, ale stačí jeden človek, ktorý celú snahu pokazí. Navyše ako prednosta kliniky, čo je manažérska funkcia, mám v rámci personálnej politiky dosť zviazané ruky. Personál neviem obmeniť, ani finančne motivovať. Zbaviť sa nevýkonného, lenivého a toxického kolegu, ktorý iba roznáša zlú náladu medzi personálom, ale aj klientkami, je v súčasnej dobe v štátnom sektore skoro nemožné.
Skúsme sa dotknúť vzdelávania. Hovorili ste, že musíte pracovať s tým, čo máte. Čo s doktorom, ktorý to vzdelanie povedzme zanedbáva?
Opäť začnem zoširoka. Medicína bola tradične považovaná za „umenie", z toho vznikol aj pojem „lege artis". Toto už dávno neplatí, medicína v súčasnosti je exaktná veda, založená na vedeckom poznaní a na dôkazoch, ktoré prinášajú štúdie. Denne v medicínskych databázach pribúdajú nové a nové poznatky, ktoré často menia alebo spresňujú naše postupy. V priebehu dvoch viet je možné poznať lekára, ktorý číta, a ktorý nečíta a riadi sa svojimi „pocitmi" a zastaranými názormi.
Dnes za každým konaním by nemal byť pocit, ale dôkaz. Preto sa na klinike snažím vytvoriť pravidlá hry, aby som čo najviac obmedzil improvizáciu a aby sme čo najviac fungovali na základe kolektívnych pravidiel, ktoré sú založené na medicínskych dôkazoch. Ak preto nejaký kolega naposledy otvoril knižku pri atestácii niekedy v minulom storočí, tak práve tieto kolektívne pravidlá ho nútia dodržiavať súčasné medicínske postupy.
Nabáda k vzdelávaniu aj systém alebo je to čisto na jednotlivcovi?
Systém je viac menej takto nastavený. Určitým spôsobom zbierame kredity. Ale ako to funguje v praxi? Účasť na konferenciách, na ktorých som aktívny a prednášam, mi zamestnávateľ neuhradí, takže si to musím uhradiť sám alebo hľadám sponzorov. Navyše, mám presne určený počet dní, koľko môžem minúť ročne na aktívnu účasť na kongresoch, ak si to vyčerpám, tak tam idem cez vlastnú dovolenku. Od prednostu sa pritom očakáva, že bude prezentovať výsledky kliniky. Takže sa dostávam do absurdných situácii a v tomto systém zlyháva.
Cisárske rezy musíme redukovať, inak prispievame k vyhynutiu národa
Do akej miery sa lekárskej fakulte dopĺňajú a menia osnovy? Ak si zoberiete tie, podľa ktorých ste sa učili a tie v súčasnosti, aký veľkým je medzi nimi rozdiel?
Na Slovensku klasická učebnica pôrodníctva nevyšla 30 rokov. Väčšina našich študentov sa preto učí z českých učebníc, ktoré sa stále editujú. Práve minulý rok sme spustili predmet základy pôrodníctva, kde ani nechceme od študentov, aby sa naspamäť naučili mechanizmus pôrodu. Cieľom je, aby sa naučili pracovať s pôrodníckou literatúrou. Aby si vedeli na internete rýchlo zorientovať. Mne u študentov však chýba kritické myslenie. Premietam im nejaké učivo, ktoré si môžem celé vymyslieť a berú ho len skrz, že som pre nich autorita. Nabádam ich preto, aby sa na moje učivo kriticky pozerali a polemizovali so mnou, lebo kritické myslenie ich najlepšie pripraví do života. Každý z nich je online pripojený k internetu a dostupným medicínskych databázam a nie je problém okamžite nájsť vedeckú prácu, ktorá moje tvrdenie podporí alebo úplne zneguje. Miesto pasívnej konzumácie prednášok by mali študenti aktívne kontrolovať vyučujúceho, či je „up to date" a či neprednáša zastarané a prežité údaje. Nezabudnem ako nás učili základy počítačov na fakulte a vyučujúca priniesla ukázať dierne štítky, pričom ja som už mal doma PC 286.
