Slovenský horolezec ani po 30 rokoch v horách nestráca motiváciu. Ak mu vydrží zdravie, tak sa chce na kopce vracať ešte podobne rovnakú dobu.
Peter Hámor sa v máji tohto roka zapísal medzi horolezecké legendy. Poradilo sa mu totiž zdolať jeho poslednú osemtisícovku v Himalájach, čím dosiahol tzv. Korunu Himalájí. On sám však tento úspech označil len za vedľajší produkt jeho dlhoročného lezenia. Slovenský horolezec sa dotkol aj života v horách, v ktorých sa človek musí pripraviť na množstvo veľmi nebezpečných situácií. Lebo ako tvrdí, aj malá strata koncentrácie môže mať fatálne následky.
V máji ste zdolali štrnástu osemtisícovku, teda poslednú, ktorá vám zostávala. Čo sa vám hnalo hlavou, keď ste stáli na vrchole Dhaulágiri?
V podstate to bola moja pätnásta osemtisícovka a verím, že nie posledná, lebo na Annapurne som bol dvakrát. A čo sa týka pocitov, tak je človek rád, že nemusí isť vyššie a zároveň sa musí stále koncentrovať na zostup. Možno bol trochu rozdiel v tom, že som bol s mojím spolulezcom Miškom Sabovčíkom, pre ktorého to bola prvá osemtisícovka.
Neprežívali ste to teda inak, keďže ste dosiahli Korunu Himalájí?
Nie, lebo to, že som vyliezol na štrnásť osemtisícových vrcholov, je len vedľajší produkt toho, že do Himalájí chodím dlho. Každý, kto robí dlho nejakú robotu alebo koníček, tak sa mu toho podarí viac ako tomu, kto to robí krátko. Takže ja chodím do Himalájí pomaly 30 rokov a za ten čas som tých hôr prešiel veľa a medzi nimi bolo aj tých štrnásť osemtisícoviek.
Koruna Himalájí? Do hôr chodím roky a je zbytočné sa zväzovať takýmito pseudocieľmi
Nechýba vám už motivácia?
Motivácia sú hory a lezenie, nie samotné výstupy. Pre mňa bude najväčší dar a budem najšťastnejší na svete, keď budem môcť liezť ešte ďalších 30 rokov. Mne je úplne jedno, ako sa tie kopce budú volať alebo či to budú hory, na ktorých som už bol. Je zbytočné sa zväzovať takýmito pseudocieľmi, akými sú spomínané zoskupenia hôr.
Máte srdcovku, kde by ste sa chceli opäť pozrieť?
Moja hora je Annapurna, ale dúfam, že ostatné to počuť nebudú, aby sa neurazili (úsmev). Na nej som už však bol štyrikrát, tak neviem, či sa tam ešte niekedy vyberiem. Na druhej strane sú kopce, na ktoré sa mi nepodarilo vyliezť, tak ako som chcel, aj keď som na vrchole napokon bol, ale inou cestou. Tomu horolezci hovoria, že tam mám zavesený „pytel". Takže zavesený „pytel" mám napríklad na Manaslu, na Dhaulágiri, kde je neuveriteľne veľa možností, na Mount Evereste, kde som bol pred pár rokmi s Horiom Colibasanuom (rumunský horolezec, pozn. red.) a mali sme v pláne vystúpiť cestou, ktorou sa to ešte nikomu nepodarilo.
Spomínate Mount Everest, ale jeho zdolanie nie je len o športovom výkone, ale aj o obrovskej komercii. Mnoho „turistov" s nie vždy veľkými skúsenosťami ho zaplavujú a mnohokrát sa na hore vytvárajú obrovské rady. Ako sa pozeráte na túto stránku Everestu?
