Bývalý dvojnásobný predseda vlády Mikuláš Dzurinda vo veľkom rozhovore zhodnotil 25 rokov samostatného Slovenska.
Mikuláš Dzurinda za najväčší míľnik považuje parlamentné voľby v roku 1998, vďaka ktorým sa Slovensko zaradilo k západnému smerovaniu. V nasledujúcich rokoch síce vidí kontinuitu, ale v súčasnosti začína mať pocit stagnácie. Dvojnásobný premiér preto hovorí o potrebe reformných rozhodnutí a nielen na Slovensku, ale aj v Európskej únii. Dnes prezident Centra pre európske štúdia Wilfreda Martensa zároveň nevylučuje návrat do politiky, druhým dychom však dodáva, že ho momentálne nič netlačí do konečného rozhodnutia.
Slovensko oslavuje svoje 25. výročie. Čo definuje Slovákov za uplynulé štvrťstoročie?
Tempo a dynamika. Keby mi pred 25 rokmi niekto povedal, že Slovensko bude na tom tak dobre, ako je na tom dnes, nie som si istý, či by som mu uveril. Spomínam si na jedno z prvých stretnutí s Wolfgangom Shüsselom (bývalý rakúsky premiér, pozn. red.), ktorý mi vtedy povedal, že z nás Slovákov ide strach. Na otázku prečo mi odpovedal, že kvôli tomu, ako veľmi chceme rýchlo utekať dopredu.
Čo sa dočítate v rozhovore s Mikulášom Dzurindom
Zvládli politické špičky rozdelenie Československa
Najväčšie míľniky od roku 1993
Zhodnotenie jednotlivých vlád
Najväčšie úspechy a neúspechy Slovenska
Súčasné smerovanie krajiny v podaní Roberta Fica
Výzvy, ktoré čakajú Slovensko v najbližších rokoch
Možný návrat do politiky
Cesta to nebola jednoduchá. Ktoré obdobia považujete za míľniky?
Nepochybne to boli voľby v roku 1998. To bola kľúčová križovatka, pretože na začiatku našej štátnosti sme ako keby nevedeli, čo so sebou. Popri istých obavách a strachu či to zvládneme, moc začala byť stále viac autoritatívnou. Začala brániť opozícii vo výkone jej prirodzeného politického pôsobenia, do toho prišli neslávne veci s únosom Michala Kováča ml., vražda Róberta Remiáša a obrovský tlak na demokratické inštitúcie. Bolo to veľmi vážne obdobie, ktoré kulminovalo až snahou Hnutia za demokratické Slovensko zrušiť Slovenskú demokratickú koalíciu. Neviem ako by sa Slovensko vyvíjalo, keby súd vtedy SDK zakázal.
Za týmto obdobím ešte vidíte nejaký míľnik, v ktorom by sa lámal chlieb v našej spoločnosti?
Neskôr už vidím kontinuitu. V týchto časoch mám ale prvýkrát pocit stagnácie. Hospodársky rast, či rozpočtové hospodárenie nie je ani zďaleka také ako kedysi. Vidím to aj na náladách obyvateľov, ktorí stále viac hovoria, že sa ťažko domáhajú pravdy a vymožiteľnosť práva je biedna. Lekári mi hovoria, že mladí lekári utekajú zo Slovenska a aj v oblasti vzdelávania výrazne zaostávame. V zásade sa ale dá povedať, že od roku 1998, kedy sa Slovensko masívne rozhodlo začleniť na Západ, sa tešíme viac menej kontinuite.
Politiku som nikdy nevnímal osobne
Vy ste začali rozprávať o roku 1998, ale ja sa ešte vrátim na úplný začiatok, a to k rozdeleniu Československa, ktoré iniciovali vtedajšie politické špičky Vladimír Mečiar a Václav Klaus. Zvládli to?
Oni ani tak nie (smiech). Nechcem byť ale nespravodlivý, pretože to určite nebolo jednoduché. Skvelá bola vzájomná dohoda Čechov a Slovákov, že to nebude bláznivý rozvod. Sľúbili sme si, že budeme budovať nadštandardné vzťahy, udržíme colnú úniu a spoločnú menu. Síce spoločnú menu sme si neudržali, ale colnú úniu a nadštandardné vzťahy áno. Takže toto bola na samotnom začiatku veľká devíza. Kým sa ale Česi rozvíjali elegantne, tak my sme si museli práve v období 1993 až 1998 vybojovať zápas o slušnú spoločnosť.
O negatívnych stránkach tohto obdobia sa už hovorilo mnohokrát. Skúsim ale opačne. Nájdete v tomto období aj niečo pozitívne? Na čom sme mohli ďalej stavať?