Vráťme sa ešte ku konferenciám, na ktorých aktívne vystupujete. Povedzme si ale pravdu, že v nejakej regionálnej nemocnici sú pôrodníci, ktorí skončili školu pred desiatkami rokov a nemajú chuť ani motiváciu sa vzdelávať. Ako sa k nim stavia systém?
Doktora nebude nikto preskúšavať, to nie je ani nikde vo svete. Vždy je preto vzdelávanie na individuálnom rozhodnutí. Pre mňa je napríklad veľká motivácia aj vzdelanie pacientov. Veľká väčšina populácie už vie slušne po anglicky a na internete si nájdu množstvo informácií. Veľmi ľahko sa potom môže stať, že pacient bude viac informovaný ako lekár. A toto by mala byť teda veľká motivácia, aby sa doktor vzdelával.
Hovoríte, že pacienti sú čoraz vzdelanejší a zorientovanejší, čo by pre doktora mala byť motivácia k vzdelávaniu. V praxi sa však často stáva, že doktori tento typ konfrontácie nemajú radi, keďže oni sú na to, aby liečili a pacient, aby poslúchal.
Každý máme svoje ego a doktor môže mať pocit, že keď medicínu študoval, tak nejaký laik mu nemá, čo do toho hovoriť. V takýchto prípadoch sa ukazuje veľkosť lekára, lebo čím si je svojimi vedomosťami istejší, tým menej bude konfliktný a bude trpezlivo vysvetľovať. Ak má ale lekár všetky svoje tvrdenia postavené na vode a pacient vytiahne argument, o ktorom nemá ani tušenia, tak potom prichádza konflikt. Musím ešte dodať, že pacient má vždy právo na druhý názor, preto by sa nemal doktor urážať, keď si človek vyžiada aj druhého odborníka.
Poďme k samotnému pôrodu. Slovensko je kritizované za veľký počet cisárskych rezov. Čo je za tým? Prečo sa to deje?
Naša svetová pôrodnícka organizácia FIGO vydala sedembodový plán na redukciu počtu cisárskych rezov v rozvinutom svete. Nie je určený iba odborným gynekologickým spoločnostiam, ale je naformulovaný pre vládne a mimovládne organizácie či lekárskej spolky tak, aby sa určili jasné pravidlá a cisárske rezy sa robili len vtedy, keď je to nevyhnutné. Napríklad odporúča platcom zdravotnej starostlivosit finančne zvýhodňovať pracoviská s adekvátnym počtom prirodzených pôrodov.
Je prinajmenšom divné, keď v jednej krajine na rovnakej populácii je nemocnica, ktorá má 15 percent cisárskych rezov a iná 50 percent na rovnakej populácii ľudí. Pritom obe nemocnice majú rovnaké výsledky novorodeneckej úrmtnosti a chorobnosti.
A teraz je otázka, či ich počet potrebujeme znižovať. Dáta sú jasné. Deti rodené cisárskym rezom majú štatisticky vyššiu šancu na niektoré celoživotné komplikácie oproti deťom, ktoré prišli na svet prirodzeným spôsobom. Ďalší problém je, že prvý pôrod cisárskym rezom zmenšuje rodinu. Ako náhle žena porodí svoje prvé dieťa cisárskym rezom, tak má až o 40 percent väčšiu šancu, že už nebude mať ďalšie deti, v závislosti od vzdelania a veku. To znamená, že ak budeme takto pokračovať, tak dopomáhame k nášmu vyhynutiu.
Veľmi zaujímavá je švédska štúdia. Ak žena mala prvé dieťa cisárskych rezom a druhé sa jej podarí porodiť prirodzene, tak má vyššiu šancu, že bude mať tretie dieťa ako žena, ktorá porodila obe deti prirodzene. Je to zrejme preto, že druhý prirodzený pôrod po cisárskom reze zvyšuje u žien sebavedomie a chuť priviesť ešte na svet ďalšieho potomka.