Pre Šerpov, a nie len pre nich, je to zdroj príjmov a ja sa na to pozerám aj ich očami. Neodsudzujem to, lebo využívajú dopyt, kedy umožňujú ľuďom chodiť na Everest. Takže v zásade je to všetko v poriadku. A že ľudia za to platia? Odjakživa si na expedície najímali miestnych a aj Tanzing Norgay, ktorý vystúpil s Edmundom Hillarym, tam bol pracovne. Ale nie je to až také otravné a také hrozné, ako sa zo správ z médií zdá.
Takže je to množstvo „turistov" podľa vás únosné?
Bodaj by ich bolo menej, ale nie je to až také hrozné, že by som preto na Everest nešiel.
Na Everest máme komerčné trasy, ale rád by som sa dotkol aj tzv. „The Hard Way" trasy. V čom je výnimočná? Prečo si vyslúžila takéto pomenovanie?
„Hard Way" je výnimočná v tom, že Chris Bonington na začiatku 70. rokov začal organizovať expedície, ktoré neliezli jednoduchšími trasami, ktorými sú napríklad hrebene ale zameral sa na steny. V roku 1975 si vybral západnú stenu Everestu , ktorá je najvýraznejšou stenou z nepálskej strany. Našiel tam líniu, ktorá bola v stene najjednoduchšia. Takže to vlastne bola prvá ťažká cesta na Everest a tej dal pracovný názov „Hard Way". Na Everest však vedie mnoho ťažších a zložitejších ciest.
Viete teda povedať, ktorá trasa je v súčasnosti najnáročnejšia?
Komplikovanosť výstupovej trasy nezávisí len od technických prekážok, ktoré treba prekonať, ale niekedy je to dĺžka či terén. Čo sa týka techniky , tak je to „ruská cesta", ktorá vedie vľavo od Boningtonovej. Potom sú cesty, ktoré vedú z Kangchungu východnej strany Everestu, ktoré už horolezci 30 rokov nenavštevujú, lebo je to veľmi nebezpečné.
Každý horolezec musí vedieť ohodnotiť svoje schopnosti, inak to nemusí dobre dopadnúť
V horolezeckej komunite, ale aj mimo, sa poriadne dlho rozoberal pokus Vladimíra Štrbu a Zoltána Pála ísť po spomínanej trase „The Hard Way" bez pomocného kyslíka. Dokonca vznikla aj satiristická stránka snežný kocúr, ktorá sa tejto tematike venovala. Vy ste ako tento pokus vnímali?
Teraz sa už s kyslíkom nelezie, a kto s ním lezie, tak znižuje hodnotu výstupu. Takže toto bolo v poriadku. Samotný nápad vystúpiť na Everst Boningtonovou cestou bol veľmi odvážny, ale mohlo to byť ovplyvnené aj tým, že v histórii slovenského horolezectva má tato trasa obrovský zvuk. Absolútna slovenská špička tam v roku 1988 urobila výstup, ktorý bol na hranici možného. Bohužiaľ, naši horolezci počas zostupu zahynuli. Samozrejme, toto v médiách poriadne zarezonovalo a možno preto si Vlado Štrba a Zolo Pál túto cestu vybrali. Horolezci však pri výbere trasy musia zohľadniť množstvo vecí a každý musí vedieť ohodnotiť svoje schopnosti na základe predchádzajúcich výstupov.
Najväčšia kritika sa teda vzniesla na neskúsenosť?
To nebola kritika. V našej komunite nie sme rivali, preto to skôr boli dobre mienené rady, ktoré volali po tom, aby to chlapci zvážili a aby si na prvý pokus nezvolili hneď to najťažšie, čo stena ponúka.
Ako vieme, táto expedícia bola napokon neúspešná, lebo dvojicu zasypal sneh, ktorý Pálovi poranil oči. Vladimír Štrba sa vybral aj na druhú expedíciu na Everest, ale zvolil si už inú trasu. Bohužiaľ, zahynul. Aj na tomto príklade vidíme, že aj napriek kritike a veľkému odhováraniu, si títo horolezci urobili po svojom. Akí ľudia sú vo všeobecnosti horolezci? Neoblomní, tvrdohlaví, ktorí si idú za svojím cieľom?
