Bojuje za práva LGBTI komunity, ale vyjadruje sa aj k iným celospoločenským témam a vyzýva na to aj ostatných ľudí.
Pred dvomi rokmi sa verejne priznala, že sa cíti byť ženou, ale zároveň je spokojná so svojím mužským telom. „Som bi-gender, priťahujú ma ženy a v budúcnosti by som si rada založila rodinu," hovorí o sebe, na Slovensku, ale hlavne vo svete, známa DJ-ka, ktorá vystupuje pod prezývkou B-Complex.
Matia, ako ju volajú priatelia, sa vo svojej tvorbe snaží poukazovať aj na celospoločenské problémy. Podľa nej by sa viac mali ozývať dobrí ľudia, hlavne v dobe rastúceho extrémizmu. Druhým dychom ale dodáva, že príčinou tohto stavu je otrasná štandardná politická scéna.
Na Slovensku ste známa ako drum'n'bassová DJ-ka a producentka. Ako ste sa dostali k hudbe?
Hudba bolo niečo, čo ma vždy bavilo. V našej rodine sa jej síce nikto nevenoval, ale vždy nám doma niečo hralo. Otec mal rád Beatles, mama počúvala Hegerovú alebo veľakrát sa u nás otáčala jedna kazeta Nohavicu, Kryla a pod. Takže na hudbe som si ulietavala a bol to svet, do ktorého som sa vedela ponoriť.
Ale otec raz prišiel z práce a povedal, že má program na tvorbu hudby. Tak som s ním začala robiť a asi dva roky mi trvalo, kým to začala byť hudba (úsmev). A potom sa to už celé začalo nabaľovať.
Od začiatku vás lákal polámaný rytmus?
Môj prvý žáner alebo štýl bol happy hardcore alebo gabber. Svojím spôsobom je to ideálna hudba na učenia sa, lebo happy hardcore má jednoduché melódie s rovným beatom a vďaka tomu som sa pohla k ďalším štýlom a žánrom. Neskôr som robila trance, psy trance a hip-hop. V drum'n'basse som zakotvila viac menej kvôli rýchlemu tempu a už ma nebavil rovný rytmus. Takže, keď som mala rada okrem elektronickej hudby aj punk alebo rock, tak drum'n'bass bol pre mňa super spojenie elektroniky a rockovej rytmiky.
Patríte medzi ľudí, ktorí sú oveľa viac známi v zahraničí, ako na Slovensku. Napríklad v Anglicku ste zožali veľký úspech svojim prvým singlom Beautiful lies. Aká je cesta k tomu, že sa Slovenke podarí presadiť za hranicami až tak, že jej songy vydá také prestížne vydavateľstvo ako anglický Hospital records?
Ak by som mala jednoduchú radu, tak ju dám. Myslím si, že umenie je v tom, aký je kto človek. Samozrejme, neznamená to, že sa teraz každý presadí. Keď to ale človek robí dostatočne dlho a úprimne, a pod vplyvom emócií vytvorí dielo, ktoré ľudia vnímajú, tak sa to potom dostane ďalej.
A práve mne sa podarila vytvoriť silná skladba Beautiful lies. Ale to nebolo z ničoho nič. Svoju hudbu som prezentovala už 10 rokov, ale bez toho, aby som chcela byť známa či bohatá. V podstate sa ale podarilo vytvoriť silnú skladbu, ktorá vyšla v silnom vydavateľstve. Mimochodom táto skladba je jedna z najpredávanejších skladieb Hospital records.
Pred pár rokmi ste boli kvôli dj-ingu rozcestovaná. Stále tak veľa cestujete po svete?
Teraz je toho menej. Ale vždy to viac menej reaguje na vydanú produkciu. Napríklad keď bola skladba Beautiful lies čerstvá, tak bol okolo nej veľký ošiaľ. Hrala som v Londýne, veľmi rýchlo na to prišlo turné po Austrálii a Novom Zélande, ktoré som si ešte dvakrát zopakovala. Taktiež mám precestovanú celú Európu. Po nej cestujem buď lietadlom alebo autom a za rok odšoférujem minimálne 40-tisíc kilometrov. Niekedy sa viac cítim ako kamionistka ako DJ-ka (úsmev). Teraz je toho menej a vďaka tomu mám viac času venovať sa produkcii.