A prečo je to percento také veľké?
Na začiatku druhej polovice 20. storočia sa hladina cisárskych rezov udržovala na relatívne nízkom čísle, asi 10 percent. Lekári sa cisárskemu rezu vyhýbali aj preto, lebo bol pomerne nebezpečný. Neskôr sa začali robiť preventívne opatrenia a zrazu sa dosiahlo, že cisársky rez bol z krátkodobého hľadiska porovnateľne bezpečný ako vaginálny pôrod. V 80. a 90. rokoch preto ich počty brutálne narástli. Veď sa žena nemusela niekoľko hodín trápiť na sále, ide o rýchlu operáciu, dá sa to urobiť v normálnej pracovnej dobe. Do toho vstúpilo sociálne inžinierstvo, kedy model rodiny boli rodičia a dve deti. Preto bolo bežné, že sa spravila jedna sekcia, potom druhá, následne sterilizácia a hotovo. Plán splnený. Zrazu sa ale zistilo, že s počtom cisárskych rezov stúpa neskoršia detská úmrtnosť a chorobnosť. Zistilo sa, že krajiny s vysokým počtom cisárskych rezov majú aj vyššiu detskú úmrtnosť.
Treba si ale povedať, že rastie aj vek rodičiek, čím sa riziko cisárskeho rezu zvyšuje. Navyše narastá aj obezita, ktorá so sebou prináša ďalšie komplikácie, čo v konečnom dôsledku opäť môže skončiť cisárskym rezom.
Partner je počas celého pôrodu veľmi dôležitý
Pozrime sa aj na faktor stresu. Nevhodná poznámka, neprítomnosť partnera či nedostatočná intimita to všetko môže vyvolať najmä u prvorodičiek stres. Do akej miery ovplyvňuje pôrod?
Stres je veľký nepriateľ pôrodu. Je to obranná reakcia organizmu na nebezpečenstvo, takže pri ohrození prestávajú kontrakcie, aby sa mohla rodiaca žena „brániť" nebezpečenstvu.
Lekári sú často známi svojím čiernym humorom. Je jasné, že pôrodník, ktorý má za sebou stovky pôrodov, vníma pôrod trochu uvoľnenejšie ako prvorodička. Aj v takýchto situáciách môže pre ženu nastať stres, pritom si to lekár ani nemusí uvedomiť.
Podľa holandskej štúdie priemernú rodičku počas pôrodu vyruší až 15 ľudí, ktorí tam nemajú čo hľadať. Či do tej miestnosti vojde ošetrovateľ a hľadajú nejaký nástroj alebo tam vtrhnú študenti či doktor, ktorý s tým pôrodom nemá nič spoločné. To sa proste stane a samozrejme je to potrebné redukovať. Druhá vec sú nešetrné poznámky, ktoré sa ani nemusia týkať pôrodu. Malo by to byť tak, že by som sa mal po celý čas venovať rodičke. Stáva sa to a vnímam to aj ja, že sa na pôrodnici začnú baviť o obede alebo iných veciach, ktoré sa netýkajú pôrodu. Treba to určite odbúravať, lebo rodičky sa to môže dotknúť. Touto cestou by som sa chcel ospravedlniť niektorým rodičkám, ak som sa ich dotkol nejakou nevhodnou poznámkou.
Pred určitým obdobím bola prítomnosť partnera skôr na obtiaž, aj keď sa to dalo vyriešiť formou príplatku. Stále však išlo len o samotný akt pôrodu. Osobne som bol pri pôrode môjho syna a mal som pocit, že moja úloha bola najdôležitejšia v čase pred samotným pôrodom. Nie je aj toto možnosť, ako znižovať ten stres u rodičky?