Nemyslím si, že by boli tvrdohlavejší alebo cieľavedomejší ako ostatní. Komunita horolezcov je však uzatvorenejšia, lebo keď prežijete dobrodružstvo, ktoré je na hrane života, tak vás to poriadne spojí.
Vy by ste si na takúto expedíciu trúfli?
Poviem pravdu, že som nad tým nepremýšľal. Ale vo všeobecnosti som o „Hard Way" vôbec neuvažoval, lebo na Evereste máme vyhliadnuté iné trasy. Himaláje tiež podliehajú klimatickým zmenám a západná stena, ktorou išiel Bonington, je už úplne iná. Preto si nemyslím, že by táto trasa bola v súčasnosti pre horolezcov nejakým lákadlom, práve naopak.
Aký vzťah majú medzi sebou horolezci počas expedícií, ktorí však nie sú v jednom tíme?
Komunita horolezcov, ktorí chodia do Himalájí, nie je veľká, všetci sa poznáme a sme kamaráti. Treba ale povedať, že hory, kde sú veľké základné tábory a zíde sa v nich mnoho horolezcov, nie je veľa.
V športe je rivalita bežná. V horolezectve to podľa vašich slov zrejme neplatí.
Istotne to nie je súperenie, naopak, každý sa snaží, aj vo vlastnom záujme, aby aj druhí horolezci bezpečne vyšli na vrchol a vrátili sa dolu, lebo prípadná záchranná akcia sa týka celého základného tábora. Ja osobne sa veľmi teším, keď sa niekomu podarí vystúpiť na vrchol, lebo je to fantastický zážitok.
Bývalý šéf Slovenského horolezeckého spolku JAMES Marián Šajnoha v rozhovore pre denník SME povedal, že hodnota vašich niektorých horolezeckých výstupov nie je bohvieaká a boli len „chodením v snehu". Ako vnímate takéto vyjadrenia?
My sme s Marošom kamaráti a keď bude niekedy priestor, tak mu veľmi rád porozprávam o mojich výstupoch, lebo určite nepozná všetky detaily a verím, že máličko svoj názor zmení (úsmev).
Vyjadril sa aj vo všeobecnosti k súčasným horolezcom, ktorí sa zaoberajú skôr túžbou po zážitku a pôžitku, ako ambíciou podať špičkový výkon a zvládnuť ťažké cesty. Ako vy hodnotíte súčasné horolezectvo v porovnaní s minulosťou?
Rozdiel je v tom, čo boli a sú horolezci schopní vyliezť, lebo technika a výstroj stále napredujú. Výstroj v súčasnosti umožňuje liezť ľahkým štýlom aj dlhé výstupy, keďže sa vieme zbaliť aj na jedenásť - dvanásť dní, čo bolo v minulosti nemysliteľné. V súčasnosti nie sú expedície mnohočlenné, ale ideálny počet ľudí na ťažký výstup je dvojica, prípadne trojica. Rozprávali sme sa o prídavnom kyslíku, ktorý sa už dnes počas výstupov veľmi nevyužíva. A to, že teraz je móda rýchlovýstupov, tak to je vec tohto obdobia. Možno na budúci rok alebo o desať rokov sa to zmení. Horolezci sú závislí od zážitkov a nie od výkonov.
Existuje v horolezectve aj hodnotenie jednotlivých výstupov?
V užšom kruhu a medzi ľuďmi, ktorí vedia, ako jednotlivé výstupy prebiehali, sa hodnotia. Nie je to však tak jednoznačne merateľné, aby sa to dalo odkomunikovať aj nehorolezcom.
Najhorší je stres pred samotným odchodom na expedíciu
Ktorý váš výstup je z tohto pohľadu najhodnotnejší?