Problém nie je v radikáloch, ale skôr v otrasnej štandardnej politickej scéne
Nedávno vás ocenili za skladbu Past Lessons For the Future, ktorá v sebe nesie politický odkaz. Prečo ste si vybrali práve slová Jana Masaryka, ktoré tak spopularizoval Ján Werich?
Radšej by som to brala ako ľudský odkaz až potom politický, ale politika je samozrejme o tom, akí sme ľudia. Nevnímam to politicky v zmysle, že ktorá strana je lepšia alebo horšia. Odkaz tej skladby je o tom, aby sme nešli do sféry, kde sa ľudia rozdeľujú na lepších a horších, pretože sme to už zažili a vieme ako to dopadlo.
Teraz sa tu dvíha vlna kvázi národniarstva, kde ale nie je každý občan rovnako hodný. Milujem Slovensko, som hrdá Slovenka a aj preto mám pocit, že takýmto spôsobom sa treba ozvať. Skladbou som chcela namotivovať aj ostatných ľudí.
Je mi ľúto, že sa ozýva málo umelcov, ale je to následok tejto doby, že človek veľmi rýchlo vidí, čo je a čo nie je populárne. Na sociálnych sieťach sa pýtame, či to bolo veľa alebo málo lajkov, ale to je hlúposť. My predsa nežijeme len pre konkrétny moment.
Vždy dávam takú paralelu - keď si predstavím Kurta Cobaina ako sedí za počítačom a pozerá si, či jeho pesnička má dostatočnú odozvu. To by v živote nevznikla taká hudba. Myslím si, že niektorí umelci sa stávajú zajatcami veľmi instantnej popularity.
Čo robíme zle, ak sú slová z 50. rokov opäť tak aktuálne?
Myslím si, že náš problém vo všeobecnosti je ten, že nikto nie je vedený k samostatnému uvažovaniu. Pre marketingové a politické účely je výhodnejšie mať homogénne obyvateľstvo, kde chlapi sa holia správnou penou a ženy chcú správne vložky. Takto jednoduchšie zacielite na ľudí, ktorým dáte návod, že toto je správne a toto už správne nie je. Tí, čo do týchto vzorcov nezapadajú, tak sú automaticky považovaní za divných ľudí. Keby sme všetci mohli byť sami sebou, tak potom by boli aj ľudia tolerantnejší voči ostatným.
Niekedy sa frustrácia ľudí nazbiera do takej miery, že si nájdu nepriateľov, a voči tým sa vymedzia. Napríklad, keď niekto odsúdi utečencov, tak si myslí, ako veľmi ochraňuje Slovensko. Pritom sa v živote so žiadnym utečenom nestretol a berie ich ako homogénnu skupinu. Lenže také jednoduché to nie je.
B-Complex, vlastným Matúš Lenický (Matia) je slovenská drum'n'bassová DJ-ka a producentka. Začala tvoriť v roku 1996 už ako 12-ročná. V roku 2008 ju objavil Tony Colman z vydavateľstva Hospital Records, kde o rok neskôr vznikla skladba Beautiful Lies, s ktorou zožala celosvetový úspech.
V roku 2015 sa Matia verejne priznala, že je bi-gender, čo znamená, že človek rešpektuje oba prítomné rody, ale neuvažuje o zmene pohlavia operačným zákrokom.
Pred pár týždňami získala cenu Radio_Head Awards za svoju skladbu Past Lessons For the Future, ktorá v sebe nesie spoločensko-politický odkaz. Bojuje za práva LGBTI komunity, ale vyjadruje sa aj k iným celospoločenským témam a vyzýva na to aj ostatných ľudí.
Je pochopiteľné, že bojujete za toleranciu v spoločnosti. Vyjadrujete sa aj k iným celospoločenským problémom? Napríklad teraz sa riešia Mečiarove amnestie.
Keď som vyrastala, tak som veľmi aktívne žila 90. rokmi. Moji rodičia sú obaja novinári. Mama bola veľmi aktívna a snažila sa spoločnosti pomôcť, napríklad tiež robila veľké rozhovory. A otec je už pomaly inventár v Pravde. Takže spoločenskou situáciu som bola vždy nejako ovplyvnená a naučila som sa vnímať, čo je a čo nie je dobré.