Už som to naznačil. Nebolo jednoduché emitovať novú menu, zriadiť inštitúcie, ktoré mali doposiaľ len federálnu podobu, a ani zo psychologického pohľadu zmocniť sa kompetencií, ktoré prináležia suverénnemu štátu. Niet pochýb, že túto etapu, kedy sme boli hodení do vody, vtedajšia reprezentácia zvládla.
Naše rozhovory nájdete aj na Facebooku
Po spomínaných voľbách v roku 1998 nastúpila široká koalícia, ktorú ste viedli a mala pred sebou obrovské výzvy. Západ nás označoval za čiernu dieru Európy. Spomínate si ešte na prvé pocity, keď ste zasadli do premiérskeho kresla?
V duchu som sa prežehnal a povedal si, nech to vydrží aspoň rok. V koalícii bolo až deväť politických strán, nachádzali sa tam bývalí disidenti, ale aj bývalí členovia Ústredného výboru KSS. Nebolo jednoduché prísť do centrály SDĽ, ktorá bola transformovaná komunistická strana a povedať im, že ideme nielen do EÚ, ale aj NATO. Bol to teda malý zázrak, že sme spolu štyri roky vydržali a dokázali sme sa zjednotiť na základných pilieroch, na ktorých sme mohli postaviť našu severoatlantickú budúcnosť.
Vaše vlády sa nezapísali do histórie len tým, že ste dotiahli Slovensko do EÚ a NATO, ale aj tým, že napriek koaličným krízam a kauzám ste dokázali urobiť ťažké reformy vo viacerých oblastiach. Čo bolo hlavným dôvodom toho, že ste sa ani po takýchto úspechoch nestali tretíkrát premiérom?
Jedným dychom ešte dodám jeden moment, na ktorý zabúdame. Najlepší politický výsledok ako líder strany som dosiahol práve po ôsmich rokoch v kresle premiéra. Cez 18 percent sa dnes kresťanskej strane môže len snívať. Bol som ale veľmi blízko zostaveniu tretej vlády. Ak by najbližší politický partner - Kresťanskodemokratické hnutie bol trochu múdrejší, tak vládneme ďalej. Nie som však z toho nešťastný, som vďačný aj za tie dve.
V roku 2006 ale zložil vládu Robert Fico s Vladimírom Mečiarom a Jánom Slotom. Síce tvrdíte, že ste vďačný aj za dve volebné obdobia, ale odovzdali ste moc ľuďom, proti ktorým ste práve v roku 1998 bojovali.
Nikdy som takto osobne politiku nevnímal, mal som skôr obavy z recidívy. Robert Fico sa ešte v opozícii vyhrážal, že zruší rovnú daň, alebo si pamätám, že bol aj proti jednotnej mene. Skôr som sa teda obával, aby v eufórii, že vyhrali voľby, neporobili nezvratné kroky, ktoré by bolo neskôr veľmi ťažko napraviť. Našťastie sa vtedajšiemu guvernérovi NBS a ďalším odborníkom podarilo presvedčiť Roberta Fica, že zrušiť cestu do eurozóny by bolo pre Slovensko zlé. Pochopil aj to, že zruinovať motivačný daňový systém, dôchodkovú reformu a niektoré ďalšie reformy, by bolo pre neho kontraproduktívne a preto sa dramatická recidíva nekonala.
V zásadných veciach nás teda táto vláda nepoškodila.
Nie osudovo a tak, že by neboli niektoré veci neriešiteľné.
V roku 2010 vznikla pravicová vláda, kde ste boli ministrom zahraničných vecí. Nevládla však ani dva roky a v predčasných voľbách získal Smer až 44 percent hlasov. Mohol tak aj v pomernom systéme zostaviť jednofarebnú vládu. Čomu pripisujete takýto volebný výsledok Smeru?
Roky 2010 až 2012 neboli pekným obdobím. Bolo to obdobie, kedy sme sa nevedeli zmestiť do kože. Celé hodiny sme trávili nezmyselnými diskusiami, kde sme sa poučovali, pretláčali a ponúkali sme tak obraz občanom Slovenska, že sme chlapci, ktorí sa nevedia dohodnúť na kľúčových veciach. Ľuďom to samozrejme liezlo na nervy a Ficovi sme takto vytvárali dobrú pôdu.
Európske jadro je téma Roberta Fica na Slovensku
Robert Fico sa pred poslednými parlamentnými voľbami viac venoval kritike EÚ ako jej pozitívnym stránkam. Po voľbách svoju rétoriku zmenil a začal raziť silné proeurópske smerovanie Slovenska. Ako vnímate tento jeho obrat?