Veľa výstupov bolo takých, z ktorých sme mali radosť. Takže výstupy, ktoré sme robili s Piotrom Morovskim a Piotrom Pustelnikom ( poľskí horolezci, pozn. red.) , niekedy ani neskončili na vrchole, ale tá cesta bola náročná. V roku 2008 sme sa ako prvá expedícia po mnohých rokoch pokúsili preliezť juhozápadnú stenu Annapurny. Nakoniec sme stenu preliezli a vystúpili až na západný hrebeň, no pár metrov pod vrcholom sme sa kvôli počasiu a zlým podmienkam museli otočiť. Napriek tomu to radím medzi moje top zážitky. V roku 2006, keď sa nám podarilo vystúpiť na vrchol Annapurny východným hrebeňom, kde sme predtým urobili novú cestu na prvú vežu v hrebeni, Roc Noir. Vždy, keď sa vám podarí vystúpiť na vrchol trasou, ktorá ešte nebola vylezená, tak emócie a pocit zadosťučinenia je oveľa väčší. Pripomeniem však, že každý výstup na osemtisícovku je hodnotný, aj ten s pomocníkmi, lebo aj pri tom si človek musí poriadne siahnuť na dno.
Jeden rok ste vystúpili na jednu osemtisícovku, na druhý aj na tri. Aké faktory zohrávajú rolu, kým sa rozhodnete ísť na expedíciu?
My sme šetrní ľudia, teda za jednu letenku chceme urobiť čo najviac (úsmev). Keď sme chodili v trojici s Piotrom Morovskim a Piotrom Pustelnikom, tak sme sa snažili stráviť v horách čo najviac času, lebo nám bolo spolu dobre. Nemalo to žiadny iný dôvod.
Dotknem sa aj financií. Ako funguje horolezectvo z tohto pohľadu?
V horolezectve neexistujú žiadne „prize money", lebo nie je žiadne poradie. V rámci nášho spolku JAMES, ktorý združuje väčšinu slovenských horolezcov, sa vyhodnocujú naše výstupy, za ktoré sú malé odmeny. Je to milé a je to pomoc aspoň pre mladých horolezcov. Gro financií, ktoré sú potrebné na expedíciu, sú však od sponzorov.
Ako vyzerá vaša príprava?
Najlepší tréning na horolezectvo je horolezectvo. Samozrejme, pred expedíciou mám aj nejaký tréningový plán, ktorý sa snažím dodržať. Keď prídem do kopcov, musím mať dobrý pocit, že som urobil všetko pre to, aby som na vrchol vystúpil.
Pozrime sa na to, ako vyzerá takáto expedícia. Ako sa tvorí váš tím?
Nie je to o umelom skladaní tímu na základe nejakých výsledkov, ako je to pri iných športoch. Je veľmi dôležité, aby vám s daným človekom bolo dobre, aby ste vedeli, ako sa zachová v kritických situáciách. Takže ide o chlapcov, s ktorými som už bol na expedíciách alebo ak sa niekto pridá, tak je to na základe referencií.
Ako je to s podporným tímom? Veľmi dôležitý je určite kuchár a meteorológ.
Na úvod ide s nami tím nosičov, pomocníkov, ktorí nám pomôžu vyniesť všetky potrebné veci na život v základnom tábore. Oni potom odídu a my si postavíme základný tábor, v ktorom ostáva len kuchár a jeho pomocník. Kým my sme na výstupe, tak sa okrem jedla starajú o základný tábor a strážia ho. Meteorológ je veľmi dôležitý, ale ten nemusí byť priamo na mieste. Ten môj, ktorý mi robí predpoveď počasia počas výstupov, tak sedí na letisku v Lisabone a odtiaľ mi posiela správy na satelitný telefón.
Ako fungujete mimo základného tábora?
Základný tábor je pre nás obývačka i spálňa, jednoducho domov, kde máme všetko, čo potrebujeme. Pri výstupe už žijeme z vlastných zásob.