V 90. rokoch behali po uliciach 15-roční chlapci, ktorí sa „hrali" na skinheadov. Hovorilo sa, že ich máme nechať tak, veď oni z toho vyrastú. No vyrástli a teraz sú v parlamente. Čo to hovorí o Slovákoch?
Myslím si, že o Slovákoch to nehovorí konkrétne nič, lebo ide o trend, ktorý sa deje v celom svete. Svojím spôsobom to tu ešte nie je také zlé. Problém však nie je v radikáloch, ale skôr v štandardnej politickej scéne, ktorá je otrasná.
My žijeme v krajine, kde sa ľavica hrá, že je ľavica, pritom všetci vieme, že ňou nie je. Liberáli sa hrajú, že sú liberáli, ale všetci vieme, že nie sú, lebo sú radikálni v niektorých veciach. A potom tu máme fašistov, o ktorých vieme, že sú fašisti, ale oni sa hrajú, že nie sú fašisti. Následne sa v tom nikto nevyzná a ľudia majú toho plné zuby.
Nie som nijako zástankyňou konšpirácií, ale to je jednoducho logika. Prečo sa tu systémovo a zásadne nezmenili veci? Pretože niekomu vyhovuje tento stav a nedovolí politikom s tým pohnúť. A potom tu máme radikálov, ktorí by aj mňa najradšej zožrali, ale nachádzame spoločnú pôdu, a to je nefunkčný systém.
Cítim sa ako žena, ale mám telo také, aké mám
Už sú tomu asi dva roky, čo ste verejne priznali, že ste bi-gender. Prijali to už vám blízki ľudia, fanúšikovia, spoločnosť?
Jeden z dôvodov, prečo som sa k tomu verejne priznala je, že som mala svoje veci vyriešené a že nikto z môjho okolia na to nezareaguje zle. Poslednou métou bolo prijatie rodičov. Vedela som, že ma neprestanú mať radi, ale vedela som, že to nie je pre nich ľahká téma. A keď som to mala prebraté s nimi, tak už som potom vedela, že to bude v poriadku.
Celý život by som sa mohla prezentovať ako „obyčajný" chlap. Nikomu nedať najavo kto som, čo som. Na druhej strane tým, aká som, neškodím nikomu. Skôr môžem pomôcť ľuďom, ktorí sú na tom ako ja.
Bi-gender pripúšťa oba prítomné rody a človek ich jednoducho obmieňa. Robíte to tak aj vy?
Keď som hľadala, ako popísať kto som, tak som mala veľký problém. Na škole nás učili, že sú gayovia, lesby, bisexuáli, transsexuáli a tým to skončilo. A transsexuáli boli popísaní ako ľudia, ktorí sa narodia v zlom tele, chcú ísť na operáciu a potom sú spokojní. Nevedela som o koncepte transrodovosti, teda aký je rozdiel medzi rodom a pohlavím. Aj dnes si to ľudia mýlia a všetko podľa nich končí pritom, čo má človek medzi nohami.
Termín bi-gender sedí na mňa preto, lebo ja nemám problém so svojím telom, ale vždy som vedela, že ženská časť vo mne je silná.
Takže rešpektuje to, že ste sa narodili ako muž, ale lepšie sa cítite ako žena, pričom je harmónia medzi oboma rodmi.
Poviem to takto. Cítim sa ako žena, ale mám telo také, aké mám. Pre jednoduché vysvetlenie dávam príklad, že ľudia sú praváci alebo ľaváci a teraz vysvetlite, prečo ste napríklad ľavák? To sa nedá vysvetliť, jednoducho to tak máte.
Podľa čoho sa rozhodujete, že dnes budete žena a dnes muž?
Je to čisto praktické rozhodnutie. Keď idem napríklad na poštu, musím tam dávať občiansky, tak je oveľa jednoduchšie prísť ako chlap. Ako Maťo som väčšinou vtedy, keď sa mi nechce maľovať, keď som lenivá, keď idem vyvenčiť psa, teda keď som v bežnom móde. Keď sa idem večer baviť alebo idem robiť rozhovor, tak idem tak, ako sa lepšie cítim. Teda ako žena.
Chcem mať rodinu aj deti
Viem o vás, že máte veľmi rada futbal.
Jasné, ja ho aj hrávam (úsmev).
Ide mi o to, že či nemáte tendenciu ostať Maťom, napríklad ak pozeráte Ligu majstrov. Alebo to vôbec neriešite?