Mne to zaváňa oportunizmom. Na jednej strane Robert Fico vidí, a to by som mu pripísal ako pozitívum, ako sa zrýchľuje Európa, ale aj svet. Donekonečna sa v Európskej únii nemôžeme doťahovať, či dáme pod sankcie dve alebo až tri bieloruské firmy. Potrebujeme preto reformy a zmeny na európskej úrovni. Toto Robert Fico veľmi dobre vie a chce byť pritom, ak sa presadí iný spôsob rozhodovania, čo je samozrejme správne. Prečo som ale povedal, že to na mňa pôsobí oportunisticky? Mám na to dva dôvody. Po prvé vidím, že sa Robert Fico snaží využiť situáciu, keď hlavná politická sila v opozícii Richard Sulík, pôsobí v európskej otázke tak, ako pôsobí. Lebo odčleniť sa v politike je dôležité, najmä keď Robert Fico vie, že väčšina obyvateľov je za Európsku úniu. Druhým momentom je to, že keď počúvam jeho aj jeho ministrov, tak sa pri nejakom probléme len vyhovárajú na Brusel.
Robert Fico taktiež dlhodobo hovorí o európskom jadre.
Žasnem, že Robert Fico doposiaľ nevysvetlil, čo je európske jadro. Ide pritom o fikciu, lebo nepotrebujeme nové delenie na „jaderných a bezjaderných". My potrebujeme prijímať rozhodnutia, aby Európska únia rástla, rozhodovala efektívne, chránila svojich občanov, vedela si rady s neregulovanou imigráciou, nestarala sa do kompetencií štátov. Potrebná je preto elegantná a seriózna diskusia, ktorá by mala byť orientovaná na to, kde potrebujeme viac Európy a v ktorých veciach by sme za žiadnych okolností nemali dopustiť centralizáciu. A takejto diskusii sa vláda aj Robert Fico vyhýba a pritom o tomto je to tzv. fiktívne jadro.
Pomenovanie témy európske jadro je témou Roberta Fica na Slovensku alebo je to témou aj v Európe?
Je to téma Roberta Fica na Slovensku. V Európe sa skôr hovorí o dvojrýchlostnej Európe či posilnenej spolupráci, napríklad v oblasti obrany. Keď Martin Schulz hovorí dnes v Nemecku, že chce, aby v roku 2025 sa Európska únia zmenila na Spojené štáty európske, čo povieme my? Hovorme, že potrebujeme trošku viacej centralizácie v obrane a bezpečnosti, ale chceme voľné ruky v oblasti daní a odvodov, aby sme mohli Nemcov rýchlejšie dobiehať. V Európskej únii sa preto držme princípu subsidiarity, pretože potom budeme môcť na Slovensku formovať také socioekonomické zmeny, aby ľudia boli spokojnejší a Slovensko mohlo rýchlejšie dobiehať najlepších.
Z časti ste mi už odpovedali aj na moju ďalšiu otázku, čo by mala byť naša vízia do budúcna. Vízia typu ako bol napríklad vstup do EÚ.
Vízia EÚ bola atraktívna, lebo bola hmatateľná. Dala sa odmerať a mala politické a ekonomické kritériá. Dnes je to však ťažšie, lebo nám takéto kritéria chýbajú. Vieme ale, že Slovensko sa pohybuje na úrovni 77 percent HDP priemeru EÚ. Dohodnime sa teda, že sa budeme správať tak, aby to bolo o desať rokov až 90 percent. Samozrejme, aby sa toto stalo realitou, je potrebné prijímať ďalšie, predovšetkým reformné rozhodnutia.
Poliaci, Česi, Maďari aj Slováci zmenili svoje krajiny na montážne dielne a netreba sa za to hanbiť, pretože mnohí robotníci majú dobré platy a nezamestnanosť je nižšia ako sedem percent. Je ale hodina dvanásta, aby sme prijímali ďalšie reformy a pribúdalo roboty s vyššou pridanou hodnotou. Naši inžinieri, vysoko kvalifikovaní ľudia, lekári asi nebudú montovať v automobilkách, preto sa pýtam, akú robotu budú títo mladí, vzdelaní ľudia vykonávať? O týchto otázkach treba dnes hovoriť a toto by malo byť aj vízia Slovenska.
Čo považujete za najväčšie úspechy Slovenska?
Nepochybne, že Slováci sa môžu prvýkrát v dejinách cítiť plne emancipovaní s ostatnými európskymi národmi. Toto považujem za kľúčové. Potom sme lídrom minimálne z krajín V4 pri dobiehaní životnej úrovne najvyspelejších európskych krajín. Musím ale doplniť, že sa žiaľ táto rýchlosť spomaľuje a ak Robert Fico niečo neurobí, tak túto pozíciu stratíme.