Viem, o čom hovoríte. Naozaj sú pracoviská, kde púšťajú partnerov až k samotnému záveru, a to nie je cesta, ktorou by sme chceli ísť. Žiaľ, veľakrát sme limitovaní priestorom, my sa však vždy snažíme robiť tak, aby bol partner, čo najdlhšie so svojou ženou. Partner je totiž v ranných fázach pôrodu veľmi dôležitý, aby sa všetko správne rozbehlo. Dokonca, keď žena dostane epidural, tak môže mať slabosť v nohách a pri prechádzaní je práve najlepší partner. Takže prítomnosť partnera je niekedy aj medicínsky veľmi osožná.
Skúsim načrtnúť témy, ktoré sa považujú za achilové päty slovenského pôrodníctva, aj keď treba priznať, že sa v poslednom období začala situácia zlepšovať. Začal by som intimitou, kedy sú ženy počas pôrodných bolestí často na chodbe, prípadne sú od okolia oddelené len nejakou plentou. Je to len kapacitný problém?
Verím tomu, že problém je len v kapacite. Neustále to riešime aj my v Ružinove. Teraz sme mali sľúbenú prestavbu, ktorou by vzniklo šesť izolovaných pôrodných boxov určených len pre jeden pár. V takomto prípade by bolo intimita sto percentne zaručená. V súčasnosti to však ešte nie je a robíme všetko, čo je v našich silách. Musím dodať, že odkedy som v Ružinove, teda od roku 2016, mi neprišla v tejto súvislosti ani jedna sťažnosť. Ale áno, je to kruciálny problém nášho zdravotníctva.
Zažil som aj pôrody, kedy rodička chcela rodiť na všetkých štyroch
Do akej miery je pôrodníctvo na Slovensku otvorené rôznym polohám pri pôrode? Ide tiež skôr o technický problém, že nemocnice nemajú špeciálne postele alebo je to len vecou praxe či rutiny?
Je to vec praxe a rutiny, o tom niet pochýb. Klasická zaužívaná poloha v polosede, ktorá je na Slovensku najčastejšie používaná, je podľa röntgenologických štúdií najideálnejšia. Pretože, keď má žena trochu zvýšené nohy, podopretú kostrč, tak panva sa najviac otvára do osi pôrodného kanála a získajú sa tým centimetre v panvových rozmeroch a hlavička dieťaťa si lepšie nájde správnu cestu. Na druhej strane, vieme veľmi veľa urobiť, na začiatku druhej doby pôrodnej - vypudzovacej, keď ženu napolohujeme na bok alebo do podrepu a pod. a takto vieme pôrodu pomôcť. Na úplný záver vypudzovacej doby, kedy sa už hlavička „korunuje", tak zväčša vraciame rodičku do polosedu. V Ružinove máme aj pôrodnú stoličku, vtedy žena pri pôrode čupí a partner ju zozadu podopiera. Ponúkame ju, ale nebadáme o ňu až taký veľký záujem. Problém pri takejto polohe je, že pri prvorodičke môže podľa niektorých štúdií dôjsť k väčšiemu poraneniu pôrodných ciest. Ak môžem ešte povedať, tak z mojich skúseností je najlepšia poloha na boku. Keď polohujem ženu na bok, kde má dieťatko chrbátik, tak maternica váhou dieťatka padne na stranu a hlavička vstupuje do panvy zošikma a dieťatko si tým lepšie nájde miesto.
Ktorú polohu preferujú rodičky?
Tú v polosede, ale odporúčame aj z boku, ponúkame aj stoličku. Zažil som však pôrody, kedy rodička chcela rodiť na všetkých štyroch. V týchto prípadoch sa ale nepodarilo porodiť . Sú však pôrodníci, ktorí majú s touto polohou veľmi dobré skúsenosti. V prvom rade sa vždy snažíme rodičke vyhovieť.
Takže vo všeobecnosti si na Slovensku môže rodička napriek rutine svoju polohu bez problémov vybrať?
Nemôžem hovoriť za všetkých. U nás sa snažíme o to, aby sa vyhovelo.