Tam si aj varíte?
Áno, máme aj varič. Takže sa snažíme, aby strava bola čo najviac jedlá (úsmev). Dôležité je, aby sme kvôli aklimatizácii prijímali veľa tekutín. Nosíme si teda všetko, čo sa na táborenie nosí, ale v obmedzenom množstve, kvôli váhe batohu.
Ktoré momenty sú pre vás počas výstupu najhoršie?
Najhorší je stres pred samotným odchodom na expedíciu. Ten ale opadne v lietadle a keď sme už v horách, tak všetko je už pre mňa príjemné.
„Zóna smrti" je pre každého človeka niekde inde
Zažili ste situácie, kedy ste už boli na pokraji života a smrti?
V horách je veľa nebezpečných situácií a každý sa s nimi stretol, ale toto patrí k hre. Vysoké hory a nebezpečenstvo patria k sebe a kto chce v horách liezť, tak musí akceptovať určitú mieru rizika.
Ako je to so „zónou smrti"?
Táto „zóna smrti" je pre každého človeka iná. Niekto to má v štyritisíc, niekto v sedemtisíc metroch, všetko záleží od organizmu. A čo sa tam deje? Stačí, že len ležíte v stane a zdanlivo nemíňate žiadnu energiu, ale telo aj tak chátra, nestíha totiž regenerovať. Výdaj energie na základné funkcie tela je väčší ako príjem energie z potravín, a to by ste mohli zjesť čokoľvek. V skratke, keby človek zostal v „zóne smrti" dlhšie, zomrie aj keby nič nerobil.
Zažívate mnoho nebezpečných situácií, veľakrát je to na hrane. Navyše ste spomínali, že ste komunita, ktorá si praje. Ako sa vyrovnávate s otázkou smrti?
Dotkne sa to každého a, samozrejme, čím vám je daný človek bližší, tak to viac bolí. Tak ako v bežnom živote, musíte sa s tým zmieriť. Na bolesť a na smrť vašich blízkych sa zvyknúť nedá.
Ako ste na tom so strachom? Ste s pribúdajúcim vekom opatrnejší?
Vždy vás formujú nepríjemné skúsenosti, teda pribúdajúcim vekom sa bojíte viac a ste opatrnejší.
Jedna vec je dosiahnuť vrchol, druhá zasa zísť naspäť do základného tábora. Aká je cesta späť?
Jeden z najvážnejších faktorov, ktorý môžu zostup urobiť dramatickým až smrteľne nebezpečným je to, že sa vyčerpáte počas výstupu. Na vrchol zväčša vystupujete v noci, aby ste na vrchole boli pred obedom, v opačnom prípade vás môže chytiť cestou dole noc. Zostup je navyše zložitejší na koncentráciu, lebo gravitácia je dobrý sluha, ale zlý pán (úsmev).
Zostup je teda nebezpečnejší ako výstup?
Nedelil by som to na výstup a zostup. Ide o jednu cestu, ktorá sa začína v základnom tábore a tam sa aj končí.
Do akého veku sa dá robiť vrcholové horolezectvo?
V Alpách starý pán Cassin liezol do stovky, 80-roční Carrelovci ešte stále fungujú, ale v Himalájach to nie celkom možné. Keď sa človek udržuje, tak sa to dá robiť aj do šesťdesiatky.
Máte aj nasledovníka, ktorý by mohol dosiahnuť podobne úspechy?
Áno, istotne mám, ale neviem, ako sa volá a ako vyzerá (smiech). Výškové horolezectvo je aktivita, ktorá nemá žiadne pedagogické osnovy, alebo prepracovaný spôsob výchovy. Dnes je naozaj doba, kedy máme na Slovensku viacero výborných mladých horolezcov a ja verím, že príde éra, kedy sa aj v Himalájach dočkáme krásnych slovenských výstupov.
Peter Hámor rozhovor autorizoval.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