A opačne? Čo považujete za najväčšie neúspechy?
Doposiaľ sme, a to mi je veľmi ľúto, nevedeli nič poriadne urobiť v oblasti vymožiteľnosti práva. Súdy rozhodujú rôzne, niekedy nepredvídateľne a ľuďom neraz zostáva horko v hrdle. Navyše je tu mnoho káuz, aj z obdobia mojich vlád, ktoré nevieme potvrdiť alebo vyvrátiť. Takže toto považujem za najväčšiu slabinu, s ktorou sme sa za 25 rokov nevysporiadali. Sú však aj iné témy, ktoré ma znepokojujú. Keď mi špičkový lekár začne hovoriť, ako mladí lekári odchádzajú zo Slovenska a ako je to zlé v zdravotníctve, tak ma mrzí, že sme nedotiahli reformu zdravotníctva. Keď vidím rankingy našich univerzít, tiež nemôžem oslavovať. Je tu teda mnoho práce v sektoroch, o ktorých som sa zmienil.
Máme podľa vás nejakú ťarchu, s ktorou by sme sa mali vyrovnať, aby sme sa mohli pohnúť dopredu?
Nemyslím si. Samozrejme, tiež sa zaradím medzi tých, ktorí by chceli, aby sme urobili bodku za obdobím únosu Michala Kováča ml. a vraždy Róberta Remiáša. Patrím aj k tým, ktorí si želajú aby sme sa raz dozvedeli, čo z Gorily bola fikcia a čo pravda. Áno, je tu ešte celý rad ďalších káuz, ale ani v jednom prípade by som ich necharakterizoval ako ťarchu, ktorá by nás zväzovala tak, že sme sa nemohli pohnúť dopredu.
Návrat do politiky nevylučujem
Môžeme hovoriť o úspešnom príbehu?
Stopercentne takto môžeme o Slovensku hovoriť. Keď zatvoríme oči a dáme na bok Mečiara, Fica, mňa a akékoľvek animozity, a ak budeme mať silu sa abstrahovať od osobných zlyhaní, neúspechov, ťažkostí a bolesti, tak musíme byť šťastní a hrdí. Je mnoho momentov našej najnovšej histórie, na ktoré môžeme byť pyšní. Emancipovali sme sa, svet sa nám otvoril a mladí ľudia si túto otvorenosť užívajú plným priehrštím. Teraz je len otázka, aby sme sa znova dokázali motivovať. Lebo keď sa dívam aj po najbližšom okolí, tak sem tam nemám dobrý pocit. Ako keby sme od toho rastúceho blahobytu nevedeli, čo so sebou. Mali by sme preto zostať pri zemi, povedať si, pánboh zaplať za tých 25 rokov, ale mať na pamäti, že už toto stačiť nebude. Svet je totiž uštrikovaný tak, že sa treba stále namáhať a snažiť sa. Presne tak, ako to je v každej jednej slovenskej rodine.
Robert Fico sa už viackrát vyjadril, že mu v dnešnej opozícii chýbajú politici ako Ivan Mikloš a vy. Nie je to hodená rukavica?
Neverte všetkému, čo Robert Fico hovorí. Opäť ale musím použiť slovo oportunizmus. Ja mu ani tak veľmi nechýbam, ako mu chýbajú vyššie preferencie v prieskume verejnej mienky.
Pred rokom ste vyhlásili, že keď tu bude relevantná skupina mladých ľudí, ktorí budú rovnako zapálení pre politiku, ako ste boli vy v 90. rokoch, tak by ste rád s takými ľuďmi pracovali na alternatíve pre Slovensko. Za ten rok sme sa niečo na vašom postoji zmenilo?
Pokojne to podpíšem aj teraz. Na jednej strane necítim, že by som mal v chrbte nejaké ihly, ktoré by ma pichali. Mám peknú prácu a veľmi veľa pracujem aj v týchto časoch. Dobrá správa je, že sú tu mladí politici, ktorí si myslia, že prišiel ich čas a niečo pozitívne dokážu. Samozrejme, necítim sa byť starý, veľa som sa naučil a veľmi pozorne sledujem politickú scénu. Budem si teda aj naďalej všímať, ako aj nové strany budú fungovať. Nevidím však dôvod, že by som dopredu vylučoval prípadnú zainteresovanosť v domácej politike, ale žiadne konkrétne plány nemám. Uvidíme.
Mikuláš Dzurinda rozhovor autorizoval.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