Dve percentá žien budú chcieť rodiť vždy doma
Rád by som sa spýtal ešte na bonding, kedy sa dieťa prikladá na hruď matky, aby sa medzi nimi vytvárala okamžitá väzba. Pred pár rokmi to na Slovensku nebol úplný štandard, ale čoraz viac nemocníc ho začína akceptovať. Ak to zoberieme z medicínskeho pohľadu, kedy bonding nie je možný?
My hodnotíme stav dieťatka pomocou APGAR skóre, ktorého prvá hodnota sa dáva v prvej minúte života. Za túto minútu by sa mali rozbehnúť adaptačné mechanizmy. Ja osobne vždy dávam dieťa na brucho matky, kde je ideálnych 37 stupňov, a do tej minúty ho pozorujem.. Ako náhle zistím, že sa dieťatko „nechytá", tak okamžite preberajú iniciatívu pediatri, ktorí sa mu snažia pomôcť. (Apgar skóre je označenie pre medzinárodne používaný bodovací systém, ktorý slúži k orientačnému posúdeniu zdravotného stavu novorodenca bezprostredne po narodení, pozn. red.).
V poslednom čase sa stále častejšie diskutuje o domácich pôrodoch. Čo hovoríte na tento trend?
Nehovoril by som o trende, keďže skúsenosti zo zahraničia sú také, že dve percentná žien preferujú pôrody doma. Teraz je otázka prečo? Žena je počas pôrodu zraniteľná a hľadá miesto, kde sa bude cítiť bezpečne. Prirodzene by takéto miesto mala byť pôrodnica. Dve percentná žien za takéto miesto pri pôrode považujú domov.
A je to bezpečné?
Nie je. Ale podľa nich je. A my podľa mňa môžeme robiť čokoľvek, ale aj tak dve percentá žien budú rodiť doma.
Čo s tým?
Môžeme z toho robiť kriminálku a kovbojku, teda dáme trestné oznámenie alebo to nejakým spôsobom akceptujme, a tým ženám alebo aspoň dieťaťu, ktoré za to nemôže, poskytneme určitú pomoc. Na druhej strane, ak to začneme akceptovať, nestane sa z toho móda? Preto si to vyžaduje veľmi citlivý prístup a komunikáciu.
Čo bolo pre vás najväčšou výzvou po príchode do Ružinova?
(Ticho). Cítim veľký rozdiel medzi českým a slovenským pôrodníctvom. Jeden taký rozdiel je aj vo vzdelávacích akciách. Na Slovensku neexistuje skupina čistých perinatológov, teda špecialistov, ktorí by sa venovali len práci na pôrodnici. Ja som perinatológ, ale pýtam sa, či mám na Slovensku partnera, ktorý je takto orientovaný. V Čechách ich mám pomerne veľa. Sú to lekári, ktorí sa venujú čisto iba tehotným ženám a dohľadu nad rizikovými pôrodmi. Vždy sa na stretnutia veľmi teším, pretože máme pohľad na túto problematiku odlišný od lekára, ktorý ráno operuje žene maternicu, naobed odbehne k nejakému zmluvnému pôrodu a poobede ešte robí gynekológa prvého kontaktu na svojej súkromnej ambulancii. Takže mojou výzvou je urobiť v Ružinove oázu, kde by som mal špecialistov európskej úrovne v jednotlivých pododboroch našej špecializácie.
Jozef Záhumenský v súčasnosti pôsobí ako prednosta na II. gynekologicko-pôrodníckej klinike LFUK a UNB v Nemocnici Ružinov. V minulosti dlhé roky pracoval aj v Česku, konkrétne na gynekologicko-pôrodníckom oddelení v Nemocnici Ostrov, na gynekologicko-pôrodníckej klinike vo Fakultnej nemocnici Bulovka a na gynekologicko-pôrodníckej klinike vo Fakultnej nemocnici Královské Vinohrady v Prahe. Rok pôsobil aj v súkromnom sanatóriu Koch a vo Fakultnej nemocnici v Trnave.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