Odpoviem trocha obšírnejšie. Jedna z vecí ako vyriešiť problematiku LGBTI je tá, že treba vnímať všetko v súvislostiach. Prečo by malo byť zlé, že pozerám futbal ako žena. Síce sa to nepovie na plnú hubu, ale ako keby boli ženy v spoločnosti menejcenné. Takže to, že mám rada mejkap alebo idem niekde v šatách neznamená, že som „menej človek" z pohľadu „bieleho muža". Prečo by teda nemohla mať žena rada futbal?
Napríklad je turnaj United Colours of Football, ktorý sa koná vždy 8. mája. Sú tam poskladané tímy z rôznych ľudí. Minulý rok sme tam vytvorili čisto babské družstvo, kde sme si dobre zahrali proti ostatným a bolo to super. Všetky takéto veci búrajú bariéry.
Moja otázka ani nesmerovala k nejakej špecifickej činnosti, ale či neexistuje nejaká aktivita, ktorá vzbudí jedno alebo druhé pohlavie.
Ani nie. Skôr je to o praktických rozhodnutiach.
Trochu osobná otázka. Aká je vaša sexuálna orientácia?
Keď sa na niekoho pozriete, tak nemáte šancu vedieť, akú má sexuálnu orientáciu. Veľa ľudí predpokladá, že keď chcem vyzerať ako žena, tak sa mi budú páčiť muži. Mne sa ale vždy páčili ženy, nikdy som sa nepristihla, že sa nejakému chlapovi pozerám na zadok. A teraz sa nájsť v tom všetkom, že sa sama cítim ako žena, ale chlapi ma nepriťahujú, ale viem, že som so svojím telom v pohode.
Takže mne sa páčia ženy, ale zároveň sa v sexe cítim lepšie ako žena. Ale keď som v posteli ako chlap, tak sa neuvoľním tak dobre, neviem byť spokojná a šťastná. Na druhej strane to neznamená, že by som nevedela tak fungovať, ale nie je mi to prirodzené. Čiže aj v tomto som v podstate „translesba".
Ešte dodám, že mnohí ľudia ako som ja, sa práve kvôli tomuto nepriznajú, lebo sa boja, že stratia mužské privilégiá a so ženami to budú mať oveľa ťažšie. Ale ak existujú ženy, ktorým sa to vyslovene páči, tak nemajú ani šancu takých nájsť, lebo sú všetci skrytí.
Plánujete mať aj deti, rodinu?
Určite chcem mať rodinu. Moji rodičia majú veľmi pekný vzťah a celý život som si myslela, že je to úplne normálne. Čím som ale staršia, tak vidím, že šťastný vzťah nie je až tak bežný. Chcem mať priateľku, s ktorou budem šťastná a ak by sme chceli rodinu, tak po biologickej stránke nie je žiaden problém.
V spoločnosti rastie nenávisť voči inakosti. Cítite sa ešte na Slovensku bezpečne? Nestretli ste sa na ulici aj s nejakými pokrikmi, nebodaj fyzickým atakom?
Mám rada Slovensko, slovenskú kultúru, svojich priateľov, rodinu. Dávno by som už mohla žiť v Anglicku alebo v Holandsku. Ale pre mňa je dôležité, aby Slovensko bola krajina v 3. tisícročí a nie v 19. storočí. Takže my sa musíme hlásiť k Slovensku, ale nie nacionalistickým spôsobom, ale európskym, moderným spôsobom.
Keď chodím po ulici, tak sa ľudia pozerajú, ale nikto ma nevyzval do konfliktu. Možno je to aj tým, že v opätkoch mám dva metre (smiech). Jednoducho situácia je oveľa lepšia, ako si vo všeobecnosti myslíme. Väčšina sú dobrí ľudia, nechcú ublížiť, skôr sa boja. Ale keď im dám najavo, že sa nemusia báť, tak je to zväčša v poriadku.
Verím, že sme dobrí ľudia, ale väčšina možno nemá odvahu vyjsť z komfortnej zóny. Máme aj lekcie z minulosti, kde sa nedá paušálne povedať, že celý národ bol zlý, ale doprialo sa dostatočne veľa miesta takým ľuďom, ktorí nakoniec spôsobili katastrofu.
Matia rozhovor autorizovala.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
